Pristáli sme ráno v Tel Avive. Očakávali sme niekoľkohodinovú pasovú kontrolu pred vstupom, všetky druhy otázok a stánie v slipoch niekde pred detektorom na výbušniny. Predstúpili sme pred okienko, padlo zopár otázok o účele našej cesty a jej dĺžke. Do pasu pristála pečiatka, ktorá nám zabráni vstupu do mnohých krajín. Za necelých 15 minút sme sa ocitli v Izraeli pred letiskom Ben Gorion.
Našťastie tu všetci vedia po anglicky, pretože hebrejské nápisy nám v navigácii príliš nepomáhajú. Gps odmietalo nájsť presnú polohu a snažili sa nás presvedčiť, že sme stále ešte v Budapešti. Dovolil som si oponovať hlasitým nadávaním.
Tel Aviv je obrovské mesto a pekelne drahé. Z hlavnej stanice sme to dali pešo až k hostelu. Na každom kroku sme obdivovali krásu izraelských vojačiek. Keďže tu nič nestoji menej ako 3 eura, nabehli sme do samošky, ktorú strážil ujco s viditeľne umiestnenou pištolou na opasku, sediaci za stolíkom pred vchodom.
Všetko vo vnútri bolo označené po hebrejsky a stálo to aspoň desať eur. Nakoniec sme kúpili chlieb a syry, ktoré boli označené aj po arabsky. Inak sme nemali šancu. Skúste kúpiť dačo v krabičke, do ktorej nevidite a neviete prečítať ani názov. V bočnej uličke sme si dali opretí o múrik obed za dve ečka. Kúpili sme prvé cigy na skúšku, Camelky za 4 eura. Tu príliš fajčiť nebudeme. Predavačka bola ale mladá anglicky zmätená slečna s peknou kerkou.
Do hostela sme prišli takmer po hodine chôdze, upotení a smradlaví, že nás skoro palicou odtláčali smerom k odpadkom. Najlacnejší hostel za 20 eur za noc, s nemcami na izbe a papierovými stenami budovy. Slečna nám dala kľúče od izby a na margo môjho trička s majstrom yodom mi bez varovania povedala „may force be with you“. Začali sme sa smiať, budeme ju potrebovať.
Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že Izrael bude naša najkratšia zastávka hlavne kvôli financiám. Musíme stráviť v Egypte čo najdlhšie, inak budeme spať vedľa protestujúcich v stanovom tábore, okolo ktorého sme dnes šli.
Vybrali sme sa na prechádzku do pôvodného starého mesta. Stará Yafa bola až do začiatku dvadsiateho storočia arabským mestom, až neskôr sa začala rozrastať a vznikol z nej moderný Tel Aviv so svojimi bulvármi, mrakodrapmi a hotelmi tiahnucimi sa až k plážam na pobreží.
Za pol hodinu sme prešli popri nádherných plážach plných ľudí až k pôvodnému mestu, týčiacemu sa na skale nad zátokou. Malý pozostatok pôvodného prístavu ale krásne monumentálne kontrastný oproti modernej výstavbe o pár stoviek metrov opodiaľ.
Na vrchole kopca sú odkryté archeologické náleziská z doby bronzovej, kresťanská architektúra, park, vyhliadka, mešita a ďalšia pôvodná architektúra. Rozhodne toto miesto stojí za to.
Na spiatočnej ceste sme sa úmyselne stratili. Môj telefón, ktorý inak aj zvoní ako r2-d2 je rovnako droid, ktorý zachraňuje túto expedíciu mapami, digitálnymi sprievodcami a satelitnou lokáciou. Nakoniec slúži aj ako písací stroj a prístup na internet.
Večeru sme si dali v malom fastfoode v centre. Najlacnejší falafel za 2 eura, ktorý sme našli. Vedúci nám naložil kopcom, keď sme sa posťažovali na hlad. Kamoši mi raz povedali, že na blízkom východe nezomrie žiaden cestovateľ hladom. Dúfam, že mali pravdu.
Dali sme sa ešte na obdivovanie miestnych nezahalených kriviek a teraz sme pri flaštičke slovenskej hrušky naplánovali zajtrajšiu cestu. Vydávame sa smerom na sever k Haife, galilejskému jazeru a do Jordánska. Teplá hruška inšpiruje a pomáha premôcť depku z prvého dňa v ďalekom svete. Pivo za desať eur flaša nás tu príliš neláka. Idem sa prejst na nočnú pláž a skoro ráno do žiary miestneho slnka.
„Piesok už vychladol, more sa nám prihovára príbojom. Svetelná polúcia prepúšťa len prísne selektované hviezdy. Niektoré sa dokonca javia známe, hej, veď to by som mohol byť aj doma na dvore! Až na to more. More, ktoré je vždy v pohybe, nikdy nespí. To more, ktoré sníva.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
