Lada Svetom – Uzbekistan, krajina bez jedinej benzinky a hotel duchov

Ďalšie náročné dni sú za nami. Začíname pociťovať únavu. Dnes som v aute nevedel obsediet. Ležíme v poloopustenom hoteli, z ktorého nemáme dobrý pocit. Len sa vyspíme a pôjdeme ráno ďalej.

Od jazera sme odišli ráno do Chivy. Chiva je jedným z historických miest hodvábnej cesty. Jadro mesta je obohnané mohutnými blatom omietnutými hradbami. Bolo to asi prvé mesto orientu, na ktoré sme mali čas a poprechádzali sme sa v starom meste. Domčeky z hliny a malých tehiel lemovali úzke uličky, zaplnené turistami a drobnými predavačmi. Mesto v minulosti prosperovalo vďaka vychýrenému trhu s otrokmi. Nevábna minulosť mu ale neuberá na čare a úprimne sme sa tam cítili dobre. Našli sme kaviareň s internetom a pod baldachýnmi sme si posedeli zo dve hodinky. Na trhu som spozoroval vyložené nožíky. Keďže všetko z auta po teherane chýbalo, chcel som doplniť aspoň toto. Medzi vystavenými kusmi som spozoroval aj vreckový nožík juhoafrickej výroby. Presne taky, aký som prvýkrát dostal od kamoša v Sýrii. Neodolal som a prikupil ho. Za tri doláre. S predavačom som si na záver potriasol rukou a podal mu dohodnutú sumu. Zrejme to bol jeho prvý obchod toho dňa. Skromne si ich zobral a aby mu to prinieslo šťastie poklepal bankovkami po vyložených veciach.

Vyšli sme na modrý minaret, ktorý slúži ako vyhliadka pre turistov. Vstupné dvere sa nachádzali asi v polke výšky a viedlo k nim veľmi pochybne drevené schodisko. Ďalej sa už pokračovalo v útrobách minaretu po točenom schodisku, ktoré sme ale museli zdolávať v ťažkom uklone. Z hora bol nádherný výhľad na celé centrum.
V Chive sme sa zdržali a čakala nás ešte dlhá cesta do Buchary. Uzbek ale vôbec nie je ľahká krajina. Oproti susednému turkmenu je tu čo sa dopravy autom týka úplne iná situácia. Uzbeci zavreli plošne všetky benzinky a kvalita ciest je úplne mizerná. Benzinka stojí skoro na každom rohu, ale benzín na nej nekúpite. Skoro všetci miestni jazdia na plyn. už v Chive sme sa ocitli pred vážnym problémom. Ako benzín zohnať. Vekslak nám ho chcel zohnať za vyše eura liter, no to sme odmietli. Nasledujúcu hodinu sme sa vozili po meste a zháňali priekupnika. Naučili sme sa aj gesto, ktoré treba ukázat ľuďom sediacim pred domami. Ak je to priekupnik s benzínom, mávne na vás, otvorí garáž a v bandaskách od vody vám benzín predá. V turkmene bol benzín lacnejší ako voda, kvalitný a tu u susedov sa nemôže oficiálne predávať. Keď však dobre zamenite peniaze a zoženiete ho za dobrú cenu, môže vyjsť na sedemdesiat centov liter. Len ho musíte vláčiť všade so sebou v kufri.

Z chivy do Buchary vedie cesta „prvej triedy“. V realite je to ale jama na jame. Maximálnu rýchlosť sme na nej dosahovali patdesiat kilometrov za hodinu. Ak by sme do buchary chceli dôjsť znamenalo by to celý deň šoférovania tam a celý deň späť. Zároveň by to bol boj so šťastím, či niekde cestou auto nepoškodíme. Krajinu sme museli opustiť v stanovený dátum a zdržanie zavážnejšou opravou by bol pre nás problem. Hodinu a pol sme stáli na krajnici s mapou a snažili sa dačo vymyslieť, nakoniec sme odhlasovali návrat. Ďalšia dôležitá zastávka cesty zo závažných dôvodov preskočená. Pri Isfahane to boli horúčavy a nekvalitný benzín, ktorý prehrieval motor. Smerom na Bucharu zasa katastrofálny stav ciest a žiadne benzinky. Na cestu vlastným dopravným prostriedkom je Uzbek fakt zlý.

Keby bolo len toto tým, čo sťažovalo našu cestu. Ďalším faktorom bola byrokracia. Podľa zákona sme museli minimálne dve noci stráviť v hoteli (nie hostel ani kemp). Cestovka, ktora nám vybavila pozývaci list odporučila každú noc. Ešte sme nemali ani jedno potvrdené prenocovanie. Aj preto by bol pre nás príchod do buchary po polnoci problémom. Hotel sme museli vybaviť niekde v tejto časti uzbeku, lebo na severozápad sme šli zasa púšťou, kde nie je ani jedna dedina. Neďaleko od hlavnej trasy na Bucharu ležalo pri jazere mesto Boston. Podľa mapy tam mal byť hotel a kempovy komplex. Prišli sme tam, brana do kempu bola zavreta. Strážnik bol ochotný nás pustiť dnu, ale nevedel nic o registrácii turistov, preto nám to neriešilo problém s pečiatkou. Museli sme vyraziť ďalej. Keď sme videli jazero Miznut po našej ľavej ruke, nadávali sme na hlúpe nariadenia. Pokračovali sme do mesta nukus. Cesta sa tiahla na hranici dvoch svetov. Naľavo na horizonte boli zelené brehy amurdarje, napravo vyprahla púšť. Presne tam kde končil dosah zavlažovacích kanálov a vody rieky, tam končil aj život.

Na gpsku som otipoval jeden hotel a dúfali sme, že nebude príliš drahý. V ulici, kde sa hotel nachádzal, bolo viac ruín a opustených budov, ako by bolo zdravé. No budova hotela prekvapila a až sme sa báli, koľko bude stáť noc. Po zistení, že dvadsat dolárov na hlavu sme to po celom dni ani neriešili. Oddych sa nám už ziadal a pečiatku sme potrebovali. Hotel jopak joli celkovo milo prekvapil. Dostali sme vkusne zariadenú izbu s dreveným nábytkom, vajcom a klimou. S vlastnou čistou kupelkou. Na dvore hotela bola reštaurácia s veľmi priateľskými cenami. Za pár šupiek sme sa najedli, dali si k tomu pivo a keď sme zistili že majú fľašu vodky za tri doláre, dali sme si s fabom rovno dve. Potom sme si hotela už moc neužili. Ráno bolo dosť ťažké, trocha to zachránili raňajky a káva. Pri raňajkách sme stretli američana, španiela a greka, ktorí sa práve vrátili z muynoku, našho ďalšieho cieľa. Vrelo nám odporučili hotel v dedine. Vraj je to najhorší hotel aký kedy zažili. Spravuje ho manželský pár odrezaný od zvyšku sveta, budova sa rozpadá, voda netečie a atmosféra silno pripomína kubrickov film shining. Bonus, vedia nám vystaviť potvrdenie o prenocovani. Rozhodli sme sa ísť do toho. V jopak joli nám recepčný povedal, že máme prvé tri dni v uzbeku bez povinnosti registrácie a potom už každú noc musíme byť v hoteli. Zasa iná verzia. Krajina nás už začala vytáčať. Kludne sme podľa tohto mohli stráviť noc v kempe a prenocovať v hoteli až noc potom. American nám ale povedal, že na každé tri dni musíme mať jeden hotel. Tu asi nik nevie, ako to má fungovať. Najviac ma dorazilo, keď potvrdenie o registrovaní predstavoval jeden sticker s pečiatkou hotela a rukou vypísaným dátumom. Pokuta za nedodržanie je až tisíc dolárov, ale nie sú schopní tomu dať ani poriadny formulár.

Muynok bola ešte koncom šesťdesiatych rokov prosperujúca rybárska dedina na brehu Aralskeho jazera. Sovietsky projekt využitia vôd z riek amurdarje a sirdarje na zavlažovanie púšte spôsobil, že Aral začal v sedemdesiatych rokov miznúť. Tam kde boli kedysi modré brehy jazera je dnes len pieskova púšť. V muynoku cítiť nostalgiu za zašlou slávou. Ostali tam len polorozpadnuté rybárske domy, opustené konzervárne a schátralé centrum mesta. Za dedinou je malý pás niekdajšieho brehu, kde sú v piesku opustené rybárske lode. Aj preto dostala táto časť názov pohrebisko lodí. Voda sa stiahla desiatky kilometrov od brehu a zasolila sa tak, že v nej už nic nemohlo prežiť. Z pohrebiska lodí bolo až po horizont vidieť len púšť. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli hotel. Napodiv miestnym ani tak medzinárodné slovo ako hotel nič nehovorilo. Budova hotela dokonale zapadala do koloritu dediny. Jednoposchodová pozdĺžna budova, s balkónmi a oplotenou záhradou pred vchodom už zažila svoje lepšie časy. Z dverí vyšiel až po nejakom čase pán v teplakoch a tričku a potvrdil nám, že to je hotel. Na schodoch pred vchodom vylihoval vypelichany vlčiak a mačka. Záhrada spola vysychala a fasáda hotela javila známky rozpadu. Vstupom cez drevené dvere sme sa ocitli v tmavej hale s rozbitou recepciou bez akejkoľvek výbavy. Jedáleň naľavo bola zavretá a nahrádzal ju len plastovy stôl v hale. Nad ním visel obraz modrého jazera s pohupujucimi sa loďkami. Ubytovali nás, dali nám večeru, ale domáci nejavili príliš známky života. V tichosti chodili okolo a predstierali činnosť.

Izbu sme dostali na poschodí. Dlhé chodby boli neosvetlené, steny popraskané tak, že sa takmer rozchádzali. Naša namodro vymalovana izba ešte pamätala súdruhov a od tých čias sa v nej nič nezmenilo. U nás by tento hotel už spĺňal všetky požiadavky na urban exploration. Jediny faktor ho udržoval ako tak pri živote, manželia ktorí v ňom nechali občas prespať zatúlanych turistov. Teta im len ukáže, kde môžu prespať a uvari im slíže so zemiakmi. Potom sa obaja vrátia do zabudnutia.

Fabo si vychytal svoju smolu naplno. chytili ho črevné problémy práve v tomto hoteli. Zničený a v kŕčoch chodil na toaletu za hotel, lebo záchod zamietol pri prvom pohľade. Na mňa začala padať slabosť už ten večer. umyl som si zuby pri aute pred hotelom. Kúpelku dnu som riskovať nechcel. Cez plot ma sledoval malý chlapec. Ručičkami sa držal rebier plota a bez slov sledoval každy môj pohyb. Vyhrabal som v aute vrecko keksov, ktoré sme kúpili deň predtým a podal mu ich cez plot. Zamávali sme si a šiel som dnu. až mi ho prišlo ľúto, keď som ho videl visieť na plote. Predstavil som si, ako strávi celý svoj život v tejto vymierajúcej dedine.
Fabo bol na druhý deň ešte horší a ja tiež. Ledva som udržal fľašu s vodou v ruke. Kúpili sme nejaké lieky, lebo aj o tie sme v teherane prišli. Teraz by sa nám hodili. Celý deň musel šoférovať majo. My dvaja sme boli ako mŕtvoly. Mňa nepreháňalo ale začal som od slabosti upadať do mrakot. Nepomohlo tomu ani 350 km prechodu cez púšť do Kazachstanu. Monotónna piesková rovina sa tiahne až po hranicu. Celú cestu som rátal každú minútu až do momentu, keď sme zastali na noc. Prvýkrát za cestu som už myslel, že to nevydržím a miestami som mal pocit, že odchádzam. Auto sme odstavili len niekoľko metrov od hlavnej cesty. Roztiahol som si na piesok kartony a ľahol na ne. Za chvíľu začala byť neznesiteľná zima, tak sme sa s majom presunuli do auta. Preklínali sme iránskych zlodejov. Nemal som energiu vydržať hore ani minútu a hneď som zaspal.

Fabo držal stráž pri ohni vonku. Cez noc k nemu prišiel púštny šakal. Ráno nám chýbala pokrievka z hrnca a melón. Krádež pokrievky šakalom nazval majo vrcholom zločinnosti. Našli sme ju asi o päťdesiat metrov od auta. Uzbeci nazývajú hlavnú cestu do kazachstanu diaľnica, ja fatamorgána, lebo v diaľke vidíte cestu až po horizont a ako idete ďalej cesta mizne a objavujú sa len diery a štrk. Maximálna na hlavnej medzištátnej ceste tridstať kilometrov za hodinu s dvoma prestávkami na doťahovanie tlmičov.

[Gallery not found]

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.