Sýria 2011

Záver blogu

Sýrske dobrodružstvo sa týmto definitívne skončilo, teda aspoň pre autora blogu. Možno bude nasledovať ešte nejaký článok, prípadne krátka knižka, ak „inshallah“ ostane na ňu dostatok času a energie. Podmienky na písanie príspevkov neboli vždy ideálne a aj na posledné texty ste si museli počkať minimálne týždeň po návrate z ciest. Aby toho na potešenie autora nebolo málo, zmizli mu z disku všetky denníkové zápisky, no našťastie ešte sú spôsoby ako čiastočne rekonštruovať. Dúfame, že vás príspevky aspoň trocha zaujali a  že chápete, že nie vždy sa dalo napísať do blogu všetko, čo by vás možno z diania v Sýrii počas nepokojov zaujímalo. Všetko má svoj čas a miesto.

Posledný sýrsky (18. septembra 2011)

Po približne 90tich dňoch opúšťam Damask. Na palube medzinárodného letu, mimo Sýrie, mimo všetkého diania zapisujem posledný blog. Ešte na letisku som otvoril laptop, no po prvých dvoch zapísaných slovách som ho vypol. Paranoja z toho, že ma niekto sleduje ma neprešla ani po toľkej dobe strávenej v tejto zemi. Človek píšuci nie je v Sýrii žiaduci. Rozhodol som sa, že si tento posledný blog nechám predsa len na palubu lietadla. Tu vo vzduchu ma donúti znova sa dotknúť sýrskej zeme toho dňa len všemohúci.

Posledné dni v Damasku boli bláznivé. Niekoľko dní strávených handlovaním na miestnych trhoviskách pri kupovaní darčekov a opätovné lúčenie sa so známymi a priateľmi. No a aby som nezabudol, moja najrýchlejšie utratená sto eurovka v Sýrii. Desiatky dní strávených v krajine, ktorá budí pozornosť po celom svete, v súvislosti s prebiehajúcou revolúciou, ubehlo ako voda. Popravde, nestihol som ani polovicu z toho, čo som pôvodne plánoval a keď som sa tak zamyslel nad tým, čo som celé leto v Sýrii robil, nevedel som si poriadne ani rozpomenúť. Včera sme sa o tom s kamarátom rozprávali v noci na balkóne pri cigarete. Poťažkal som si na blízkovýchodnú ležérnu atmosféru a ako mi tri mesiace ubehli akoby lusknutím prstu. Odpovedal mi, aby som si z toho nič nerobil, jemu vraj v Damasku takto ubehlo sedem rokov.

Najzaujímavejšie na tom celom ku koncu bolo, že sa moje denné tempo ešte viac spomalilo, práca ma naháňala každý deň, no aj napriek tomu som s ňou nevedel pohnúť. Nevedel som ani či mám byť smutný z toho, že idem späť domov alebo sa mám tešiť. Nemyslím si ale, že len mňa toto leto v Sýrii unavilo a priviedlo do rozpakov. I keď som sa tam pred letom ponáhľal oficiálne kvôli dovolenke, neoficiálne som chcel byť v krajine počas zmien, ktoré ako sa zdali, môžu prebehnúť veľmi rýchlo. Bol som zvedavý na to, aký je to pocit, keď sa zo dňa na deň celá krajina od základov zmení a vy ste pri tom. Chcel som sa prejsť po Ulici revolúcie, po ďalšej revolúcii. V Egypte a Tunisku prebehlo všetko tak narýchlo, až som si myslel, že ma niečo podobné čaká aj v Sýrii. Veľmi rýchlo som ale zistil, že Sýria je celkom iný prípad.

Od prvého dňa v krajine som trpel neskutočnou paranojou, že ma niekto sleduje, zapisuje si, čo robím, s kým sa rozprávam. Ku podivu, ja ako Európan som sa bál tohto omnoho viac ako domáci. V krajine sa totiž za posledné dva roky niečo zásadné zlomilo. Ľudia sa prestali báť a začali o veciach hovoriť na verejnosti. A čo je najdôležitejšie, nie len o problémoch hovoriť, ale začali sa dožadovať aj svojich práv. Ich nešťastím ale bolo, že im nikto nehodlal ustúpiť a režim sa rozhodol viac zovrieť železnú päsť, pričom sa oháňal ideou, že len aktuálny stav je jediným riešením pre udržanie stability a mieru v zemi. Čo je na tom najhoršie, ešte stále existuje veľa ľudí v Sýrii, ktorí sú presvedčení o tom, že žiadna iná lepšia možnosť pre nich neexistuje a komédia zvaná spravodajstvo sýrskej televízie je skutočný obraz diania v krajine a vo svete.

Ešte dnes na letisku pred kontrolou som uvažoval, či mi nezačnú prehľadávať veci, či na mňa nedostali nejaké upozornenie. Ono každý by teraz predpokladal, že bezpečnostné zložky a tajné služby budú veľmi pozorne sledovať pohyb každého jedného cudzinca, no opozícia v krajine ich zamestnáva do takej miery, že dávajú ostatným pomerne dosť priestoru. Ako mi na letisku vystavovali letenku, podali môj pas nejakému pánovi, ktorý cez zväčšovacie sklíčko kontroloval jeho pravosť. Okrem otázky, či som bol na dovolenke, neprišla žiadna ďalšia a ja som bol prepustený. Nik si ma v krajine nechcel nechať a to som v konečnom dôsledku teraz nakoniec pobytu docenil.

Stále tomu ale nemôžem uveriť tomu, že som na palube lietadla a letím domov. Nechávam tam všetkých tých ľudí a idem domov. Znova do „normálneho“ sveta, pracovného kolobehu, do zajatia západnej civilizácie. Človek sa s tým len dajako zmieril. Musí jedného dňa na lietadlo, musí z neho vystúpiť a niekto ho musí vyzdvihnúť na letisku. Musí, ale aj tak som včera nemohol ešte chvíľu zaspať a ležal som vo svojej posteli na byte v Damasku. Ani som nevedel, či sa mám svojho príchodu naspäť obávať, alebo nie. Bol to taký rezignovaný pocit nutnosti nasledovania plánu.

Posledný večer sme mali na byte rozlúčkovú večeru, kde som aj tak väčšinu času sedel zadumaný. Po poháriku araqu a po jednej dokolečka podávanej cigaretke v kuchyni som sa uvoľnil a začal som sa aj smiať. Po polnoci sme to museli rozpustiť. Kamarátovi som zaželal veľa pevnej vôle, sily a čo najmenej dier od guliek. Je to len a len na nich.

Dnes z rána som sa dobalil a po obede som už nasadal do taxíka. Spolubývajúci ma odprevadil na kuse cesty, no ďalej som už musel sám. Ešte som si užíval to kúzlo zadného sedadla v taxíku. Pozoroval som mesto za oknom, jeho ubiehajúce ulice a uvedomil som si, že mi zasa raz bude chýbať. Aj so všetkými tými nezmyselnými plagátmi prezidenta všade po stenách budov.

Čakanie na letisku bolo dlhé, smutné a nebyť toho malého, ktorý zakopol vedľa na eskalátore a rozbil si čelo, tak aj nudné. Sledoval som informačnú tabuľu a striehol, kedy sa na nej objaví číslo brány k môjmu letu. Stál som povedľa dajakej buriny v kvetináči a snažil som sa nezavadzať. Fascinovaný prácou čističov podlahy som tam postával a občas sa im uhýbal. Asi päť znudených osôb v šedých kombinézach veľmi pomaly tlačilo pred sebou mopy. Každý ten svoj a kľučkovali medzi ľuďmi. Poctivá manuálna práca, žiada automatizácia. Najviac sa mi páčilo, ako sa nasledovali. I keď som nepochyboval, že milujú svoju prácu, v ich tvárach som videl utrpenie Krista. Aj v moslimskej krajine.

Okolo prešlo krásne dievča s nezvyčajne belasými očami. Nádherná bola od hlavy až po päty, no hlavne tie nezvyčajné oči pôsobili priam magnetizujúco. Za mnou som si všimol ďalšie pekné dievča, opierajúce sa chrbtom o zábradlie a čakajúce na let. Celá v hnedom kostýme a hnedou šatkou cez vlasy. Nemala magnetizujúce belasé oči, no zato hnedé s arabskou iskrou. Uvažoval som, či asi čaká na to, kedy vypíšu čísla odletových brán ako ja. Rozhodol som sa, že počkám tam. Postavil som sa opodiaľ a občas som sa na ňu zahľadel. Možno ide na rovnaký let ako ja.

Na obrazovke sa objavila informácia, na ktorú som čakal a tak som sa vybral na svoju bránu. Dievča v hnedom zanedlho prišlo za mnou. Tak predsa len čakala na rovnaký let ako ja. Stáli sme vedľa seba v rade na kontrolu a občasne som po nej pokukoval aj naďalej. V ruke zvierala rakúsky pas a usmievala sa na tom, ako chaosili zamestnanci letiska na našej bráne. Nastúpili sme do autobusu, ktorý nás viezol na dráhu k  lietadlu. Dievča sa stále nachádzalo na meter odo mňa. Napadlo ma, že ak nejakou zhodou náhod mám aj sedadlo vedľa nej, tak to už potom ozaj bude nezvyčajná náhoda.

Vošiel som do lietadla a ako prvé som musel doceniť výber letušiek zo strany Austrian Airlines. Blondýnka pri vstupe zlepšovala deň slovom i výzorom. Rozhliadol som sa po lietadle. Dievča v hnedom sedelo zhruba uprostred. Pozrel som sa na svoj lístok. 10D. Začal som odrátavať sedadlá. Čo myslíte, kde som nakoniec sedel? Telefónne číslo by možno nebol až taký zlý nápad.

Ako som vystúpil z viedenského letiska do sychravého a veterného večerného rakúskeho počasia, uvedomil som si, že sýrska misia sa definitívne skončila. Bol to predsa len príjemný pocit, byť znova na starom kontinente, takmer doma.

Uzavretie okruhu po Sýrii (18. septembra 2011)

I keď tento blog opisuje náš výlet z kurdskej Sýrie do Aleppa 12. septembra, zapisujem ho až v lietadle počas cesty domov a dokončujem v rodnom meste. Z Qamišli sme sa vydali skoro ráno späť na západ Sýrie, tento krát do Aleppa. Asi päť hodinová cesta sa už v polke zdala nekonečná. Naše utrpenie zvýšili ešte tým, že pustili v autobuse maximálne stupídny sýrsky seriál, kde neustále niekto vrieskal a celá pointa príbehu nám nejako unikala. Nemalo to konca, pravdepodobne si prepravná spoločnosť pripravila aspoň dvesto dielov do zásoby.

Cesta križovala poväčšine len prázdnu púšť, kde- tu ju vypĺňali dajaké obydlia neďaleko nej. Na jednom mieste ale pretínala Assadovu priehradu, vodné dielo na Eufrate, ktoré zadržiava veľké množstvo pitnej vody a zásobuje energiou krajinu. Vidieť obrovské masy krásne modrej vody uprostred púšte lahodí ľudskému oku a každý druhý pasažier v autobuse si robil fotografie alebo videá. Len voda stačí na to, aby sa zmenila nehostinná púšť na sviežu záhradu. Na hladine priehrady pristávalo vodné vtáctvo a jej brehy pokrývala zeleň, ktorá veľmi rýchlo vycítila svoju príležitosť na život a rozhodla sa tu rásť.

Ako sme vchádzali do Aleppa, už sme nevedeli obsedieť na svojich sedadlách. Obhádzaní batožinou, ktorú sme si nemohli dovoliť nechať v batožinovom priestore a natlačení v úzkom priestore medzi sedadlami. Okrajové časti mesta pôsobia trocha zmäteno, niektoré nečisto, ale aj tak celkový dojem mesto na mňa urobilo dobrý. Ubytovali sme sa v hoteli v centre, hneď oproti budove Národného múzea. Za tie peniaze, čo sme zaplatili na sýrske pomery, by som čakal od hostelovej izby niečo viac, no nebolo to zlé. Postele boli čisté, no ostatok ležal v prachu.

Na násilné apelovanie kamaráta som sa vybral do Národného múzea. Keď už ležalo oproti hotelu cez cestu, bola predsa len hlúposť toho nevyužiť a nezavítať doň. Teda tak som si myslel, no nakoniec to zasa až taká sláva nebola. Múzeum bolo úplne krásnym odrazom doby, v ktorej sa Sýria nachádza. Betónový komplex poukazoval späť na obdobie, kedy sa rodila súčasná Sýria, na Rusko orientovaná a kvázi socialistická. Keď som múzeum navštívil, bolo práve v rekonštrukcii. Stará budova, tak ako aj krajina potrebuje prestavať a zmodernizovať.

Do priečelia budovy sú umiestnené impozantne pôsobiace staré mezopotámske sochy býkov a na nich stojacich božstiev. Niekoľko metrov vysoké sochy z čierneho čadiča vyvolávajú rešpekt a obdiv. V tom čase som bol asi jediným zahraničným návštevníkom, ktorý do Národného múzea v Damasku zavítal. Videl som to totiž na prekvapených tvárach znudených zamestnancov múzea, keď som tam vstúpil. Na vrátnici nik nebol a až keď ma zbadali vchádzať, vyslali jedného spomedzi svojich radov. Ani by ma neprekvapilo, keby v ruke zvieral najkratšiu slamku.

Keďže som tam už bol jediný, chcel ma vrátnik aspoň dobre skásnuť. Podal som mu svoju študentskú kartičku, no on sa zatváril dôležito a povedal mi, že je už neplatná, pretože na nej bol napísaný rok 2010. Podotýkam, že to bol rok vystavenia študentskej karty. Tak som mu ju otočil a ukázal som mu na prolongačnú známku platnú do konca septembra 2011. Sebaisto som mu odpovedal, že kartička platí až do konca septembra. Ešte som ukázal na kartu so slovom „platná“, potom na seba so slovom „študent“. S povzdychom mi nakoniec zľavu dal. Dobre aj spravil, lebo keď som následne zistil, že múzeum je kvôli rekonštrukcii takmer prázdne, bol by som ho utĺkol a triasol s ním ako s kúzelným somárikom, až kým by z neho moje peniaze nevypadli naspäť.

Obišiel som celú prízemnú časť budovy od pravekých nálezov neandertálcov až po sochy zo starej Mezopotámie. Už samotné múzeum bolo historickým exponátom aj bez tých vystavených. Viaceré vitríny zívali prázdnotou a takto nejako som si predstavil Káhirské múzeum po vykradnutí počas revolúcie v Egypte. Strážnik v dôstojnej vzdialenosti nasledoval každý môj krok a kontroloval, či niečo neukradnem z prázdnych vitrín. Ešte som mohol odísť z dvadsať tonovou čadičovou sochou leva alebo asýrskeho božstva. Keby som nepopúšťal svoju fantáziu v sekcii pravekého človeka, tak by som celé prízemie prešiel za desať minút. Ostatné vrchné časti budovy boli kvôli rekonštrukcii uzavreté a tak som mohol aj ísť späť na hotel.

Na stene nad posteľami sme mali zavesený obraz, ktorý by som v sýrskom hosteli ozaj nečakal. Na zemi sediace mladé dievča, len jemne zahalené takmer priesvitnou látkou, sťažka ukrývajúcou jej nahotu. Ľahol si na masívnu drevenú posteľ a pri pohľade na točiaci sa ventilátor na strope som zaspal do pár minút.

Zobudil ma až kamarát vracajúci sa z obchodného jednania. Vonku už bola tma, o niečo chladnejšie a príjemnejšie ako cez deň. Ideálny čas na spoznávanie mesta. Od Národného múzea to bolo ešte asi pätnásť minút pešo, kým sme sa dostali k starému mestu. Prvou zaujímavou budovou bola hodinová veža uprostred rušného námestia. V obkolesení moderných budov a postavená v štýle, ktorý by sa mi hodil skôr niekam do Karibiku ako do mesta na severe Sýrie. Mala tvar štvorhrannej stavby so širšou základňou, smerom k stredu sa veža zužovala, vyššie ju opticky rozširovala ochodza s kamenným zábradlím. Nad ním boli hodiny a zdobená strieška. Musel som sa na tú vežu pozerať zopár minút a premýšľať, kto tu napasoval takýto skvost. Pri zemi bol vchod do veže uzavretý masívnymi drevenými dverami.

Najkrajšie ale čo v Aleppe zazriete je jeho citadela a staré arabské trhy. Citadela má obrovské rozmery a stojí na kopci, ktorí vám pripadá ako umelo navŕšený. Keď sa pozriete na tento pravidelný oválny kopec, niečo ako naše európske mohyly ale vo väčšom, neveríte, že vznikol len činnosťou prírody. Po celom jeho vršku trčia hradby stredovekej pevnosti. Hlboká priekopa, preklenutá kamenným mostom, delí pevnosť od okolitého mesta. Nočnú atmosféru dokrášľoval aj poriadok a pokoj okolo citadely. V posledných rokoch tu totiž vytvorili pešiu zónu, takže sa nemusíte prepletať pomedzi autami a žltými sýrskymi taxíkmi a môžete si radšej vychutnať výhľad na opevnenie z jednej z mnohých kaviarní naproti. Zasa jeden z divov vojenskej architektúry, kedy som skonštatoval, že by som sa radšej zabil sám, keby som mal bežať s mečom v ruke do takého kopca. Tak dajako asi aj mala pôsobiť na prípadných odvážlivcov.

Trhy v Aleppe sú úplne iné oproti tým v Damasku. Staré mesto tu nie je tak evidentne uzavreté za hradbami. Zato aleppské trhy sú bludiskom pravidelných kamenných uličiek, prekrytých taktiež kamennou klenbou. Na noc sa zatvárajú za veľké drevené brány a keď cez trhy prechádzate, máte pocit, že sa nachádzate v podzemných chodbách. Cez svetlíky z vrchu preniká svetlo, inak je všetko ako na kamennom hrade.

Staré mesto pôsobí tiež úplne inak, o čosi čistejšie a usporiadanejšie ako Damask. To je do istej miery spôsobené aj tým, že tu sú domy a ulice čisto kamenné. Pravidelne spracovaný, trvácny materiál dodáva mestu vznešenejší dojem. Práve v takýchto uličkách sme sa motali a dobrovoľne strácali, keď v tom spoza rohu vyšli dvaja v civile oblečení muži so samopalom cez plece. Jeden z nich mal bielu galabíju, na ktorej kontrastne svietila tmavá zbraň. Skoro sme do seba vrazili. Ako sme sa ich ľakli, kamarát zasakroval. Páni nás obišli a šli si po svojom. Dohnal nás ale miestny na aute a z okienka nám iba povedal, že to nič nebolo, to bola vraj iba polícia. Zrejme sa báli, že to zle pochopíme a do sveta vytrúbime, ako sa tu prechádzajú ľudia so samopalmi. Alebo by sme nedajbože utiekli a nikdy sa už nevrátili.

„Divokým“ Kurdistanom (11. septembra 2011)

Je krátko po polnoci, začiatok 11. septembra 2011, presne desiate výročie po teroristických útokoch na New York, ktoré vyvolali novú vlnu vojen a novú vlnu záujmu o Blízky východ. Sedím v jednom dome v sýrskom Kurdistane, znavený po celom dni a ceste naprieč celou Sýriou. Toto bude pravdepodobne jeden z mojich posledných zápiskov z tohtoročnej Sýrie. Nechystám sa zatiaľ umierať, no za krátky čas už pocestujem preč. Aj preto som rád tomu, že môže byť týchto zopár riadkov napísaných odtiaľto. Vojna v Iraku v konečnom dôsledku znamenala po dlhých rokoch pre Kurdov zmenu a akési zadosťučinenie.

Chcel som si dať poriadne záležať už na každom jednom slove, ktoré takpovediac položím na papier, no ako som tak sedel dnes večer, znova a opäť som si uvedomil, že ak by ma malo nejaké pako zraziť na aute, alebo nedajbože tu streliť do prostred čela, čo by po mne ostalo. Niekedy je lepšie zapísať svoje myšlienky aspoň v tej čistej podobe, v akej sa nachádzajú a dúfať, že prozreteľnosť ich akýmsi zázračným spôsobom spojí do čitateľnej podoby. Život je príliš krátky na to, aby sme prevracali každú mincu v rukách dvakrát.

Na začiatku som si predstavoval sýrsky Kurdistan ako ten iracký, či turecký. Hovorí sa, že Kurd nemá iných priateľov, len hory. Ku podivu, severovýchod krajiny ma privítal širokou rovinou bez jediného vyvýšeného bodu. To už ale predchádzam udalostiam o pár hodín. V Damasku sme ledva stihli nočný autobus. Kamarátka sa úradníckymi čachrami ocitla bez povolenia na pobyt a teda vlastne v ilegalite. Po víkende si mala skúsiť vybaviť povolenie znova, no to sme my už plánovali byť na východe. Rozlúčili sme sa s ňou preto, pre prípad, že by musela medzičasom, čo my budeme preč, opustiť narýchlo krajinu. Čas prestal hrať v náš prospech, rovnako ako premávka a dostupné spoje hromadnej dopravy. S cestou na druhý koniec mesta, pobalením sa, sprchou a cestou späť na stanicu nám to vychádzalo na jednu hodinu do odchodu. Potrebovali sme asi dve. Ešte sme stihli nastúpiť aj na iný spoj, no nakoniec sme to stihli, aj so zdržaním pri vojenskej hliadke. Šofér sa pristavil v úzkej ulici, oproti dajakého vojenského objektu, niekoľkým ozbrojeným mužom. Podaktorí mali normálne maskáčové uniformy, niektorí čisto zelené, také aké nosia príslušníci bezpečnostných zložiek. Stáli pri krajnici, na ktorej pod stenou ležal s nohami na ceste chlapík. Pozeral som tým smerom a rozmýšľal či odpočíva alebo „odpočíva“. Pravdepodobne to bol ale niekto z nich. Vymenili si so šoférom pár otázok a odpovedí a my sme pokračovali po diaľnici ďalej smerom k stanici.

Opúšťali sme Šám (miestne pomenovanie pre Damask) a smerovali sme nočným spojom až na samý východ krajiny, k irackým hraniciam. Smer východ k Eufratu, potom celkom na severovýchod do Kurdistanu a severom opäť o pár dní späť na západ, ale tento krát do Aleppa, druhého najvýznamnejšieho mesta v Sýrii.

Prvú zastávku mal autobus v strede Sýrskej púšte, v blízkosti Palmýry. Vyšiel som na moment von na jednu cigaretu. Oprel sa o mňa silný studený púštny vietor. Presne taká púštna noc, akú som si pamätal spred dvoch rokov. Horúčavu vystrieda chlad a vietor sa dvihne v momente, kedy sa slnko pri západe dotkne rozžeravenej púštnej krajiny na horizonte. Spomenul som si na dni strávené v púšti, v malom kruhu beduínskej rodiny, len pod plachtou skromného stanového prístrešku. Pri pohľade na nedozierne pláne, na životom strhané tváre starých beduínskych žien, pod nočnou hviezdnou oblohou som sa cítil voľný, rovnako ako ten púštny vietor. Čaro života v púšti krásne opísala manželka prvého umajjovského kalifa, ktorá sa narodila v beduínskom stane. Večná náklonnosť k životu, ktorého sa musela zrieknuť, no nikdy o ňom neprestala sniť.

A tent with rustling breezes cool
Delights me more than palace high
And more the cloak of simple wool
Than robes in which I learned to sigh.
The crust I ate beside my tent
Was more than this fine bread to me;
The wind’s voice where the hill-path went
Was more than tambourine can be.
And more than purr of friendly cat
I love the watch-dog’s bark to hear;
And more than any lubbard fat
I love a Bedouin cavalier.

O ďalšie stovky kilometrov ďalej, za Deir ez-Zorom, sme prekročili Eufrat. Rieku, podľa Starého zákona prameniacu v záhradách Edenu, jednu z najdôležitejších na Blízkom východe, dávajúcu vzniku civilizáciám už po tisícročia. Zjavenie hovorí, že keď táto rieka jedného dňa vyschne, nastane Apokalypsa. Prorok Mohamed zasa spomína, že keď zmiznú jej vody, odhalia sa poklady, kvôli ktorým bude rozpútaná veľká vojna.

Prešli sme po moste ponad tento veľtok uprostred noci. Videl som len jeho tmavé vody pomaly plynúce pomedzi sporadicky osvetlenými brehmi. Nikdy som túto rieku nevidel za denného svetla, no aj jej nočná podoba mala svoje kúzlo a silu.

Po dlhej ceste som upadol v spánok a prebrali ma až prvé ranné zore. Slnko prvými chladnými lúčmi rozsvetlilo rozsiahlu pieskovú púšť neďaleko od Iraku. Nikde nič, len asfaltová cesta pretínajúca piesky a slnko na horizonte signalizujúce východ.

Ešte v skorých ranných hodinách sme dorazili do Qamišli, mesta na severovýchode Sýrie, pri tureckých a irackých hraniciach, v sýrskej časti Kurdistanu. Celú cestu sme prechádzali checkpointy bez zdržania, nikde neboli žiadne prekážky, jediné obrnené vozidlo som videl na ceste kúsok za Deir ez-Zorom. Pred Qamišli nás ale zastavili a zapísali si údaje z našich pasov. Predsa len, prichádzali sme do pohraničia a do kurdského regiónu. Qamišli nie je v podstate ničím zaujímavé mesto. Nízke budovy a pravidelné ulice, križujúce sa navzájom v pravých uhloch, pripomínajú ulice Palmýry a irackých miest. Nenájdete tam ani múzeá alebo historické centrum. Čo je ale krásne na tomto kraji, sú ľudia tam žijúci.

Hosť do domu, boh do domu platí v Kurdistane dvakrát. Presviedčali sme sa o tom hneď od príchodu. Usadili nás v hosťovskej izbe, kde sme v čisto mužskom kruhu ostali po niekoľko dní. Posluhovali nám celý čas, že sme nemuseli z izby ani vyjsť. Keď náš kamarát zabudol doniesť čaj alebo jedlo, jeho otec, starý pán ho už aj vyhrešil, aby sa k návšteve správal lepšie a jedlo bolo do pol hodiny pripravené. Ženy do izby ani nevkračovali. Podnos s jedlom zakaždým len podali niekomu cez prah a vzdialili sa znova do svojich izieb.

Domčeky na ulici boli všetky jeden ako druhý. Jedna súvislá stena pozdĺž celej ulice z oboch strán a v nej len každých desať metrov malé dvere, ktorými sa vstupuje na dvor prízemnej budovy. Neveľké vybetónované nádvorie so stromom v strede a okolo neho štyri miestnosti. V obývacej miestnosti nebolo okrem stolíka pod počítačom žiadneho nábytku. Matrace na sedenie a spanie dookola stien a koberec na podlahe. Na Blízkom východe som bol už po štvrtý krát a až v Kurdistane som si užil naplno orientálnu kultúru. Špeciálne kultúru orientálneho „tureckého“ záchodu. Je to zvláštne, ale dovtedy sa mi zakaždým použitiu tej diery v zemi podarilo vyhnúť. Tu som bol na východe Sýrie a záchodová misa bola na míle vzdialená. Nemal som teda na výber.

Prvé čo som spravil, tak som zistil, že stavitelia domu nepočítali s takmer dvojmetrovými Európanmi a hlavu som nechal na oceľovej zárubni. Po prvom knock oute som stál v miestnôstke pol metra na pol metra, pozeral som na zem a dumal, ako to asi spravím. Diera, hadica a kanvička na vodu. Šúchal som si boľavú hlavu a snažil sa niečo vymyslieť. Tak nakoniec to je zvládnuteľné. Ale tiež je pravda, že čo iné človeku ostáva.

V Kurdistane sa žiadne dobrodružstvo nekonalo a určite netromfnem Karla Maya svojim príbehom. Dva dni tam som strávil spaním na matraciach, jedením a navštevovaním známych. Aj tak to bola ale návšteva na nezaplatenie. Jedného večera kurdský chalan vzal orientálnu lutnu a začal na nej vybrnkávať kurdské piesne. Rýchlymi pohybmi prstov vyludzoval energické melódie, ktoré sprevádzal rytmickým poklepávaním prstami o telo hudobného nástroja. Zavrel som oči a presúval som sa v čase aj priestore. Ocitol som sa o storočia vzad, niekde pri ohni, uprostred vojenského tábora, večer pred bitkou.

Skončil sa Ramadán a začali sa sviatky (30. augusta 2011)

V arabských krajinách sa skončil tridsať dňový pôst a začal sa najdôležitejší sviatok roku, Ajíd al-Fitr, ktorý je pre moslimov rovnako dôležitým obdobím ako pre kresťanov Vianoce. Sviatok trvá tri dni od skončenia Ramadánu, pričom ľudia počas týchto dní ostávajú doma z práce, nakupujú a navštevujú svojich príbuzných a priateľov. Život sa po sviatkoch vracia do normálu, denný rytmus sa opäť obnoví a z veriacich, ktorí sa vydržali postiť celý mesiac, opadá veľké bremeno.

Po návrate z Libanonu mi ostalo v peňaženke len 50 sypiek, čo je menej ako jedno euro. Včera večer som sa preto vybral do mesta, aby som si vybral z bankomatu ďalšie peniaze a najedol sa poriadne niečoho nezdravého a mastného v miestnych fastfoodoch. Bol som hladný ako vlk a preto, keď mi bankomat vrátil kartu a nevydal mi požadovanú sumu, som sa cítil nejak medzi zlosťou a sklamaním. Premýšľal som, či som na karte v Libanone neprečerpal svoj limit, no stále som bol presvedčený o tom, že tam mám nejaké použiteľné eurá. Prešiel som sa cez mesto k ďalšiemu bankomatu, ale tam som to už ani neskúsil, pretože pred ním bol rada asi dvadsiatich ľudí, ktorí na bankomat hrali ako na výherný automat. Už len jeden človek dokáže celý proces zdržať o desiatky minút. Podávajú si navzájom pin-kód, neustále do toho ťukajú a nik z nich doposiaľ neobjavil funkciu „zadať presnú sumu“, preto si vyťahujú peniaze na trikrát a snažia sa skombinovať želanú sumu podľa ponúknutých možností. Rovno som sa teda otočil na päte a šiel som späť do Starého mesta.

Zavolal som kamošovi, či príde a informoval som ho o tom, že nemám ani floka. Povedal, mi že skúsi do hodiny prísť a prinesie mi nejakú hotovosť. Na jedlo som mohol zatiaľ zabudnúť a rovnako aj na to, že počkám niekde v kaviarni. Pred necelou hodinou som iného kamoša odprevadil na cestu domov, teda som nemal vôbec žiaden nápad, kam na ten čas zapadnúť. Aspoň prechádzanie je zatiaľ zadarmo, tak som zvolil to.

V Starom meste som stretol jednu známu. Tá mi povedala, že problém nebude na mojom účte. Od minulého týždňa si totiž nik s kartami k zahraničným účtom nemôže vybrať hotovosť z bankomatu. Nové sankcie Európskej únie zablokovali sýrske banky a znamená to asi toľko, že sa k svojim peniazom na účtoch už tak skoro nedostaneme. Paradoxom ale je, že si môžeme preposlať k niekomu do Sýrie peniaze a od neho si ich vytiahnuť. Čiže k svojim peniazom sa ako Európan nedostanem, no môžem finančne podporiť hocikoho v krajine. Práve pre prípad, že niekomu hrabne v bedni, som si nechal istú hotovosť ako zlatú rezervu. S ňou môžem bez problémov vyžiť do konca môjho pobytu. Lenže peniaze mi došli akurát, keď sa začali trojdňové sviatky. Sám som teda zvedavý, či mi peniaze teraz niekto zamení. Ak nie, tak asi na byte začneme pražiť šváby na cibuľke.

Potreboval som zaplniť asi hodinu čas, preto som začal kľučkovať po uličkách Starého mesta. Miesta, ktoré som už dávno prestal pozorne vnímať a len som ich náhlivo zakaždým preletel, som si teraz prechádzal pomaly, mal som čas. Obzeral som sa naokolo a snažil som sa zaznamenať všetko, čo mi doposiaľ uchádzalo. Napriek tomu, že považujem Libanon za krásnu krajinu, k Damasku mám za tie roky už úplne iný, osobnejší vzťah. Nie sú to len budovy, ulice a múry mesta, ale spomienky, ľudia a kus mladosti strávený na tomto mieste.

Mark Twain napísal o Damasku pár viet, ktoré vystihujú jeho čarovnú atmosféru : „Oproti Damasku sú roky iba momentmi, dekády iba rýchlo uplynutými útržkami času. Nemeria čas ani podľa dní, ani podľa mesiacov či rokov, ale podľa ríš, ktoré videl vyrásť, prosperovať a znova sa rozpadnúť do ruín. On je istým druhom nesmrteľnosti.“

Damask má nespochybniteľne bohatú históriu. Keď kráčate s otvorenými očami jeho prastarými ulicami, vidíte ju v každom jednom kameni. Vmiesil som sa do davu na trhu v blízkosti šiitskej mešity a nasával som predsviatočnú atmosféru. Ulice boli toho večera neuveriteľne preplnené ľuďmi. Západom slnka skončil posledný pôstny deň a nastal čas osláv. Na stene, v ulici prekrytou klenbovým stropom, bola malá plechová tabuľka, na ktorej stálo „východná stena chrámu“. Prvé dva metre od zeme múr tvoria obrovské kamenné kvádre, tak ako ich tam postavili Rimania a na nich spočíva nadstavba arabských domov. Keď si predstavíte, že tento vonkajší múr sa nachádza ešte desiatky metrov od Umajjovskej mešity, uvedomíte si, aký rozľahlý tento chrám bol. Veľká Umajjovská mešita dnes stojí na mieste niekdajšej vnútornej svätyne. Práve pôvodný plán rímskeho tábora a rímskeho mesta dal Starému Damasku jeho pravidelný charakter. Môžete ho vidieť na orientácii pevnosti, mešity, niektorých priľahlých ulíc a hlavne na bývalej Priamej ulici.

Po prejdení priestrannejšieho trhu, lemovaného pekne opravenými starými domami a stromami sa ocitnete tvárou oproti majestátnym múrom Citadely. Nárožný bastion v blízkosti koryta Barady vás ohúri svojou mohutnosťou a výškou. Obídete ho popri rieke a pokračujete proti jej prúdu ďalej. Múry v minulosti dôležitej pevnosti lemujú staré stromy, ktoré ostali ako pozostatok bohatej zelene mesta. Na hlavnej triede pred čelnou hradbou pevnosti sa nachádza jazdecká socha Saladina, ktorá upomína na významnú časť z minulosti krajiny.

Odtiaľ som vošiel na trh Hamidíja, kde sa cez ľudí ani nedalo chodiť. Obchodníci vykrikovali, ženy a muži zastavovali a prezerali tovar. Pohybovali sme sa v jednom zástupe, pomaly a jedným smerom. Trvalo hodnú chvíľu, kým som sa cez trh dostal späť k mešite, ale nikam som sa tentokrát neponáhľal. Mal som kopu času na premýšľanie a sledovanie aj tých nejdrobnejších detailov pestrej mozaiky mesta.

Kamoš sa nakoniec do mesta nedostal, kvôli bezpečnostným jednotkám blokujúcim cesty. Musel som sa teda vrátiť domov. Bezpečnostné zložky vraj začali sviatky rovnako zostra ako Ramadán. Ako znamenie, že sa niečo zmenilo prišla nezvykle chladná a veterná noc. Po prvýkrát som si obliekol od chladu tričko aj vo vnútri bytu. Sviatky prešli do svojho druhého dňa a nám od rána nefungujú mobily. Ťažko povedať či čistia vysielače alebo ulice. Ale zato na druhú stranu nám funguje Facebook. Na striedačku.

Na sever za libanonskými cédrami (27. augusta 2011)

Je pol hodina po polnoci a ja ležím na posteli v hotelovej izbe v libanonskom Tripolise, na severe krajiny. Máme pustenú klimatizáciu, po dnešnom dni si ju naozaj zaslúžime. Izba nebola najlacnejšou hostelovou možnosťou, ale ako sme ju po celom dni trmácania sa v prachu zbadali, povedali sme si, že si zaslúžime niečo lepšie ako zatuchnutú malú kuticu v preplnenom hosteli v Bejrúte. Hotel Koura je malá budova zastrčená v úzkej ulici, na prahu starého mesta Tripolisu. Dostali sme dvojlôžkovú miestnosť úplne hore na poschodí, vlastnú kúpelku, izbu so stenami z hrubého kameňa, dreveným stropom, nábytkom, pohodlnými posteľami, pracovným stolom a klimatizáciou. Pripadám si ako na prerobenom stredovekom hrade alebo v starom kláštore, pritom to je len podarená moderná replika, ktorá vás uzavrie do príjemného vnútorného sveta a oddelí od špinavej ulice vonku.

Dnešný deň som už opäť začal prehodnocovať svoju chabú vieru. Toľko zaujímavých náhod nás postretlo, že to až nie je možné. Alebo sme len mali skvelý deň. Z Bejrútu sme vyrazili už skoro ráno na sever. Libanon je krajina, ktorá má na svojej vlajke libanonský céder, strom s kvalitným drevom, v minulosti nesmierne ceneným hlavne kvôli jeho vlastnostiam vhodným pre stavbu lodí. Nikde inde okrem Libanonu nerástol a preto sa stalo toto drevo významným artiklom a jeho ťažba sa postarala o to, že libanonský céder ostal takmer už len na libanonskej vlajke. Našťastie ešte zopár kúskov týchto zaujímavých ihličnanov sa zachovalo v rezerváciách po krajine. My sme sa teda vybrali za symbolom miestnej prírody do hôr na severe.

Cestu sme si zvolili dosť komplikovanú a ani sme presne nevedeli, ako sa do rezervácie Horš Ehden dostať. Plán s prenajatím auta nám nevyšiel a tak sme museli skombinovať cestu autobusom s taxíkmi a autostopom. No a pochopiteľne spolu s niekoľkohodinovým kráčaním po vlastných. Taxikár nás vyložil za checkpointom vysoko v horách, odkiaľ už nejazdila ani žiadna hromadná doprava a my sme boli odkázaní len na to, čo si zastavíme sami. Našťastie tamojšia oblasť je obľúbeným miestom dovolenkárov, takže doprava sa nedala nazvať sporadickou.

Prvý chalan, ktorý nás zobral na pár kilometroch dostal od nás sáčik Hašleriek, no na ďalších už nevydalo. Po druhom stope sme sa zastavili v malom bufete s terasou nad údolím Qadíša, ktoré sa prepadávalo hlboko pod nami. V tomto údolí na začiatku našej cesty sme videli zopár skalných kláštorov na jeho úpätí a rovnako atmosféru obohacoval aj vojenský vrtuľník krúžiaci nad našimi hlavami. Z terasy sme si už vychutnávali len prekrásnu prírodu údolia tiahnuceho sa od horizontu k horizontu a čerstvý horský vzduch. Ovzdušie bolo omnoho dýchateľnejšie ako to v Bejrúte. Na toto miesto nás zviezol chlapík, ktorý práve viezol k domu kúsok odtiaľ nejaký stavebný materiál. Veci sme si nahádzali na korbu a až tu si môj laptop užil trochu cestovateľského života, ako aj s taškou naskakoval spolu so stavebným železom po korbe auta.

Po občerstvení na terase sme zasa chvíľu kráčali po asfaltke do strmého kopca. Okolo hlavy som si omotal šemach (arafatku), pretože sme sa k slnku až nebezpečne približovali. Mávli sme rukou na okolo idúce autá, no Maserati nám nezastavilo, ani dve slečny v ďalšom tereňáku nechceli pribrať dvoch zaprášených smradľavých pútnikov. Nakoniec nám zastavilo tmavé SUVéčko. Chlapík nás naložil a spýtal sa nás odkiaľ sme. Verili by ste, že nás vzal Libanončan, ktorý má ženu Sýrčanku a brata, ktorý pracuje pre softvérovú firmu v Bratislave? Bol tak rád, že stretol Slovákov ako aj my sme boli radi, že nám zastavil. Ale stretnúť niekoho takého v Libanonských horách, tomu sa povie už šťastie. Našli sme si spoločnú tému od Slovenska až po možnosti ubytovania v Damasku. Zvyšok cesty sme potom museli absolvovať pešo. Odvážne sme sa vydali smerom k rezervácii, no to sme netušili, že nás čakajú dobré dve hodinku cesty, kým sa dostaneme vôbec k vstupnej bráne. Aj preto si teraz šúcham spálené ruky a tvár. Našťastie naša cesta viac kopírovala svah alebo klesala mierne dole popri ňom, ako stúpala. V prachu som zakopol o nábojnicu zo samopalu. Aj to je Libanon. Makro fotografia ako suvenír a pokračovali sme ďalej.

V prírodnej rezervácii sme opäť zabudli na to, že sme na Blízkom východe. Vysoko v horách sa preklápal opar ponad vrcholky kopcov a les naokolo pripomínal domov. Zhlboka sme dýchali a užívali si klímy tak v dvoch tisíckách metrov. Po prvých schodíkoch na turistickom chodníku sa nám popod nohy preštrikovala detská verzia nejakého miestneho hada. Potom sme ostali celkom ostražití a pozerali sme sa pod nohy. Mohol tam mať niekde aj mamičku. Naštastie malá potvorka chcela čím skôr preč od nás a nedopriala nám zistenia, či sa jedná o škrtiča alebo jedovatého hada.

V kopcoch sme sa konečne dočkali našich cédrov. Rástli po úbočiach hlbokého zeleného údolia. Nemali sme dostatok času na to, aby sme si prešli celé údolie, tak sme ho len kopírovali po hrebeni a oblúkom sa vrátili späť k vstupnej bráne do parku. Po malej prestávke pri káve a letných jablkách zo sadu, ktoré sme si sami natrhali, sme sa vybrali späť. Na naše šťastie si bol v horách zabehať mladý Libanončan žijúci v Európe a zviezol nás na svojom BMW do mesta hneď po piatich minútach stopovania. To, čo sme tam šliapali asi dve hodiny sa nám podarilo po ceste späť zvládnuť autom za pár minút. Svoju ťažkú tašku by som už asi späť neodvliekol.

Z hôr sme si to namierili do Tripolisu, druhého najväčšieho mesta krajiny.

Tripolis – kúsok Sýrie v Libanone (28. augusta 2011)

Do Tripolisu sme si stopli prázdny autobus smerujúci odtiaľ ďalej do Bejrútu. Vyložil nás priamo v centre mesta. Z centra sme sa vydali hľadať staré mesto a dajaký hostel v ňom. Vytipovali sme si hneď prvý hotel s dobrými referenciami v Lonely Planet, spýtali sme sa na cestu a vydali sa podľa inštrukcií k starému mestu. Asi po päťdesiatich metroch sa nám náš smer nepozdával, tak sme sa spýtali ďalšieho pána sediaceho pred obchodom na ulici na hrad a historické trhoviská. Kde je náš hotel sme vôbec netušili a plánovali sme ho hľadať po starom meste neskôr. Pán nám ukázal malú postrannú uličku. Vydali sme sa ňou a ocitli sme sa rovno pred naším hotelom. Tam by sme ho hľadali asi veľmi ťažko a dobre dlho. Náhoda nám ho ale priam vhodila do cesty.

Tripolis vám príde po návšteve Bejrútu a severných turistických rezortov tak nelibanonský, že sa cítite ako v Sýrii. Jediné, čo je tu iné je možno mena. Budovy na ulici pamätajú ešte občiansku vojnu a na ich fasádach vidíte stopy po guľkách. Na každom druhom dome visia dva tri portréty dajakého libanonského politika. Rozvešať tam Bašára a máte to úplne rovnaké. Ulice starého mesta sú spleť nevľúdne vyzerajúcich budov a špinavých uličiek. Pôvodne križiacky hrad sa vypína na úzkom podlhovastom kopčeku nad mestom, no slovo vypína je možno až prisilné, pretože okolité mesto ho natoľko obstavalo, že sídliská na náprotivnom kopci sú ešte o čosi vyššie od pevnosti. Prešli sme po moste ponad regulované koryto riečky, na vlas rovnakej ako rieka Barada v Damasku. Takmer žiadna voda v koryte a odpadky plávajúce spolu so splaškami dole korytom.

Po prejdení rieky sa ocitáte v zaujímavom malom údolí medzi vŕškami. Z tejto strany je najlepší výhľad na pevnosť, do ktorého sa vám nestavajú žiadne novšie stavby a vidíte svah a celistvé opevnenie z jednej jej strany. Zízate na pevnosť ponad poloprázdne koryto a predstavujete si, ako by sa asi tváril prekvapene Raymond de Saint Gilles, križiak, ktorý ju založil počas prvej krížovej výpravy, keby ste ho preniesli v čase a postavili práve na to isté miesto, ako stojíte teraz vy. Asi by mu padla sánka, keby sa rozhliadol po okolí. Nič z toho, čo poznal on, by tam už nespoznával. Dokonca aj hrad bol zničený a prestavaný toľkokrát, že by sťažka spoznal aspoň jediný kameň na ňom. Kde zmizli zelené kopce, úrodné prímorské pláne a výhľad na prístav? Ulica sa vinie okolo rieky pomedzi tri vŕšky, hradný, hneď vedľa jede zastavaný poschodovými budovami, ktoré prevyšujú hrad ešte o niekoľko úrovní a ďalším pripomínajúci Casbah, no budovy nie sú tak staré. Sú terasovito uložené jedna nad druhou po celom kopci až k jeho vrcholu.

Ako sme chodili okolo hradu po starom meste, začal sa práve iftar. Slnko zmizlo v krvavom západe niekde nad morom a začali sa prebúdzať mešity po celom meste. Ulice sa vyľudnili a ostalo na nich len pár obchodníkov a tlupy otravných deciek, ktoré sa okolo nás zhlukovali a chceli aby ich kamoš, ťahajúci foťák na statíve, neustále fotil. Jedni takýto nás odchytili pri zostupe z hradného kopca späť do mesta. Prechádzali sme pomedzi uličky medzi dvoj poschodovými starými domami, miestami vytvárajúce až klenbové tunely. Už to vyzeralo každú chvíľu, že sa ocitneme v slepej uličke na nádvorí jedného z domov, no našťastie nás vždy cesta spojila malými dverami v stene budovy s cestou pokračujúcou na jej opačnej strane. Ešte zopár desiatok schodov a už sme boli na normálnej ulici. Malí chalani behajúci okolo nás sa dožadovali fotografie a pokrikovali po nás zbesilo čo ich len napadlo. Dospeláci, keď nejakí na ulici aj boli, vyčíňanie deciek úplne ignorovali a len po nich pozerali. Kamoš sa na jedného malého otočil a povedal mu : „Dobre tak ja ťa odfotím, ale ty mi dáš za fotku desať dolárov.“
Malý rozhodil ručičkami: „Ale kde by som zobral desať dolárov?“
„No tak fotka nebude.“ Odpovedal kamoš a už sme sa poberali preč. Potrebovali sme sa ich zbaviť, lebo potom by sme sa ich už nestriasli a robili by sme fotky hodiny. Ešte sa na nich otočil a povedal im zmierlivo : „Chalani, už nie je svetlo, zajtra ráno vás keď tak odfotím.“ Pokračovali vo svojom vyvádzaní bez nás.

Po ceste do hotela, necelých päťsto metrov od neho sa mi roztrhli znova žabky. Len tak z ničoho nič, bez zakopnutia povolil šev a jedna mi ostala voľne plandať na nohe. Pred dvoma rokmi som v čínskych žabkách precestoval Sýriu a vydržali mi celé mesiace, až kým mi na ne nestúpil jeden chalan v Starom Damasku. Tento rok som zrušil už dvoje v priebehu dvoch mesiacov. Kamoš sa ma spýtal, či mi má behnúť do hotela pre tenisky. Rozhodol som sa, že ten kúsok skúsim prejsť, na boso sa mi ale po špinavej ulici ísť nechcelo. Tento krát som bol na to až príliš triezvy. Nešlo to. Žabka mi nedržala na nohe a kráčať som tak nemohol. Pomoc mi zasa niekto prihral do cesty v tú pravú chvíľu. O pár metrov opodiaľ stál na chodníku mladý chalan a hral sa v ruke s malým klinčekom. Ako zbadal moje trápenie, pribehol ku mne a dal sa opravovať moju roztrhnutú žabku. Raz mi kamoš Sýrčan povedal, že niekedy sa zdajú byť veci nenávratne zničené, ale občas len potrebujete niekoho, kto vám povie, že sa dajú ešte opraviť. Chalan zobral klinček, s ktorým sa hral a začal fixovať žabku. Po stovkách rýchlych malých pohybov zrazu žabka držala a dalo sa s ňou opäť chodiť. Hneď ako bolo dielo dokonané, chalan zmizol a ja som si uvedomil, že som si nezapamätal ani jeho tvár. Počas opravy som totiž so záujmom sledoval jeho kmitajúce prsty.

Do hotela sme to mali ozaj len pár krokov, no ani to ešte nebolo posledné zaujímavé stretnutie po ceste na hotelovú izbu. Na malom kruhovom námestí nás zastavil starší pán, ktorý na nás spustil po anglicky. Pracoval pre turistickú kanceláriu v meste a zaujímalo ho, odkiaľ sme. Ešte než sme čokoľvek povedali, tipol si, že z Česka. V podstate sa trafil, keďže sme s kamošom doslova Čechoslováci. Pán nám ponúkol, že nás zadarmo prevedie po Veľkej mešite a ukáže trhy. Rozprával s kadenciou ruského samopalu a mňa upútali jeho jediné dva predné zuby, ktoré mu v ústach ostali a dávali jeho reči trocha smiešny šušlavý tón. Naliehal, aby sme šli s ním, no my sme sa mu snažili vysvetliť, že musím na hotel, minimálne vymeniť moju obuv. Ani nás nepustil k slovu, že šlapky a šortky nevadia, že aj takto oblečených nás s ním do mešity pustia. Trvalo nám hodnú chvíľu, kým sme prerušili jeho dávku reči a vysvetlili mu, že sa mu ozveme možno neskôr, ale potrebujeme ísť na hotel. Vzali sme si jeho vizitku a rozlúčili sa.

Do Veľkej mešity v Tripolise sme už nakukli predtým cez dvere. Neodvážili sme sa v šortkách vstúpiť dnu, ale chceli sme vidieť aspoň ako vyzerá z vnútra. Táto mešita vznikla na mieste pôvodného križiackého chrámu. Hneď za vchodovými dverami sa nachádza priestranné námestie a s klenbovou pavlačou dookola štvorcového nádvoria. Práve tie klenby mi veľmi pripomínali križiacku architektúru z Kraku v Sýrii a akosi naznačovali, že tu stál kresťanský chrám pred mešitou. Neskôr som sa dočítal v sprievodcovi, že to tak aj naozaj bolo. Minaret mešity bol pôvodne zvonicou križiackeho kostola.

Hotel Koura je ozaj zaujímavé miesto. Jednak jeho vnútorné kamenné priestory dodávajú tomu celému zaujímavú atmosféru, ale rovnako aj jeho majiteľ, starý pán, ktorý to tam všetko obriaďoval sám. Na hoteli sme boli len my dvaja a tento pán, ktorý sa premiestňoval z izby do izby alebo fajčil na balkóne pri obývacej miestnosti.

Tripolis naproti Bejrútu nie je ozaj mesto, kde si môžete vychutnať nočný život. Každý Libanončan, ktorý má peniaze, sa za zábavou presunie do hlavného mesta a toto konzervatívne mesto nechá za sebou. Vybrali sme sa na rušný bulvár smerujúci od starého mesta k prístavu, nájsť nejakú reštauráciu, kde by sme si posedeli, dali večeru a kávu. Uprostred živého námestia sme si sadli na presklenú terasu jednej reštaurácie a ako sme sa usadili, hneď pri vedľajšom stole sme si všimli dvoch chalanov, ktorí s nami spali na jednej izbe v hosteli v Bejrúte. Už bolo tých náhod na jeden deň až moc. Sedeli tam v o niečo väčšej partii a vydali sa na sever rovnako ako my do hôr, len s tým rozdielom, že oni prišli najskôr do Tripolisu a my naopak. Z rozhovoru sme vyzistili, že bývame v tom istom hoteli aj v Tripolise. Očividne sme nasledovali rovnako prvé tipy zo sprievodcu Lonely Planet.

To, že sedeli pri vedľajšom stole bol tiež dar z nebies. Keď sme mali platiť účet, zistili sme, že sme si zabudli doláre na hoteli. V Libanone sa dá platiť rovnako libanonskými librami ako aj dolármi. Miestni bez problémov vydávajú libanonskými z dolárov a naopak. My sme mali pri sebe ale iba eurá. Chalani od vedľajšieho stola zachránili našu hrdosť a my sme im peniaze vrátili na hoteli. Keď sme sa ráno lúčili, povedal som im, že ak sa stretneme takto náhodne aj v Damasku, pozývame ich na pivo.

V Tripolise som sa dotkol svojej prvej Libanonky. Akurát, že mala asi tri roky a môj dotyk bol v podobe zakopnutia o ňu, keď som sa predieral po ulici. Našťastie ju držal ocko pevne za ruku a ono zaviala ako vlajka vo vzduchu. Inak by som ju isto nepekne zrazil k chodníku. Naproti tomu najpotešujúca vec bola to, že mi opäť začala fungovať klávesa „s“ na počítači. Inak by som ho musel vpisovať perom do textu na monitore alebo prejsť aspoň pri zvratných zámenách, ktoré sú jedny z najpoužívanejších v slovenčine, na východniarčinu – máme še tu dobre …

Jaskyňa Džejta a návrat do Sýrie (29. augusta 2011)

Ako som už spomínal skôr, Libanonu dominujú jeho prírodné krásy. Na radu Tomáša Kubuša, nášho najscestovanejšieho spisovateľa, sme sa vybrali do jaskyne Džejta, asi pol hodinu cesty od Bejrútu. Počas cesty po diaľnici z Tripolisu do Bejrútu som sledoval nedoziernu modrú Stredozemného mora, ktoré cesta kopírovala. Túžil som po tom, vymeniť vyprahnutú „Svätú zem“ za plavbu loďou späť do Európy. Práve pri rozjímaní o mori, Tripolise, križiackych cestách do Svätej zeme ma teraz napadol kriedou napísaný výrok na tabuli nad jedným barom v Bejrúte : „Marriage is like the Middle East. There is no solution.“ (Willy Russell). Perfektne vystihol ako Blízky východ, tak aj atmosféru v libanonskom hlavnom meste.

K jaskyni Džejta sa dá dostať len pešo alebo taxíkom. Musíte poprosiť šoféra autobusu, aby vám zastavil na diaľnici a odtiaľ, ak máte energiu môžete kráčať do kopca asi päť kilometrov pešo alebo využiť služby taxikárov čakajúcich na turistov popri odbočke z diaľnice. Ale verte mi, nechceli by ste to odkráčať pešo a tých desať dolárov za taxík nie je v porovnaní s tou drinou, ktorú by ste museli absolvovať žiadna suma.

Taxikár vás odvezie do rokliny, kde sa jaskyňa nachádza. Je tu vybudovaný celý komplex pre turistov, ktorými sa to tam len hemží. Parkoviská, reštaurácie, obchodíky a lanovka voziaca návštevníkov až ku vchodu do Hornej jaskyne. Za vstup sme zaplatili 9 eur, no ako povedal Tomáš, stojí to za to. Fotografiu z jaskyne nemáme ani jednu, pretože je prísne zakázané vo vnútri fotiť a všetky foťáky a mobilné telefóny sme museli nechať v úschovni pri vchode. Na druhú stranu to ani neľutujem, pretože som sa namiesto foťáku venoval okolitým priestorom.

Hornú jaskyňu ani nemožno nazvať jaskyňou ale obrovským podzemným útesom, ktorý vypĺňa útroby celého kopca. Ak by ste sa prešli po suchom kopci hore, pokrytom ihličnanmi na povrchu, ani by vás nenapadlo, čo všetko sa môže skrývať v zemi pod vašimi nohami. Jaskyňa začína od vchodu skromným priestorom, no zato vyplneným bohatou kvapľovou výzdobou. Postupne sa priestor rozširuje, až sa ocitnete na betónovom chodníku so zábradlím, ktorý kopíruje hlboký útes pod vami. Pozriete sa dole a vidíte azúrovú vodu tečúcu v hlbinách. Prišiel som si ako v Morii v Pánovi Prsteňov alebo keby som si odmyslel kamenný strop pokrytý stalaktitmi vysoko nad mojou hlavou, myslel by som si, že som sa ocitol niekde v sci-fi a na inej planéte. Priestor, do ktorého prejdete v hornej jaskyni je obrovský a pripomína skôr mesačné hory ako podzemnú dutinu. Skaliská, skalné lavíny roztrúsené po svahu a bezodný skalný prierez kdesi v hĺbke. Spolu s osvetlením to pôsobí rozprávkovo a čarovne. Jaskyňa Džejta ale nie je len o svojich gigantických rozmeroch. Kvaple, ktoré tu vznikali po milióny rokov, pokrývajú takmer každý meter jej plochy. Či už na stropoch, stenách alebo na podlahe. Na malých skalných terasách priesaková voda vytvorila malé jazierka. Tento prírodný úkaz sa právom dostal do finále hlasovania o nových sedem prírodných divov sveta.

Po navštívení Hornej jaskyne sa dá vláčikom odviezť ku vchodu do Dolnej jaskyne. Tá je vyplnená podzemným tokom. Uvedomíte si, že tá azúrová voda v hĺbke, ktorú ste mali možnosť vidieť z vrcholu skalného útesu, je práve táto podzemná rieka. Pracovníci jaskyne vás po jej osvetlenej hladine prevezú na lodičke. Sprístupnených je asi len 500 metrov toku, no celá rieka má takmer tri kilometre. Plavba v podzemí je nezabudnuteľným zážitkom. Voda je nasvietená reflektormi, takže môžete sledovať pieskové dno toku a odraz pokojnej hladiny, zvírenej len plavbou lodiek, na strope nad vašimi hlavami. Riečka sa ďalej prerezáva cez úzku skalnú roklinu, takže vaša cesta po pár stovkách metrov končí a vraciate sa späť ku kotvisku. Ak by niekto vypol svetlá vo vode a zažal jeden lampáš na loďke, mysleli by ste si, že vás Cháron preváža cez rieku Stix.

http://d30mmglg94tqnw.cloudfront.net/wp-content/plugins/magic-gallery/uploads/21/jeita02.jpg

Na parkovisku pri východe už čakajú taxikári a striehnu na turistov. Vybrali sme si staršieho pána s prekrásnym starým Mercedesom. Bol to zážitok viezť sa vo veteránovi z 60tych rokov a rozprávať sa s pánom o ňom. Jazdí na ňom už celých štyridsať rokov a nemenil by ho. Keď sme sa ho spýtali na cenu takéhoto auta dnes, odpovedal, že by ho vedel predať za 50 000 dolárov ale nie je na predaj. Auto bolo v perfektnom stave. Majiteľ sa o neho určite vzorne staral a v premávke si počínal veľmi opatrne. Kvalitná práca minulých dekád vám učaruje. To auto prežije pri troche šťastia a starostlivosti autá, ktoré teraz vychádzajú z výrobných liniek. Júsef, nás taxikár, nás vyložil znova pri diaľnici, kde už čakal autobus.

Z Bejrútu sme sa podvečer vydali taxíkom späť do Damasku. Nechali sme Libanon za sebou a dúfali sme, že neostaneme visieť na hraniciach. Za súčasnej situácie jeden nikdy nevie, čo komu sadne na nos. Víza už nie je možné teraz kúpiť na hraniciach ako predtým, takže ak víza nemáte, do krajiny sa nedostanete. Moje platili ešte tri dni. Nakoniec to netrvalo dlhšie ako desať minút a dostali sme pečiatky. Vracali sme sa domov špinaví, unavení a už sme sa tešili na vlastnú sprchu, posteľ a pohodlie nášho bytu. Už pár kilometrov za hranicami sa zjavili obrovské bilboardy s prezidentom. Sladký domov.

Zhrnutie Libanon:

Libanon je skvelá krajina na dovolenku, no oproti Sýrii omnoho drahšia. Veľký rozdiel je medzi Bejrútom, hlavnými turistickými centrami krajiny a zvyškom Libanonu. Na cestovanie by som možno ešte radšej uprednostnil Sýriu pred Libanonom, ale Libanon v sebe skrýva množstvo zaujímavých miest, ktoré musíte vidieť. Nám sa nepodarilo navštíviť ani zlomok.

Bejrút sám o sebe je úplne iný svet. Mesto je viac európske ako blízkovýchodné. Ľudia žijúci v centre nezarábajú menej ako tisíce dolárov mesačne, čo reflektujú aj na oblasť vysoké ceny. Inde v krajine sú ceny možno polovičné. Nám sa podarilo urobiť štvordňový výlet do 200 dolárov, pričom sme spali v hoteloch nižšej kategórie a nejedli sme v drahých reštauráciách. Za dve whisky v bare som zaplatil 16 dolárov, no v centre Bejrútu by to bolo ešte o málinko viac. Barmani ale zvyknú zákazníkovi dopriať, takže by som to skôr porovnal s našimi dvojitými panákmi, čo nie je až taká tragická cena. V prípade, že pokukujete po klube na streche mrakodrapu, pribaľte si do peňaženky aspoň nejaké tie sto dolárovky.

Národný park Horš Ehden na severe krajiny je nádherné miesto a horská klíma vás znova vráti do Európy. Môžete si pozrieť libanonské cédre, symbol Libanonu. Tripolis je zaujímavé miesto, ale nenazval by som ho zrovna turistickým lákadlom. Nie je ani tak honosné ako Bejrút a pamiatky sú zahrabané v špine. Po úsmev sme si tiež museli chodiť ďaleko. Citadela v Tripolise je viac naplač ako na obdiv. Zaplatíte vysoké vstupné a vidíte viac betónového zhanobenia starej pevnosti ako pôvodných prvkov. Navyše na hrade sú prítomní libanonskí vojaci, takže som si nemohol ani spraviť fotku, kde by mi do záberu neliezol vojak alebo vojenský objekt. Naopak ale môžete pred vchodom do hradu obdivovať zaparkovanú vojenskú techniku, americké Hummre nevynímajúc. Vojaka za guľometom obrneného vozidla stretnete aj na hlavnom námestí Tripolisu.

Jaskyňa Džejta je úžasné miesto. Jednoznačne stojí za návštevu. Nachádza sa do pol hodiny cesty od Bejrútu, takže vynechať ju je vyslovene hlúposť. Kúsok odtiaľ je zasa Byblos, moje najobľúbenejšie historické mesto s krásnymi plážami.

Z Damasku do Bejrútu

Takmer celé toto leto som strávil v Damasku. Po dvoch mesiacoch sa mi ale zažiadalo zmeniť dusnú atmosféru v ťažko skúšanej krajine ze niečo trocha viac povznesené a príjemné. Ráno sme si zbalili veci a vydali sa smerom do Libanonu. Ja som to nazval výletom za sukňami, no v podstate mi išlo len o to, zmeniť na pár dní ovzdušie. Pre istotu som si zbalil so sebou všetky zvyšné peniaze a všetky doklady. Nikto si nemôže byť istý, ako sa situácia v krajine vyvinie a či sa ešte dostaneme aj cez hranice naspäť. Dúfam že áno, inak by mi bolo nesmierne ľúto všetkých špinavých ponožiek, ktoré som nechal na byte v Damasku.

Ideálna predstava dovolenky a oddychu je aj tak ležať na pláži pri mori, na peknej žene alebo si aspoň skromne dať kávu v príjemnej kaviarni s výhľadom na ulicu. Bejrút sa nazýva, a nie neoprávnene, Parížom Blízkeho východu. Mnoho cudzincov sem chodí za nákupmi a nočným životom, no všetky turistické príručky opomínajú to najdôležitejšie. Do Bejrútu treba ísť obdivovať predovšetkým jeho prírodné krásy. Ešte ako som sa trepal s ťažkou cestovnou taškou berúcou mi dych v horúcom letnom počasí, na každom kroku mi zvyšok dychu vzala okoloidúca slečna. Odvážne výstrihy, dlhé nohy, hnedé oči a tmavé vlasy. Milujem Libanon. Ak zrovna nemáte nutkanie objímať všetko ženské kráčajúce po ulici, sledujete ako po ceste za sebou idú tri Porsche alebo máte chuť napísať do prachu na červenom Ferrari, parkujúcom pri obrubníku krátky nápis : „Chcem!“. Čím väčšie auto na ceste, tým nežnejšia cica v ňom. Pri prechádzaní cesty ma skoro zrazil veľký čierny Hummer. Keď som zbadal mladú fešandu za volantom, začal som sa súkať dobrovoľne pod kolesá. Keby som nesmrdel po pol dennej ceste zo Sýrie, aj by som skúsil, či by ma bola ochotná oživovať. Nechal by som sa dofúkať ako nafukovačka.

Aby som nevyznieval ako nemecký turista vypustený do Thajska a neopisoval domorodkyne len ako chodiace vagíny. Keď opomeniem svoje tlachanie na margo nežnejšieho pohlavia v tejto krásnej krajine, ženská krása je niečo, čo musí byť obdivované kdekoľvek na svete. Ženy sú totiž ako stále sa meniaci obraz, na ktorý je hriech prestať sa pozerať.

Dotyk arabskej kultúry si najlepšie vychutnáte v Cafe de Prague v Bejrúte s hrnčekom americkej kávy v ruke. Nie len samotný názov kaviarne a jej útulný interiér ale aj to, že sa nachádza oproti Sýrskej ambasády z nej robia pre nás ideálne miesto na posedenie. Trepotajúca sýrska vlajka za oknom nám pripomína, kam sa budeme musieť o pár dní vrátiť. Ako sa rozhliadnem po kaviarni, je zaujímavé sledovať ľudí striedajúcich sa tu v priebehu popoludnia. Keď sme sem prišli, takmer všetci sedeli po jednom a čumeli do obrazoviek svojich laptopov. S prichádzajúcim večerom sa ľudia začínajú viac zoskupovať a komunikovať pri poháriku. Kaviarne sa ale aj napriek tomu za posledné roky veľmi zmenili. Vidíte dvadsať ľudí sediacich ako autisti za Facebookom a četujúcich namiesto toho, aby len tak sedeli a sledovali reálny život okolo seba.

Aby sme neostali len pri opisovaní hnuteľných pozoruhodností mesta, aj tie nehnuteľné si zaslúžia pozornosť. Centrum Bejrútu je natoľko odlišné od sýrskeho Damasku, že vás upúta či chcete alebo nechcete. Prešli sme do vládnej štvrte, ktorá bola hneď na okraji uzavretá vojenskou zátarasou. Vojenské chekpointy sú v Libanone všade prítomná realita a vo vládnej štvrti nenájdete jedinú uličku, kde by nestál vojak so samopalom za kovovou alebo betónovou barikádou, brániacou prejazdu automobilom. V krajine, ktorá trpela dlhé roky občianskou vojnou je to fakt, s ktorým sa musíte vyrovnať. Napriek tomu z toho po chvíli nemáte už zimomriavky a zistíte, že z vojakov sa nakoniec stanú dobrí poradcovia, ktorí vás nasmerujú za pamiatkami, prípadne barmi v meste. Len zabudnite, že si s nimi spravíte fotku na pamiatku. Kto podporuje Libanon je evidentné na prvý pohľad. Vojaci sa vozia na veľkých Hummeroch, zatiaľ čo policajti chodia na Dodgeoch s búracími rámami vpredu, na štýl amerických policajtov.

Centrum mesta je krásne upravené a čisté. Poriadne nič tu už nepripomína, že mestom viedla pred rokmi frontová línia. V diaľke vidíte nové sklenené výškové budovy a desiatky ešte rozostavaných. Akýmkoľvek smerom sa pozriete, spozorujete otáčajúci sa žeriav. Mesto je vo výstavbe, ako by vznikalo úplne nanovo. Ono sa aj volá mesto, ktoré neumiera a po vojne vlastne aj vznikalo úplne nanovo. Na niektorých budovách v postranných uliciach ešte môžete vidieť domurované časti stien. Pravdepodobne pozostatok niekdajších bojov.

Architektúra mesta je určite svojská. Miesi sa tu mnoho štýlov, kultúr a z Bejrútu to vytvára prechod medzi orientom a západom. Vládna štvrť je tvorená niekoľkoposchodovými kamennými budovami pieskovej farby. Pripadá mi to ako štýl starého Ríma, no viac sfarbený do oranžovej a s prvkami francúzskej koloniálnej, stredovekej a orientálnej architektúry. Koniec koncov pozostatok starého Ríma tu stále môžete vidieť. Nachádzajú sa tu odkryté rímske kúpele, okolo ktorých sa dá prejsť po vkusne vybudovanej promenáde. Chodníky pretkané nízkymi stromami ešte viac oživia ulice a dodajú mestu vznešenejší výraz.

To, že je Libanon domovom nie len moslimov ale z veľkej miery aj kresťanov si všimnete už aj tu v Bejrúte. Na každom jednom rohu je kresťanský kostol. Nenájdete tu vysoké gotické katedrály ako v Európe, ale mohutné kamenné kostoly, odkaz na stredovekú románsku architektúru vyvíjajúcu sa na Blízkom východe osobitným smerom. Kúsok poniže budovy parlamentu, ktorá pripomína stredoveký hrad skombinovaný s orientálnou vilou, sa nachádza niekdajšia židovská synagóga. Vojak strážiaci ulicu nás ale upozornili, že si ju odfotiť nemôžeme, len na špeciálne povolenie. Jej budova je práve v rekonštrukcii a pravdepodobne si nájde čoskoro nové využitie. Čelný honosný štít budovy, nesúci hebrejské nápisy už o čosi viac pripomína synagógy, ako ich poznáme z Európy. Momentálne sa nachádza uprostred obrovského staveniska v centre mesta. Ako tak rátam všetky kmitajúce žeriavy na okolí, za pár rokov bude Bejrút vyzerať zasa celkom inak.

Aljazeera (24. augusta 2011)

Keď som sa presúval na Blízky východ, netušil som ešte, ako veľmi ma posunie tento výlet vpred, v mnohých smeroch. Jednou z najzaujímavejších skúseností je práve tá v oblasti reklamy a vzťahov s verejnosťou. Objavil som tu totiž najlepšiu skrytú reklamnú kampaň vôbec.

Ako sa začala revolúcia v krajine, katarská televízia Aljazeera začala s monitorovaním celého diania. Rovnako ako v ostatných predošlých krajinách. To sa samozrejme nestretlo s pochopením u vedenia štátu. Televízia bola označená za hlásnu trúbu Izraela. Davy provládnych demonštrantov protestovali pred katarskou ambasádou, čo viedlo až k stiahnutiu katarského veľvyslanca zo Sýrie. Mediálna vojna medzi oboma stranami pokračovala ale naďalej. Väčšina zahraničných novinárov mala obmedzený alebo vôbec žiadny prístup do krajiny a bolo im tak znemožnené monitorovať situáciu priamo z miesta. Štátna spravodajská agentúra nezaspala na vavrínoch a zakaždým kontrovala zahraničnému spravodajstvu vlastným vysvetlením situácie. Bežný človek sa tak ocitá na vážkach a dostávajú sa mu dve možné verzie na výber. Je len na ňom po ktorej siahne, alebo či si ich skombinuje a hľadá si pravdu niekde medzi.

Za nepokoje a za všetky problémy v krajine musí byť zakaždým niekto zodpovedný. Najlepšie ale nech je to niekto z vonka. Izrael je vinný prakticky kvôli všetkému, to je jasné, no zahraničné médiá sú vinné z pomoci rozpútania nepokojov v krajine, ktoré sa snažia narušiť jej suverenitu a neochvejnú pozíciu v regióne. Aljazeera sa stala symbolom tejto konšpiračnej činnosti.

Miestna vláda sa rozhodla ukázať, čo si o tejto televízii myslí a kam podľa nej patrí. Do koša. Na všetkých zelených odpadkových košoch v Damasku sa objavilo žltou farbou nastriekané logo Aljazeery. Nápad to nebol zlý. Zakaždým, keď ľudia idú vhodiť odpadky do odpadkového koša (čo nerobia až tak často), si všimnú logo Aljazeery a uvedomia si, že táto stanica je odpad. Alebo. Čo si vláda neuvedomila je, že tejto stanici vlastne spravila najväčšiu reklamnú kampaň v jej histórii. A zadarmo. Ľudia prechádzajú okolo jej loga denno denne a podvedome ho vnímajú. Iné firmy platia milióny, len aby sa ich logo niekde objavilo. Aljazeera dostala túto kampaň do daru. Obyčajný človek si ani nemusí uvedomovať, že ide o logo katarskej televízie. Pravidelne mu ale naň padne zrak a jeho mozog si ho fixuje ako niečo známe, súčasť jeho života. Takto sa Aljazeera hlboko zakorenila do podvedomia Sýrčana.

Prejav prezidenta (22. augusta 2011)

Včerajšok sa tu niesol v očakávaní prezidentovho prejavu. Sýrska spravodajská agentúra ohlásila interview sýrskej televízie s prezidentom na 21. augusta. Pre istotu neavizovali dopredu, o ktorej hodine sa rozhovor uskutoční. Tak sme všetci sledovali správy a čakali, kedy udajú aj presný čas. Nakoniec to stanovili na deviatu hodinu večer, asi hodinu a pol po skončení ramadánového pôstu, teda ideálny čas, kedy bude väčšina obyvateľov doma a bude môcť rozhovor sledovať. Po posledných mesiacoch diania v Sýrii už všetci očakávali, čo prezident prednesie svojmu národu. Nemyslím si ale, že niekto očakával prevratnú zmenu zo strany vládnych kruhov.

Rozhovor sa začal a už po chvíli kamoš konštatoval, že jediná pozitívna vec na tom je moderátorka sýrskej televízie. Úplne všetkým muselo byť jasné, že rozhovor mal vopred pripravené otázky a nik sa tam nespýtal na nič, na čo by sa dopredu prezident nepripravil. Ani by ma neprekvapilo, keby sme našli prepis rozhovoru na nete ešte skôr, ako sa rozhovor uskutočnil. Prezident pôsobil presne tým dojmom ako jeho plagáty rozvešané všade po krajine. Len ho vyvesili pred obrazovky, presne s tým istým výrazom ako obyčajne a po uplynutí vyhradeného času ho zasa niekto zvesil. Akékoľvek slová a návrhy, ktoré by situácii pomohli alebo aspoň navodili dojem, že sa niečo rieši, sa nekonali.

Hovoril o tom, ako situácia poškodila ekonomike, ale tá sa znova zviecha a napreduje. Pritom ako padá mena, stupňujú sa sankcie a viazne obchod to bolo až smiešne. Nesmeruje to nikam a už vôbec nie dopredu. Prezident ubezpečoval, že sankcie neohrozia suverenitu krajiny a tá sa môže orientovať inam, keď ju západ zavrhol. Niekam na východ. Nezabudol spomenúť potrebu udržania bezpečnosti v krajine a to, že si celý proces transformácie vyžaduje čas. Ohlásil voľby na február budúceho roku. Tie isté voľby, ktoré mali byť už toto leto v auguste. Dostatok času na to, aby tu neostal nik z opozičných aktivistov.

Suverenita Sýrie je nespochybniteľná. Len som tak pri tom rozhovore premýšľal, či reprezentuje ozaj Sýriu a jej obyvateľov alebo koho vlastne reprezentuje. Štátna televízia je totiž zmes niečoho, čomu už ani vlastní ľudia zväčša neveria. Ono je občas bezpredmetné hovoriť o politickej vôli, zatiaľ čo armáda zasahuje v polovici miest krajiny. Rozhovor skončil, len sme si povzdychli a televízor sme vypli. Som zvedavý na reakcie ľudí, ak vôbec ešte niekto na to bude reagovať.

Tartus – na sýrskej pláži (22. augusta 2011)

Damask je v lete horúce, smogom pokryté betónové mesto. Aj tí miestni, ktorí môžu, utekajú niekam inam do lepších klimatických podmienok do hôr alebo k moru. Toto leto je ešte k tomu aj nepríjemne poznačené vôňou pušného prachu. Každý deň na tom istom mieste, ešte k tomu v každodennej paranoji, že vás niekto ostražito sleduje, odpočúva váš byt a píše si na zoznam vašich sýrskych priateľov. Spočiatku to bolo v pohode, potom sa stiesňujúci pocit vystupňoval a ku koncu vám to už je úplne jedno. Máte chuť otvoriť balkón a vynadať im všetkým do pohlavných orgánov. Stereotyp v hlavnom meste si vyžaduje občas zmenu. Tá zachráni vaše duševné zdravie.

Kamoš vymyslel, že si spravím roadtrip k moru. Sadneme ráno do auta, odvezieme sa tristo kilometrov na pláž, tam sa bez akejkoľvek činnosti vyvalíme na celý deň a večer sa vrátime do Damasku. Už dopredu sme ale vedeli, že tomu bude chýbať jeden veľmi dôležitý element, mladé žabky v bikinkách. Na to by sme museli ísť autom o niečo ďalej ako tristo kilometrov.

Naložili sme sa traja do auta, ja som si zabral celé zadné sedadlo. Vyrazili sme po diaľnici smerom von z hlavného mesta, na západ k moru. Už po pár kilometroch sme ale museli pozerať po benzínovej pumpe. Neboli sme ešte na dne nádrže ale tu nechcete ostať pri krajnici s prázdnou nádržou. Benzínka na našej strane pamätala ešte začiatky budovania Sýrie. Opustené stojany a zavretá predajňa v schátralej budove dostatočne kričali, že tu benzín nenájdeme. Po ďalších kilometroch sme zbadali benzínku na druhej strane diaľnice. U nás doma by to bolo úplne nevyužiteľné, no tu nie. Niekto už za týmto dôvodom odstránil na tom mieste stredové zvodidlá a jarok, ktorý delil od seba oba jazdné smery vysypal štrkom. Bez ostychu sme sa teda otočili na diaľnici do druhého smeru a zahli na čerpaciu stanicu. V Sýrii totiž dopravné predpisy a systém premávky ostávajú zväčša len niečím, o čom sa vie, ale nik to nepovažuje za podstatné. Vidíte niekoho cúvať na diaľnici, ísť v noci po meste bez svetiel, prípadne ísť v protismere v odstavnom pruhu po diaľnici.

Natankovali sme sýrsky benzín za 50 centov liter a nakúpili niečo na pitie a jedenie. Chlapec v predajni bol chudák vydesený z toho, že vidí cudzincov. Ako vo filme Kráľovstvo nebeské. „Dôjdeš až na miesto, kde budú vyzerať ľudia inak a budú hovoriť odlišným jazykom.“ Po arabsky sme si od neho vypýtali tri veľké fľaše vody. Nechápavo na nás pozeral. Po chvíli zachytil slovo voda a vybral jednu fľašu. Opakovali sme mu slovo tri, no on na nás pozeral ako péro z divánu. Kamoš mu ukázal na prstoch tri. V tom chlapec odpovedal tým istým slovom „tri“ a podal ďalšie dve fľaše. S kamošom sme sa na seba pozreli. Čokoľvek.

Na benzínke ma ale do varu dostalo niečo iné. V stojanoch ležal zanedbaný hrdzavý pes. Kedysi isto krásne zviera, no teraz v totálne zúboženom stave. Ako sme vystúpili z auta, zdvihol sa a po troch zdravých nohách v strachu odcupkal o niečo ďalej. Pochrámanú nohu ťahal za sebou. Nechápem ako môžu mať miestni takýto vzťah ku psom. Jednoznačne obľúbené zvieratá sú tu mačky a psy tu majú ťažký chlebíček. Psí život tu nie je synonymom spokojnosti. Nemal tam ani misku vody, žiadne žrádlo a podľa toho ako som ho v strachu videl zdrhať preč usudzujem, že dostal od ľudí neraz po kožuchu. Pritom sa to zviera snažilo len schovať pred púštnou páľavou niekam do tieňa. Mal som sto chutí dať niekomu za to po papuli, zbaliť to zviera do kufra a vziať ho do mesta k veterinárovi. Niektoré veci asi už hriech nie sú. Ako napríklad nechať zviera bez vody a bez pomoci.

Na diaľnici som videl svojho prvého hada v Sýrii. Bol som aj vďačný za to, že som ho nevidel niekde na krátku vzdialenosť, ale z bezpečia auta. Preňho to ale až taký dobrý zážitok nebol. Plazil sa totiž stredom vozovky. Kamoš práve šoféroval jednou rukou, v druhej držal plechovku s redbullom. Nemohol teda strhnúť riadenie niekam nabok. Takže to bolo len „aha had“ a potom som už len videl cez zadné sklo, ako jeho dlhé telo plápolá vo vetre, zatiaľ čo jeho hlava ostala pevne priplesknutá k asfaltu. Bola ho škoda, no museli sme dať prednosť tomuto pred kolíziou na diaľnici.

Do prístavného mesta Tartus sme sa dostali asi po troch hodinách jazdy. Dlhé a rovné ulice mesta nás privítali pokojnou atmosférou. Žiadna známka nepokoja. V strede kruhového objazdu čnela socha Háfiza Assada, otca súčasného prezidenta. Rovnako ako aj na niektorých vyvýšených miestach okolo diaľnice na ceste do mesta. Pomníky, ktoré majú udržať v živej pamäti gigantov tohto národa. Na každej jednej budove v meste bol plagát prezidenta, na niektorých aj tri. Všade kam sme sa pozreli sa na nás usmievala jeho tvár v niekoľkých podobách a prevedeniach. Úsmev alebo dôstojný výraz v uniforme. Jedna fotografia ale vyzerala naozaj údesne. Keď sme videli niekoľko vežiakov potiahnutých plagátom s mávajúcim prezidentom o dĺžke dobrých dvadsať metrov, pomysleli sme si, že tu niekto už niečo naozaj preháňa.

Na prvej pláži, na ktorej sme sa ocitli to vyzeralo ako päť rokov po konci sveta. Príboj posúval piesok na pláži a hral sa s odpadkami, ktoré more vyplavilo na breh. Otvorená terasa kaviarne, pokrytá rákosovou strechou zívala prázdnotou. Nikde nebolo ani živej duše, po ľuďoch tam ostal len neporiadok a zvyšky kedysi využívaných stavieb. Pod strieškou terasy bol v tieni na zemi pohodený starý hrdzavý bicykel. Drevené dvere boli vysadené a hodené v piesku opodiaľ. Pár kilometrov na mori sa črtali kontúry ostrova. Podľa stavieb na ňom by ste nezistili, či to na ňom vyzerá rovnako ako tu na pláži, alebo to tam prekypuje životom. Len lodička smerujúca k jeho brehom dávala tušiť, že to tam nebude rovnaké ako na tomto brehu.

Presunuli sme sa teda na pláž o pár stoviek metrov ďalej. Cesta kopírovala pobrežie a drobné plážové domčeky na ňom. Niektoré boli v dobrom stave a udržované, iné dávno mimo záujmu svojich majiteľov. Zakotvili sme nakoniec na pláži s menom Malá morská panna. Zaplatili sme si za 200 sypiek malý altánok z trstiny s plastovým stolom a stoličkami, kde sme strávili celé popoludnie. Tu už bola pláž vyzbieraná, čistá a zopár miestnych tam sedelo pri vodnej fajke. Smola len, že žiadne bikiny. Pôvodne sme uvažovali nad tým, že kúpime fľašu whiskey, zapichneme ju na pláži do piesku a budeme si užívať Ramadán po svojom. Keď už neboli žiadne bikiny. Zvážili sme ale, že šofér by mal potom ťažkú cestu tristo kilometrov domov. Po fľaši whiskey na slnku. Nakúpili sme teda radšej pivá a šetrili sa v tieni. Striedavo sme skúšali, či je tá voda naozaj slaná a opaľovali sme si biele huby na slnku. Boli sme tam ako reklama na plnotučný tvaroh.

[Gallery not found]

Navečer sme to zabalili, spravili si kolečko autom okolo prístavu a historického centra a vydali sa na spiatočnú cestu domov. Z historického centra toho príliš neostalo. Náznak priekopy a na staré stredoveké hradby prerobené na domy. Aj tak bolo zaujímavé sledovať, ako si ľudia prestavali pôvodné opevnenie mesta na príbytky. Stará katedrála sa zmenila na mešitu, no stále si zachovala črty odkazujúce na jej funkciu v minulosti. Na zvonici ale chýbal kríž a zvon.

Naspäť sme sa vrátili až neskoro v noci, za tmy. Pozoroval som tmavé kopce za oknom auta. Pripadali mi navlas rovnaké ako u nás doma. V noci totiž nerozoznáte, či sú zarastené lesom alebo sú to len holé púštne skaly. Ako som zaspával, myšlienkami som opúšťal Blízky východ a ocital som sa niekde na strednom Slovensku. Zakaždým, keď ma hrbol prebral zo spánku, pripadal som si ako keby som bol len pár kilometrov od môjho mesta. Keď sa zjavil pod kopcom pod nami Damask, jeho do nekonečna siahajúca záplava svetiel ma prebrala do reality.

Internet znovu zapojený (21. augusta 2011)

Konečne po dlhom čase sa vyriešil problém s internetom. Nakoniec sme zistili, že nás neodpojili ani susedia, ani telefónna spoločnosť ale odpojenie bolo spôsobené pričinením prírody a nelogickosťou vedenia káblov v dome.

Hneď ako prvýkrát prišiel kamoš k nám na byt, povedal mi, že elektrické rozvody po byte a zásuvky pôsobia naozaj desivo. Je pravda, že káble sú tu poťahané tak, ako sa predošlým majiteľom najlepšie hodilo a spolubývajúci musel opraviť niektoré zásuvky provizórne – izolepou. Nakoniec nie je to až také zlé, pretože tu nikde netrčia neizolované káble. Takmer. Na to sú miestni niekedy experti. Najlepšie je ich nechať blízko vypínačov, aby o ne náhodou potme niekto nezavadil.

Spolubývajúci vyliezol na strechu a stopoval telefónny kábel. Napokon našiel oba jeho kúsky. Nežne na seba pozerali asi z metrovej vzdialenosti a snažili sa nadviazať bezdrôtové spojenie s centrálou. Nefungovalo to. Zvesili sme kábel zo strechy na terasu. Bol rozpadnutý hádam na každom metri a na niekoľkých miestach prelepený izolačnou páskou. Stopy po predošlých opravách v minulosti. Držal som ten skvost v ruke a udivovalo ma, ako môžeme práve cez toto byť v spojení so svetom a vykonávať všetku našu komunikáciu a prácu. Keď si ľudia pýtajú viacej fotiek z miesta, nech si navždy zapamätajú, že tečú práve cez tento malý zúbožený káblik. Dlho.

Kamoš rýchlo odizoloval oba jeho konce, zakrútil ich dokopy a oblepil izolepou. Oprava bola dokončená. Kábel sme prehodili späť na strechu a šli sme ho vyskúšať. Internet sa znova navrátil do nášho skromného domova. Mesiac platná výhovorka pre odkladanie práce pominula a ja som bol znova pripravený pokračovať v práci z domu. Teda aspoň technicky.

Telefónny kábel skončil rovnako ako kábel od klimatizácie. Voda v zime a prudké slnko v lete v spojení s jeho stokrát prekročenou životnosťou spôsobili, že postupne na jednom mieste prehorel a následne ho prudký vietor tu na kopci pretrhol ako mokrý papier. Najhoršie na tom bolo, že vypovedal službu pár dní potom, ako spolubývajúci odišiel na dovolenku. Tu sa spoja všetky sily sveta len aby znížili vaše pracovné tempo.

Behanie okolo Damasku (16.augusta 2011)

Sú činnosti, ktoré by som nepovedal, že budem v Sýrii vykonávať. Teda aspoň nie bez donútenia. Jednou z nich je aj behanie. Ešte si živo spomínam, ako som sa sťažoval na to, že nedokážem ani sedieť na byte bez toho, aby som sa nepotil. Doma som síce uvažoval nad tým, že by nebolo vôbec na škodu, keby som v behaní pokračoval aj v Sýrii. Lenže pri predstave, že budem behať v takomto počasí a v takejto situácii okolo mesta, som sa tejto myšlienky radšej vzdal. Nevzal som si preto z domu ani žiadnu obuv vhodnú na behanie. Navyše už dva dni po príchode do Sýrie som sa rozfajčil tak ako po minulé roky. Ani jedna z vecí nehrala v prospech pravidelného behania.

Nakoniec ma do behania trocha pošupla kamoška z Talianska. Pravdepodobne som potreboval spoločníka, ktorý mi dá zámienku na to, aby som spravil niečo pre svoje zdravie. Ak sa „niečím pre zdravie“ dá nazvať behanie v smogom zamorenom meste, rovno za výfukmi áut, počas najkritickejšej bezpečnostnej situácie v krajine za posledných 30 rokov.

Ako ideálnu príležitosť sme využil čas počas iftaru, kedy je mesto najpokojnejšie a najprázdnejšie. Všetci sa stiahnu domov na prvé jedlo po pôste. Vybehli sme z domu priamo v centre Starého mesta a pomalým behom sme sa dostali až k Báb Tume, mieste, kde je policajná stanica a ktoré je pravdepodobne najviac stráženou oblasťou tejto časti mesta. Dúfal som len, že pochopia náš beh ako šport a nie ako útek odniekiaľ. Obehli sme dookola Báb Kissám a dostali sme sa až k diaľnici. Tu sme zabočili popod mestské hradby. Ako sme bežali cez trávnik, práve vtedy sa spustilo zavlažovanie. Kamoška spočiatku začala panikáriť, čo robiť. Povedal som jej, aby si len užívala mierne osvieženie počas behu. Bola to len voda a to nám predsa nemohlo byť na škodu.

Nemali sme so sebou ani pasy, ani žiadnu identifikáciu. Dúfali sme, že nás nik nezadrží a nebude od nás požadovať nejaké doklady. Tesne za Báb Kissám totiž vedľa nás spomalil na ceste vojenský džíp. Po chvíli ale zrýchlil a nechal nás tak. Presvedčil sa len o tom, že sme dvaja blázniví cudzinci, ktorí behajú po meste, kde sa ani nekráča tam, kde funguje spojenie hromadnou dopravou.

Pokračovali sme ďalej do vnútra Starého mesta. Všetky deti, ktoré sme stretli počas behu nás v arabčine začali povzbudzovať. Tým myslím deti do desať rokov aj deti po dvadsiatke, ktoré zbadali peknú Talianku v pohybe. Pôvodne som mal bežať napred a robiť kamoške podporu v behu. Napokon som ale bežal za ňou. Môj benefit z behania sa tým značne zvýšil. Niekedy, Matej, sa lepšie beží za mladou babou, ako vedľa teba. Prepáč.

Behanie malo okrem spoločenských prínosov aj jeden edukačný. Dá sa behať aj po Damasku, aj teraz, bez akýchkoľvek dodatočných otvorov ako následok zrýchleného pohybu okolo checkpointov.

Voda nad zlato (9. augusta 2011)

Arabské trhy sú živým a pestrým centrom arabského mesta. Pulzujúci život na trhovisku a množstvo farieb a vôní vtiahnu návštevníka zo západu do rozprávkovej atmosféry. Volanie obchodníkov z každej strany a predieranie sa pomedzi vyložený tovar je niečo, čo si doma v nákupnom centre nevychutnáte. Nakoniec veľké nákupné centrá, ako ich poznáme od nás, vznikli po vzore veľkých trhovísk orientu. Jedno miesto s množstvom malých obchodíkov a rozličnou ponukou.

Pracoval som v knižnici v starom dome, patriacom v minulosti rodine veľkoobchodníka, neďaleko jedného z najväčších trhov v Damasku. Stavil som na klimatizovanú miestnosť a nezásobil som sa predtým vodou. Po hodine práce ale môj mozog začal premýšľať len a len o vode. Pochopil som, že to nemá takto význam a vybral som sa na trh po vodu. Prešiel som úzkou uličkou, na ktorej sa dom nachádzal a vošiel som na hlavné trhovisko. Všade naokolo boli obchody, no ani jeden neponúkal niečo na pitie. Počas Ramadánu zmizli z ulíc aj predavači vody. Zahol som teda na ďalší trh a pokračoval som v hľadaní.

Ocitol som sa na trhu s korením a mydlami, ktorý sa vinul pomedzi kamenné múry bývalých honosných staníc pre karavány. Vystavený tovar síce uspokojoval moje oči, no moje telo sa dožadovalo vody. Aspoň že úzke uličky poskytovali dostatok tieňa a uľahčovali moju púť za vodou. Vošiel som do jedného obchodíku, ktorý vyzeral na to, že by mohol ponúkať aj nejaké nápoje. Spýtal som sa predavača, či nemá dajakú vodu v obchode. Odpovedal mi, že nie, pretože sa postí, ale vraj mi môže ísť nabrať. Poďakoval som mu a vysvetlil, že potrebujem nejakú kúpiť vo fľašiach. Poradil mi, aby som zahol na najbližšej doľava a tam možno budú mať. Ale nebol si istý, či na tomto trhu dajakú balenú vodu nájdem. Poďakoval som mu za jeho pomoc a opustil som jeho predajňu. Je milé keď aj počas pôstu sú miestni ochotní vám behnúť po vodu aj napriek tomu, že sami nemali od rána v ústach ani kvapku.

Zahol som teda doľava a prešiel som až k trhu so zlatom. Nikde žiaden predavač s vodou. Z každého výkladu na mňa žiarili zlaté šperky. Spomenul som si na rozprávku Soľ nad zlato. Tu na arabskom trhu počas Ramadánu by to bolo Voda nad zlato. V neúspešnom hľadaní som sa dostal až k Umajjovskej mešite a nakoniec na ulicu Qajmaríjú k obchodu môjho kamaráta. Naproti nemu už bol stánok s občerstvením a chladenou vodou. Zásobil som sa, poďakoval predavačovi a šiel späť.

„Sadni si a ostaň tu chvíľu.“ nabádal ma kamoš.

„Nemôžem, musím ísť späť do knižnice,“ odpovedal som mu. „Ale môžem sa zastaviť potom.“

„S kým si v knižnici?“

„S kamoškou.“

„Zasa s inou?“ spýtal sa ma so záludným úsmevom.

„Hej, s inou“

Kamoš nahodil šibalský úsmev. „Hajzel. Dobre, vidíme sa neskôr.“

S vodou to už šlo ľahšie. Strávili sme v knižnici celé popoludnie a odišli sme odtiaľ až tesne pred Iftarom, koncom denného pôstu. Po niekoľkých hodinách som znova vyšiel na to isté trhovisko. Bolo tam ako po vymretí. Všetci pozatvárali obchody a zmizli urýchlene do svojich domov na prvé denné jedlo. Kam až oko dovidelo bolo len prázdne trhovisko a sem tam sa po zemi pohol papierik, ktorý so sebou vzal vietor. Ak si spomeniete na staré westerny a zábery prázdnej ulice v meste, kde len vietor unáša vyschnuté guče kríkov, presne taký pocit som mal ja na najrušnejšom trhovisku Damasku.

Vybrali sme sa smerom domov. Po ceste sme nestretli ani živej duše. Zrazu sme zastali.

„Počuješ to?“ spýtala sa ma.

„Nie.“

„Veď práve to. Nikdy tu nebolo tak ticho ako teraz.“

Kresťanský a židovský Damask (8. augusta 2011)

Ako som už nejaký ten deň v Damasku, začal som si vyčítať, že som nenavštívil žiadnu pamiatku, nikam som sa nešiel pozrieť. Keď ste na nejakom mieste už x-tý krát, prestanete niektoré jeho krásy vnímať a ani vás nenapadne chovať sa aspoň chvíľu znova ako turista. Vymyslel som si teda plán na spestrenie jedného dňa. Chcel som sa vybrať po kostoloch starého Damasku, preskúmať trocha kresťanskú štvrť. Otvoril som znova turistického sprievodcu a začal som pátrať po tom, čo sa tu dá ešte vidieť.

Naštudoval som si mapu, kde sa čo nachádza, vzal som si bedeker, foťák a vybral som sa do centra. Na internete, na fóre Lonely Planet, som sa dočítal, že sa neodporúča v tomto období robiť po meste fotografie. Zopár cestovateľov malo vraj problémy za to s políciou. Ja som si na fotenie vybral akurát najhorší možný deň, piatok. Ak sa tu odohrávajú nejaké protesty, zväčša je to v piatok. Nie je teda vôbec múdre, behať po meste v piatok s foťákom. Povedal som si ale, že predsa len idem fotiť do turistickej oblasti a keď sa dostatočne budem tváriť ako turista, nikto mi nič nebude vyčítať.

Vzal som si bedeker do ruky, aby ho každý mohol na prvý pohľad zbadať a foťák som si uložil podeň. Ako som kráčal Starým mestom, zmenil som trocha plán a vybral som sa do Židovskej štvrte najprv. Po ceste som si vyfotil prvý kostol a zahol som do spletitých uličiek časti na juhovýchode Starého mesta. Moslimská časť Starého mesta je čo sa týka vzhľadu a čistoty priemer, kresťanská štvrť mi prišla najviac zrekonštruovaná, ale juhovýchod – bývala Židovská štvrť, je poväčšine schátralá a zanedbaná. Väčšina židov Damask opustila pred rokmi a našla svoj nový domov v Izraeli. Ostala po nich celá veľká časť mesta, ktorá teraz nepatrí nikomu. Pohľad na niektoré zúbožené budovy je dosť smutný. Neviem si ani predstaviť, ako to mohlo vyzerať povedzme pred 50timi rokmi.

 

 

 

 

 

Keď sa vydáte po hlavnej uličke židovskej štvrte, narazíte na viacero zrekonštruovaných domov. Niektoré sa časom premenili na hotely, niektoré na galérie alebo umelecké dielne. Našiel som jeden dom s otvorenými dverami. Na stene visela tabuľka s nápisom Galéria Mustafu Aliho. Vošiel som teda dnu a ocitol som sa na nádvorí opraveného arabského domu. Neviem ako to vyzerá v ostatných, ale aspoň niečo sa podarilo zachrániť pre turistov.

Opustil som galériu a vydal som sa ďalej po kľukatých uličkách. Pokúšal som sa tváriť čo najnenápadnejšie a pritom urobiť čo najviac fotiek, ako to len bolo možné. Už ale samotná moja prítomnosť v časti mesta, kde turisti zväčša ani nepáchnu, vzbudzovala pozornosť každého na okolí. Kráčal som po najkrajnejšej ulici, ktorá kopíruje vnútornú časť okraju Starého židovského mesta. Budovy naokolo boli v dezolátnom stave. Napravo za plotom sa rozprestierala zarastená oblasť s niekoľkými rozpadnutými budovami. Vedel som presne, že tá ulica ma dovedie späť na Priamu ulicu, ale chcel som skúsiť preskúmať vnútro Židovskej štvrte. Zahol som teda do najužšej uličky, akú som našiel. V sprievodcovi som sa dočítal, že z bývalých synagóg v meste veľa neostalo, len schátralé budovy. Pamätal som sa, že minule som nevidel ani jednu, tak som si vymyslel misiu. „Pátranie po synagóge v Damasku“. Bol som presvedčený, že musím nájsť aspoň jednu budovu so židovskou hviezdou alebo aspoň niečo, čo sa na synagógu podobá.

Predieral som sa uličkami takými úzkymi, že steny ma drgali do pliec. Ponáral som sa stále viac a viac do vnútra štvrte a budovy vyzerali biednejšie a biednejšie. Nikde ani stopa po synagóge. Začínal som z toho byť pomerne sklamaný. Nie som nijak špeciálne zaťažený na židovstvo, ale keby som našiel aspoň kameň, ktorý sa podobá na základ synagógy, zatancoval by som si pri ňom. Jediné židovské v Starom meste, čo si určite všimnete je izraelská vlajka uprostred hlavnej ulice Qajmaríje. Plechová tabuľka s farbami izraelskej vlajky je upevnená na zemi cez celú úzku uličku tak, aby po nej museli prejsť všetci, ktorí tadiaľ idú. Zaťažený na židovstvo nie som ale neviem prečo, stále tu s tým niečo mám. Buď ma niekto podľa nosa s ostražitosťou označí za Žida alebo vo veselom stave presviedčam potenciálneho tajného o tom, že som Žid a pýtam sa ho, čo so mnou urobí.

Počas môjho blúdenia som sa ocitol na takých miestach, že mi až srdce ostávalo stáť. Pomyslel som si, že ak sa ma tu niekto pokúsi zavliecť do jedných z dverí a zje ma, neostanú po mne ani topánky ako pamiatka pre moje deti.

Niektoré časti vyzerali ako z trileru a bol som presvedčený, že múry sa na mňa chystajú padnúť každú chvíľu. O chvíľu som sa ocitol na uličke, ktorú kvitnúci krík robil príjemnou a začal som sa cítiť lepšie, aj keď som vôbec netušil, kam ma vedie. Dorazil som až na rázcestie, kde visela tabuľka s nápisom Kaplnka sv. Pavla. Pozrel som do mapy. Presne na tom mieste by sa mala nachádzať aj brána – Báb Kissán. Vybral som sa tým smerom. Bol som na samom juhovýchode Starého mesta a v tej najmenej honosnej jeho časti. Jedna pani stojaca vo dverách mi ukázala prstom smer a povedal Saint Paul. Vybral som sa tým smerom, ale po niekoľkých desiatkach metrov som sa vôbec necítil, ako že kráčam správnym smerom. Z iných dverí vyšla starenka a začala na mňa hovoriť jazykom, ktorý som si nevedel vôbec zaradiť. Vyslala za mnou mladíka, ktorý ma mal doviesť až k bráne. Chalani pri dome v uličke držali veľkého bieleho psa na schodoch, aby ma nezožral. Prešli sme pozdĺž celej tej ulice s rozpadávajúcimi sa domami, až sme zastali pred betónovou budovou, na ktorej bol nápis Báb Kissán. To si snáď robíte srandu. Plechové dvere ako do nášho činžiaku a zvonček. Chlapec zazvonil a dvere sa otvorili. Ocitol som sa v budove a po pár krokoch v kancelári, kde sedeli dve mladé slečny a mladík. Nik nerozumel anglicky ale po arabsky pochopili. Chalan mi povedal, že kaplnka je dnes zavretá no ukázal mi zároveň cestu von k bráne. Vyšiel som z druhej strany budovy a bolo to ako ocitnúť sa v inom svete. Zánovná budova so zeleňou pred ňou a zvyšok stredovekej brány. Rýchlo som to cvakol ale keďže som už bol na hlavnej ulici, nechcel som s foťákom provokovať. Vybral som sa späť k Východnej bráne – Báb Šarqí a Báb Tume, porobiť fotky zopár kostolov, ktoré boli žiaľ v tom čase zavreté.

Ak sa chystáte do Damasku a ešte ste nepoblúdili v bývalom židovskom meste, určite vám to odporúčam. Schválne, či nájdete Báb Kissán, z vnútra Starého mesta. Istotne oceníte ten pocit, keď cez túto bránu prejdete. Smerom von.

Mnoho ľudí sa ma už pýtalo, či je to v Sýrii teraz bezpečné a či sa sem oplatí cestovať. Podľa spravodajstva si určite spravíte názor sami. Pochopíte, že nie je zrovna ideálny čas na okružnú cestu po krajine. Poviem vám ale príhodu. Sedel som v kaviarni a okolo boli aj chalani z trhu. Zrazu dvaja vybehli von s krikom Adžánib, adžánib, to znamená v preklade cudzinci, cudzinci. Pozreli sme sa na nich, že čo to malo znamenať. Započuli z ulice angličtinu a chceli vidieť cudzinca na vlastné oči. V súčasnosti je totiž raritou vidieť cudzinca v Damasku a tak to vyvolá rozruch medzi predavačmi zakaždým, keď nejakého objavia. Niečo ako posledný jednorožec. Turista sa stal mýtickou bytosťou, ktorú chce každý predavač vidieť. Sýria vás každopádne aj v túto dobu privíta veľmi vrúcne. Škoda len, že som z toho nestihol urobiť video.

V servise (6. augusta 2011)

Podľa mňa sa aj tak najlepšie pozoruje svet cez okno uháňajúceho auta. Cítite sa akosi mimo tohto sveta, odrezaní od okolia, v bezpečí chránení sklom. Najlepší je ten pocit, keď sa usadíte na zadnom sedadle v taxíku a sledujete, ako krajina za oknom prebieha ako obrázky na filmovom páse.

V hlavnom meste Sýrie je taxíkov neúrekom. Aspoň polovicu všetkých vozidiel na ceste tvoria žlté taxíky. Pre cudzinca, ale aj pre domácich je to najjednoduchší a pritom nie až tak drahý spôsob prepravy po meste. Taxikári sa ale nezaprú nikde na svete. Keď sa chcete nechať ošklbať o peniaze, nie je lepšieho spôsobu, ako si zobrať taxíka v neznámom meste. Buď si vypýtajú trojnásobok bežnej sumy, alebo vás zoberú s taxametrom, no povozia vás okolo celého mesta. Postupne som sa naučil, ako s nimi bojovať, ale nemáte na to náladu každý deň. Preto som už dávno rezignoval na taxíky v Damasku a ak je to len trochu možné, zveziem sa radšej servisom – mikrobusom hromadnej dopravy.

Šoféri servisov sú najbláznivejší, akých v Damasku môžete stretnúť. Ak si myslite, že cesta taxíkom je najrýchlejšia, nie je. Servisom rovnakú trasu zvládnete často krát ešte rýchlejšie. Problémom je len, že trasy servisov musíte poznať, prípadne sa niekoho spýtať. Servisy sú označené len arabskými nápismi, takže ak ich neviete čítať, musíte niekoho požiadať o pomoc. Na určených trasách chodia servisy doslova každú chvíľu, teda nie je problém si na nejaký počkať. V diaľke zbadáte rútiaci sa mikrobus ázijskej výroby. Musíte rýchlo zaostriť na ceduľku na jeho streche a prečítať nápis na nej. Systém zastávok tu totiž nefunguje a vy musíte šoférovi mávnuť rukou, aby zastavil. Zvyčajne vám ale dá čas a keď šofér zbadá pri ceste stojacu osobu, spomalí.

Servis pri vás zastaví, otvoríte bočné dvere a naskočíte do miniatúrneho vozítka, ktoré v sebe záhadne skrýva niekedy až 14 miest na sedenie. Pri výške nad meter deväťdesiat je to ale zakaždým zážitok nastupovať, vystupovať a aj sedieť vo vnútri. Ja som si už vytipoval najpohodlnejšie miesto a ak je voľné, neváham. Druha lavica za šoférom, miesto celkom pri okne, čelom k smeru jazdy. V servise je počas letných horúčav kedykoľvek 50 stupňov a ako som zistil, toto miesto zachytáva najviac vzduchu z otvorených okien, je tam najviac miesta na nohy a sledujete aj jazdu, aby ste mohli dať šoférovi signál na zastavenie v správny čas.

Jedno zvezenie servisom stojí 10 sypiek (cca 15 centov) na celú trasu. Mincu podáte priamo šoférovi alebo ak sedíte ďalej, hocikomu dopredu. Minca vždy dôjde až k šoférovi, nikdy v servise nezmizne. Šofér stíha rátať, vydávať, trúbiť, kľučkovať v premávke a niekedy aj telefonovať a fajčiť. Ani policajné vozidlá sa neprederú hustou premávkou tak rýchlo ako tieto servisy. Občas natrafíte na šialeného šoféra, šialeného už aj na sýrske pomery. Vtedy len so zatajeným dychom sledujete, ako len o centimetre míňa okolité prekážky a automobily. Štýl jazdy brzda- plyn a vy lietate zo strany na stranu. Ak teda máte dostatok miesta vo vnútri, aby ste lietali. Keď sa priblížite k miestu, kde chcete vystupovať, jednoducho poviete šoférovi, aby vás vysadil. Užitočné sa v tomto prípade stanú pre vás dve frázy, ala jamín (napravo) a nazzilní (vysaď ma). Na tieto dve zareaguje šofér okamžite a zastaví pri krajnici. Pri vystupovaní pozor na hlavu. Neraz som ju nechal v servise, zatiaľ čo moje telo bolo už z neho von.

Je zaujímavé sledovať ako sa život zmení počas Ramadánu. Prvý deň pôstneho mesiaca nikto na ulici nefajčí, nepije, všetci sa postia. Po pár dňoch už môžete vidieť prvých odpadlíkov, ktorí to vzdali. Šoféri majú cez hlavy prehodené mokré uteráky, aby zmiernili svoje utrpenie bez vody v horúcom počasí. Na tvárach ľudí môžete vidieť únavu z nedostatku vody. Viezol som sa v servise v prvé dni pôstu. Šofér náhle zastavil pri policajnej stanici, Vyskočil z auta s prázdnou fľašou a šiel si na stanicu nabrať vodu. Fľašu schoval medzi sedadlá a vyrazil vpred. Ani som sa mu nečudoval. V tom počasí a za volantom celý deň bez vody, to nejde dokopy. Šoféri, navzájom míňajúcich sa servisov, sa zakaždým pozdravia, niekedy vedľa seba zastavia, vymenia si pár viet, zasmejú sa a idú ďalej. Počas Ramadánu šofér vedľajšieho servisu začal kropiť vodou z rozprašovača na kvety nášho šoféra cez otvorené okienka. Aspoň nejaká útecha v horúčave.

Novinkou oproti predošlým rokom sa stali žobráci na všetkých hlavných križovatkách mesta. Buď príde niekto k okienku a pýta si peniaze, alebo vám príde aspoň ponúknuť niečo na predaj. Servisy spravidla obchádzajú ale vidíte, ako keď autá zastanú na červenú, vyhrnú sa na cestu všemožní predajcovia a ponúkajú cez otvorené okienka šoférom čokoľvek, čo sa aspoň trocha zdá užitočné.

Na tento spôsob prepravy som si teraz, ako bývam mimo Starého mesta, zvykol natoľko, že sa z toho stal môj každodenný rituál. Už poznám tváre šoférov, ktorí jazdia do mojej štvrte, naskočím, pozdravím ich, podávam im mince od pasažierov a sledujem ľudí vo vnútri aj vonku na ulici. Úctu k starším a k ženám vidíte počas každej jazdy. Ako náhle nastúpi žena alebo starší pán, cestujúci im uvoľňujú bližšie a pohodlnejšie miesta na sedenie. Raz bol takto úplne plný servis, na krajnici čakala starenka. Pozrela do vnútra, či je niekde miesto na sedenie. Jeden chalanisko jej cez okno povedal, že nie je už miesto. Vtom sa niekto iný ozval zozadu „já harám“ (niečo ako – to je hriech). Rýchlo ju ohlásili nech nastúpi, uvoľnili jej miesto a chalan si sadol do uličky.

Začal sa pôstny mesiac Ramadán (1. augusta 2011)

Noci sú zvláštne a to hlavne pre ľudí, ktorí ich nevedia tráviť osamote. Cez deň to nie je až také ťažké. Cez deň čas zväčša rýchlo utečie, nech už robíte čokoľvek. V noci sa ale čas spomalí a keď nespíte, máte pocit, že táto noc môže trvať aj celú večnosť. Celý deň som strávil v mojej, už by som to mohol nazvať aj pracovnej, kaviarni. Navečer, keďže som si smrdel už sám sebe v tomto počasí, som sa vybral domov, dať si sprchu a konečne po celom dni niečo aj zjesť.

Tam kde bývam je po polnoci ťažké dostať sa hromadnou dopravou. Ak teda nemáte zrovna silu na to ísť pol hodinu pešo na stanicu a odtiaľ ísť servisom na kopec nad Damaskom. Posedával som na balkóne, kde je asi o desať stupňov menej ako v byte a dumal som, komu zavolať, u koho sa dnes ešte zastaviť. Neviem prečo je to v noci také ťažké obsedieť na zadku. Ako som sledoval čas, rozhodol som sa, že bude predsa len lepšie už ostať doma. Hodina do mesta a potom by mi už ostávala len jedna jediná hodina na to, aby som sa dostal servisom naspať. Jednoducho to nevychádzalo. Nakoniec na písanie je potrebné byť aj chvíľu osamote.

Dnešná noc je osobitná tým, že je prvou nocou počas Ramadánu. Pôstny mesiac, kedy moslimovia cez deň nejedia, nepijú ani nefajčia, sa začal práve dnes. Opäť raz som sa aj ja chcel pokúsiť postiť, no ráno som sa zobudil po noci vysušený ako treska, tak som si dal hneď prvú pomoc vo forme dvoch fliaš vody a jednej silnej kávy. Inak som nevidel svoje prežitie počas dňa ružovo.

Iftar dnes začal o pol ôsmej večer. Iftar je čas po západe slnka, kedy sa postiaci môžu konečne napiť a najesť. Ohlásia ho muezíni hromadne z minaretov po celom meste a v Damasku ešte k tomu vystrelia aj z dela, aby ľudia vedeli, že sa deň skončil a slnko zmizlo za horizontom.

Po ohlásení konca denného pôstu mesto nezvyčajne stíchlo. Nebolo počuť trúbenie, rušnú premávku ako obvykle a ani hlasy na uliciach. Všetci sa stiahli domov, aby strávili večeru v rodinnom kruhu. Ticho noci narúšalo len cvrlikanie cvrčkov. Keď som zavrel oči, ocitol som sa niekde na africkej savane. Udivovalo ma len, čo tu tie cvrčky v betónovej džungli robia.

Dnes som v škole spravil zásadnú chybu. Po niekoľkých dňoch vynechávania vyučovania som sa vrátil do školskej lavice, aby som si polepšil svedomiu. V triede pribudli za tých pár dní niekoľkí chalani z Kórey. Jeden z nich sa za mnou zastavil a spytoval ma, či som moslim alebo kresťan. Nechcel som mu vysvetľovať, že som bez viery a tak som jednoducho povedal, že kresťan. Chyba, chyba, chyba. Začal mi vysvetľovať, ako pribúda kresťanov po celom svete, ukazoval mi nejaké grafy, pasáže z Biblie a hovoril o konci sveta. Netušil som, ako z toho nepríjemného rozhovoru vycúvať a rovnako ma netešili ani pohľady moslimských spolužiakov, ktorí počúvali jeho prejav o tom, ako treba šíriť v Sýrii vieru v Ježiša Krista a ako by som sa k nim mal pridať každú nedeľu a modliť sa spolu s nimi. Strašlivo som oľutoval, že som mu nepovedal, že som ateista na začiatku. Asi budem musieť nasledujúce dni seknúť jeho presvedčenie v neoblomnosť mojej viery. Ako som ho počúval, skoro som zabudol zavrieť ústa. Cítil som sa ako na prijímaní do sekty a čakalo som len, kedy mi ponúkne desaťročného chlapca.

Po škole som sa vybral do Starého mesta. Po polhodine na slnku som vedel, že budem vzývať akurát tak kávu a chladenú vodu. Kúpil som si fľašu a šiel som si ju vypiť do mojej obľúbenej kaviarne, aby som nepohoršoval postiace sa okolie. Našťastie som našiel majiteľa vo vnútri s kávou a cigaretou. Vedel som, že teda môžem. Fľašu vody som exol a dal som si talianske presso. Mdloby pominuli a ja som cítil znova pevnú pôdu pod nohami. Toto teplo sa nedá bez vody vydržať a udivuje ma odhodlanie a pevná vôľa ľudí, ktorí pôst vydržia až do konca.

Každopádne tento Ramadán začal pre Sýriu nezvyčajne. Svätý mesiac, ako Ramadán nazývajú, sa začal dosť nesväto. Už aj tak napätá situácia vyeskalovala, keď armáda vzala útokom mesto Hama. Zapol som si doma v telke Aljazeeru a neveril som vlastným očiam. Vlastne to tak nejak všetci čakali, ale nie takto. O Ramadáne sa pošepkávalo, že môže situáciu ešte vyostriť. Ľudia sa doteraz stretávali zväčša v piatky počas modlitieb, no počas Ramadánu je každý deň ako piatok. Tridsať piatkov na možné protesty. Hama sa stala centrom záujmu a opozičným mestom číslo jedna, hlavne potom, čo mesto navštívil americký a francúzsky veľvyslanec a americký ho označil za vzor pokojných protestov. Teraz za to platí. Ostatne na Aljazeere sú o tom celé strany. Večer som došiel domov a pustil som si Kryla. Vedel som azda prvýkrát pochopiť dobu, do ktorej som sa narodil, ale nikdy som ju nezažil. Ulial som si ginu, pozeral chvíľu správy v televízii, no po chvíli som ich radšej vypol. Na niektoré veci sa nedá pozerať. Len s nimi ticho nesúhlasiť.

Dnešnú noc budem spať zrejme na balkóne, kde je predsa len dýchateľnejšie. Len čakám, že ma ako predošlú noc, aj túto zobudí o pol tretej chlapík, ktorý chodí po ulici a mláti do hrnca, aby zobudil ľudí pred svitaním. Pre postiacich je to veľmi dôležité, pretože sa môžu ešte najesť a hlavne napiť vody pred východom slnka. Ako ma zobudil ale tretíkrát, pomyslel som si, že jeho jediné šťastie je, že ja doma nemám zbraň. Ale nakoniec, tu by to už nebolo vôbec originálne riešenie.

Jeden sa na palubu vracia, druhý loď opúšťa

Je opäť piatok, čo znamená v moslimskej krajine nedeľu. Schovávam sa v tom najchladnejšom kúte bytu, aby som sa udržal pokiaľ možno čo najdlhšie v chládku. Dokonca aj cigaretu si zapaľujem v kuchyni a dym vyfukujem von balkónovými dverami. Vonku je strašné peklo. Vyjsť na balkón v takomto počasí je ako posadiť sa na rozpálenú panvicu. Pozeral som smerom na mesto, ktoré sa topí v horúcom smogu a rozhodol som sa, že počkám do večera, kým sa niekam vyberiem. Zvažoval som, že by som si dal na obed znova krumple s mliekom. Potom som si uvedomil, že je piatok a najbližšie budú obchody v okolí otvorené až navečer. Tomu hovorím nanútený pôst.

Predvčerom sa vrátil z Turecka môj kamarát, u ktorého som býval pred dvoma rokmi. Človek do partie a moja spojka na sociálny život v starom meste. Navečer mi zavolal, tak ako sľúbil. Práve som čakal na servis (mikrobus) do starého mesta, tak som mu len oznámil, že sa do hodiny vidíme. V mojom starom dome, kde teraz býva v mojej izbe spred dvoch rokov, sme si sadli na terasu a pri cigaretke sme si vymenil pár noviniek za uplynulý mesiac, čo bol preč v Turecku.

Väčšina konverzácií v Damasku končí pri počasí alebo pri politike. Keďže je teraz v oboch prípadoch horúco, je čo rozoberať. Debatu sme ukončili a šli sme s kamošom zohnať nejaké jedlo. Na druhý deň som síce mal školu, ale keď som zbadal v jeho očiach túžbu prijať do tela nejaký alkohol, dal som prednosť starému priateľstvu pred vzdelaním a bol som nápomocný. Zvyšok večera sme strávili v širšom okruhu známych nad fľašou jordánskej Smirnof vodky. Keďže stála len tri eurá, predpokladám, že s originálom okrem etikety nemala nič spoločné. Ale výlučne etanolová vodka nemôže byť nikdy zlá. Jordánsko je skrátka skvelá krajina. Zbožňujem alkohol vyprodukovaný v moslimských zemiach. Arabi nedoceňujú jeho kvality pravdepodobne do takej miery ako slovanské národy a preto nemusia byť naň uvalené spotrebné dane. Na zdravie.

Ráno ma zobudila kamoškina spolubývajúca vracajúca sa domov po „učení“ pred skúškou. Zasa ma objavila spať u nich na dvore na gauči. Toto squotovanie po domoch v centre mesta mi pripomenulo partiu v Damasku spred dvoch rokov. Kamoši z Iraku sa vtedy zvykli nazývať mutašárid, bezdomovec. Malo to trocha širší podtext z ich minulosti, no prischlo to nakoniec aj mne potom, čo som pár krát ostal spať u nich na zemi po celonočnom záťahu.

Dnes v noci moja kamoška odchádza po roku v Sýrii domov. Včerajšie poobedie som s ňou preto strávil na nákupoch darčekov pre rodinu a kamarátov. Boli sme úplne ako starý manželský pár. Ona chodila z obchodu do obchodu a hodiny vyberala darčeky. Ja som hral toho znudeného manžela a akceptoval som spriaznené ľútostivé pohľady obchodníkov.

Ako sme kráčali už z desiateho obchodu do jedenásteho, neodpustil som si poznámku na moju súčasnú situáciu : „Chodím s tebou po obchodoch a hrám tvojho manžela. S tým rozdielom, že postrádam benefity domácej stravy a sexu.“

„Počkaj, varila som predsa už niekoľko krát.“ opravila ma.

Chvíľu som sa zamyslel. „Máš pravdu je to úplne také isté ako staré manželstvo.“

Ako povedal môj kamarát doma : „…otázkou je – existuje vôbec život po svadbe?“

Neďaleko Báb Šarqí (Východná brána starého mesta) sme vkĺzli do malinkého krámku s hodinami. Asi hodinu sme tam vyberali hodinky na retiazke. Predavač bol zaujímavý chlapík, už nie najmladší a veľmi ochotne nám ukazoval svoj tovar a vysvetľoval, prečo tie ktoré hodiny stoja toľko, koľko stoja. Ukázal nám aj pár starožitných kúskov, za desiatky tisíc lír. Stará dobrá mechanika a poctivá práca šikovného hodinára. Na takýchto maličkostiach si uvedomíte, ako smeruje náš súčasný svet od desiatich k piatim.

Kamoška si vybrala tri repliky hodiniek na retiazke a ja som neodolal a tiež som jedny kúpil. Ešte nám v nich vymenil baterky a na mojich spravil niekoľko nutných opráv. Pozoroval som ho, ako ich otvára trasúcimi sa rukami človeka, ktorý prežil už nemálo zím. So záujmom som sledoval ako po nich behá šróbovákom, rozoberá a zanecháva na ich povrchu škrabance. Poctivá arabská práca, pri ktorej sa nikto s ničím nes….  Tak sme si z obchodu odnášali niekoľko staro vyzerajúcich hodín s ciferníkmi s arabskými číslicami, japonskými strojčekmi, celkom určite čínskej výroby a snáď nie s arabskou kvalitou. Keď máte hodiny aspoň za desať tisíc euro, odporúčam výmenu baterky u arabského hodinára. Rozplače vás celkom isto. Ale aby som nevyzeral, že tomu pánovi krivdím, ak budete niekedy neďaleko Báb Šarqí v Damasku. Zastavte sa v jeho obchode s hodinami. Vychutnáte si ten pokoj malého krámku, poukazuje vám všetky kúsky s nánosom patiny a celkom určite neodoláte ani vy a niečo si na pamiatku kúpite.

Našou poslednou zastávkou bol kamarátov obchod s látkami, hneď pri schodoch k Umajjovskej mešite.  Kamoš sa sťažoval, že nemá v poslednej dobe žiadnu prácu, keďže do Damasku neprichádzajú zahraniční turisti. Kamoška ho zamestnala na riadnu chvíľu. Robil som si z neho srandu, že konečne už má čo robiť. Prehádzala mu snáď celý obchod, no nakoniec si vybrala niekoľko šatiek. Nechal som ich samých, nech si zjednajú cenu. Kamoš jej dával zľavu za zľavou a so slovami, že je moja kamarátka jej jednu šatku aj podaroval. Chcel preukázať silu nášho starého priateľstva ešte ďalšími ústupkami vo forme darčekov, oddialenia platby, či zliav, no to sme ho už museli zastaviť. Každú chvíľu počas preberania tovaru som musel asistovať a pomáhať pri jej nerozhodnosti. Čas strávený v obchode mi ubehol ale rýchlejšie, ako som sedel pred obchodom, popíjal čaj, fajčil a obzerali si dámy prechádzajúce okolo. V jednej fáze vyberania kamoška objavila prekrásnu šatku. Lenže aj najdrahšiu v celom obchode. Ako nám kamoš vysvetlil, jej cena je preto taká privysoká, pretože je utkaná z fúzov antilopy. Cena 150 eur. Krásna bola a určite aj hodná polky tej sumy, no pre iného zákazníka, ako pre dvoch študentov z východnej Európy. Kamoška ešte skúsila inú cestu. S mrnčaním sa otočila na mňa a spýtala sa : „Nekúpiš mi ju ako darček na rozlúčku?“

Zasmial som sa a odpovedal : „Tak to jedine za fajku a aj to musím ešte dobre popremýšľať.“

 

Arabský deň

Včerajší deň bol vcelku príjemne vyplnený blízkovýchodnou záhaľkou. Rozhodol som sa, že predsa len vynechám školu a pôjdem do Dánskeho inštitútu do knižnice a budem tam pracovať. Výhodou inštitútu sa pre mňa stal aj bezplatný prístup na internet, potom čo ma odpojili od netu u mňa doma. Na odpovedanie na pár emailov bez problémov stačí aj jedna káva v kaviarni s wifinou. Ak ale potrebujete pracovať celý deň online, táto možnosť by sa o čosi predražila.

Výhodou inštitútu je síce bezplatný prístup do knižnice, ale keďže nemám ešte vybavenú registráciu a najbližšie si ju budem môcť vybaviť až v nedeľu, nebudem tam môcť nateraz pracovať. Prišiel mi to oznámiť správca. Sedelo nás tam viacej bez platnej členskej karty. Pozreli sme sa na seba so sprisahaneckým pochopením. Práve keď sa človek pustí do práce, všetky sily sveta sa spoja, aby mu v tom zabránili. S Blízkym východom sa nedá bojovať.

S dvoma chalanmi z Británie, s ktorými som sa zoznámil v knižnici, sme si spravili pauzu od práce a šli sme na obed. Chalani sú pôvodne z Iraku a Pakistanu, no v Británii vyrastali a študovali. V podstate sme prišli do knižnice za rovnakým účelom, pracovať na PhD výskume. No priznám sa, ja som v Dánskom inštitúte očakával aj nejaké blondíny.

Dali sme si s chalanmi v meste kebab a sadli si na kávu v kaviarni v starom damaskom dome. Vonku bolo prinajmenšom 40 stupňov, takže sme sedeli ako v americkom westerne. Tiekol z nás pot, popíjali sme z pohára, mne trčala z pusy ciga a len sme pokukovali na upečený svet. Trocha som im priblížil krásy našej krajiny a môjho mesta, zatiaľ čo oni sa začali dohadovať o tom, ako veľká stoka je Londýn. Jeden bol presvedčený o tom, že služby v Londýne nestoja za veľa a sú drahé, druhý vehementne obhajoval mesto. Musel som sa usmievať, pretože som sa do debaty zapojiť nemohol a bolo celkom zábavné sledovať ich dohadovanie. Vydržalo im to ešte aj po celú cestu späť do knižnice. Ani by ste mi neverili, koľko zábavy môžete zažiť na tému hromadná doprava Londýna.

V knižnici som to zabalil až niekedy okolo siedmej. Hlava mi už nepracovala, tak ako by som si predstavoval a keď som si prečítal tých pár copywritingových textov, ktoré som za ten deň splodil, zistil som, že mi nepracovala v poriadku asi už od obeda. Do knižnice som sa totiž dostal až po obede, i keď som chcel pracovať od rána. Ono totiž ignorácia vyučovania spôsobila, že sa moje očičká otvorili po prvýkrát až niekedy okolo desiate. A keďže som šiel do knižnice okolo kamoškynho domu, zastavil som sa u nej na dvojhodinovej káve. Ale späť ku knižnici. Po prečítaní mojich výtvorov som začal pochybovať, či som nemal presedieť na káve celý deň a do ničoho sa radšej nepúšťať. Katastrofa nad katastrofu, ale už som to nemal silu ten deň meniť. Zabalil som to a deprimovaný zo svojho pracovného života som šiel preč.

Prešiel som sa cez trhovisko k mešite. Aj tak som mal tadiaľ cestu a vôbec som sa domov neponáhľal. Vlastne som dúfal, že niekoho stretnem a nájdem si na večer program. Pri mešite je jeden obchodík so starožitnosťami, ktorý ma upútal už minule. Nie pre jeho tovar, ale pred obchodom na stoličke má majiteľ vyloženú obrovskú starožitnú striebornú misu a na nej na deke líhava hrdzavá mačka. Minule keď som šiel okolo tak ležala na deke vyvalená horeznačky, nohy rozhodené na všetky strany a tuho spala. Včera ju zasa majiteľ kŕmil dajakým sendvičom. Asi tu aj ja začnem mňaukať.

Po ceste som sa zastavil v kamošovom obchode na schodoch k Umajjovskej mešite. Už som tam ako inventár. Minule niečo v Starom meste natáčali a kameraman si urobil záber aj bieleho obchodníka, mňa. Sedel som tam, pofajčoval asi hodinu a chalanom som povedal, že majú najlepší džob na svete. Tých zadkov čo som videl za hodinu prechádzať okolo… Chalan od vedľa mi povedal, že to je ešte „odpad“ (doslova prekladám rubbish) a že mám počkať na večer. Vtedy sa viac zosuknie (odvodené od slova sukňa). Hodina ale stačila a ja som sa vybral túlať ďalej.

Pri internetke som stretol ďalšieho známeho, ktorý ma pozval k nemu domov. Toto je nedoceniteľná výhoda arabskej pohostinnosti. Keď neviete, čo so sebou a len tak sa túlate, niekto sa vás predsa len ujme. Klábosili sme na terase jeho domu, v ktorom som pred dvoma rokmi býval aj ja. Prišiel ďalší chalan, doniesol nám zmrzlinu a pridal sa ku konverzácii. Ten večer, čo som sa napočúval hovorenej arabčiny. Neskôr sme sa presunuli do domu chalana, čo priniesol zmrzlinu.

Býva v obrovskom starom dome kúsok od Qajmaríje. Dom obkolesuje centrálne nádvorie s veľkou fontánou. Dokopy má tak desať izieb a je vidieť, že to bol jeden z pôvodných arabských domov v centre mesta, lenže posledné rekonštrukcie boli urobené veľmi narýchlo. Majiteľ vybetónoval úplne všetko, čo sa dalo a tak zničil čaro toho domu.  Nádvorie je vyliate betónovou podlahou a aj vyvýšený priestor na vítanie hostí. Pozostatkom minulej éry tohto domu sú len palmy, ktoré majiteľ nechal rásť tak ako predtým, len ich zalial do betónu. Pôvodné tam ostali snáď len stropy a staré drevené okná na poschodí.

V typicky arabskej činnosti, rozprávaní, sme pokračovali pri fontánke v tomto dome. Pridal sa k nám ešte jeden pán, ktorý v dome býva. Preberali sme snáď úplne všetko. Teda ja som viac počúval a oni viac preberali. Všetko od mentality arabskej spoločnosti, náboženstva, jazykov a podobne. Pán, ktorého som tam stretol totiž precestoval snáď polku sveta. Žil vo Francúzsku, Japonsku, Južnej Amerike a určite ešte v ďalších dvadsiatich krajinách, ktoré nespomenul. Rozprával francúzsky, španielsky, japonsky, anglicky a pochopiteľne arabsky. Podľa jeho slov je cestovanie veľmi dôležité a v tom som s ním plne súhlasil. Ako dodal, peniaze nie sú to najdôležitejšie, čo na cestovanie potrebujete. Práca sa dá nájsť všade.

Bola už pomaly polnoc, no horúčava neprestávala. Naša debata by mohla pokračovať možno aj do rána, no na mňa padala únava a o pol hodinu by som už nenašiel žiaden mikrobus ku mne domov a musel by som kráčať pol hodinu pešo na najbližšiu autobusovú stanicu, čo sa mi ani náhodou nechcelo. Tak som sa teda rozlúčil a šiel domov.

Ráno aj keď s nevôľou som šiel znova do školy. Pomaly ale začínam strácať tempo s triedou, buď som na to prihlúpy alebo pristarý, alebo sa mi len nechce učiť. Chalani v triede využívajú prestávku nato, aby si rýchlo niečo prečítali z Koránu a ja sedím pozerám do steny a myslím na to, ako by som si dal jedno chladené. Dnes sme mali diktát a ja som to pomaly začal vzdávať. V školskej lavici som sa za svoj život nasedel toľko, že strácam na to už energiu. Cez prestávku som využil svoju príležitosť a zdrhol som domov. Dal som prednosť praniu, vareniu a upratovaniu na byte. Len takto ďalej a môžem sa za pol roka vydávať.

Kvety vo vetre

V posledných dňoch neostalo veľa času na to, písať o živote v Damasku. Napriek tomu, že na Blízkom východe čas akoby stál, mám pocit, že toho mám toto leto viac, ako môžem uniesť. Nič nestíham a všetko sa len kopí. Škola, písanie, stretávanie sa zo známymi a sem tam aj pár hodín spánku.

Premýšľam nad tým, či existovala vôbec doba, kedy básnici a spisovatelia mohli vlastne písať všetko to, čo chceli. Zakaždým má spoločnosť nejaké limity, ktoré keď prekročíte, ostanete na jej okraji, prípadne sa dostanete do nemilosti vládnucich kruhov.  Asi taká doba ešte nebola.

Sedím na nádvorí bývalého domu rodiny veľkoobchodníka v Damasku predminulého storočia a nasávam jedinečnú atmosféru tohto miesta. Na zadnej strane nádvoria, na vyvýšenom mieste, pod strechou, ale stále otvorenom, sa nachádza priestor pre vítanie hostí. Popri stenách obkolesený pohovkami, pol metra nad úrovňou nádvoria, pretože úcta k hosťovi káže, aby nesedel na úrovni okolitého priestoru, ale o niečo vyššie. Nad mojou hlavou je nádherne zdobený drevený strop a predo mnou uzavreté nádvorie s bohatou mozaikou na čelnej stene. Niet tu kúska miesta, ktoré by nebolo vykladané aspoň troma druhmi kameňa, vrátane podlahy nádvoria, v ktorého strede je veľká kruhová fontána. V dobe kedy nepoznali klimatizáciu ani ventilátory, práve fontány a vysoké múry arabských domov zabezpečovali ich obyvateľom príjemný chládok aj za horúcich letných dní. Ten rozdiel si všimnete vo chvíli, kedy sa nasťahujete do moderných betónových bytov, kde je cez deň ako v peci.

Popri stene až na poschodie sa tiahne rastlina, ktorá sa rozhodla kvitnúť tak oslňujúco na fialovo, že upútala moju pozornosť, hneď ako som vkročil na nádvorie. Ako v poslednej dobe každý večer, aj teraz sa dvíha silný vietor, ktorý z nej strháva drobné fialové kvietky a víri ich po kamennej dlažbe nádvoria. Rozplývam sa z toho ako malé dieťa, ktoré dostalo práve balónik, no z čoho iného sa má človek tešiť, keď nie z maličkostí, akými sú teplý letný vietor v tvári a zeleno fialová záhrada uprostred slnkom vyprahnutej púšte?

Slnko pomaly zapadá niekde za horizontom a poslednými lúčmi ožaruje strechy domov. Ako sa schyľuje k večeru, púštny vietor sa opiera do plachiet na balkónoch domov a do sýrskych vlajok pred vládnymi budovami. Jedného večera som šiel natlačený v mikrobuse do mesta. Na námestí s fontánou pred obrovskou budovou, ktorá je možno knižnicou, ale ani to som si nie istý, som vykukol z okienka. Vietor silno metal vlajkami na stožiaroch, ako by ich chcel za každú cenu strhnúť. Vystrčil som za jazdy ruku von z auta, aby som cítil príjemnú vlhkosť vo vzduchu, spôsobenú vodou ukradnutou z fontány uprostred kruhového objazdu.

Fotenie

Mnoho ľudí si pýta zo Sýrie viac fotiek. Uvedomujem si, že často pár fotiek povie viac ako strana textu, ale robiť fotografie je tu niekedy komplikované. Na druhú stranu sa už v Damasku necítim ako turista a nechce sa mi stále vyťahovať foťák. Občas ale mám chuť niečo vyfotiť, no buď nemám foťák so sebou, alebo je príliš tma na to, aby som fotil. Keď sa ale predsa len odvážim vziať foťák do ruky, tak mám pri každej fotke spoločnosť aspoň na päť minút. Nedá sa fotiť všetko, no niektoré veci ozaj stoja za to. Dnes som si z mosta odfotil rieku Baradu a už sa ma chalan pýtal, že či si fotím špinu v rieke. Odpovedal som mu, že teraz nie je až taká špinavá ako bývavala a že takto špinavé sú niekedy rieky aj u nás. To nie je podstatné. Podstatné je, že som musel stráviť ďalších päť minút konverzáciou kvôli jednej fotke. To som nefotil pritom nič citlivé. Nedajbože, že by som fotil vlajku alebo námestie.

Na starých fotografiách je rieka Barada naozaj tokom, ktorý sa dá nazvať riekou s bohatou zeleňou na jej brehoch a dokonca s vodným vtáctvom a lodičkami na jej hladine. V knižnici som si prezeral knihu starých fotografií Damasku a bol som prekvapený ako veľmi sa okolie rieky zmenilo. Dnes rozrastajúce sa veľkomesto vyciciava vodu, ktorá by inak tiekla regulovaným korytom. V širokom kanále teraz tečie zväčša len cícerok splaškov.

Jednu z mála dobrých fotografií, ktoré som spravil na svojom mobile sa mi ale podarilo nedopatrením vymazať. Odfotil som si kanál neďaleko Prezidentovho mosta. Bol úplne bez vody a plný polystyrénových prepraviek od ovocia, ktoré tam priplavila voda, keď tadiaľ tiekla posledný krát. Asi sa tam otočím ešte raz a odfotím si ju znova. Tej fotky je ozaj škoda.

Je srandovné, že keď si fotím nejaký vodný kanál v meste, ktorý v poslednej dobe slúži ako viac na odtok splaškov ako romantické zátišie pre fotografie zahraničných turistov, niekto sa začne sťažovať. Fotil som kanál, ktorý tečie popri hradbách Starého mesta a už mi aj dve pani hovorili, že nech si vyfotím radšej domy. Všetci sa sťažujú, ale nik nepohne s tým, aby tie toky vyčistili.

Nejaké foto na doplnenie

Odpojený internet

Väčšina mojich aktivít, či už pracovných alebo sociálnych je naviazaná na internet. Zvykol som si tu zanadávať, keď som musel čakať celú večnosť, kým mi môj dial-up internet načíta webové stránky. Inak som tomu internetu nepovedal ako „arabský“ – „inšalláh bukra“ – ak Boh dá, tak zajtra. Jedného krásneho dňa mi ale prestala fungovať telefónna linka a aj to málo, čo som mal z tejto technologickej radosti pominulo. Internet nenaskočil ani po štyroch dňoch a ja mám podozrenie, že robotníci, ktorí prerábali byt pod nami jednoducho našli kábel, ku ktorému nebol prilepený manuál a tak ho jednoducho odstrihli. Tu sa nik nezaťažuje takými nepodstatnými vecami, ako je dokončenie niečoho, prípadne, že či ten kábel, ktorý držím v ruke je k niečomu aj pripojený.

Teraz už nemám ani ten internet a dumám nad tým, ako opraviť túto závadu, keďže mi slečna domáca povedala, že mi pomôcť nevie.

 

V sýrskom prístave

Včera sme sedeli a večerali s kamoškou u nej doma. Pili sme čaj, fajčili cigarety a obaja sme dlhšie mlčali. Nebolo treba ani príliš skúmavého pohľadu na to, aby som zistil, že niečo nie je úplne v poriadku. Po desiatich mesiacoch tu v Sýrii sa už pomaly začína baliť na cestu domov. Ostáva jej si už len kúpiť letenku a jedného dňa, ktorý sa nezadržateľne blíži, sa vydať na svoju cestu späť do reality bežného života. Veľmi dobre poznám ten pocit. Keď som sa jej spýtal, v čom je problém, odpovedala mi, že ani nie je smutná z toho, že odchádza, no pritom sa tak trocha cíti. Odísť je jedna vec, ale čo človek nájde späť doma, to je už druhá. Vráti sa do normálneho života, ale čo to ten normálny život je? Vyhovuje mu vôbec ešte bežný život?

Úplne som chápal jej myšlienky a obavy. Spomenul som si pritom na to, ako som odchádzal odtiaľto pred dvoma rokmi. Mal som tu toho už plné zuby a chcel som ísť späť medzi „svojich“, no nakoniec sa toho príliš po mojom príchode nezmenilo. Niekedy sú návraty dosť prázdne okamihy. Spočiatku ste radi, že ste doma, no už o pár dní uvažujete, že by ste odišli. To je tak, keď ľudia riešia dilemy a problémy útekmi. Dobre to poznám.

Rozpovedal som jej príbehy ľudí, s ktorými som pred časom v Sýrii žil. Vždy mi táto krajina prišla ako miesto, kde sa zbiehajú opustené dušičky z celého sveta a hľadajú tu úkryt a bezpečný prístav. Tieto príbehy tu postupne zbierate a dávate si do mozaiky svojich vlastných problémov. Nie je to nevyhnutne zlé. Síce ostávate stále v tej istej hladine, no dozvedáte sa o živote viac, ako keď len chodíte do práce, ženiete sa za niečím a stále si vytvárate ďalšie ciele. Niekedy treba svoje ciele stratiť, aby ste našli to, pre čo sa oplatí žiť.

Každý, kto sa tu zdržiaval viac ako mesiac, mal svoj príbeh. Jedna kamoška po roku depresií proste odišla študovať arabčinu, druhá predala obchod v Taliansku a ostala tu žiť s tureckým priateľom. Chalan nechal Cambridge a za nevôle svojich vplyvných rodičov sa vybral do Sýrie, kde učil angličtinu, aby sa uživil, keďže rodičia mu odmietli posielať peniaze. Žil teda v podradných izbách v starom meste. Mnohé a mnohé ďalšie osôbky, ktoré sa tu prestriedali. Každý sem niečo so sebou priniesol a nakoniec si aj niečo do života odniesol.

Rozprával som kamoške predošlého večera príbehy mojich známych v kocke. Aj som jej chcel zdvihnúť náladu, no vedel som, že to tak proste bude a každý potrebuje svoj čas. Mala dobrý postreh na život v sýrskom hlavnom meste. Doma toho stíhate neskutočne veľa, prácu, školu a kadečo iné do toho. Tu?  Tu sa čas zastaví v jednom bode a vy si pripadáte zaseknutí vo večnosti. Ledva stihnete za deň nejakú prácu alebo jazykový kurz a zvyšok dňa ubehne okolo vás. Sedíte, fajčíte, snažíte sa schladiť v horúčave a popíjate čaj. Nič. Do toho nejaká párty, rozhovory s ľuďmi a zasa len sedíte a žijete. Po pár dňoch sa k niečomu chcete dokopať, ale následne zistíte, že to aj tak bolo márne. Tu sa všetko riadi arabským IBM – Inšalláh Bukra Maáleš – „Ak Boh dá, zajtra, žiadne obavy“.

Zasa sú štyri hodiny, viem, že keď sa pozriem opäť na hodiny, bude už možno aj sedem. Zajtra to nebude iné.  Síce prežijete horúčavu, ktorú vám dopraje sýrske slnko, no nedodá vám to pocit zadosťučinenia.

Napriek tomu, že mám pocit, že nič nerobím, trpím tu už chronickou únavou. Za posledný týždeň som nespal ani jeden deň viac ako šesť hodín, niekedy to nebolo ani päť. Každé ráno v školskej lavici potom zaspávam a dnes to už bolo extrémne ťažké. Prvú hodinu som mal pocit, akoby som bol pod vodou a niekto sa ku mne snaží hovoriť. Učiteľ sa ma nechápavo pýtal, no ja som vnímal len pohyby, žiaden zvuk. Aspoň som sa mu ospravedlnil za svoju duševnú neprítomnosť. V jeden moment mi začalo v hlave už hučať a začal som dostávať migrénu. Cez prestávku som si šiel rýchlo von zapáliť, nalial sa kolou, a napchal žuvačkami. To ma našťastie na zvyšok vyučovania prebralo, no aj tak to budem musieť dnes dospať. Nechcem totiž, aby si o mne učitelia v škole mysleli, že som retardovaný a moji mecenáši, že som neschopný. Vždy som túžil po tom, sedieť niekde ďaleko od domova a živiť sa svojimi myšlienkami. Len aj na to si treba zvyknúť a prijať to.

V mojej islamskej škole sme stále šiesti v triede. Spočiatku to vyzeralo veľmi zvláštne, pretože nik neprejavoval príliš snahu o komunikáciu s ostatnými v triede. Prešlo pár dní a už sa trocha ľady prelomili. Fascinujúce na moslimskej komunite, ktorú obzvlášť cítite v takejto škole je, ako sa každý správa úctivo a prívetivo voči ostatným. Prišiel cudzí chalan z inej triedy pozrieť svojich krajanov z Dagestanu a podal všetkým ostatným ruky, pozdravil, spýtal sa, ako sa máme. Takto vás privíta hockto aj na chodbe, prípadne sa zvítajú takto aj žiaci s učiteľmi. Každý nasadí úsmev na tvár a keď sa niekto tvári zachmúrene, už sa všetci zaujímajú, v čom je problém.

Dnes sme mali trocha ťažkosti s výslovnosťou niektorých arabských písmen, tak nás začal učiteľ opravovať.  Aby nám ukázal význam a rozdiel medzi výslovnosťou, pre nás tak podobných písmen, začal odspievávať úryvok z Koránu. Tak krásnu výslovnosť, ako majú naši učitelia v Abú Núr, som nepočul takmer u nikoho zo Sýrie. Každé jedno písmenko, každá pauza mala svoju silu a správne miesto. Popri ukážke výslovnosti nám ukázal aj niekoľko spôsobov odspievávania Koránu a Fátihy, otváracej kapitoly Koránu. Nie len, že krásne pritom vyslovoval text, ale nezapočul som jediného chybného tónu. Až mi behali zimomriavky po tele. Úplne bez prípravy začal a prekonal hlasy väčšiny muezínov, ktorých počujem denno denne v Damasku. Aj ako nemoslim, som tam sedel a s rešpektom so ho počúval. Tomu sa povie učiteľ, ktorý má čo naučiť svojich žiakov. Pripomenulo mi to spevy, ktoré som počul v sýrskych kresťanských kláštoroch. Jednoducho arabčina znie nádherne, nech velebí Boha kresťanským alebo moslimským spôsobom.

Prvý deň v školskej lavici

Tak som strávil prvé dni opäť v školskej lavici a to by človek povedal, že sa to už vysokou školou skončí. A ono nie a nie to prestať. Môj prvý deň v islamskej škole bol celkom zaujímavý, aspoň teda príchod do nej. Zobral som si mikrobus o niečo skôr, aby som hneď prvý deň nemeškal. Vystúpil som rovno pred školou, no musel som ju celú obísť dokola, pretože zrovna z mojej strany boli vchody pre dievčatá. Popri škole z jednej strany vedie dlhé schodisko, smerom k hlavnému vchodu. Toho dňa bolo toto schodisko plné sediacich dievčat, ktoré sa tam pripravovali na nejaké testy. Musel som prejsť niekoľko desiatok metrov pomedzi ne. Všetky sa postupne otáčali smerom ku mne a sledovali ma, ako idem okolo. Spočiatku som sa cítil naozaj divne, no nakoniec som nahodil úsmev a začal si to užívať.

Prvú hodinu sme mali len dvaja. Prestavoval som si trocha viac študentov, ale ani súkromné hodiny nakoniec nie sú zlé. Nie len turizmus trpí súčasnou situáciou v Sýrii, ale aj školy zívajú prázdnotou. Nakoniec sa k nám pridali ešte ďalší traja študenti. I keď malú ale aspoň tvoríme triedu. Chalani z Dagestanu si dnes vymohli, aby sme mali ešte jednu hodinu navyše a to v čítaní z Koránu. Predtým so to chcel absolvovať aj ja, no keď učiteľ povedal, že ak chceme, nie je problém a dáme si jednu hodinu ešte o ôsmej ráno, vtedy som si povedal, že tak to asi nie. Už beztak na deviatu vstávať bolí a ak by som mal chodiť ešte o hodinu skôr, mohlo by to byť ešte horšie. Určite nejakú absolvujem, lebo ma to zaujíma, no pokiaľ to je možné, vynechal by som ich zopár.

Ako bola včerajšia cesta do školy pomedzi mladé moslimské dievčatá zaujímavá, tak isto bola zaujímavá aj dnešná cesta zo školy.  Nechcel som sa smažiť na slnku a chcel som byť rýchlo doma. Mal som v pláne trocha kuchtiť a dorábať prácu. Preto som si chytil mikrobus a viezol sa domov. Na sedadlách oproti mne, cez jednu radu, sedeli dve sýrske dievčatá. Na jednu z nich mi padol pohľad hneď ako som sa usadil. Nebola vyslovene kráska kráska, ale bolo to pekné dievča, mladé a malo v sebe niečo zaujímavé, do čoho sa poľahky dá zapozerať. Vyslovene som na ňu nečumel, ale aj tak so si povedal, že si ju obzriem. Keď zistila, že sa na ňu pozerám, počkal som, kým sa na mňa pozrie späť a potom som po chvíľke slušne odvrátil zrak. Bol som zvedavý, či tie baby vystúpia niekde blízo môjho domu. To som sa ale nedozvedel.

Dostali sme sa do strašnej zápchy. Aj keď je tu premávka hustá, o tomto čase sa takéto zápchy nezvyknú robiť.  Na ceste smerom, kadiaľ mal pôvodne mikrobus ísť, stáli dve policajné motorky. To bol dôvod upchávajúcej sa premávky. Cesta bola uzavretá. Do servisu (mikrobus) naskočil chlapík a začali sa so šoférom baviť. Vraj je demonštrácia pred francúzskou ambasádou a preto zavreli cestu, ktorá vedie okolo a smerom ku mne domov. Ešte som sa ho spýtal, či som dobre rozumel a áno. No radosť mať v susedstve ambasády dvoch najviac nenávidených krajín. Šofér zvolil inú cestu a keď sa ani na tretej odbočke nedostal cez zátarasy, povedal, mi aby som radšej vystúpil, že sa tam nedostane. Tak som vyskočil zo servisu, že sa vyberiem prvou uličkou hore. Neurobil som ale ani tri kroky a už ku mne priskočil pán v obleku. Vraj nemôžem ísť ďalej, lebo lebo. Snažil som sa mu vysvetliť, že tam bývam a idem domov, no on mi tvrdil, že teraz tam ako cudzinec nemôžem. Spýtal som sa teda, kedy môžem. O hodinu. Tak som mu odpovedal, že si pôjdem dať niekam kávu a tú hodinu počkám. Pre istotu si ešte niekam zatelefonoval a spýtal sa ma odkiaľ som. Oddelili sme sa od seba a ja som ostal stáť na chodníku na slnku a ani som nevedel presne, kde som. Pri predstave, že som mohol už popíjať vodu doma, som začínal byť pekne vytočený. Tak som sa musel previezť za kamoškou do Starého mesta, dal som si u nej čaj a počkal dve hodinky, kým som sa konečne vybral späť domov.  Keď som si prečítal v správach, čo s dialo pred americkou a francúzskou ambasádou, ani sa nečudujem, prečo ma nepustili. Ešte keď som šiel okolo o dve hodiny neskôr, videl som skupinku besných ľudí a a plno kameňov pod stenami ambasády. Ešte, že si Francúzi obohnali ambasádu šesť metrovým plotom a ostnatým drôtom. Už tam chýba len ceduľka „Vitajte“.

V Guardiane som čítal zaujímavý článok, tak sa mi pripomenul, keď sa ľudia zaujímajú o to, ako to je v Sýrii. Článok je tu. Keby niečo nebolo jasné, prečítajte si ho dvakrát.

Hafla

Vonku je asi tak 42 stupňov v tieni a keďže bývame pod strechou, v tejto betónovej kocke môže byť ako v sušičke. Po vonku sa cez deň nedá takmer vôbec chodiť, pretože to hraničí so zdravým rozumom, no ani tu vo vnútri to nie je najlepšie. Sedím za stolom, púšťam si Audioslave tak nahlas, ako to len susedia vydržia a neustále zo mňa tečie, no na vykúpenie si budem musieť ešte pár hodín počkať. Pri tejto muzičke ale možno susedia čochvíľa uznajú, že mi šibe a nechajú to plávať. Pozrel som sa von oknom na strechy okolitých budov, ktoré mi bránia vo výhľade na najstaršie stále obývané mesto na svete. Vyzerá to tu ako vo vesmírnom centre sto rokov po globálnom kolapse. Na každej budove sú aspoň tri satelity a susedia oproti majú obrovský satelit cez celú strechu, taký veľký, že podľa mňa ním zachytávajú aj americké depeše. Tiež prehrdzavený. Pozriete sa dole na budovu a aj keď viete, že nie je ani opustená, ani storočná, aj tak vám tak pripadá. Tu niekedy vedia robiť aj novostavby so stáročnou patinou.

Počítač mi úplne horí pod rukami, ako sa nestíha chladiť, moje telo to už asi vzdalo, lebo necíti ani horúčavu ani bolesť, len sa pomaly stráca a odteká. Chris Cornell a Tom Morello zohrievajú ešte viac horúci sýrsky vzduch. Premýšľam nad poslednými dňami a nad tým čo sa udialo. Nie, že by tu bola nuda každý deň, ale niektoré veci musia asi prechádzať cenzúrou, aby si to mohli aj staré mamy čítať.

Audioslave musel na chvíľu do exilu. Muezíni začali zvolávať na modlitbu do mešít. Aj keď nie som veriaci, tu je slušné stíšiť televíziu alebo hudbu, keď sa začnú ozývať mešity. Na pár minút sme naspäť na východe v plnej jeho kráse.

V moslimských krajinách je voľným dňom a začiatkom víkendu už piatok. Pre moslimov má obdobný význam ako nedeľa. Je to čas pracovného voľna, návštev mešít a v poslednej dobe aj deň „búrlivých osláv“. Pripadá mi to, ako by som tu bol omnoho dlhšie, ako tu v skutočnosti som. Stíham toho pravdepodobne na tieto zemepisné šírky až príliš veľa.

Ale späť k piatku. Dostali sme pozvanie na párty (arabsky hafla) v meste, čo sme s radosťou prijali. Stretko sme si ale opäť ako idioti dohodli na Báb Tume, pričom sme si neuvedomili, že je piatok večer. Vošli sme na toto námestie a ocitli sme sa pred obrovským davom niekoľko tisíc ľudí, skandujúcich a mávajúcimi vlajkami. Všetko pod drobnohľadom a kontrolou polície. Pod hradbami boli obrovské repro bedne, z ktorých sa ozývala hudba, po hradbách behali ľudia so sýrskymi vlajkami a na mestskej bráne dajaký fakír chrlil oheň. Celé námestie hučalo a kričalo slogany na podporu prezidenta. V Damasku ani iné protesty vidieť nemôžete. V centre mesta je miesto pre provládne demonštrácie, ktoré by som skôr nazval fiestou ako demonštráciou. Keď sme zbadali ten hučiaci dav, naskočili mi zimomriavky a rozhodol som , že sa stretneme inde. Ono totiž nič nie je lepší cieľ pre človeka s opačným názorom, ako otvorené námestia plné ľudí s jedným presvedčením. Radšej sme sa teda posunuli aspoň o pár stoviek metrov ďalej. Oproti nám šla nejaká dobre vyzerajúca mladá mamička. Usmiala sa na mňa a spýtala sa ma, či sme prišli podporiť prezidenta. Usmial som sa naspäť a prikývol som, že áno. Popravde som viac sledoval jej ladný atletický pohyb pier, ako to, čo vravia. Celá sa rozžiarila a odpovedala „výborne, vitajte v Sýrii“.

Večerná socializácia v Starom meste, ako to ja nazývam, sa skončila tak famózne, že sa vzdávam na chvíľu čohokoľvek, čo má viac ako 5% alkoholu v zložení.  Vypil som fľašu, dohodol si so Sýrčankou hodiny arabčiny zadarmo, teda asi takmer zadarmo, ešte som si stihol dohodnúť stretnutie v Yarmuku (palestínsky utečenecký tábor) a tajomne vyzerajúceho chlapíka som zahŕňal toľkými stupídnymi otázkami, koľkými to len šlo. Keď som ho začal presviedčať, že som Žid, tak to vzdal. Ak z toho musel robiť na druhý deň záznam, tak ho fakt ľutujem.

Aby som sa nemusel plaziť hodinu k sebe na byt, tak ma vzala kamoška k nej domov. Lenže už na Ulici revolúcie sa mi roztrhli pri prechádzaní štvorprúdovky žabky. Vyhýbajúc sa autám som ich chcel napraviť, ale už im nebolo pomoci. Tak som ich naštvaný hodil o Most revolúcie a ďalej som šiel cez celé staré mesto bosý. Prechádzali sme cez prázdny trh, kde sa predáva cez deň zelenina. Všetky zvyšky z trhu, splašky a všetko sa len tak splachuje po ulici vodou. Niekde to vždy zatečie, ja som to bol bosými nohami schopný nájsť všetko.

Na druhý deň som si kontroloval nohy, či som nedostal niekde defekt. Okrem miniatúrneho kúsku skla som nikde nemal žiadne rany ani bytosti navyše. Sám sa čudujem, ako sa to dá. Ak nedostanem tetanus ani besnotu z toho, cez čo som prešiel, tak  potom bude všetko v poriadku. Okrem peňazí, kľúčov a svedomia mi na druhý deň nič nechýbalo. Našťastie ma neopustil ani pas, ani platobná karta.

 

Študentom v Abú Núr

Napriek tomu, že som mal na druhý deň vybavovačky, zostal som hore dlho do noci. Noc je jediný čas, kedy sa dá žiť bez toho, aby ste pri každom pohybe nestrácali litre vody a nemuseli každú chvíľu žmýkať svoje oblečenie. Zistil som, že saudská televízia je celkom dobrý zdroj hollywoodskych filmov, aj tých najnovších. Zapozeral som sa do filmu Things we lost in fire, ktorý bol jeden z top filmov, čo som videl za poslednú dobu. Potom dali ešte Twelve monkeys, takže som od telky nevstal do tretej rána.

Ráno ma čakalo behanie po meste a úradoch, tak som sa musel pobrať do postele. Nemohol som ale zaspať, aj keď som už mal po celom dni dosť. Vyšiel som na balkón a zapálil si pred spaním ešte jednu cigaretu. Normálne by som mal z balkónu nádherný výhľad dole na celý Damask, no susedia oproti si museli spraviť nadstavbu na svojom baráku, takže vidím figu. Na jednom kúsku však predsa len vidím na kúsok mesta. V noci vyzerá ako v plameňoch. Pouličné osvetlenie bliká oranžovým svetlom ako tisíce malých požiarov. Kde tu oranžové svetlo pretína zelené svetielko z mešity. Bez okuliarov mi vznikol krásny impresionistický obraz, trochu desivý, keď som si predstavil, že takto Damask vyzerá ako keby horel.

Po chvíli, ako som stál na balkóne a fajčil, začal sa šíriť od mesta divný šum. Ešte som nerozoznával, čo to je, ale podľa času som tušil, čo príde. Z horiaceho mesta sa šíril ten zvláštny ruch viac a viac smerom ku kopcu nad mestom, kde bývam. Čím to bolo bližšie, tým viac som začal rozoznávať slová. Zasiahlo to už aj Qasiun (vrch nad Damaskom). Vo volaní na rannú modlitbu sa pridali aj mešity v našej štvrti. Muezín v susednej akosi zaspal a spustil s desať minútovým oneskorením. Teraz to začalo naplno. Volanie na modlitbu z minaretov sa nieslo späť dolu do mesta ako odpoveď či ozvena. Najvyšší čas ísť spať, keď sa mesto pomaly prebúdza do dňa.

Ráno si pýtalo cenu za predošlý večer. Arabská káva ma trocha vzpružila a pomohla od bolestí z nedostatku spánku. Vybral som sa do mesta a na úrady. Vybral som peniaze z bankomatu, pretože v poslednej dobe je problém zameniť späť sýrske líry na eurá. Pre cudzincov je to takmer nemožné, preto som sa rozhodol, že si niečo nechám aj v eurách. Keď som sa teda dostal k svojim peniazom, už zostávalo len nechať si úradne preložiť pas a zapísať sa do školy.

Tento krát som sa rozhodol pre trocha netradičnú voľbu školy. Alebo naopak tradičnú školu. Doteraz som zakaždým študoval arabčinu na Damaskej univerzite. Po poslednom kurze, ktorý som absolvoval, som sa rozhodol, že skúsim niečo iné. Nevýhodou univerzity je jej cena 18 000 SYP za mesiac, čo predstavuje snáď nadpriemerný sýrsky plat. Univerzita učí vo veľmi rýchlom tempe a je dosť náročná na študentov, čo je v konečnom dôsledku dobré, ale cena mesačného kurzu mi príde neprimeraná.

Zahlásil som sa teda do školy Abú Núr, čo je škola, mešita a islamská nadácia. Znie to zvláštne, lebo ani ja si sám seba neviem úplne dobre predstaviť ako študenta islamskej školy. Najväčším benefitom je určite cena 5000 SYP za dva mesiace. Vyučovanie zahŕňa okrem arabčiny aj čítanie Koránu, čo je daň za štúdium v náboženskej škole. Ale popravde sa na to teším, pretože sa priblížim trochu k viere, ktorá je signifikantným prvkom arabskej spoločnosti.

Zakaždým, keď mi priatelia odporúčali túto školu, alebo sa spomínal Abú Núr, predstavoval som si mešitu a pri nej nejakú malú madrasu (školu). Keď som zbadal po prvýkrát tú obrovskú budovu pred sebou, zistil som, ako veľmi boli moje predstavy odlišné od skutočnosti.  Aký je ale príbeh vzniku tejto školy?

Na začiatku 20. Storočia začal príbeh Abú Núr v malej mešite na úpätí kopca Qasiun, ktorý čnie nad Damaskom. V tejto mešite začal pôsobiť šejk Muhammad Amin Kuftaro, ktorý sa tu snažil o šírenie islamskej vedy a učenosti. Šejk Kuftaro tu pôsobil až do svojej smrti roku 1938. Jeho miesto zaujal šejk Ahmad Kuftaro, jeho syn. Pokračoval v práci svojho otca a nakoniec celé snaženie posunul na celkom inú úroveň.

Malá mešita nemala miestnosti pre väčší počet študentov, preto sa šejk Ahmad Kuftaro rozhodol  pre jej rozšírenie. Šejk prestaval mešitu na novú šesť poschodovú budovu a založil nadáciu, ktorá spravuje mešitu a ďalšie vzdelávacie inštitúcie. Ak sa chce niekto dozvedieť viac o tejto škole a jej vzniku, informácie nájde na jej internetovej stránke abunour.net.

(Fotky školy snáď nabudúce)

Naspäť domov som šiel cez arabský trh, ktorý meral snáď niekoľko kilometrov. Táto časť mesta nie je taká prastará ako Staré mesto, no keď sa v nej ocitnete, pripadáte si ako niekde v púštnom mestečku, kde sa všetky budovy na sebe krčia, len aby obyvateľov uchránili od piesku z púšte. Úzka ulica vás vedie trhom plným ovocia, zeleniny a najrôznejších vecí, aké vás len dokážu napadnúť. Ľudí chránia pred spaľujúcim slnkom plachty natiahnuté ponad ulicu a z oboch strán ulice, jeden vedľa druhého, sú malé plechové obchodíky. Tu na úpätí kopca je miesto, kam bežne turisti, smerujúci do Damasku, nechodia. Pritom takýto arabský trh má neopísateľnú atmosféru, ktorú by som doprial každému.

 

Kúsok od svojho domu sme sa s kamošom zastavili v pekárni kúpiť nejaké jedlo. Ako sme čakali, kým nám upečú malé pizzy – fatáiri, právo vtedy pred krámkom zastala malá dodávka. Na korbe mala plno bielych vriec s múkou. Vystúpil z nej mlynár, celý biely od múky, ktorá sa mu miešala s potom a robila mu na tele hrubý obal. Prehodil si cez plece to obrovské vrece a niesol ho do vnútra do pekárne. Pri teplote, kedy som ja ani nevládal kráčať, on sa ťahal s obrovskými vrecami s múkou. Pozeral som na plecia a ruky toho mlynára a poviem vám, nechcel by som od neho dostať jednu výchovnú. Keď si niekto myslí, že Arabi sú len obchodníci, ktorí pijú čaj, fajčia vysedávajú pred obchodmi, nech si skúsia prehodiť 25 kilové vrece  cez plece a prechádzať sa pol hodinu po saune.

Keď  sme došli na byt, mohli sme akurát tak zapádnúť s fľašou vody niekde do kúta snažiť sa prežiť horúčavu. Večer, práve vo chvíli, kedy som sa chcel chytiť práce, mi zavolal kamoš aby som šiel  za ním do centra. Večer sme strávili na nádvorí starého arabského domu popíjaním malibu, počúvaním hudby a debatovaním. Domov som sa teperil v polospánku, opäť v čase rannej modlitby. Snáď si môj šéf a moji veritelia po mňa do Sýrie neprídu.

Stratený na Východe

Jeden celý deň som strávil pri počítači. Po dvoch párty hneď z úvodu som si povedal, že už treba aj dokončiť niečo zo svojej práce. Ako úvod to po príchode  nebolo najhoršie. Všade naokolo nejakí noví ľudia, stretávanie sa so starými známymi a k tomu pár litrov araku a kubánskeho rumu, ktorý chutil ako dezinfekcia na rany. Dve noci v takomto štýle ale stačili. Vyspal som sa poriadne a hneď zrána som si sadol k počítaču a začal pracovať.

Na prácu som si vybral ale asi svoj deň „blbec“. Po dvoch hodinách ma písanie začalo tak neskutočne otravovať, že som myslel, že chytím svoj laptop a pošlem ho z tretieho poschodia dolu ulicou. Niečo som sa donútil dokončiť, striedal som to s učením arabčiny. Ani neviem ako a celý deň bol zrazu preč.

Večer mi začalo škvŕkať v žalúdku, no chcel som vyčkať ešte na kamošov telefonát, aby som spojil večeru s cestou do centra mesta za ním. Neozýval sa, tak som sa šiel najesť. Urobil som si prechádzku okolo štvrte a nakoniec som to zabalil aj tak doma na gauči pred telkou. Ležal som sám na byte v Sýrii a pozeral som americké filmy na saudskej televízii. Spomenul som si na vetu z filmu Body of Lies „nobody likes Middle East“ a chcel som byť zrazu niekde kdekoľvek západnejšie odtiaľto. Najväčšia sranda toho večera bolo aj tak zistenie, že saudsko arabská televízia bude vysielať seriál Californication. Chcel by som to vidieť v precenzúrovanej podobe. Californication bez sexu a alkoholu musí byť fasa seriál.

Rozhodol som sa, že si na raňajky opražím kus slaniny a dám si k tomu za pohár borovičky. A veru, že som tak hneď zrána aj urobil. Navarili sme si zemiaky s opečenou slaninkou a cibuľou, k tomu pohár mlieka a za jeden borovičky. Len tú borovičku už radšej necháme na trávenie návštev.

Ďalší deň bol strávený opäť relaxačno-pracovne. Nič iné sa tu ani nedá robiť keď je vonku 40 stupňov. Na asfalte na ulici by ste za pár minút urobili aj vajíčko a aj noci trávite tak, že sa rozpúšťate na posteli.  Po celom dni sledovania monitoru počítača a ženského tenisu v televízii (vďaka Bohu aspoň za nejaké sukne) sa vám to priam pýta, ísť stretnúť nejakých ľudí.

Večer som sa vydal do Starého mesta s nádejou, že možno stretnem niekoho z tých zopár zahraničných študentov, čo som stretol na párty pred niekoľkými dňami. Natlačený v malom mikrobuse som došiel do centra. Prešiel som cez celé staré mesto a nestretol som žiadneho cudzinca. Ulice boli plné ľudí, no nikde som nevidel známu tvár. Urobil som si teda aspoň prechádzku okolo majestátnej Umajjovskej mešity a po uzučkých uličkách mesta.

Po príchode do Damasku som sa stretol so starým kamošom na trhu. Dozvedel som sa, že jeden známy, obchodník v obchode hneď pri Umajjovskej mešite, minulý rok zomrel. Spomenul som si na to, ako mi pomáhal zohnať pre kamoša damaškovú čepeľ na nôž. Vždy, keď som šiel okolo, som sa pristavil, nakukol do jeho krámku, sadol si na čaj a rozprával sa. Teraz som šiel len okolo zavretých drevených okeníc jeho obchodu. Oneskoril som sa o rok a už ostala len spomienka. Škoda.

Zamieril som doprava ďalej okolo mešity. Pod jej stenami, v malom nenápadnom mauzóleu v skromnom sarkofágu odpočíva Saladin. Veľký sultán po smrti rovnako skromne ako za života. Vraví sa, že tento premožiteľ križiakov mal v čase smrti majetok len zopár zlatých. Nič si nenechával pre svoj prospech. Azda si zaslúžil niesť svoje veľké meno Saláh ad-Dín (v arabčine reformátor viery).

Veľké stavby kalifov a sultánov v meste obkolesujú nenápadné arabské domy, nakopené na sebe bez akejkoľvek logiky. Zvonka barabizne, vnútri často paláce. Niekde sa stavitelia ulakomili aj na priestor nad ulicou a postavili domy aj ponad ňu. Na takýchto miestach prechádzate popod klenbové priechody, ktoré pripomínajú vstupy do stredovekého hradu. Inde vidíte nenápadné ošarpané drevené dvere, za ktorými sa azda skrýva neopísateľný prepych arabského domu, kde sa všetky poklady skrývajú pred okom cudzinca za vysokými múrmi. Kde tu je len meter a pol vysoký otvor smerujúci do tmavého tunela. Na jeho konci bude možno nejaký dvor, no neodvážite sa do tej tmavej uličky pripomínajúcej tunel ani len vkročiť. Prastaré bludisko stredovekého Damasku. Keby na stenách neboli naťahané elektrické káble a sem tam sa nepredralo uličkami auto, mali by ste pocit, že sa ocitáte v úplne  inej dobe.  V noci kráčate popod plachty chrániace ľudí pred spaľujúcim denným slnkom a prekračujete všadeprítomné mačky. O koľko je to iné ako pred päťsto rokmi? Keď sa tade prejdem cez deň, snáď urobím aj nejaké fotografie.

Deprimovaný z toho, že som nestretol nikoho známeho som sadol na mikrobus a odviezol sa domov. Na balkóne som si spravil poznámky, zapálil cigaretu a pozeral na nočné mesto dolu podo mnou. Aspoň takto okolo polnoci je tu dýchateľný vzduch. V noci by sa mesto pri pohľade zvrchu dalo nazvať zeleným. Robí ho ním množstvo na zeleno vysvietených mešít.

Späť v Sýrii

Ubehlo veľa času, odkedy som sedel na letisku a mieril na východ. Opäť som sedel v hale a čakal, kedy sa otvorí brána a ja nasadnem na lietadlo smer Sýrska arabská republika. Bol teplý slnečný deň a cez presklenú letiskovú halu bolo vidieť, ako lietadlá vonku pomaly rolujú smerom k svojim dráham. Slečne pri bráne som podal svoju letenku a pas. Keď zbadala moju fotku spred desiatich rokov, pousmiala sa na mňa a pustila ma ďalej.

 

Leteli sme ponad zelené európske kraje až kým ich nevystriedala modrá farba stredozemného mora, potom šíre kraje Anatólie a nakoniec sa krajina sfarbila do strohej hnedej a žltej farby sýrskych púští. Ako sme sa blížili k Damasku, lietadlo začalo strácať na výške aj rýchlosti. Pozeral som sa okienkom smerom dolu na krajinu. Len kde tu v nejakom údolí bolo vidieť polia, inak všetko pôsobilo bezútešne kam len oko dovidelo. Premýšľal som, na čo sem do pekla idem.

Počas pristávania sme sa dostali do nepríjemných turbulencií. Lietanie je pre mňa vzrušujúce, no keď to vami trasie pár metrov nad zemou, nie je vám všetko dvakrát jedno. Pilot bojoval s lietadlom dlhé minúty a oblietal letisko. Pod nami bolo vidieť domčeky až v nebezpečne malej vzdialenosti. Nakoniec sa lietadlo upokojilo a sadli sme na dráhu. Ten potlesk si piloti určite zaslúžili. Myslel som, že pani vedľa mňa zinfarktuje, po druhom zatrasení sa už modlila k Bohu.

Po rokoch znova na sýrskej pôde. Chvíľu som uvažoval, či by ma nezobrali tým istým letom aj späť domov, ale tak dlho som sa sem chcel vrátiť, že som sa nemohol otočiť na letisku.

Prišiel som k okienku na pasovej kontrole a podal dôstojníkovi svoj pas. Otvoril ho a zatváril sa tak, že som myslel, že mu oči doslova vypadnú z jamiek. Pozrel na moju fotku v pase a potom na tú bradatú zrúdu stojacu pred ním. Ešte raz si premeral mňa aj fotku v pase. Venoval som mu úsmev, áno viem, bol som chutné decko. Potom si nalistoval stránku s mojimi vízami. Niečo sa mu nepozdávalo a spýtal sa kolegu. To snáď nie. Všetok je v poriadku, neriešte zbytočnosti. Vtedy som si spomenul na film Blow, kde Johnny Depp pašoval kokaín cez hranice a na jeho motto : „zakaždým musíte myslieť na sex“. Tak som začal premýšľať o pár zaujímavých chvíľach a zrazu som mal ten správny imbecilný úsmev na tvári. A jedno krásne „vitajte“.

V autobuse z letiska som pozeral von oknom na diaľnicu smerujúcu do mesta. Koľkokrát som už túto cestu absolvoval. Stále som ešte nevedel, či mi to chýbalo alebo nie. Ako náhle som ale vystúpil z autobusu, vedel som, že mi to chýbalo. Vbehol som do rušnej premávky, kde len poskakujete pomedzi autá riadené bláznivými šoférmi. Do nosa mi vbehol ten starý známy zápach orientálneho veľkomesta.

 

Ešte som v Damasku nebol ani šesť hodín a už som sa prechádzal po starom meste a po známych miestach. Keď ste v tu v Damasku, je tu absolútny pokoj a máte pocit, že nič z toho, čo sa hovorí v médiách nie je pravda. Ale napriek tomu cítite rozdiel. Niečo ako by viselo vo vzduchu. Mesto bolo vždy plné zahraničných turistov a študentov, teraz je prázdne, je ich tu len zopár.

 

Celkom prekvapením boli pro- vládne demonštrácie večer. Vystúpil som zo servisu (mikrobus) trocha skôr a smerom k Báb Tume šiel pešo. Báb Tuma je jedna zo zachovalých brán starého mesta, okolo ktorej bol postavený kruhový objazd a je jedným z orientačných miest v Damasku. Zrazu som sa ocitol na ulici plnej ľudí mávajúcich sýrskymi vlajkami a volajúcich meno prezidenta. Základné pravidlo, vyhýbať sa veľkým davom ľudí, som zvládol na jednotku. Musel som sa davom predierať asi len na dĺžke dvoch kilometrov. Pristavil sa pri mne jeden chalan, aby mi povedal, že to, čo vidím je dobré, ale aj tak som mal z toho zmiešané pocity.

Prvé dni v hlavnom meste Sýrie ubehli až príliš rýchlo. Najskôr som si musel privykať tomu, že bývam mimo starého mesta odrezaný aj do tých pár zahraničných študentov, čo tu ostalo. Každý deň šliapať vysoko do kopca nad mestom a ani nevedieť poriadne, kde som. Z Damasku som doteraz poznal len úplné centrum a nemal som problém s orientáciou v ňom. Teraz som sa musel rýchlo zorientovať na celkom iný typ mesta a na nové okolie. Staré mesto síce láka študentov svojou exotikou, no aj bývanie v novších štvrtiach má niečo do seba a hlavne byty majú o dosť vyšší komfort ako staré damašské domy. Aj keď, ako som stihol vidieť, aj do nich ich majitelia ako tak investujú a mnohé sú pekne opravené.

Čo najskôr po príchode som si zohnal dial up modem, ktorý mi zabezpečil aspoň nejaké pohodlné spojenie s domovom. Bola celkom sranda rozbaľovať čínsky USB dial up modem. Keď som ho držal v ruke, prišlo mi to, ako keby som držal most medzi dvoma technológiami vzdialenými snáď desaťročie. Má to síce rýchlosť cúvajúceho traktora, ale aj to je lepšie ako nič.

Sýrsky výlet sa začal celkom dobre. I keď v dobe, kedy viac ľudí ide von ako dnu, ale snáď tu budeme môcť ostať čo najdlhšie.