Len málo objaviteľov a cestovateľov zasvätilo svoj život tomuto „remeslu“ tak, ako Sir Wilfred Thesiger.
Raz ležal v pieskoch Rub al Chálí a čakal, kedy sa vrátia jeho beduínski spoločníci s jedlom a vodou. Súžený halucináciami o autách, ktoré by ho odviezli do bezpečia. Neskôr o tejto príhode napísal, že by radšej hladoval, než by sedel v pohodlnom kresle, obklopený jedlom, počúval rádio a spoliehal sa na autá, ktoré by ho cez Arábiu previezli. Odriekanie a výzvy sa stali súčasťou cieľov, ktoré chcel dosiahnuť.
O jeho odhodlaní stráviť život v nepohodlí a na cestách svedčí nakoniec aj jeho životopis.
Thesiger bol Angličan s aristokratickými koreňmi. Narodil sa v Adis Ababa, hlavnom meste dnešnej Etiópie, kde jeho otec pôsobil ako britský minister. Zmysel a nadšenie pre tradíciu získal zrejme už v detstve, vďaka času strávenom na kráľovskom dvore v Etiópii a vďaka svojmu barónskemu pôvodu.
Študovať odišiel do Anglicka. Roky štúdia len prebúdzali jeho túžbu po cestovaní, ktorá sa z času na čas prejavila. Ako keď počas letných prázdnin odišiel parníkom do Istanbulu, odkiaľ sa vrátil treťou triedou vlakom. Svoje expedičné cesty začal na Islande, na rybárskej lodi. Tu sa vraj naučil dlhodobo odolávať potrebe spánku. Afrika ale ostávala jeho hlavným cieľom.
Ďalšie jeho cesty už smerovali do rodnej Etiópie, kde len ako 23 ročný preskúmal rieku Awash. Niekedy v tomto období si natrvalo obľúbil nomádsku kultúru. Vstúpil do štátnej služby v Sudáne. Slúžil v Darfúre, neskôr v močiaroch v oblasti Sudd, kde jeho primárnou úlohou bolo poľovať na levy ohrozujúce miestne stáda. V Darfúre sa naučil jazdiť na ťave, čo neskôr veľakrát využil. Svoju výbavu obmedzil na pušku, kompas a svetlo. V zásade odmietal všetky výdobytky modernej techniky od čias vynájdenia parného stroja.
Láska k púšti sa v ňom prebudila počas výpravy do pohoria Tibesti na Sahare. Podľahol jej tichu, priestoru a harmónii s minulosťou. Putoval po nej rovnako, ako predkovia nomádov pred stáročiami, odkázaný len na ťavy a svoje skúsenosti.
Počas druhej svetovej vojny bol dôstojníkom v armáde v Sudáne. V bojoch s Talianmi sa podarilo jednotke pod jeho velením dobyť pevnosť a zajať 2500 väzňov. Ako major velil cez vojnu aj Drúzskej légii v Sýrii. Vtedy sa mu naskytla príležitosť navštíviť starobylú Petru. Svoju vojenskú kariéru počas druhej svetovej vojny ukončila ako príslušník SAS v severnej Afrike a v Palestíne.
Na prelome 40. a 50. rokov prekročil Rub al Chálí, najväčšiu pieskovú púšť sveta, rozkladajúcu sa na juhu Arabského polostrova. Nebol prvým dobrodruhom zo západu, ktorý prešiel cez vyprahlú oblasť bez trvalého osídlenia, ale bol prvým, kto ju prešiel hneď dvakrát, zmapoval ju, rovnako aj oázu Liwa a pohyblivé piesky Umm as Sammim. Posledná výprava naprieč Rub al Cháli z Hadramautu do Abu Dhabi sa stala jeho poslednou veľkou expedíciou v Arábii.
Počas týchto ciest sa ocitol v medzikmeňových bojoch, nájazdoch a bol zadržaný saudskými autoritami.
Cestoval sám Hidžázom, Asírom a Nadžránom, preskúmal pobrežie Emirátov i región Dhofar v dnešnom Ománe.
S obyvateľmi močiarov v dnešnom Iraku žil sedem rokov až do revolúcie roku 1958.
Cestoval po Kurdistane, Pakistane, severovýchodným Afganistanom, precestoval povojnovú Etiópiu, bojoval na strane monarchistov v Jemene. Od 60. do 90. rokov strávil veľa času v Keni, putoval s bachtiarskými nomádmi v Iráne, precestoval Veľkú piesočnú púšť vo východnom Iráne a vnútorný Afganistan.
Desaťtisíce kilometrov prešiel pešo, na ťave, na somárovi alebo na koni. Nikdy nevyužíval moderné dopravné prostriedky, ale zásadne len tradičné prostriedky a techniky.
Bol veľkým sympatizantom pôvodného obyvateľstva, zatiaľ čo sa cítil nesvoj zoči voči modernej mašinérii západnej spoločnosti, ktorá postupne ničila kultúrnu diverzitu na Zemi. Odmietol sa oženiť, pretože by vraj takéto rozhodnutie bolo preň len zväzujúcim handicapom. Napriek tomu, že sa snažil pozerať na svet pohľadom pôvodného obyvateľstva, nikdy sa mu nepodarilo úplne odpútať od svojho miesta v západnom svete.
Tradičný beduínsky život opísal v knihe Arabian Sands, považovanej za jedno z vrcholných diel o pôvodnej Arábii, svete, ktorý už dnes neexistuje.
Napísal knihy o Močiarnych Araboch a autobiografiu The Life of My Choice. Jeho cestopisnú prózu, špecifickú zameraním na detaily, dopĺňal čierno-bielou fotografiou.
Bol ocenený od Royal Geographical Society, Britskej Akadémie a viacerými európskymi univerzitami.
Najlepšie roky strávil s beduínmi v južnej Arábii. Jeden z nich, Salim bin Ghabeiša, ho opísal takto: „Bol lojálny, štedrý a nebojácny. Bol úžasným spoločníkom na cestovanie.“
Wilfred Thesiger ovplyvnil vďaka svojej tvorbe celé nasledujúce generácie cestovateľov. Na sklonku života s ľútosťou a trpkosťou prehlásil divoký svet hôr, púští, hviezdneho neba a kmeňov, ktorý tak miloval, za mŕtvy. Svet nepoškvrnený motorovými vozidlami ustúpil dnešnému globálnemu svetu.
Thesiger zomrel roku 2003, vo veku 93 rokov.
