Turecko – História

História dnešného Turecka sa bezpochyby spája s históriou Osmanskej ríše. Tá bola po dobu šiestich storočí jednou z najmocnejších ríš sveta. Zanikla až po prvej svetovej vojne v roku 1922, kedy sa rozpadla na viacero nástupníckych štátov, medzi nimi aj Turecko.

V dobe najväčšieho rozmachu zaberala ríša územie Malej Ázie, Blízkeho východu ale aj oblasť juhovýchodnej Európy. Osmanské vojská sa dostali až pred brány Viedne a ovládli aj značnú časť vtedajšieho Uhorska. Pre Uhorsko v tej dobe predstavovali Turci nepriateľa číslo jeden.

Pod tureckou nadvládou sa vtedy ocitli územia dnešných štátov ako Maďarsko, Srbsko, Bosna, Rumunsko, Grécko a Ukrajina, Irak, Sýria, Izrael a Egypt. Severná Afrika až po Alžírsko a Arabský polostrov.

Pomenovanie Osman pochádza z arabského Usmán. Usmán bol turkménsky vodca, zakladateľ dynastie aj ríše.

Prvé obdobie osmanskej histórie bolo charakteristické nepretržitou územnou expanziou. Na západe sa nachádzala vtedy už oslabená Byzantská ríša, ktorá teraz musela čeliť tlaku novej formujúcej sa ríše. Začiatkom 14. storočia Byzancia prišla o väčšinu svojich provincií v Anatólii. Osman I. premiestnil hlavné mesto do Bursy a dal základy pre formovanie politickej štruktúry ríše. Ríša sa začala formovať ako centrálne riadený štát, pričom jednotlivé etnické skupiny si mohli spravovať časť svojich záležitostí podľa seba.

Po Osmanovej smrti sa začala expanzia do východného Stredomoria a na Balkán. Dôležité mesto Thessaloniki dobyli od Benátčanov roku 1387. Po tureckom víťazstve v bitke na Kosovom poli roku 1389 sa skončila nadvláda Srbov v regióne. Snaha európskych mocností zastaviť expanziu Turkov vyústila v bitke pri Nikopoli roku 1396. No táto sa skončila opäť víťazstvom Osmanov. Osmanská ríša už ovládala takmer všetky bývalé územia Byzantskej ríše a Konštantínopol sa ocitol v nepríjemnom obkľúčení.

Situácia sa pre Byzanciu vyvinula k lepšiemu až roku 1402 po bitke pri Ankare, kedy dobyvateľ zo Strednej Ázie Timur porazil Osmanov a podarilo sa mu zajať sultána Bajezida I. Toto uvrhlo ríšu do občianskej vojny. Táto skončila až roku 1413, kedy Mehmed I. bol uznaný za sultána a obnovil moc Osmanskej ríše. Jeho vnuk Mehmed Dobyvateľ potom demonštroval vojenskú silu štátu dobytím Konštantínopolu roku 1453. Sultán mal vtedy iba 21 rokov. Táto udalosť bola tak významná, že mnoho historikov dnes považuje tento rok za koniec stredoveku v Európe. Turkom sa tým úplne otvorila cesta do Európy. Mehmed II. z mesta potom urobil hlavné mesto ríše. Začína obdobie teritoriálneho, ekonomické a kultúrneho rastu ríše.

Práve ovládnutie celej oblasti Osmanmi viedlo k zablokovaniu významnej obchodnej cesty do Ázie, čo nakoniec viedlo k pokusom Španielov o nájdenie novej obchodnej cesty a tým k objaveniu Ameriky roku 1492.
Za vlády sultána Selima I. sa Turkom podarilo poraziť časť Perzie a stabilizovať osmanskú vládu v Egypte.

Jeho nástupca Sulejman I. (1520-1566) pokračoval v úspešnom rozširovaní ríše. Bol jedným z najvýznamnejších panovníkov a jeho meno sa spája hlavne s uhorskými dejinami. Roku 1521 jeho vojská dobyli Belehrad a po bitke pri Moháči roku 1526, ktorá znamenala pre Uhorsko katastrofu obsadil celú centrálnu časť krajiny. Podnikol dva útoky na Viedeň v rokoch 1529 a 1532, no oba sa skončili neúspechom.
Na východe Osmania roku 1535 dobyli Bagdad. Ku konci vlády Sulejmana I. mala ríša okolo
15 000 000 obyvateľov.

V tomto období sa Osmanská ríša stala významným členom na európskej politickej scéne. Vytvorila vojenskú alianciu s Francúzskom, Anglickom a Dánskom proti Habsburgovcom.
Po Sulejmanovej smrti nasledovalo obdobie vlády „slabých“ sultánov, ktoré spôsobilo oslabenie Osmanskej ríše. V tomto období stále však bola jednou z najvýznamnejších mocností, no jej expanzia sa zastavila roku 1683 po neúspešnom obliehaní Viedne. Tu sa Turci s obrovským vojskom ocitli najbližšie k dobytiu tejto metropoly. Lenže dlho odkladaný záverečný útok napokon viedol k tomu, že Viedni prišli na pomoc habsburské, nemecké a poľské vojská na čele s poľským kráľom Jánom Sobieskim a donútili Turkov sa od Viedne stiahnuť.

Od konca 17. storočia nastáva pre ríšu obdobie stagnácie a reforiem. Osmanská veda a technológie boli v minulých obdobiach na vysokej úrovni, no neskôr začali stagnovať na úrovni stredoveku. Začali sa objavovať prejavy konzervativizmu vo väčšej miere.

Obdobie začiatku 18. storočia sa tiež nazýva Éra tulipánov, podľa záľuby sultána Ahmeda III. v týchto kvetoch. Za jeho vlády ríša zažila pokojné obdobie v mieri. Ocitla sa v pozícii, kedy sa začali opevňovať mestá na hranici s Balkánom v dôsledku expanzivity európskych mocností.

Začiatky vojenských reforiem pochádzajú z prelomu 18. a 19. storočia, kedy vládol Selim III. Ten spravil prvý krok k modernizovaniu armády podľa európskeho vzoru. Narazil avšak na odpor zo strany náboženských vodcov, konzervatívcov a časti janičiarskeho vojska. Janičiari odmietali stratiť niektoré privilégiá, ktorých dovtedy požívali.
Janičiari bola časť vojska, ktorá sa skladala zo zverbovaných ľudí a otrokov z rôznych častí ríše. Svoje velenie mala táto zložka v Istanbule. Známi sú aj v slovenskej histórii a hlavne sú spomínaní aj v slovenskej literatúre obdobia romantizmu.

Odpor Janičiarov voči reformám prepukol do otvorenej vzbury. Selimove kroky ho týmto stáli jeho trón a jeho život. No na trón po ňom nastúpil nový energický panovník Mahmud II., ktorý janičiarske vojsko zmasakroval a tým vyriešil svoje aj ich problémy.

Devätnáste storočie je pre Osmanskú ríšu charakteristické národným obrodením na Balkáne. Toto začalo Srbskou revolúciou začiatkom storočia. Neskôr nasledovali Gréci a ostatné národy.
Za vlády Mahmuda II. došlo k viacerým reformám a to napríklad v odievaní, uniformách, zbraniach, legislatíve, vzdelávaní, architektúre, poľnohospodárstve a v ďalších oblastiach.
Reformné hnutia v 19. storočí viedli až k tomu, že v roku 1876 bola vyhlásená konštitučná monarchia, no sultán nakoniec parlament po dvoch rokoch rozpustil.

Nárast nacionalizmu je charakteristický pre všetky európske krajiny 19. storočia. Toto však netreba chápať v negatívnom zmysle, ktorý tento pojem nadobudol v 20. storočí. V mnohých štátnych celkoch vtedajšej Európy sa začali prebúdzať národy, formovať svoje národné povedomia a to sa v konečnom dôsledku prejavilo aj v ich snahách o osamostatnenie sa.
Myšlienka nacionalizmu sa preniesla taktiež do Osmanskej ríše. Roku 1821 sa Grécko stalo prvým národom v Osmanskej ríši, ktorý vyhlásil svoju samostatnosť. Táto bola uznaná až v roku 1829 po skončení Gréckej vojny za nezávislosť. Neskôr sa čiastočne osamostatnili Srbsko a Čierna Hora, Valašsko a Moldavsko.
Osmanská ríša strácala pod tlakom západných mocností ďalšie svoje územia ako Tunisko, Egypt, Alžírsko, či Líbyu.

Druhá konštitučná éra začala v roku 1908 po revolúcii Mladotureckého hnutia. Osmanská ríša vstúpila do Prvej svetovej vojny po incidente, kedy poskytli ochranu v prístave dvom nemeckým lodiam, ktoré utekali pred Britmi. Tieto boli začlenené do osmanského loďstva a zaútočili na ruský prístav Sevastopol. Do vojny vstúpili na strane Trojspolku. Zo začiatku vojny zaznamenali viacero víťazstiev, medzi nimi aj v bitke o Gallipoli roku 1915.

Arménski dobrovoľníci sa začali pridávať k ruskej kaukazskej armáde, toto viedlo k prijatiu zákona, ktorý mal za následok deportáciu Arménov z osmanského územia. To viedlo ku genocíde Arménov vo východnej Anatólii, kedy podľa odhadov zahynulo od 600 000 do 1,5 milióna ľudí.
Roku 1916 vypukla Arabská revolta, kedy sa snažili krajiny Blízkeho východu osamostatniť spod osmanskej nadvlády.

Po prehre v Prvej svetovej vojne sa Osmanská ríša rozpadá a jej pôvodné územie sa rozčleňuje medzi nové štáty, ktorých počet v súčasnosti je 40.
V rokoch 1919 až 1922 prebieha Turecká vojna za nezávislosť pod vedením Mustafu Kemal Pašu (Ataturk). Sultanát bol zrušený roku 1922 a posledný sultán Mehmed VI. odchádza z krajiny. Vzniká národné zhromaždenie a roku 1923 bola oficiálne vyhlásená Turecká republika.

Pád ríše bol spôsobený zlou ekonomickou štruktúrou krajiny, jej zaostávaním za západoeurópskymi mocnosťami a napokon aj prehrou v Prvej svetovej vojne. Svoju úlohu zohrali aj národné hnutia, jednak zo strany národov podmanených, ale aj zo strany Turkov, kedy panarabizmus predchádzajúcich období bol nahradený postavením Turkov ako vedúceho národa. Predtým bola ríša spájaná viac spoločným náboženstvom a jednotlivé národy nehrali hlavnú rolu v štruktúre ríše.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *