Tunisko – treba zažiť, nie prežiť 2. časť.

Upršaný večer strávili hostia väčšinou v hotelových baroch pri niekoľkých pohárikoch miestnych drinkov, piva a iných nápojov. Plná bola v ten večer aj aula pri vchode, kde sa na niekoľko hodín zhromaždili možno stovky ľudí rôznych vekových kategórií, aby chytili WiFi signál a mohli sa pripojiť na internet. Toľko ľudí na jednom mieste s telefónmi, tabletmi a notebookmi v ruke, som dovtedy ešte nikdy nikde nevidel, nehovoriac o tom, že polka z nich mala nervy kvôli slabému, prípadne vypadávajúcemu signálu. Na prízemí zas zabával ľudí miestny spevák, klavirista, gitarista, tanečník a humorista v jednom. Niektoré hity z 80.-90. rokov mu aj celkom išli…

Nasledujúce ráno, teda deň po búrkovej noci, sa na nás už konečne usmievalo to pravé, síce nie horúce tuniské slnko, ktoré nám prvý deň dosť chýbalo a veľa úsmevu na tvárach nevyčarilo. Bol som dosť prekvapený, keď som sa najskôr z chodby pozrel von, smerom na mesto. Neprekvapila ma hustá premávka, ale to, že po nočnom lejaku už nezostali ani mláky a prakticky boli chodníky a cesty úplne suché, až zaprášené. Stopy po búrke neostali ani na pláži, kde bol piesok príjemne teplý, horšie na tom už ale bolo more, na povrchu ktorého plávalo obrovské množstvo rias, podmorských rastlín a rôznych iných vecí. Pod pojmom „rôznych iných vecí“ rozumiem plienky, hračky, CD-čka, skrine(!), stoličky, šuflíky, nákupné tašky… More bolo neporovnateľne špinavšie oproti prvému dňu, bol to ale len dôkaz toho, že búrka bola skutočne silná. V priebehu dňa vynášali vlny všetky smeti a riasy na pobrežie, kde sa ich snažili pracovníci hotela nahádzať na kopy a postupne odnášať na iné miesta, prípadne hodiť späť do mora o niekoľko metrov vyššie. Aj v ten deň bola naša pláž takmer prázdna a všetci sa radšej kúpali v blízkosti pláže luxusného a krásneho hotela Movenpick. A práve v tom spočívala tá najväčšia smola – všetky riasy a rastliny plávali na mori len pred našim hotelom. More bolo čisté pred hotelom Movenpick a o nič špinavšia nebola ani mestská pláž nachádzajúca sa len pár metrov nižšie od nás. V ďalších dňoch podobná nepríjemnosť v súvislosti so špinavým morom nastala už našťastie len raz, tiež po večernej búrke…

Snáď najviac som sa pred cestou do Tuniska tešil na spoznávanie samotného mesta, kde sme strávili celý týždeň. Sousse je veľké mesto s veľkou medinou a typickou arabskou atmosférou, ktorá vás očarí, zaujme a úplne zhltne, alebo odpudí až tak, že slepo znenávidíte celý arabský svet a najbližšie si radšej vyberiete inú destináciu, prípadne ostanete doma. Ja sa zaraďujem medzi prvú kategóriu a keď som už bol v krajine, ktorej jazyk a kultúru sa chystám v budúcnosti študovať, tak som určite nechcel stráviť celý týždeň pasívnym ležaním na lehátku pri bazéne alebo mori . Avšak bol tu jeden háčik, ktorý zbrzdil moje predstavy o každodenných návštevách a spoznávaniach mediny – nepricestoval som sem úplne sám, ale s blízkou rodinou a táto skutočnosť bola dosť limitujúca a obmedzujúca. Prevažovali hlavne obavy ohľadom toho, že sa stratím (ako keby taxíky neexistovali), prípadne ma dakto okradne, unesie, zabije… Možno okrem okradnutia boli všetky ostatné obavy zbytočné a až prehnané. Stratiť sa v medine, labirynte úzkych uličiek je samozrejme veľmi jednoduché, ale spočiatku možno aj zábavné a práve v tom spočíva dobrodužstvo spoznávania a objavovania. Menšie krádeže sú na trhoch všade vo svete, nie len v Tunisku. Stačí nebehať po medine s kabelkou alebo taškou v ruke, v ktorej máte doklady a peniaze. Ak máte peňaženku vo vrecku, tak sa vám ju len ťažko pokúsi niekto odtiaľ silou-mocou vybrať, hlavne ak sú po medine práve kvôli krádežiam rozdelení policajti. A napokon samotný Korán považuje krádež za zločin, za ktorý má dotyčný dostať trest. A hrozba toho, že vás v Tunisku uprostred mediny niekto unesie, prípadne zabije, je skutočne minimálna. Tunisko zažíva po revolúcii v roku 2011 krízu, nezamestnanosť je stále vysoká, turistov je menej a ekonomická situácia priamo závislá od turizmu nie je vôbec ružová. Únos alebo vražda zahraničného turistu by bola veľkou fackou pre celý turizmus a to si Tunisania závislí od príjmov z turizmu plne uvedomujú. Z tohto pohľadu je Tunisko bezpečné, v službách totiž pracuje vyše polovica obyvateľstva a nikto nechce v ťažkých časoch prísť o turistov prinášajúcich eurá, doláre a dináre… Moje presvedčovania o tom, že medinu proste musíme navštíviť a bez ohľadu na to, či ma pustia, či nie ale ja sa tam vyberiem, napokon zabrali. Rozmýšľali sme, či sa vybrať do mesta promenádou popri mestskej pláži, čo by nám zabralo približne polhodinu (možno aj viac), alebo sa nechať odviesť taxíkom a nahliadnuť trochu aj do uličiek, do ktorých by sme sa inak nedostali. Vyhrala druhá možnosť – do mediny sa pôjde taxíkom.

Minimálne päť taxíkov NON STOP čakajúcich na turistov z hotela stálo hneď pred naším hotelom. Naša delegátka ale spomenula, že títo taxikári čakajúci pred hotelom si za odvoz vypýtajú viac peňazí a preto nám odporučila odpeškovať o pár metrov nižšie a zastaviť idúce taxíky. My sme zastavili 3 taxíky. Všetky tri ponúkali odvoz v rozmedzí 5-6 dinárov, čo je v prepočte 2,50 až 3e. Boli však prefíkaní, nás bolo päť a oni odmietali odviezť piatich v jednom taxíku. Vysmiali nás a ukázali na blízko stojacich policajtov. To, že som inokedy videl taxík preplnený domácimi obyvateľmi, na ktorých policajti kašlali, je už nepodstatné… Rozdelili sme sa a šli dvomi taxíkmi. Aj keď dodnes neviem, či je správne nazvať taký šrot taxíkom. Vo vnútri bordel, samozrejme vypnutý taxameter (veď načo by aj bol zapnutý, ešte by náhodou vymeral trojnásobne nižšiu cenu), vzadu vytrhnutá sedačka… Mal som sto chutí spýtať sa pána šoféra, či sa za svoj taxík nehanbí, alebo či to myslí vážne. Tak odvážny ale asi nie som a chlapík mal aj tak dosť slabú angličtinu, darmo som mal chuť porozprávať sa konečne s niekým po anglicky. Došlo len ku klasickej konverzácii – How are you, where are you from, which hotel is your, do you like Tunisia? Po odpovedi, že sme zo Slovenska, nasledovala reakcia: „ááááá, Czechoslovakia!“. Povedal som mu, že žiadne Československo už dvadsať rokov neexistuje, ale zjavne to nepochopil a keď som sa ho spýtal, čo vie o Slovensku, tak neodpovedal a radšej zmenil tému. Lámavou angličtinou sa mi snažil vysvetliť, že v septembri je už počasie zlé a vtedy sem chodí na dovolenku veľa Líbyjčanov. Taxikár sa vôbec nenudil, spieval si, jednou rukou šoféroval, druhou telefonoval a často sa ku mne prihováral po arabsky. Došlo aj k otázke, v ktorom hoteli sme ubytovaní. Keď som mu povedal, že v Riadh Palms, usmial sa a pochválil nás, že sme si dobre vybrali, lebo je to pekný hotel. Nezabudol však dodať, že vedľa nášho hotela je ešte krajší, úplne nový hotel Movenpick, no podľa jeho slov je aj „very expensive“. Štýl jazdenia Arabov sa nedá porovnať s našim štýlom a cudzinec si tu môže právom myslieť, že pre vodičov neplatia žiadne pravidlá a môžu jazdiť tak, ako sa im chce. Na prechode pre chodcov vám určite nezastanú, to vás skôr zrazia, ak ste nepozorný. Mnoho mladých Tunisanov s ulízanými účesmi jazdí na značkových drahých autách, z ktorých na plné pecky revú európske hity od Inny, Edwarda Mayu alebo Khaleda. Trúbenia sú taktiež samozrejmosťou tuniských vodičov. Jazda po meste, po preplnených uliciach, kde sa Tunisanky hocikedy bez ohľadu na prichádzajúce autá rozhodnú prejsť na druhú stranu cesty, bola skutočným adrenalínom. Na začiatku som si myslel, že určite havarujeme a nebolo dobrým rozhodnutím ísť taxíkom, potom som ale pochopil, že centimetrovo tesné jazdy, prípadne slabé narazenia do pred nami stojacich áut pri rýchlom zabrzdení, sú tu absolútne normálnou súčasťou jazdenia. Prechádzali sme uličkami rôznych šírok, kuratá sa grilovali na každom kroku a kebab sa predával taktiež skoro všade. Prešli sme popri školách, policajných staniciach, obchode s alkoholom, amfiteátri, mešitách a aj popri jedinom kostole v celom meste – kostole svätého Félixa, jasne viditeľného už zo strechy nášho hotela. Čo však bolo charakteristické pre celé mesto, to boli všade vysypané smeti, špina a tiež bieda. A toto sa zrejme netýka len Tuniska, ale takmer každej arabskej krajiny. Luxus hotelových služieb a hotelového dvora vystriedala drsná realita, ešte tej vyspelej časti Afriky. Akoby Arabom neprekážalo, že na náročných cudzincov to nemusí zapôsobiť najlepšie.

Prišli sme do cieľa a poďakovali za odvoz. Taxík zastal v dopravnej zápche na veľmi a rušnom a preplnenom námestí, blízko autobusovej a železničnej stanice, pred bránami mediny. Do obrovského hluku trúbiacich áut sa miešal krik ľudí z každej strany. Neodporúčam sem chodiť nikomu, kto nemá pevné nervy a prekáža mu chaos! Hrozí nervový kolaps alebo odpadnutie. Ja sám som po vystúpení z taxíka nevedel, kde sa presne vchádza do mediny. Pred nami stáli obrovské múry, za ktorými prebieha tajomný život v medine. Zamiešal som sa do davu a tak som sa dostal dnu. Na začiatok nás, ako inak, privítali obchodníci so svojimi obchodmi, ktorých je tu snáď viac ako na celom svete dokopy. Síce sme boli ešte len pri samotnom vstupe do mediny, ale kto sem prišiel len nakupovať, ďalej už ani nemusel ísť. Vybrať si už tu môžete zo všetkého. Osušky, suveníry, nové líbyjské vlajky (na moje sklamanie), pestrofarebné vodné fajky od mini až po gigantické s motívmi Tuniska a Líbye, tabak v rôznych príchutiach (napr. paradajková a tekvicová príchuť) a chýbať nemôžu ani sošky či tričká s legendárnym revolucionárom Che Gevuarom, anti-imperialistickým Hugom Chavezom a kráľom reggae, Bobom Marleym. V jednom stánku, v ktorom sa predávali nové líbyjské vlajky, som dokonca našiel aj tričko s motívom plukovníka Kaddáfího. Využiť tieto významné, dnes už nebohé osobnosti na marketingové účely zrejme prináša svoje ovocie. Jedno tričko s motívom Cháveza sa mi zapáčilo a aj som si ho chcel kúpiť. Žiaľ, tričko bolo na mňa až príliš malé, na čo reagoval obchodník veľmi pohotovo: „No problem tourist, no problem!“. No problem neznamenalo u neho nič iné, než odbehnúť si do vedľajších obchodov a zohnať mi to isté tričko. Videl som na ňom ako sa snaží, potom sa vrátil aby ma upokojil: „Wait a minute Mr!“ a šiel behať po ďalších obchodíkoch. Tričko nezohnal, ale snaha predať svoj tovar sa cení…

Ešte sme stále len začiatku mediny. Nevchádzal som do každého jedného obchodu, neprišiel som sem nakupovať, ale akonáhle človek vstúpil do obchodu, ten vonkajší hluk akosi stíchol. Obchody zvnútra nevyzerajú zle a je vašou povinnosťou zjednávať cenu. Ani predavači neboli tak dotieraví, ako som očakával. V tureckej Alanyi to bolo, myslím si, podstatne horšie, čo sa týka presviedčania o kvalite tovaru. Mnohé obchody sú klimatizované a majú televízory, ktoré vysielali prejavy Johna Kerryho a Bašára Assada, keďže práve na začiatku septembra sa Američania vyhrážali leteckými údermi na Sýriu. Prešli sme niekoľko metrov a ocitli sme sa na menšom námestí, kde ľudia oddychovali pod palmami, na lavičkách, alebo len tak na zemi. Niektoré deti tu pobehovali s kebabmi v rukách, iné zas nemali ani topánky. Pod jednou palmou zas maľovali hennu mladej dievčine. V medine to skutočne žilo životom a my sme si mohli vybrať, či pôjdeme ešte do jej hlbšieho centra, veľkej mešity, alebo si vychutnáme fantastický výhľad z Ribatu. Rozhodli sme sa, že nám ešte nestačilo a tak sme šli ďalej. Sortiment tovaru bol skutočne široký – melóny, pistácie, arašidy, granátové jablká, arabský chlieb, čínske hračky, koberce, mäso, koreniny, suveníry, fake adidasky… Človek tu nájde skutočne všetko a pokojne tu môže stráviť celý deň len prezeraním tovarov. Niečo také proste na Slovensku určite nenájdete a má to svoje špecifické čaro. Čas bežal a tak sme sa rozhodli vrátiť na námestie, odkiaľ sa vstupuje do mešity a Ribatu. Do mešity si musíte kúpiť vstupenku za 8 dinárov, Ribat je lacnejší a stojí 5 dinárov. Ak chcete fotiť, musíte si priplatiť, ale kto by už len platil za fotenie. Ženy si musia pred vstupom do veľkej mešity dať na hlavu šatku, ktorú vám dajú ešte pred vstupom. Keďže som až dovtedy nebol v mešite, bol som zvedavý, aké to tam je. Najskôr sme sa dostali na akési nádvorie veľkej mešity, ktoré nebolo ničím zaujímavé. Pokračovali sme k vstupu do mešity, kde som si zabudol vyzuť tenisky a v ruke som držal aj foťák, čo sa nepáčilo upratovačovi, ktorý sa prechádzal okolo a tak ma nato aj upozornil. Vnútro mešity som úplne neprešiel. Modlilo sa a meditovalo tu zopár ľudí a vyzeralo to tak, že sa na svoje modlitby až príliš sústreďujú, takže som ich nechcel vyrušiť v čase nadväzovania kontaktu s Allahom. Oveľa zaujímavejšia bola návšteva Ribatu vedľa mešity, čo je v skutočnosti jedna vysoká veža, z ktorej máte nádherný výhľad na celú medinu, prístav a aj zvyšok mesta. Bola to skutočne neopísateľná nádhera, ktorá vás naplní energiou. Nikto, kto navštívi Sousse, by nemal vynechať návštevu Ribatu. Je to jedinečná šanca, ako uvidieť čo najviac z mediny a vychutnať si ruch mesta Sousse. Človeka ten kruhový výhľad tak očarí, že úplne zabudne na čas a tak tu strávi bez problémov aj hodinku.

Počas návštevy mediny bolo počasie doslova ideálne na výlet. Zamračené obloha, príjemne teplo a slabý pofukujúci vietor. To rozhodne nie je počasie na leňošenie pri mori, ale pri behaní po meste sa človek aspoň nespotí. Avšak to, čo prišlo v ten deň popoludní, bolo skutočne nečakané – ďalšia búrka. Búrka, akú som asi nezažil ani doma na Slovensku. Obloha začala smerom z vnútrozemia hrozivo tmavnúť a na Sousse smerovala silná búrka. Celý príchod búrky som sledoval zo strechy hotela s jedným Angličanom, ktorý si to natáčal na svoju kameru. Búrka bola ešte len v diaľke, keď už bolo počuť dunivé hrmenie, ktoré bolo počuť aj napriek hustej premávke pred budovou hotela. Dvíhal sa silný vietor, blesky boli čoraz bližšie a druhá polka mesta (zo strechy bol kompletný výhľad takmer na celé mesto) sa stratila v lejaku. Okrem búrky som sledoval aj ľudí na ulici, ktorí tiež vedeli, že sa blíži niečo silné, hoci nemali ten výhľad aký som mal aj ja. Všetci sa ponáhľali domov, skryť sa do obchodov, ktoré sa snažili čo najrýchlejšie vniesť tovar z chodníkov dnu, ale mnohí zastavovali aj taxíky. Predbúrkové napätie rástlo, blesky boli nebezpečne blízko a vietor bol taký silný, že ma mohol sfúknuť zo strechy na ulicu. Strhla sa prietrž mračien a pokračovanie som sledoval už len z okna. Na ulici už nebolo človeka – ostali len premávajúce autobusy, preplnené taxíky a 2 kone s kočom, ktoré stáli v strede cesty. Ľutoval som ich, že musia stáť pod holým nebom, uprostred najväčšieho lejaku. Cesty a ulice pripomínali rieky. Kto čakal, že v Tunisku zažije nefalšované septembrové leto, sa určite sklamal. Tunisko ma však určite nesklamalo a už teraz sa teším na návrat do mesta Sousse.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *