Uzbeku sme mali na hraniciach tak akurát dosť. Colníci pri výstupe nám prehrabávali celé auto a nadávali na nich aj kazašskí colníci. Nechali nás stáť v rade za plotom na poludnie na slnku pol hodinu, dokiaľ sme sa neuškvarili. Na kazašskej strane to už bolo o inom. Vojak pri bráne zavolal cez vysielačku, že sú tu traja slováci. Pustili nás dopredu, vyšiel z colnice oficir a privítal nás v kazachstane. Na pasovú kontrolu nás postavili dopredu do radu hneď za kazachov vracajúcich sa domov. Celý čas bol vedľa nás v rade uzbecký manželský pár. Pán vyzeral, že toho má už tiež dosť. Zaklincoval to, keď sme prešli hranicu a povedal „sloboda“. To vraví asi za všetko.
Cesta za hranicou do Bejneva pokračovala v predošlom štýle. S jediným rozdielom, polnačka bola ako tak sfrézovaná, takže sa po nej dalo ísť. Pri vstupe do mesta bola stará betonka rozbitá tak, že sa po nej ísť nedalo. Domáci chceli novú cestu, preto si ju vyjazdili vedľa starej. Konečne sa nám večer podarilo nájsť vodu. Pri tom arale to ozaj nebolo ono. V meste Kulsary je jazero so sladkou vodou. Našli sme si ho ako ťava prameň uprostred púšte. Z Bejneva už šla asfaltka ako sklo. Fabo využil šok z dobrej cesty a benzín za päťdesiat centov a piekli sme si to sto za hodinu. Oproti uzbeku, kde sme prešli za posledný deň len 160 km to bola ulava.
Chalani získali majstrovskú prax vo výrobe spacákov. Z čínskych diek. Nadierovali ich šrobovákom cez hviezdicovy kľúč dvanástku a zošili lanom, ktoré sme kúpili ešte v Iráne. Fabo začal tento štýl ako prvý a preto bol jediný schopný spávať vonku. Majo sa zo zúfalstva k výrobe vaku pridal po poslednej noci pred kazašskymi hranicami. Vyšiel sa ráno ohriať z auta k ohňu a spustil žalospev „ja chcem späť svoj kokonik, vyj…ny teheransky k….t.“
Kazach sa zatiaľ páči. Jedlo dobre a lacné, benzín dobrý a lacný, colníci boli najviac v pohode, auto nám ani neotvarali a cesty ako víno. Prvé jedlo v krajine bola krupova kyslá polievka a hlavný chod zemiaky s mäsom. Za štyri doláre sa tomu nedalo odolať. Hlavne keď sme zistili, že sme aj kvôli chorobe takmer tri dni nič nezjedli. Vodku v obchode majú za euro päťdesiat, zatiaľ sme ju ale netestovali. Po okolitých planiach sa pásu stáda koní a tiav. Pokračovali sme do atyrav. Cesta rovná a bez chyby. Len miestnym asi moc nesedí. Lietajú po nej dvesto a popri ceste sme len na prvom kilometri narátali zo šesť hrobov. Na ceste do Bejnevu bolo vidieť ešte evidentnejšie, kde to borci na hrbolatej ceste nezvládli. Svedčili o tom vyhoreté vraky áut vedľa cesty.
Výrazne sme technicky vylepšili aj vasila. Chalani doliali olej a prestal nám drhnuť motor. Rátanie hrobov skončilo pred atyrav na počte 31, z toho jeden bol dvojbob.
Atyrav je väčšie kazašske mesto. Našli sme konečne supermarket a dokúpili šmaky. Prešli sme cez most rieku Ural a po dlhom čase sme sa znova ocitli na európskej strane. Odparkovali sme voz neďaleko parku pri rieke a dali si v ňom na lavičke prvé pivo po opustení Azie. V obchode sme našli príznačné lokálne. Názov málo zigulskoje a na etikete v pozadí bol na ceste zigulik. Do ruky nám padlo ale vďaka ustrednému motívu, kde bola pani so značným poprsím. Posedeli sme pred fontankou, pri veľkej soche niekoho dôležitého, oddýchli a zamierili smerom ku kaspiku. Našli sme dedinu popri našej ceste, ktorá bola k vode na mape najbližšie. Zišli sme z hlavnej cesty, prešli dedinou a pred nami sa objavil akýsi vojenský objekt a zavora. Rovno v strede cesty. Dedina pokračovala aj okolo poza objekt, tak sme zišli z hlavnej ulice a začali sa prepletat medzi voľne rozloženymi domami. Mali sme rešpektovať závoru, lebo to bola určite zavora na konci sveta. Uličky v dedine to bol čistý offroad a čo viac, ta dedina bola v horšom stave ako muynok. Žiadne cesty, len rozjazdene pásy zeme medzi domami, domy rozpadnuté, špinavé, všade hnoj, dobytok, kovový šrot a voľne pohodený bordel povalany v piesku. za ňou bola ešte dlhá plan bez cesty, kde miestni vyhadzujú a palia smeti. Na konci sa týčil ochranný val. Už sme cítili more za ním, preto sme sa rozhodli risknut offroad ladou medzi hrblomi a smetim. S fabom sme vystúpili a ukazovali majovi kade má ísť. Chalani sa mi vzdialili a ja som pomaly kráčal na slnku v dráhe auta, ktoré sa za par minut ocitlo na nasype. Kráčal som hore kopcom v očakávaní pohľadu na modre vody kaspiku. Vyšiel som na val a predo mnou sa otvoril nezabudnuteľný výhľad. Pieskova rovina porastena drobnou burinou desiatky kilometrov až po horizont, kde sa pásli ťavy. Pohlo to mojim vnutrom tak, že som to musel urobiť na dne mora. Kúsok od brehu ležala kostra kravy, ktorú sme nazvali kaspickym delfinom. No šťastie sme nemali ani na toto. Jedine čo pripomínalo more bol vietor, ktorý od suchej pláne vanul. Vrátili sme sa na cestu. Dedinu som chcel odfotit, ale nemal som odvahu. Keby som niekoho naštval, tak po takejto zlej neceste ani neujdeme. Padol by súmrak a my by sme museli urobiť vozovu hradbu. No katastrofálny pocit, opustili sme to miesto tak rychlo ako to len šlo. Cesta viedla k ruským hraniciam. nemali sme moc čo na výber. pokračovali sme ďalej a hľadali miesto na taborenie.
Kazasi, ako majú dobré cesty vo vnútri krajiny, tak v pohraničí to bola čistá katastrofa. Metrové jamy na ceste, že aj kamazy museli ísť pomaly. Maximalka tridsať za hodinu a monotónna krajina naokolo. Bez zdvihnuteho podvozku by sme to ani nedali. Pol dňa sme šli len pár kilometrov. Blížili sme sa k volge a okolie sa zazelenalo. Dvadsať km od hranice už bolo nevyhnutné nájsť prenocovanie. Zišli sme z cesty na pasienky križované zavlažovacími kanálmi. Miesto sme vyberali podľa kríkov. Potrebovali sme drevo na oheň. Náš plán romantického posedenia pri ňom prekazil hmyz. akýkoľvek zdroj svetla, či už oheň alebo telefón, prilákali krdle mušiek a komárov. Obsypali nás tak, že sa to nedalo vydržať. opiekli sme si slaninu a vzdialili sa od ohňa radšej ďalej do tmy. V tme repelent zaberal, no pri svetle bol zbytočny. Mušky ako splašené narážali do tváre a znemožňovali akúkoľvek pohodu.
Ráno sme zistili, že náš repelent je vlastne impregnačny sprej proti hmyzu, určený na odev. Upozornenie na ňom stojí, aby sme sa vyvarovali kontaktu s pokožkou. My si ho tu striekame do tváre už dva týždne a až doteraz nám to nevadilo. Vonku bolo prijemne teplo, preto som pre zmenu vymenil parenie sa na koženkovej sedačke aj v noci a ustlal si na kartonoch vonku. Máme skrátka svoj štyl. Ráno nás zdravili domáci idúci z dediny na pole a pýtali sa, či sme pri kanáloch vydržali komáre. jak páni. s našim impregnačnym repelentom dochli pri nás aj mravce.
[Gallery not found]