Damask je hlavným mestom Sýrie. Nachádza sa v juhozápadnej časti krajiny na úpätí pohoria Antlibanon. Je to pravdepodobne najstaršie nepretržite obývané mesto (5000 rokov). Podľa legendy, keď prorok Mohamed vzhliadol z horskej strany dole na Damask, odmietol vstúpiť do mesta. Povedal vraj, že do raja chce vstúpiť len raz a to po svojej smrti. Mesto vtedy muselo vyzerať úplne inak ako dnes. Tam, kde sa dnes rozpínajú betónové stavby modernej architektúry, boli rozsiahle záhrady a polia zásobované riekou Baradou, ktorej kanál dnes už veľa vody do mesta neprivádza. Napriek tomu sa v meste zachovalo množstvo pamiatok, a keďže sa dá Damask považovať za vstupnú bránu do Sýrie, budeme im venovať zvláštnu pozornosť.
Staré mesto tvorí dodnes kompaktný celok z obdobia Ajjubovskej dynastie. Prakticky väčšina pamiatok z histórie sa nachádza práve v tejto časti mesta. Doložené osídlenie v tejto časti siaha do 15. storočia pred Kr. Staré mesto je dodnes obohnané hradbami, ktorým dali základ už Rimania. Výstup na hradby alebo ich obídenie dookola nie je kvôli neskoršej výstavbe možné. Súčasťou opevnenia sú aj početné brány, ktoré boli až do 20. storočia na noc zatvárané. Niekoľko sa ich zachovalo v pôvodnej podobe. Významným a neprehliadnuteľným prvkom starého mesta je citadela. Jej pôvod siaha opäť do rímskych čias. Pôvodne tu bola rímska pevnosť. V 13. storočí bola vystavaná ako citadela na obranu proti križiackym útokom. Neskôr slúžila ako väzenie. V súčasnosti tu prebiehajú rekonštrukčné práce a citadela je už čiastočne sprístupnená. Počas roka sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia.
Umajjovská mešita sa dá považovať za najväčší kultúrno-historický skvost v Damasku. Mešita stojí na mieste, kde sa uctievali božstvá už od pradávna. Najstarší doložený chrám tu mali Aramejci, neskôr tu Rimania vystavali chrám boha Jupitera. Tento bol gigantickým komplexom, väčším ako súčasná mešita. Potvrdzujú to dve zachované brány v starom meste. Pre predstavivosť je možné si ho porovnať s chrámom boha Baala v Palmyre. V období, keď sa oficiálnym náboženstvom v Ríme stalo kresťanstvo, zmenil sa aj predmet uctievania v tomto chráme. Vznikol tu kresťanský chrám. Keď v roku 636 Damask obsadili moslimovia, delili sa tu s kresťanmi o priestor na vyznávanie svojho Boha. Neskôr bol chrám prestavaný na mešitu približne súčasnej podoby. Zaujímavosťou mešity je aj hrobka Jána Krstiteľa, ktorá sa tu nachádza a Ježišov minaret, ktorý je vraj miestom, kde sa zjaví Ježiš počas súdneho dňa. Pôsobivou súčasťou mešity je aj jej nádvorie. Na fasáde mešity je možné vidieť zvyšky nádherných malieb. Odborníci sa dohadujú o ich význame. Niektorí sú toho názoru, že je to zobrazenie povodia rieky Barady ako raja, tak ako ho videl prorok Mohamed.
Súq al-Hamídíja je najznámejšie damaské trhovisko. Týmto trhoviskom sa prechádza z vonkajšieho mesta do vnútra starého mesta. Trhovisko je zakryté oblúkovitou plechovou strechou, cez ktorú presvitá svetlo cez diery po guľometoch, ktoré tu zanechalo francúzske letectvo počas rebélií v roku 1925. Aj história tejto ulice siaha do rímskych čias. Neskôr bola prestavaná do dnešnej podoby. A to pri príležitosti návštevy osmanského sultána Hamida II. v Damasku. Odtiaľ názov trhoviska al-Hamídíja.
Azímov palác bol postavený ako rezidencia guvernéra v Damasku v rokoch 1749 až 1752. Palác bol ťažko poškodený počas povstania proti Francúzom roku 1925. V súčasnosti je zrenovovaný. Nádvorie obkolesujú jednotlivé miestnosti s figurínami reprezentujúcimi rôzne činnosti, uprostred nádvoria sa nachádza bazén a fontána a dopĺňa ho zeleň. Vonkajšok budov je tvorený kombináciou rôznych druhov kameňa, vnútorné interiéry sú bohato zdobené maľbami, mozaikami a perleťou vykladaným nábytkom.
Stanica Hidžázu sa nachádza už mimo starého mesta. Bola dokončená roku 1917. Trasa Hidžázu mala slúžiť na prepravu pútnikov do Mediny. Po vojne však francúzski správcovia krajiny nemali záujem dokončiť túto trasu, a tak ostala nevyužitá. V súčasnosti už nie je stanica napojená na koľaje. Plánuje sa tu výstavba nového centra pri zachovaní pôvodnej stanice ako architektonickej pamiatky.
Národné múzeum je najvýznamnejšie sýrske múzeum, ktoré určite stojí za návštevu. Nachádzajú sa tu hmotné pamiatky z rôznych vývojových etáp krajiny. Od najstarších pamiatok z Ugaritu, Dura Europos, Mari a Ebly, cez rímske pamiatky z Palmyry až po islamské obdobie. Nájdeme tu také artefakty ako nástroje, kamenárske diela, zbrane, šperky, ale aj nábytok a písomnosti. Národné múzeum je dobrým začiatkom pre cestu po pamiatkach naprieč Sýriou.
V súčasnosti stojí za pozornosť projekt prestavby Národného múzea. Pri našej poslednej návšteve v Damasku tu boli umiestnené tabule s grafickým znázornením projektu. Ak sa teda uskutoční týmto smerom, celé múzeum dostane nový moderný nádych.
Kúpele sú pre turistov veľmi atraktívne. V Damasku sa ich nachádza veľké množstvo. História mnohých z nich siaha do dávnej minulosti ( najstaršie z 12. storočia).
Sejdnaja je obcou neďaleko Damasku. Dominantou tejto obce je už z diaľky viditeľný kláštor, ktorý vznikol pravdepodobne v 6. storočí. Kláštor je zasvätený Panne Márii. Nájdeme tu významnú ikonu – portrét Panny Márie, ktorý pravdepodobne namaľoval sv. Lukáš. Kláštor pripomína pevnosť na kopci. Súčasná podoba je z 19. storočia a z pôvodného kláštora sa zachovali len malé fragmenty.
Maalula je dedina ležiaca neďaleko Damasku na úpätí pohoria Antilibanon. Táto dedina je akoby vsadená do skaly. Domy sú stupňovito rozmiestnené po úbočí, kde strecha jedného domu slúži zároveň ako dvor domu nachádzajúceho sa nad ním. Názov dediny je aramejského pôvodu a znamená „vstup“. Zaujímavosťou, ktorá sem láka turistov je to, že Maalula je jednou z posledných miest, kde sa ešte hovorí aramejsky, tj. jazykom Ježiša Krista. Pôvodne bol tento jazyk rozšírený po celom Blízkom východe, ale v súčasnosti sa ním hovorí už asi len na troch miestach.
Postupne sa však už aj na týchto miestach (Maalula, Jabaadin, Bakhaa) aramejčina vytráca z bežného života a stáva sa mŕtvym jazykom.
Nachádzajú sa tu dva kláštory: sv. Tekly a sv. Sergeja. Za dedinou sa rozprestiera kaňon, ktorý podľa legendy otvoril v skale Boh, aby pomohol sv. Tekle na úteku pred prenasledovateľmi. Isté však je, že slúžil miestnym obyvateľom ako útočisko pred útokmi. Svedčia o tom príbytky vytesané v úbočiach kaňonu.
Mar Musa je kláštor nachádzajúci sa neďaleko Damasku. Bol založený niekedy v 6. st. a je vystavaný v skalnej rokline na mieste vtedajšej rímskej strážnej veže. Tento kláštor je raritou, keďže sa v tejto oblasti zachoval až do súčasnosti. Od roku 1991 tu žije malá skupina mníchov. Významnou súčasťou kláštora je kostol pochádzajúci z 11. storočia a knižnica. Pri pohľade z kláštora sa naskytá očarujúci pohľad na púšť na východe. Spolu s možnosťou ubytovania a stravy sa stal lákadlom pre mnohých turistov.
Bosra je mesto nachádzajúce sa na juhu Sýrie. Je známe najmä svojím rímskym amfiteátrom, ktorý patrí medzi najzachovalejšie na svete. Zaujímavosťou je, že amfiteáter nie je vsadený do úbočia ako tomu bývalo zvykom, ale je voľne stojaci. V neskoršom období bol obstavaný a prestavaný na pevnosť. Najstaršie zmienky o Bosre sú z Egypta z obdobia okolo 1300 pred Kr. Prvotné Nabatejské kráľovstvo (Petra v Jordánsku bola súčasťou) bolo neskôr ovládnuté Rímom. Najväčší význam nadobudla Bosra v 2 . storočí po Kr., kedy bola hlavným mestom provincie Arábie. Neskôr profitovala z pútí do Mekky. Okrem zachovalého divadla je tu v súčasnosti odkryté antické mesto, ktoré má tri vrstvy – nabatejskú, rímsku a neskoršiu stredovekú arabskú. Nachádzajú sa tu odkryté kúpele, trhovisko, kolonáda a iné časti antického mesta. Taktiež Omarova mešita, ktorá je považovaná za jednu z najstarších na svete. V miestnom kláštore sa vraj stretol prorok Mohamed s mníchom, ktorý predpovedal, že sa stane prorokom.
Krak des Chevaliers je pravdepodobne jednou z najväčších turistických atraktivít Sýrie. Táto pevnosť kontrolovala spojenie medzi pobrežím a vnútrozemím. Prvú známu pevnosť na tomto mieste vybudoval Emir Homsu v roku 1031. Avšak už v roku 1099 padla pevnosť do rúk hordám prvej krížovej výpravy, ktorá tadiaľto smerovala na Jeruzalem. Do súčasnej podoby bol hrad prestavaný za rádu Hospitalitov, ktorí na hrade prebývali. Vzhľadom na impozantnú veľkosť hradu, nebol nikdy dobytý útokom. Napriek tomu, v roku 1271 padol do rúk mameluckého sultána Bejbersa. Hrad mohol poňať okolo 2000 obrancov, no v tejto dobe ich tu bolo už len okolo 200. Jeruzalem a celé okolie bolo už v rukách moslimov, a tak sa stalo z hradu väzenie. Aj keď mali obrancovia v hrade zásoby na 5 rokov, rozhodli sa pod prísľubom bezpečného odchodu vzdať. Táto impozantná stavba nesie prvky ako európskej tak i arabskej architektúry. Ako povedal T.E. Lawrence : „najkrajší hrad na svete“.
Ugarit sa nachádza na severozápade Sýrie neďaleko Lattakie. Toto staroveké mesto bolo obchodným centrom a prístavom už v 3. tisícročí pred Kr. Ugarit obchodoval s Egyptom, Mezopotámiou a s Krétou. V súčasnosti púta pozornosť verejnosti vďaka nálezu množstva textov – obchodných záznamov, opisov bohov, diplomatickej korešpondencie a hlavne popisu jednej z prvých hláskových abecied, ktorá obsahovala 30 znakov pre určité zvuky. Táto abeceda sa pravdepodobne stala základom pre grécku a neskôr rímsku latinskú abecedu. Okolo roku 1200 pred Kr. mesto padlo do rúk Filištíncom a už nikdy nenadobudlo predošlého významu. V ruinách je možné vidieť pozostatky kráľovského paláca, domov a akropoly s chrámami. Mesto malo vybudovanú i vodovodnú sieť a kanalizáciu.
Saladinov hrad sa nachádza 35 km od Lattakie. V minulosti bol významným kontrolným bodom, aj keď neleží priamo na obchodnej trase. Prví, kto pravdepodobne udržiavali pevnosť na tomto mieste, boli Feničania (do obsadenia Sýrie Alexandrom Veľkým roku 333 pred Kr). Neskôr ovládali hrad Byzantínci a v 12. storočí počas krížových výprav Robert zo Saone. V roku 1188 ho dobyl Saladin a už sa viac nedostal do križiackych rúk.
Tento hrad je nesmierne pôsobivý a významný aj okrem toho, že nesie meno po víťazovi nad križiackymi vojskami. Už pri príchode pod hrad samotný vás uchváti roklina pracne vytesaná do skaly ako aj veže, základy ktorých siahajú až do byzantských čias. Saladinov hrad je pravdepodobne jedno z najlepších diel vojenskej architektúry v Oriente pred príchodom modifikácie v 12. storočí. Na hrade sa nachádzajú prvky byzantského staviteľstva, prekryté križiackou érou a neskôr doplnené arabskými prvkami. Nájdeme tu byzantskú kaplnku, križiacky kostol, mešitu, franské veže a donžón, arabské kúpele a mnohé iné. Hrad sa rozprestiera na 5 ha na skale oddelenej od okolia údolím, ktorým musíte klesať hlboko dole, potom zasa stúpať do svahu, aby ste dosiahli hrad. Vstup do hradu bol zabezpečený padacím mostom ponad roklinu. Tento most bol podopretý skalnou ihlou umelo vytesanou do skaly, ktorá dodnes vzbudzuje obdiv návštevníkov.
Hama je mesto nachádzajúce sa v západnej časti Sýrie. Turistickou atraktivitou mesta sú vodné kolesá, ktoré slúžili na prívod vody do kanálov na zavlažovanie polí. Tieto kolesá tu boli pravdepodobne už v 5. st. a v 13. storočí ich bolo vystavaných okolo tridsať. Sedemnásť z nich sa nám zachovalo dodnes. Majú veľkosť až do 20 metrov v priemere a niektoré sú dodnes funkčné.
Apamea je staré antické mesto ležiace neďaleko Hamy. Keby nebolo Palmyry, určite by bola Apamea najnavštevovanejšími antickými ruinami v Sýrii. Toto antické mesto založil v 3. st. pred Kr. Seleukus I., bývalý generál vojska Alexandra Macedónskeho. V roku 64 po Kr. obsadil mesto Pompejus. Najväčší rozmach dosiahla Apamea v 2. st. po Kr. Súčasnú podobu nadobudlo mesto po zemetrasení roku 115 a následnej prestavbe. V tomto období mala Apamea okolo 500 000 obyvateľov. Po obsadení Sýrie moslimami upadla Apamea do zabudnutia. Doménou Apamei je kolonáda dlhá 2 km (dlhšia ako v Palmyre). Z dávnej akropoly vznikla neskôr mamelucká pevnosť. Zaujímavým je taktiež divadlo, ktoré bolo pravdepodobne najväčším divadlom v celej východnej časti ríše, väčšie ako to v Bosre.
Aleppo je druhým najväčším mestom Sýrie. Nachádza sa na severozápade krajiny. Spolu s Damaskom súperí o titul najdlhšie trvalo obývaného mesta na svete. Záznamy pochádzajúce z Mari spomínajú Aleppo už v 18. storočí pred Kr. Aleppo bolo v minulosti významným obchodným centrom, zatiaľ čo Damask bol centrom správnym.
Jednou z najväčších atraktivít Aleppa je jeho trhovisko. Malá časť pochádza z 13. st., no veľká časť toho, čo sa nám zachovalo do dnešných čias, pochádza z osmanskej éry. Trhovisko je jedným z najkrajších na Blízkom východe a zostalo centrom obchodu v Aleppe doteraz.
Nepochybne významnou pamiatkou je aj Veľká mešita, ktorá je mladšou sestrou Umajjovskej mešity v Damasku (o 10 rokov). Bohužiaľ do dnešných čias sa nám z pôvodnej mešity nič nezachovalo. Budova bola zničená a prestavovaná mnoho krát. Voľne stojaci minaret z roku 1090 sa však akoby zázrakom zachoval dodnes.
Pravdepodobne najmarkantnejším znakom Aleppa a jeho najväčším turistickým lákadlom je citadela. Tá sa nachádza na kopci, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako umelo navŕšená mohyla. Je však prírodného pôvodu. Vykopávky preukázali, že tento vrch bol miestom uctievania božstiev už v 10. storočí pred Kr. Prvé opevnenie tu vzniklo pravdepodobne za Seleukovcov v 4. st. pred Kr. Súčasnú podobu citadela do značnej miery nadobudla v mameluckej ére. Pôsobivou časťou citadely je už jej vstupná časť a môžeme ju považovať za miesto, ktoré neobíde žiaden turista, ktorý navštívi Aleppo.
Pevnosť (bazilika) sv. Šimona sa nachádza neďaleko Aleppa. Svätý Šimon bol svätec, ktorý tu žil v 5. storočí pustovníckym životom. Známym sa stal preto, že si postavil stĺp v ktorom žil, aby ho pútnici nevyrušovali. Po jeho smrti bol okolo tohto stĺpa vystavaný kostol, toho času najväčší na svete. Miesto sa stalo pútnickým miestom. Neskôr bola bazilika prestavaná na pevnosť. S postupom času boli kresťania čoraz viac vytláčaní islamom a v 11. storočí bola táto pevnosť ovládnutá Fátimovskou dynastiou. Časť pôvodného kostola sa zachovala dodnes a je zaujímavým miestom pre denné výlety v oblasti. Veľkosť pôvodnej baziliky je dodnes badateľná a jej ruiny zanechávajú na návštevníkoch dojmy plné obdivu.
Mŕtve mestá sú hlavnou atrakciou regiónu Aleppa. Týchto miest sa nachádza v tomto kraji veľké množstvo. Pochádzajú z čias Ríma a Byzancie a dodnes nie je úplne jasné, prečo obyvatelia tieto mestá opustili. Jedna teória hovorí, že sa zmenili obchodné cesty a mestá sa dostali do úzadia. To preto, že jednou z hlavných ekonomických aktivít obyvateľstva bolo pestovanie olív, výroba oleja a jeho export do Ríma a Konštantínopolu. V dôsledku politických zmien Európe mestá stratili odbytisko pre svoju produkciu. Spustošenie priniesli i vojny s Perziou. Boli to zrejme dôvody prečo obyvatelia ich mestá opustili. Zachovali sa však mnohé kamenné stavby, ktoré nám umožňujú nahliadnuť do ich života v minulosti.
Palmyra (Tadmur) sa nachádza asi v strede Sýrie uprostred púšte. Oáza, ktorá je tu široko ďaleko jediná, dala vzniknúť mestu už v antike. Bohatstvo nadobudlo mesto preto, že stálo na obchodnej ceste do Ríma. Dovážal sa tade hodváb, korenia, drahé kamene, slonovina a iné.
Tadmur sa spomína už v 2. tisícročí pred Kr. v Asýrskych zmluvách. Neskôr tu, juhozápadne od dnešných ruín, existovalo helenistické osídlenie. V roku 64 pred Kr. obsadil Pompejus Sýriu pre Rímsku ríšu, ale Palmyra spadla pod rímsky vplyv až o niekoľko storočí neskôr. Až roky 272 až 273 po Kr. súvisia s porážkou kráľovnej Zenobie rímskym vojskom. Odvtedy Palmyra stratila svoj vplyv.
Palmyra je veľmi bohatá na dochované pamiatky. Nad mestom sa týči arabský hrad z 13. storočia. Dominantou rímskeho mesta je chrám boha Baala, ktorého steny neskôr využívali miestni Arabi ako opevnenie pre svoju dedinu.
Ďalšou pamiatkou je Veľká kolonáda, hlavná ulica mesta so stĺporadím, spájajúca Baalov chrám s Diokleciánovým táborom na druhom konci. Stĺpy sú opatrené výklenkami, na ktorých boli umiestnené sochy peňažných darcov a rôznych významných Palmyrčanov. Keďže hlavná kolonáda vznikla neskôr, musela sa vyhýbať ostatným budovám. Okolo kolonády sú sústredené iné stavby ako napríklad divadlo, Diokleciánové kúpele a iné.
Súčasťou veľkej kolonády je Tetrapylón. Slúžil ako akési centrum antického mesta. Skladá sa zo štyroch podstavcov. Na každom podstavci sú umiestnené štyri stĺpy vo vnútri ktorých sa kedysi nachádzali sochy. Na západe, mimo pôvodného mesta, leží Diokleciánov tábor. Po dobytí a zničení Palmyry bol sídlom vojska. Štábna budova je pravdepodobne najzachovalejšou v bývalej Rímskej ríši. Za mestom sa nachádzajú ešte štyri pohrebiská. Raritou Palmyry sú vežovité hrobky. Nachádzajú sa tu ale aj podzemné hrobky. Niektoré s bohatou nástennou maľbou.
Dura Europos sú ruiny helenistického a rímskeho opevneného mesta na východe krajiny v oblasti Deir ez-Zur. Bolo založené Seleukovcami okolo roku 280 pred Kr. a neskôr bolo ovládané Partmi, Rimanmi a nakoniec Peržanmi. Mesto sa nachádza na vyvýšenine nad brehom rieky Eufrat. Smerom k rieke sa zvažuje od mesta útes, ktorý vytvoril výborné podmienky pre obranné postavenie mesta. Mesto je zaujímavé svojou náboženskou toleranciou, o čom svedčia pozostatky gréckych, rímskych, partských chrámov, synagógy a kostola. V blízkosti rieky na území mesta sa nachádza aj rímsky tábor a nová citadela.
Mari sú ruiny mezopotámskeho mesta na východe krajiny, 10 km severne od al Bukamal. História tohto mesta sa datuje približne 5000 rokov dozadu. Najznámejším panovníkom bol Zimrí-Lím, ktorý vládol tomuto mestu a ovládal obchodnú cestu do Mezopotámie. Mesto definitívne zničili Babylončania roku 1758 pred Kr. za vlády panovníka Chamurapiho. Celé bolo postavené z nepálených tehál a pre turistu toho nezostalo veľa na obdiv. Nachádza sa tu zikkurat, kráľovský palác a chrámy. Architektonicky významné je toto mesto nájdením 25 000 hlinených tabuliek v akkadčine, ktoré nám zanechali predstavu o štáte v danej dobe.
