Lezime v iráne za nasypom nad hlavnou cestou. Vasiľ je odparkovany vedľa nás, za hlavou nám hucia kamióny ale zato nad hlavou svietia hviezdy a mesiac, ktoré osvetluju krajinu okolo nás. Ukazujú len zlomok z toho čo okolo nás môže byť, zvysok musí počkať na ranné svetlo.
Za nami je náročný deň. K araratu sa blizili z dvoch strán búrky. Dvihajuci sa vietor nám skoro odtrhol celtu, tak sme sa rýchlo pobalili. Zašli sme sa pozriet na neďaleký osmansky zámok ishak pasha. Zámok s vysokým minaretom stojí na skale v údolí nad dogubayazit. Po ceste do prudkého kopca nás zastihla prietrž mračien a krupobitie. Prehriali sme motor a vasiľ opäť zahajil vyziadany odpočinok. Vyckali sme pár minút, skoncili krúpy, no liat neprestavalo. Motor nabehol a my sme dokoncili výstup. Ishak pasha stojí nad roklinou, cez ktorú preteká potok. Naokolo existovala v minulosti pôvodná dedina. Z okien haremu a terasy bol úžasný výhľad na okolitú zvlnenu krajinu.
Pred zamkom sme stretli nemca, ktorý to pod ararat dofurikoval na 125ke skutri. Zhodli sme sa s chalanmi, že to je už riadny vykon. Podľa zvuku motora skutra bolo ale pravdepodobne, ze domov to už na ňom nedá.
Podarilo sa nám splniť misiu prediranske pivo. Nabehli sme do supermarketu a zobrali tri za päť eur. Vrátili sme sa na naše taboriskom pod araratom, vypili ho a zajedali chlebom. Nepovedali by sme, že môže byť človek tak šťastný z piva a chleba. Po ceste na iránsky hranicu, ktora bola 35 km od tábora, sme sa zbavili dôkazov.
Od hranice do dialky desiatich kilometrov sa tiahla dvojradova kolóna kamiónov. Stovky nakladiakov stalo bez pohybu. Obiehali sme ich cez protismer na celej dĺžke. To je ale nic oproti výkonu tureckeho kamiónu, ktorý obiehal v protismere ešte aj nas. V rade sme našli aj turkmenskych kamionistov, ktorých sme míňali pred dňom. Čisté peklo. Druhej strany šlo len zopár áut.
Hranica šla v pohode akurát sme netušili kam mame ísť a čo mame robiť. Ťažké ocelove brány nás oddelovali od iránu. Pri vystupe z turecka nám trocha zredlo kvôli dialniciam, no nemuseli sme doplacat.
V poloopustenej budove colnice sme absolvovali nesileny poloformalny rozhovor s príslušníkom, ktorý si k nam prisadol v čakárni. V kolóne k nám podisiel chlapík, predstavil sa ako black market a zmenil nám prachy. Žiadne vykladanie kufra, nic, len desať minút čakania. Na záver sme prešli umyvarkou a chlapík si vypýtal za vybavovanie papierov prachy. Ocakavane. Z 50 eur sme uhrali 30 dolárov a vstúpili sme do iranu. Ararat sa tycil priamo za hranicou za našimi chrbtami.
Po západe slnka sme sa najedli v lokálnej mini restike. Benzín síce stojí 30 centov ale jedlo štyri doláre. Na chudobných sme si podelili jednu porciu. Oproti cez cestu nás prizvali na kavu. Sadli sme si na plastove stolicky ku skupine starších pánov. Ti hned zistili, že nam prdla hadicka od chladica. Kvapalina sa rýchlo rozlievala po chodníku. Aj rýchla oprava nás stala väčšinu chladiacej kvapaliny. Majiteľ obchodu nás pozval na kavu a my sme zacali po meste hľadať destilku. Nemožné, na benzinkach a v autodieloch nam ponukali len čistú vodu. Zistili sme, že toto tu asi nevedú a keď sme dostali flasu pitnej vody, rezignovali sme a doliali tu. Už nám ostavalo len nájsť miesto na spanie a uzavrieť prvý deň v iráne.
