Opustili sme Irán smerom do Turkmenistanu. nechceli sme sa z bezpečnostných dôvodov v krajine dlhšie zdrzovat a preto chalani tahali nonstop. Hranicu otvárali až ráno. autom sme zastali pred zavorou a na pár hodín zdriemli. Iranci nerobili problémy a za chvíľu sme sa ocitli v zemi nikoho. Prechod do turkmenu už trval o čosi dlhšie. Konkrétne tri hodiny. najskôr si nás odchytila jedna rázná turkménka, ktorá si nás zobrala do malého officu a vystavila nám blok na tridsaťdva dolárov. Migračný poplatok. keď sme chceli bližšie vysvetlenie, odpovedala – čomu nerozumies, plat. Takej odpovedi nie je možné odolať. Po pasovej kontrole nás čakal skener. S pasom v ruke sme šli okolo neho. Colnik nám prikázal do neho vložiť batožinu. Čierny humor. Nemáme. máme si ju vybrať z auta. Ani tam nemáme. Toto je všetko s čím prichádzame. pozrel na nás podozrievavo.
Kontrola auta trvala o dačo dlhšie. Pred nami bol na rade kamión s jazdenými autami. Borci dôkladne prekutavali každé jedno, štartovali ich a úplne top keď páčidlom otvárali spodné kryty pod motorom. Nemca by vykotilo, keby videl, ako turkménsky vojak kontroluje páčidlom passata. Turkménska hranica bola železná opona. Ostnatý drôt a signalne pásy sa tiahli desiatky kilometrov do vnútrozemia.
Hlavne mesto Ashgabat leží 35 km od hraníc. Sánka nám padla už keď sme do neho vchádzali. Široká dialnica do mesta bola celkom prázdna. Najskôr sme si mysleli, že turkmeni moc áut asi mať nebudú. Podľa počtu nových toyot v centre sme ale zistili, že sú na tom podstatne lepšie, ako sme si mysleli. Ashgabat je šialený. keby som ho mal opísať v skratke, tak je to biele mesto monumentálnej architektúry postavené na rovnej pláni. Je plné gigantických bielych mramorovych stavieb, kombinujúcich rímsky, orientálny štýl a trochu sci fi. Cesty sú vyzametané do posledného smietka, lemujú ich zelené parky so stovkami fontán. Keď turkmeni stávajú pamätník alebo vládnu budovu, tak musí byť gigantická, biela, najlepšie ozdobená zlatom. Vozili sme sa po širokých bulvároch naprieč mestom hodiny. Užívali sme si zmenu atmosféry.
Rozpálené ulice nám však nedávali dýchať, preto sme zašli kúsok za mesto k vodnej nádrži. Chvíľu sme zvažovali, či tam dáme hygienu, lebo to bol viac zanesený rybník, ako nádrž. Aj keď nie najčistejšia, ale voda predsa len vyhrala. Prípravu kávy na ohni sme si tak natrénovali, že ju aj s rozložením ohňa mame hotovú za moment.
Druhý deň skoro ráno sme mali v pláne cestu naprieč púšťou Karakum, preto sme sa vrátili do mesta. Potrebovali sme nutne doplniť rozkradnutú výbavu. Behli sme na trhovisko. spacáky nám budú musieť nahradiť čínske deky, dokúpili sme hrniec, nôž a nejaké drobnosti. Tretiu chýbajúcu karimatku sme nahradili kartónmi.
Internet sme poriesili v päť hviezdičkovom grand hoteli. Týžden sme skrz trable v Iráne o sebe nedali vedieť a už bol preto najvyšší čas. Prišli sme na recepciu a spýtali sa rovno na WiFi. Pani nám bez nejakých otázok, či sme hostia alebo poplatkov dala prístupové heslo. Dotankovali sme, kúpili chýbajúce šrobovaky a šli naspäť k jazeru, kde sme chceli prenocovať. Nepodarilo sa. Niečo sa udialo na ceste k nemu a my sme boli policajnou hliadkou poslaní do preč. Vznikol nám nový a závažný problém, s ktorým sme nerátali. Kde sa utáborit. Na juh od mesta sme nemohli kvôli blízkosti hranice a na sever bola ďaleko obývaná časť. Ráno sme museli ešte rozmeniť peniaze, takže sme nemohli ani nadobro opustiť mesto. Našli sme len zjazd z cesty za mestom, kde sme zastali. Do rána okolo nás kruzil pes a celé miesto vyzeralo dosť pochybne. Nad ránom som sa musel presunúť do auta, lebo čínska deka neplnila funkciu spacaka ani zďaleka. O piatej som už bol hore, premrznuty a nevedel som zaspať.
Ráno sme zistili, že náš kemp vyzeral za svetla omnoho lepšie ako za tmy. Naokolo bolo plno suchého dreva, ktoré sme si zobrali so sebou na streche auta do púšte. pPred nami bolo päťsto kilometrov a možno bez benzinky. Lepší turkmensky benzín autu pomohol. V púšti sa už neprehrievalo, zato my sme spotrebovavali kanistre vody. Cestu, rovnú čiaru naprieč pustinou, kde tu prechádzali voľne sa pasuce ťavy. Po ceste sme mali vodný rezervoar, ale bol nedostupny za pieskovymi dunami. Pri pohľade na jeho belasé vody nám prišlo ľúto.
Ďalšia zastávka na ceste bola Darvaza. Horiaci kráter uprostred ničoho. uprostred ničoho myslím doslovne. Dedinu, ktorá tu kedysi stala, zrovnali so zemou a ostalo tu stať len niekoľko pustnych hostincov povedľa cesty. Šesť kilometrov v púšti od cesty je horiaci sedemdesiat metrový kráter. sovietskym inžinierom sa prepadol vrt a ložisko sa stalo preto nepouzitelnym. Unikajúci plyn zapálili a dúfali, že zakrátko vyhori. Už horí vyše štyridsať rokov a je jednou z naj atrakcií turkmenu. Soudruzi udelali nekde chybu. Ak vám príde vysoký účet za plyn, spomeňte si na sedemdesiat metrový kráter v darvaze, kde už štyridsať rokov valí do vzduchu plyn.
Vasil sa nedostal cez prvý kopec naviateho piesku, tak sme ho odparkovali pod kopcom na rovine, mimo dohľadu z hlavnej cesty. Z druhej strany kopca mal jeden miestny svoju jurtu. Keď nás zbadal, sadol do veľkej toyoty a šiel nám ponúknuť odvoz ku krateru. Vysvetľoval nám, že cesta je pre osobné auto neprejazdna. Verili sme schopnostiam nášho vozu a vydali sa do púšte na vlastnú päsť. Starký dobre vedel a počkal na nás pod prvým kopcom. Vasiľ hneď zapadol do piesku a bolo po ceste. Hneď nám aj ponúkol odvoz znova. Spytali sme sa za koľko. Odpoveď prišla otázkou, koľko dáš? Majo navrhol päť dolárov a vyzeral pri tom najdrsnejšie na svete. Starký sa zasmial. to nie. Tak koľko chceš? spýtal sa ho majo. Koľko dáš? odpovedal starký. povedal som ti koľko dám, keď nechceš toľko, povedz sám koľko chceš, vraví mu majo. Tridsaťpäť dolárov, zapýta si starký. To sme pokrutili hlavou, v žiadnom prípade. Cenu bohužial nastavujú solventnejší turisti. Starký sa štandardne vyhovára na cenu benzínu, čo je až smiešne v krajine, kde liter stojí pätnásť centov. Dohoda neprišla, tak sme rozlozili pod kopcom kemp, uvarili kávu a čakali na západ slnka.
Za odvoz sme platiť nechceli, vasilom sa ísť nedalo, tak sme si tých šesť km museli púštou odšlapať sami. Žabky boli jediná obuv, ktorá mi po teherane ostala a v hlbokom piesku sa v nich nedalo chodiť. S fabom sme sa vyzuli a pokračovali celých šesť kilometrov naboso. Slnko zapadalo po našej ľavej strane, farbilo obzor do červena a my sme sa pomaly brodili v rozpálenom piesku. Padla noc a my sme pokračovali podľa mapy ďalej. Po hodine a pol sme sa predsa dočkali. Spoza maleho kopca salala do tmy červená žiara.
Stali sme nad ohnivým kráterom a pozerali dolu ako do plameňov hory osudu. Stretli sme sa s britsko-belgickou expedíciou. ponúkli sme ich z fľaše turkmenskej vodky, ktorá inak aj zatepla chutila výborne a dozvedeli sa, že sú na ceste autami na sibír. Testuju nové opely a zaparkovali vedľa nášho vasila. Urobili nám zopár fotiek pri kráteri a vybrali sa späť. Nie len že oni boli ochotní zaplatiť miestneho šofera, ale dokonca ho poslali ešte raz po nás späť, aby sme boli v tábore skôr a mohli si ešte pokecať. Asi dvadsať minút sme kráčali v tmavej púšti od kratera, keď nás osvetlilo vracajúce sa terénne vozidlo. To čo sme sprvu šli hodinu a pol sme s domácim blaznivym šoférom zvládli za päť minút. V tábore sa ukázala spolupatričnosť cestovateľov. Požičali nám karimatky, ráno sme dostali zvyšok šúlacieho tabaku, nejaké konzervy a náhradné tričká. Večer sme mali s jedným z pánov zaujímavý rozhovor. Roky pripravuje expedičné vozidlá a rád sleduje ako cesty menia ľudí. Nemyslel som si, že stretneme tak fajn ľudí. Bolo to ako na horách. Spolupatričnosť sa prejavila a bolo vidieť, že majú o nás starosť. Pýtali sa nás každú chvíľu, či niečo nepotrebujeme. Vymenili sme si nakoniec kontakty a dúfame, že sa ešte niekedy na cestách stretneme.
Na druhý deň sme odišli smerom do uzbeku. „rubali sme si to“ osemdesiat na dashoguz a zrazu skončil nas jazdný pruh. Majo to strhol do druhého. Keď zbadal tie jamy chytil sa za hlavu a chcel zakričať my god ale spustil sa mu len generator náhodných slov a vyšlo z neho len my bar bar bar. Zadusali sme sa od smiechu a prvýkrát sme museli pre slzy odstaviť auto na krajnicu. Karakum nám dala riadne zabrať. Do Dashoguzu sme prišli poobede, uvareni, hotoví. Našli sme trznicu, najlepšie miesto pre zásobenie sa. Nakúpili sme potrebné drobnosti, aj sme sa tu najedli mäsových pirohov za jedno euro. Zasa raz sme boli naj atrakciou my a zlatí miestni sa šli pretrhnúť. Pán v reštike nám automaticky začal ponúkať pálenku. Mám rezervné žabky a som pripravený na Uzbekistan. Čínska tržnica v Dashoguze odporúčaná lokalita do lonely planet.
Keď sme si mysleli, že púštna horúčava bude to najhoršie toho dňa, tak sme zistili, že koniec sveta leží až na turkmensko uzbeckych hraniciach. Boli sme zrejme jediné vozidlo, ktoré ten deň hranicou prešlo. Viac nebolo znudenym turkmenskym colníkom treba. Na výstupe z krajiny nám urobili takú kontrolu, ako keby bolo čo odtiaľ pašovat. My s fabom sme prešli takmer plynule, len sme im museli chvíľu vysvetľovať, že nemáme žiadnu batožinu. majo šiel s autom a to bol koniec. Všetci desiati colníci sa okolo neho zbehli a začali auto rozoberať. mal som pocit, že si k tomu zavolajú aj mamu, brata, deda, Lebo sa schádzali ako muchy. S fabom sme to sledovali z opodiaľ a dochádzala nám trpezlivosť. Najmä keď colník vytiahol autolekarnicku a otačal ju v rukách ako keby to bola bomba. Keď už vytiahol melón a skúmal čo to môže byť, mali sme dosť. Turkmeni majú oproti uzbekom kompletne vynovené colnice, ale zamestnávajú tam chalanov s iq max 20. Jeden vytiahol sekeru a začal majovi hovoriť, že to je chladná zbraň. Majo si na nich vypracoval už vlastnú metódu, pretože prevážal auto cez niekoľko hraníc. Pozrel na neho a odpovedal mu, áno chladná zbraň. Keď mi je chladno, urobím si s ňou oheň. Colník na neho tupo pozrel a zatváril sa, že to chcel počuť. Bonus, majo im začal veci vysvetľovať výlučne po slovensky. Má to väčší úspech. Nenechali nás pozerať sa na rozbalovanie auta a poslali nás s fabom za poslednú závoru. Dali sme chalanovi pasy, aby si zapísal to isté, ako traja colníci sto metrov pred ním. Chudák chalan ani nevedel, čo s tym má robiť. Do kolonky bydlisko po dlhom prázdnom pohľade na obal pasu napísal „cestovný pas“. Medzihraničné pásmo vyzeralo ako betonky v nitre za kafilerkou. Tam sme počkali na maja s autom a odišli smer Uzbek. Uzbeckí colníci síce už dosahovali iq normál, ale zato väčšina z nich spala na stole alebo pozerala svorne telku. Na celú colnicu nám našli len dve perá na vyplnanie papierov. O ako by som im želal, aby došli ma hranicu aspoň štyri autobusy turistov. Obesili by sa potom na vlajkovom stožiari.
Do uzbeku sme úspešne na streche previezli drevo a taviu lebku, ktorú sme našli v púšti. Vasiľ dostal ukrutný vzhľad a všetci sa nás pýtajú na Mongolian rallye.
Životná úroveň prechodom hraníc prudko padla. Zohnať benzín je tu veľký problém, lebo všetky benzinky akosi zavreli a prešli na plyn. Zato pivo tu stojí osemdesiat centov. Utáborili sme sa pri jazere neďaleko Chivy, dopili zásoby a konečne zo seba zmyli piesok. Na druhý deň sme pokračovali do Chivy a smer Buchara. V nádejí, že nájdeme benzín a načapujeme ho aj do všetkých prázdnych fliaš od vody.
