Potulky Egyptom – 2. časť

V priebehu jari tohto roka som pri tradičnom scrollovaní Facebooku natrafil na zaujímavú ponuku na stránke študentskej organizácie AIESEC, ktorá pre študentov zabezpečuje pracovné a dobrovoľnícke stáže prakticky po celom svete. A hoci som na leto už cestovateľské plány mal aspoň v hlave premyslené, možnosť stráviť takmer celoletnú stáž v Egypte sa jednoducho neodmieta. A po tom, čo som v Egypte zažil, ponuky na cestovanie už nikdy neodmietnem.

Náplň mojej 6 týždňovej stáže som priblížil ešte v predchádzajúcom článku a v tejto časti by som chcel nadviazať na obsah predchádzajúceho dielu. Našou úlohou v rámci tohto dobrovoľníckeho projektu bolo precestovať Egypt od Káhiry k sudánskym hraniciam, odtiaľ pobrežnou cestou cez Suez a celý Sinajský polostrov po ďaleký Dahab a jeho okolie, spoznať a snažiť sa pochopiť miestnu kultúru (na čo tak krátka doba nestačí, týždeň dovolenky zas nestačí už ani to aby ste mohli povedať, že ste videli v Egypte) a na základe videného, prežitého a zažitého podať čo najreálnejší obraz o tejto mnohotvárnej a čarovnej severoafrickej krajine, ktorej cestovný ruch zažíva ťažké časy.

Vyzobrazením reálnej situácie v navštívených lokalitách (turistických aj menej turistických) chceme dosiahnuť náš prvoradý cieľ a tým je prilákať späť Európanov a samozrejme aj ďalších ľudí, ktorí stratili dôveru v arabský svet, prípadne ich ovládol strach z cestovania po posledných útokoch a mediálnej prezentácii Blízkeho východu ako regiónu zla, nenávisti a nezaujímavých prírodných scenérií.

Egypt je veľká krajina. Čo do rozlohy, tak aj do počtu obyvateľov. Ľudnaté krajiny sa väčšinou musia popasovať aj s určitými problémami, prameniacimi z odlišnosti záujmov obyvateľov, ktorých odlišuje náboženstvo, etnický pôvod, sociálne zázemie. Vlna Arabskej jari ani zďaleka nesplnila to, čo od nej ľudia čakali, niektoré regióny sa utopili v chaose z čoho sa zrodil nový fenomén v podobe tzv. „Islamského štátu“, ktorý kosí predovšetkým arabských muslimov a kresťanov. Obrovské problémy zažíva aj sektor cestovného ruchu. Len tento rok boli hotelieri nútení zavrieť 220 hotelov, z toho pätinu v Šarm el-Šejchu, zvyšok najmä v Hurghade, Luxore a Marse Alam, kde je zavretá polovica všetkých hotelov. Obzvlášť kritická je situácia v Tabe a Nuweibe, kde je zavretých 90% hotelov.

V Egypte sa po páde režimu Husního Mubaraka v roku 2011 vystriedali prezidenti s odlišným politickým zázemím. Mursí z Muslimského bratstva pri moci dlho nebol, na jeho pozíciu nastúpil po krvavej revolúcii v lete 2013 muž so železnou rukou, súčasný prezident Sisí. Bolo zaujímavé viesť debaty s Egypťanmi o súčasnom a predchádzajúcom prezidentovi. Takmer všetci, ktorých som poprosil o porovnanie Mursího so Sisím mi povedali, že Mursí bol veľmi zlý a Sisí je konečne ten dobrý. Tieto debaty boli pomerne stručné a ťažko povedať, nakoľko úprimne to ľudia mysleli a či namiesto nich nehovoril strach. Do domácich politických debát som sa ďalej teda radšej ani nepúšťal, zhovorčivejší boli hlavne o dianí za hranicami.

Faktom ale je, že po páde Mubaraka a najmä po páde Mursího z Muslimského bratstva došlo k zhoršeniu bezpečnostnej situácie v určitej časti Sinajského polostrova s rastúcou tendenciou. Lokálna teroristická skupina Ansar Bajt al-Magdis pôsobiaca na severe Sinaja sa de facto pripojila k „Islamskému štátu“ v roku 2014, premenovala sa a zintenzívnila odboj voči vojenským a policajným zložkám hlavne okolo miest Áriš a Rafah na pobreží Stredozemného mora blízko Pásma Gazy, ktorého výsledkom boli opakujúce sa bombové útoky na checkpointoch, prestrelky (výnimočne aj v Káhire), únosy a napokon aj atentát na lietadlo plné ruských dovolenkárov. Najhorúcejším obdobím bolo vlaňajšie leto, kedy boli útoky intenzívne a lokálna pobočka „IS“ sa snažila obsadiť menšie dediny a územia. V súčasnosti je skupina a jej aktívna činnosť izolovaná do severovýchodného rohu Sinaja kam cudzinci v podstate nikdy ani za účelom turizmu necestovali a v Káhire sa situácia až podozrivo stabilizovala.

Nieže by mi chýbal adrenalín, ale za celý môj pobyt v Káhire nedošlo, našťastie, k žiadnym nepekným veciam narozdiel od udalostí v Európe. Celkovo sinajská odnož IS sa zdá byť po zásahoch egyptskej armády organizačne aj personálne výrazne oslabená, o čom svedčí zmena taktiky útokov v posledných mesiacoch. Rozsiahlejšie teroristické operácie, pri ktorých umierali desiatky policajtov, sa zmenšili na útoky ostreľovačov a nastražených bômb. V priemere je ale ešte skupina stále schopná zabiť 1 policajta za deň, v kuloároch sa už ale šušká o pomalej, blížiacej sa porážke sinajskej pobočky Dašeu. Situácia je ale neprehľadná, keďže do oblasti okrem cudzincov nepúšťajú ani novinárov. A toľko by snáď o zhrnutí ohľadom terorizmu na začiatok aj stačilo, keďže mojou úlohou je písať hlavne o zážitkoch a podpore upadajúceho cestovného ruchu. Ako študent politológie som však nemohol vynechať bezpečnostné okienko, moju srdcovú záležitosť pri študovaní Blízkeho východu a islamského sveta.

Celé dobrodružstvo začalo poobede 12. júla, kedy malé lietadlo typu Embraer 170 vzlietlo z budapeštianskeho letiska. Letel som nešťastne preslávenou egyptskou štátnou spoločnosťou Egyptair, ktorá z Budapešti ako jediná ponúka priamy let a prestupovať, hoci aj za nižšiu cenu, som nemienil. Lietadlo bolo naplnené rôznymi národnosťami, nechýbali ani Rusi, ktorí sa momentálne vedia dostať k Červenému moru po zrušení všetkých charterových letov len individuálne. Let bol bezproblémový a Egypt zaujal ihneď po tom, ako sme sa dostali do jeho vzdušného priestoru, ktorý bol pokrytý ťažkou vrstvou smogu a znečisteného, zaprášeného vzduchu.

Na letisku v Káhire sme pristáli krátko pred západom slnka a tieto momenty som v Egypte miloval. Slnko je tu pri západe ako ohnivá guľa či pomaranč, ktorý sa zmenšuje a zmenšuje. Hodinový transfer z letiska po šialených káhirských cestách do centra mesta ma zaviedol do útulného hostela Dahab, ktorý je umiestnený na streche 7 poschodovej budovy s okrúhlym výhľadom na okolité centrum mesta. Hostel môžem kvôli polohe, nesmierne priateľskej atmosfére a nízkym cenám (pár eur na noc) odporučiť hlavne ľuďom, ktorí chcú čo najviac ušetriť, objavovať Káhiru alebo len tak utiecť od rušných ulíc a vychutnávať si výhľad zo strechy v spoločnosti pestrého, mnohonárodného zloženia ubytovaných.

A aká je dnes samotná Káhira, jedno z najväčších miest sveta? Ak by som mal použiť jedno slovo, ktorým by som ju mal pomenovať, bolo by to slovo – mnohotvárna. Mnohotvárnosť je to, čo dnešnú Káhiru charakterizuje, aspoň z môjho pohľadu, najviac. Nakoľko som 4 týždne bol ubytovaný v centre, v tesnej blízkosti k revolučnému námestiu Tahrír, mal som možnosť pozorovať život v bohatšej časti mesta. A táto centrálna časť Káhiry sa od jej okrajových častí líši nielen čistejšími ulicami, ale aj semafórmi, pri ktorých výnimočne postávajú aj dopravní policajti. Na jazdenie egyptských šoférov som si relatívne rýchlo zvykol, teda hlavne na prechádzanie z jednej strany na druhú stranu cesty. Nikto vám nezastane, aby ste mohli prejsť. Buď „amatérsky európsky“ počkáte na červenú, ak ulica má semafóry, alebo prejdete cez cestu ako rodený Egypťan, s veľkou dávkou opatrnosti a odvahy. Jazdenie je tu o centimetroch, niekedy o milimetroch. Asi najextrémnejšie situácie som zažil vo večerných časoch na a v okolí námestia Tahrír, kde som si po prekročení niekoľkoprúdovej cesty vždy povedal, že som sa druhýkrát narodil. Európanom by už na letisku mali rozdávať príručky správneho prekračovania egyptských ciest alebo sa na dobrodružstvá tohto typu odvážiť len v sprievode miestnej osoby.

Situácia s odpadkami v centre nebola tak strašná, ako som predpokladal. Samozrejme, o poriadku či čistote európskeho charakteru nemôže byť reč, odpadkových košov však bolo dosť. Oveľa horšia je situácia v častiach mesta ďalej od centra, kde na životné prostredie ľudia doslova kašlú a smeti či pneumatiky ležia aj na cestách.

Káhira ako hlavné mesto v posledných rokoch pozornosť ľudí dovolenkujúcich v strediskách ako Hurghada či Marsa Alam nepriťahuje. Môžu za to protesty, ktoré tu ešte pred niekoľkými rokmi zúrili, odporúčania ministerstiev zahraničných vecí vyhýbať sa Káhire a jej okoliu z bezpečnostných dôvodov a napokon aj vzdialenosť a nedostatok času. Stráviť deň v Káhire nestačí a viac času z týždňovej dovolenky ľudia obetovať pochopiteľne nechcú. Fakultatívne výlety sú teda limitované na návštevy pyramíd či Egyptského múzea. Aj samotní predavači, s ktorými som sa pustil do reči, sa mi sťažovali na úbytok hlavne Nemcov či Britov. Niektorí ovládajú aj zopár českých fráz a nás, Slovákov či Čechov poznajú ako ľudí, ktorí nenakupujú, len sa obzerajú a sťažujú na ceny. Jeden postarší pán okolo sedemdesiatky s malým obchodíkom, ukrytým v uličke centra, sa ma snažil presvedčiť o tom, ako študoval Austrálii a že tu mal český pár, ktorý mu spravil „dobrý biznis“. Dôkazom štúdia v Austrálii mala byť vytlačená austrálska vlajka (!) vylepená na stenu a dôkazom skvelého čechobiznisu menovka nejakého Jána, na ktorej bol nápis Československo. Pozvanie na čaj sa v arabskej krajine neodmieta, tohtoročný biznis to ale, pri všetkej úcte, určite nebol.

Viac, než organizované výlety, vidieť v meste individuálnych turistov, tzv. backpackerov a tak ako nás, skupiny zahraničných stážistov z rôznych projektov. Individuálnych turistov tiež nie je veľa, skôr ma prekvapila prítomnosť relatívne vyššieho počtu zahraničných študentov. Medzi cudzincami je tu dnes zastúpená hlavne India, Turecko, Čína, Brazília či Mexiko. Občas počuť aj britskú angličtinu, nemčinu, nie je to však častý jav a Európania sa dnes Káhire skutočne skôr vyhýbajú. Ja ako Európan, s batohom na chrbte som tu problémy nemal. Ženám sa síce neodporúča vychádzať v noci do ulíc bez sprievodu mužov, no hneď ako sa pohybujete v menšej skupine, niet sa čoho báť. Samozrejme, ak dodržíte etiku obliekania sa, keďže Káhira patrí medzi konzervatívnejšie mestá, k čomu neodmysliteľne patria dlhé nohavice, zakryté ramená a žiadny výstrih. Mal som to šťastie, či skôr nešťastie, vyjsť z hostela do neďalekej cukrárne spolu s kamarátkou z Mexika, ktorá sa von vybrala v krátkych nohaviciach a tričku. To by mne osobne samozrejme neprekážalo, baba to bola pekná, no keď sa za vami obzerá doslova každý, kto prejde okolo, môže to byť veľmi nepríjemné. Rovnako nepríjemné, ako keď sa v menších slovenských mestách dívajú na muslimky v hidžáboch.

Konzervatizmus v obliekaní neznamená, že všetky ženy chodia zahalené do abájí či nikábov. Skôr by som povedal, že hlavne medzi mladými ženami prevládajú hidžáby, ktoré sú nielen doplnkom náboženským, ale aj módnym. Egypťanky zbožňujú kombinovať farby a obliekať sa módne. Hidžáb pre nich nepredstavuje to, čo si o tom mnohí kresťania myslia. My to mylne považujeme za neslobodu a útlak žien, muslimky to považujú za slobodu, hrdosť byť muslimom a prejav muslimskej identity. Pritom niektoré Káhirčanky boli skutočne pekné a hlavne študentky aj otvorené voči cudzincom. Zaujíma ich náš pohľad na Egypt, život v Európe a neskôr aj náš osobný život. Mal som možnosť sa lepšie spoznať a skamarátiť s mimoriadne otvorenými a priateľskými študentkami španielčiny, ktoré sa zo svojich domovov odsťahovali kvôli vysokoškolskému štúdiu a lepším pracovným možnostiam. Ak chcete mať lepšiu budúcnosť, za svojimi cieľmi a snami musíte ísť. V Afrike to platí dvojnásobne. Patrí im moja veľká vďaka nielen zato, že ma zaviedli do rôznych častí mesta, ale aj za to, že mi prezradili o Egypte, sebe a živote muslimov veci, ktoré by som sa nemal od koho dozvedieť. A hoci pravidlá islámu a dodržanie modlitieb brali prísne, spoločnosť a záujem nemuslima brali s veľkou radosťou. Napokon sme sa rozhodli ísť aj na káhirskú diskotéku, prvú v ich živote a to už mali pár rokov po dvadsiatke. Rozdiel medzi našou a egyptskou party kultúrou je priepastný.

Kto by sa chcel zabaviť na európsky spôsob (bar, diskotéka, nákupné centrá), možnosti má aj v Káhire, ale musí sa pripraviť, že tu prepije niekoľkodňový rozpočet. A pritom stačí piť nealko, aj tak prídete o peniaze. Existujú oficiálne bary na vyššej úrovni, kam som nešiel, no ostatní stážisti to skúsili a sťažovali sa na horibilné ceny vstupného a rôznych drinkov. Vstup možný len v slušnom oblečení a muslimkám v hidžáboch vstup striktne zakázaný. Zábava vraj bola slabá. My sme skúsili menší podnik, čo najviac ukrytý v uličkách. Vstupné v hodnote 5 eur, muslimkám vstup takisto zakázaný, tu sa však ochranka už dala prehovoriť. Klub sa okrem cien absolútne v ničom nelíšil od klasickej nitrianskej diskotéky. Zahraničné remixy, zafajčená miestnosť, veľa mladých (miestnych aj zahraničných), no extrémne ceny. Poldecák vodky za rovných 8,50 eur. Za tie peniaze sa dá jesť niekoľko dní za sebou a tak sme ostali triezvi.

Pokiaľ nemáte radi nakupovanie vo veľkých nákupných centrách, určite sa vyhnite obrovskému City stars. Ja centrá tohto typu nemusím, no nechal som sa niekoľkými kamarátkami nahovoriť na 1 deň strávený v tomto chráme konzumu. Naučil som sa, že nakupovanie v spoločnosti žien môže byť pre muža silným utrpením. Pobyt v 1 tíme s 20 rôznymi národnosťami ma však naučil aj k tolerancii a rešpektu, tak som to nejak zvládol. K tomuto celodennému nákupnému utrpeniu je ale zbytočné sa ďalej venovať.

Namiesto klubov som si v Káhire obľúbil iné miesta, ktoré reprezentujú mesto ako dôležité centrum islámsko-arabskej kultúry. Spomedzi všetkých navštívených miest v hlavnom meste v rámci 4 týždňového pobytu by som za najpríťažlivejšie miesta vybral hneď niekoľko. Skutočnú orientálnu atmosféru nakupovania nezažijete v pouličných obchodíkoch, ale na trhu Khan el-Khalili. Milióny stánkov a obchodov, ďalšie milióny ľudí, nekonečné zjednávania (good price for you, egyptian price!), živá hudba, vôňa korenia a grilovanej kukurice, chaos (Can I help you? This way my shop), vtipná angličtina (How much is this? – This one? Handymade), vodné fajky. Pravý arabský trh, kam sa oplatí chodiť po západe slnka. Často sme sem chodili ani nie kvôli nákupom, ale len na večerné prechádzky po celom trhu na nasávanie tej nefalšovanej atmosféry, ktorú proste v Európe nenájdete. Trh sa zaplní hlavne večer, kedy je vzduch znesiteľnejší a domov sa nikto neponáhľa. Nemajú kam, v Egypte život začína po západe a nie východe Slnka.

Ak chcete spomaliť a rušné uličky trhu vymeniť za pokoj a relax, odporúčam novootvorený al-Azhar park, ktorý by som označil za najromantickejšie miesto v Káhire. Po vstupe cez bezpečnostnú kontrolu sa ocitnete v rozsiahlom parku s fontánami, jazerom a panoramatickým výhľadom na mesto, keďže park je vybudovaný na kopci vo východnej časti mesta. Najlepšie je prísť sem aspoň polhodinu pred západom slnka, čo je v lete cca 18:40. To ešte máte čas na krátku prechádzku, ja som sa ale vždy ponáhľal na miesto, kde si človek môže sadnúť a odkiaľ je výhľad na mesto. Magické chvíle počas západu slnka, kedy slnko mení tvar na ohnivú guľu a obloha sa sfarbí do oranžova, do toho ozývajúce sa modlitby zo všetkých mestských mešít. Tento park plný zelene je oázou pokoja uprostred rušného veľkomesta. A niekedy proste človek musí spomaliť, aj preto sa park zapĺňa každý večer celými rodinami. Často tu vznikajú aj svadobné fotky, prípadne sem chodia celé svadobné sprievody. Ďalším miestom, kam sme večer chodili za oddychom je breh Nílu prípadne mosty postavené nad riekou. Aj tieto miesta sa zapĺňajú po západe Slnka, kedy tu kvôli vysokým denným teplotám okolo +35°C začína život. Mosty sú rušné a preplnené, oplatí sa však stráviť tu nejaký ten čas a sledovať plávajúce fellouky (malé lode s hlasnou hudbou) na Níle. 2 hodinky na fellouke sú tiež zaujímavým zážitkom, kedy malou loďou plávate po Níle, môžete si vytvoriť diskotéku alebo len tak sledovať okolité luxusné, vysvietené hotely postavené niekoľko metrov od brehu.

Ku Káhire neodmysliteľne patrí aj jej islámska časť s historickými mešitami, koptská štvrť obývaná koptskými kresťanmi, ktorí tvoria 10% celkovej populácie v Egypte, Garbage city na jej okraji, Zamalek…

Približne 2 hodiny od Káhiry je vzdialená oáza Fajúm, obklopená nádhernými púštnymi scenériami. Aj tu sa mi podarilo stráviť 1 deň a tým pádom splniť jeden z mojich snov – vidieť skutočnú piesočnú púšť a pozorovať nočnú oblohu. Ešte dávnejšie som čítal od ľudí, ktorí niekoľko dní cestovali po alžírskej Sahare o tom, že nočné púštne ticho spolu s čistou oblohou sú neopísateľné momenty. Neklamali a človek si práve tu uvedomí, akú krásu a silu v sebe ukrýva neosídlená príroda.

Po pobyte v Káhire sa začalo naše nezabudnuteľné dvojtýždňové egyptské dobrodružstvo. Za 14 dní sme stihli precestovať neuveriteľné množstvo kilometrov, okúpať sa v Níle, užívať si maximálnu pozornosť v sprievode konvoja kukláčov, ochutnať nedotknuté pláže v okolí Marsa Alam, bez problémov precestovať stredný a južný Sinaj či vyliezť na strechu Egypta, biblickú horu Sinaj. Musím sa priznať, že nie som veľkým fanúšikom starovekého Egypta. Môže to vyznieť čudne, ale skôr než história, ma zaujíma súčasnosť, prípadne nedávna minulosť a namiesto historických pamiatok som sa v priebehu nášho „backpackingu“ tešil viac na pobrežie a prírodné scenérie Sinaja. Prvé 3 lokality nášho tripu boli ale výlučne historické. Naša prvá zastávka bola v meste Minya, niekoľko hodín diaľnicou z Káhiry. Okrem dôležitých archelogických nálezísk (napr. Bani Hassan) s hrobkami staroegyptských panovníkov, múmiami, ktoré sú umiestnené v blízkom okolí mesta, je samotný región Minya v posledných rokoch preslávený negatívnymi udalosťami a turistami obchádzaný. V meste boli v posledných rokoch a mesiacoch zaznamenané stovky prípadov sektárskeho násilia medzi koptskými kresťanmi a radikálnymi muslimami, ktoré vyústili do zničenia kresťanských domov či útokov na kresťanov a policajné zložky. Nerád by som zľahčoval realitu a zavádzal. Podľa toho, čo som počul od miestnych, v Káhire medzináboženské problémy nie sú, no v Minye to už dlhšiu dobu vrie a veľa incidentov sa nedostane ani do egyptských, nie ešte svetových médií. Mesto vraj bolo vždy protivládne naladené a obývané aj radikálmi. Niekoľko prípadov, ktoré otriasli regiónom a mestom som zachytil ešte pred odchodom. Približne hodinu cesty pred Minyou sme na jednom checkpointe dostali cca prvých 10 áut plných vojakov oblečených v čiernom, s maskami na tvárach. Cesta po nálezisko Bani Hasan na okraji malej dedinky nad Nílom vedie po rozbitých polopúštnych cestách. Autobusy nás vyložili pred informačným strediskom, ktoré sa skladalo z 1 chladničky a upchatého záchoda. Odtiaľto sme sa postupne v sprievode niekoľkých kukláčov, ktorí bolo rozostavení prakticky po celom okolí kde sme sa pohybovali, presunuli k hrobkám staroegyptských panovníkov. Verejnosti sú dostupné len 4, zvyšných 35 je neprístupných. Vchody do hrobiek sú zamknuté a strážené. Z tejto lokality sme sa presunuli trochu ďalej k ďalším hrobkám s múmiami. Milovníci histórie si to museli maximálne užívať, hoci teplota sa blížila k 40°C a ukryť sa uprostred púšte bolo náročné a nemožné, keďže sme sa mohli pohybovať len po určitom území, vraj z bezpečnostných dôvodov. Keď už z histórie a prehliadok mali všetci dosť, presunuli sme sa do už spomínaného mesta Minya, kde sme prespali. Cestou sme prechádzali cez dediny, ktoré sa diametrálne odlišujú od miest, viac než u nás na Slovensku. Pri reakciách, ktoré dedinčania dávali najavo som si pomyslel, že posledné turistické autobusy tu museli prejsť minimálne pred 10 rokmi. Samotné mesto Minya sa mi nezdalo byť ničím zaujímavé, možno preto, lebo sme mali zákaz vychádzania do mesta z hotela. Najzaujímavejším momentom bol určite prechod z hotela do 500m vzdialeného obchodu, na ktorý sme potrebovali povolenie. Človek si chcel len nakúpiť vodu a nejaké čipsy, no musel čakať hodinu a pol, kým pre skupinu niekoľkých desiatok zahraničných študentov poslali ďalších 15 vozidiel ozbrojených kukláčov, ktorí nás sprevádzali až po obchod, uzavreli kvôli nám niektoré ulice a zbraňami mierili na okoloidúce autá, z ktorých sa ľudia dívali s vypúlenými očami. Toľko pozornosti, čo som zažil v priebehu 24 hodín počas pobytu v regióne a meste Minya, by som asi nezískal ani v uliciach Kábulu.

Už bez vojenského sprievodu sme sa presunuli aj do svetoznámeho Luxoru a Asuánu, kde sme pokračovali v prehliadkach toho najdôležitejšieho, čo nám tieto 2 mestá môžu ponúknuť a čo navštívi veľká časť dovolenkárov v Egypte. Údolie kráľov, Chrám kráľovnej Hatšepsut či Karnak sú známe značky, menej ľudí však ale vyskúša let balónom v Luxore pri východe slnka, navštívi asuánske večerné trhy s korením, zažije plávanie v Níle či návštevu zachovalej núbijskej dediny.
Ak chcete vyskúšať let balónom, v prvom rade musíte skoro vstať, balóny sa totiž pripravujú na let už skoro ráno okolo štvrtej a vy musíte byť vo vzduchu ešte pred východom slnka. Letíte približne hodinu, sledujete magický východ slnka, záhrady s cukrovou trstinou a tradičnú egyptskú dedinu, ktorá sa diametrálne odlišuje od miest. My sme po dosiahnutí výšky 800m začali klesať a pristáli sme, podľa mňa veľmi nešťastne, v záhrade niektorej z rodín žijúcej v dedine. Miestni, ktorí k balónu pribehli, sa tvárili pochopiteľne veľmi rozzúrene, úprimne som ich ľutoval. Mnohí ľudia, obzvlášť dedinčania, totiž z turizmu nemajú ani cent a zdrojom ich obživy je to, čo si vypestujú. Na ich mieste by som reagoval zrejme podobne.

Níl, ktorý patrí medzi najdlhšie rieky sveta, sa označuje aj za jednu z najznečistenejších. Považoval by som za blázna každého, kto sa v ňom okúpe. V tom prípade by som mal za blázna označiť aj seba samého, pretože v Níle som sa skutočne okúpal a bol som prekvapený. V tesnej blízkosti Asuánu sú niektoré časti Nílu relatívne čisté, alebo skôr menej znečistené a jeho brehy sú dokonca piesočnaté. Plávanie v tejto časti Nílu je preto celoživotným zážitkom, voda je príjemne chladná a nemusíte sa báť ani krokodílov. Koľkí z vás, ktorí ste Egypt navštívili, sa môžete pochváliť plávaním v Níle?

Po nočnom pobyte v núbijskej dedine blízko Asuánu spojeným s kultúrnym predstavením sme sa v ranných hodinách presunuli do Marsy Alam. Samotná Marsa Alam je v podstate len malá a veľmi tichá dedina na pobreží, ktorá zažíva cestovateľský a staviteľský boom. Rozostavané hotelové rezorty čakajú na dokončenie severne aj južne od dediny, mnoho hotelov je však v tejto sezóne zatvorených z dôvodu kriticky nízkeho počtu dovolenkárov. Smutnú realitu zatvorených hotelov som si všímal, keď sme sa autobusom presúvali do nášho kempu Marsa Shagra Village severne od Marsy Alam. Kemp sa rozprestiera priamo na nádhernej pláži a skladá sa z niekoľkých desiatok slušne vybavených stanov a skvelou reštauráciou. More je tu veľmi teplé a hlavne pokojné, bez vĺn. Nádherná nočná obloha sa dokonale odráža na čistej a pokojnej hladine Červeného mora. Bolo by chybou stráviť noc v stane, keď som ju mohol stráviť pozorovaním oblohy, na ktorej prebiehal súťaž padajúcich hviezd. Kúpať sa tu dá, no krajšiu pláž a priezračnejšiu vodu som zažil 80km južnejšie na pláži Qulaan, na mieste, ktoré neváham označiť ako jedno z najkrajších miest na planéte. Úplne nedotknuté, prázdne, bez turistov. A hoci mojim cieľom je zvýšiť záujem ľudí o Egypt, želám si, aby masový turizmus tieto lokality ako Qulaan ešte dlho obchádzal.

3 hodiny severne od Marsy Alam sa nachádza pulzujúcejšie, živšie a väčšie stredisko Hurghada, najčastejší cieľ Slovákov cestujúcich do Egypta. Ťažko sa mi hodnotí toto mesto. Strávil som tu síce deň, ale drvivú väčšinu času na jachte, plaviac sa okolo ostrova Giftún, šnorchlovaním, skákaním hlavičiek, sledovaním delfínov alebo len oddychom, vychutnávajúc si nekonečné more a sýtomodrú jasnú oblohu. Na prehliadku mesta v podstate ani nebol čas, keďže na druhý deň ráno nás čakala 9 hodinová cesta na Sinajský polostrov. Na Hurgadu si teda budem musieť nabudúce vyčleniť viac času, no ak by som mal porovnať Marsu s Hurghadou, tak prvú destináciu odporúčam pre ľudí hľadajúcich nerušený pokoj, kým tú druhú pre tých, ktorí túžia po nočných vychádzkach, kaviarňach, obchodoch a nočnom živote.
A hoci sa mi pobrežná oblasť veľmi páčila (milujem more), na Sinaj som sa nesmierne tešil. Nemal som očakávania, potom je človek často sklamaný a nespokojný. Chcel som sa nechať prekvapiť tým, čo mi ponúkne táto tajomná časť Blízkeho východu. O Sinaji som toho veľa pred príchodom nevedel. Vedel som, že sever má veľké problémy s pašerákmi, chudobou, slabou infraštruktúrou, nedostatočnými vládnymi investíciami a teroristami. Vedel som, že sa tu nachádza veľmi známy Šarm el-Šejch a vzdialená Taba, kam pred niekoľkými rokmi ešte aj od nás chodili. A z toho, čo nám organizátori vopred hovorili Dahabe, som si o polostrove vytvoril obraz spomaleného sveta. Dokonca nám hovorili, že je to ich najobľúbenejšie miesto v krajine pre svoju pohodovú atmosféru. Keďže sme prichádzali z juhu, museli sme dostať na Sinaj cez mesto Suez a suezský kanál. To nám zabralo hodinu, ba možno aj viac, keďže bezpečnostné kontroly boli pred a aj po vstupe na ázijskú časť Egypta.

Prvý dojem zo Sinaja – riedko osídlená pustatina s checkpointmi a malými sídlami. Naša prvá zastávka bola pri meste Ras Sudr, kde sme v takmer úplne prázdnom rezorte priamo na pláži strávili noc, aby sme nasledujúce ráno mohli čerství vyraziť na najnáročnejšiu kapitolu celého backpackingu. Vody Suezského zálivu boli v noci búrlivé a fúkal aj silný vietor, na pocit tu bolo pomerne čerstvo. Zo Suezu do Ras Sudr to nie je ďaleko a preto sme v noci z pláže bez problémov mohli pozorovať blikajúce svetlá mesta spájajúceho Afriku s Áziou, keďže Sinaj je už v Ázii. Na dovolenky sem vraj chodia predovšetkým Káhirčania, tento rezort však bol až na pár dôchodcov a mladých rodín úplne prázdny. Po 9 hodinovej ceste sme sa v rozsiahlom rezorte s bazénom fyzicky aj psychicky pripravili na náročný výstup na vrch Sinaj (Mojžišovu horu). Táto hora je posvätná pre predstaviteľov 3 abrahámovských náboženstiev, ktoré uznávajú toho istého Boha – kresťanov, židov a moslimov. Nie je síce jasné, či sa práve táto hora spomína v Biblii, mnohí sa však domnievajú, že práve tu Mojžiš obdržal Desať božích prikázaní. Teórií je ale viac, avšak energia vyžarujúca z tohto miesta nanajvýš len potvrdí naše predpoklady. Trasa do Svätej Kataríny vedie najskôr cez pobrežie a následne cez horskú cestu, ktorá je otvorená len v určitých časových intervaloch a dostupná, ako inak, len cez checkpointy. Nachádzame sa vo vnútrozemí, teda uprostred hornatého Sinajského polostrova. Panorámou pripomína celé okolie vyprahnutý, nehostinný región bez súvislejších osídlení. Cestou do Svätej Kataríny sme videli len niekoľko roztrúsených beduínskych sídiel a samotná Katarína je taktiež len dedina a východiskový bod pre zdolávanie najvyšších vrcholov Egypta, ktorými sú Mount Sinaj (Mojžišova hora; Džebel Músa) a Džebel Katrína. Oba vrchy sa dajú výškovo prirovnať k našim Tatrám, presahujú totiž nadmorskú výšku 2000 metrov . Chýba tu len zeleň, potôčiky a staveniská, bohužiaľ spoznávací symbol súčasných Tatier. Zdolávanie Sinaja začalo o pol piatej popoludní . Mali sme naplánovaný nočný výstup, kvôli úmorným horúčavám je fyzicky nebezpečné a až nemožné sa vydať na túto vysokohorskú turistiku začiatkom augusta. Ešte pred samotným výstupom sme v dedine nakúpili potrebné energetické tyčinky, v žiadnom prípade nesmú chýbať datle a osobne odporúčam aspoň 4 litre vody – 2 veľké a 2 malé fľaše. Sprievodcovia nám dali posledné pokyny k výstupu, pri ktorom nás sprevádzali niekoľkí beduíni aj s mladým synom pána A’m Ramadana, ktorý žije so svojou rodinou v skromných podmienkach, no tradičným spôsobom života v horskej doline medzi Mojžišovou horou a Džebel Katrínou. Ak plánujete výstup so sprievodcami, určite sa u tejto rodiny zastavíte na čaj alebo kávu, presne ako sme to spravili aj my. Celkovo náš výstup trval niečo vyše 7 hodín, vrátane dvoch hodinových prestávok. Prvá prestávka bola už u spomínaného pána Ramadana, ešte za denného svetla, druhá zas už len pod samotných vrchom, pred najstrmším stúpaním, kde nás čakali kamenné schody vtesané do sinajských skál, ktoré poznajú vzdialenú históriu biblických príbehov. Okrem dostatočných zásob tekutín sú mimoriadne potrebné aj náhradné tričká, menší uterák, bunda na noc a dobrá kondička. Nielen kvôli veľkému prevýšeniu, ale aj tým teplotám, keďže suchý vzduch sa cez deň veľmi rýchlo ohrieva a v noci prudko ochladzuje. V priebehu výstupu stratíte veľa tekutín a preto sa odporúča dať si glg vody každých 5-10 minút a v žiadnom prípade si nerobiť opakované malé prestávky. Váš organizmus sa ešte viac vyčerpá a stratíte veľa času, ktorý budete potrebovať na vrchu na odpočinok pred ranňajším zostupom. Utrpenie, ktoré človek môže vynaložiť prí výstupe, ale stojí za tie pocity slobody a vnútornej hrdosti, ktoré sa na vás vyvalia hneď po tom, ako celý spotený v studenej noci dorazíte na vrch a od únavy sa hodíte o zem. Po poslednej prestávke pred kamennými schodmi som totiž zvolil taktiku – nezastaviť, nekecať, rýchlym tempom vystupovať. Vrchol tohto posvätného miesta sme dosiahli niečo medzi polnocou a jednou hodinou. Noci sú tu čisté, nádherné, s blikajúcimi lietadlami a padajúcimi hviezdami. V žiadnom prípade tu nepočítajte so signálom či elektrickým prúdom, hoci je tu domček, kde vám predajú vodu či čokoládu. K dispozícii sú desiatky diek a madracov, stačí si len vybrať a nájsť ideálne miesto na svoj 2-3, maximálne 4 hodinový spánok. Spíte v zime, pod holým nebom, ohrieva vás len vnútorný pocit spokojnosti a úplne ľutujete, že kvôli neopísateľnej únave proste musíte spať aspoň tých pár hodín, aby ste neodpadli. Zaspávanie pod hviezdnatou sinajskou oblohou zaraďujem bezkonkurenčne medzi moje najkrajšie zážitky v živote. Dlho sme nespali, teda ani sme nemohli, ak sme nechceli zmeškať východ slnka. Čo sme určite nechceli. Skoro ráno si stačí vybrať to najlepšie miesto, teda tú najlepšiu skalu, z ktorej budete čakať na zjavenie malej ohnivej gule, ktorá sa len zrazu objaví na oblohe a jej lúče začnú okamžite ohrievať dovtedy studený vysokohorský vzduch. Nasledujú bohaté beduínske raňajky (v závislosti od toho, s kým absolvujete výstup) vo výške 2285metrov a návrat do Svätej Kataríny. Vzduch sa každou minútou ohrieva, je teda dobré sa ponáhľať a zbytočne nezdržovať prestávkami. Poludňajšie slnko dokáže byť nepríjemné.

 

Po tom, čo sme kráčali v stopách proroka Mojžiša, sme v závere nášho backpackingu mali v pláne 4 dni strávené v prímorskom mestečku Dahab. Toto malé mesto sa nachádza medzi Šarm el-Šejchom a Nuweibou, na východe Sinaja. Označuje sa aj za raj potápačov a jedno z najlepších lokalít na svete pre potápanie a šnorchlovanie. Dnes je žiaľ takmer kompletne bez cudzincov. V minulosti sem za účelom potápania chodili prevažne Rusi, Nemci, Angličania a prakticky všetci, ktorí leteli do Šarmu a túžili aj po niečom inom, než plážovom oddychu. Keďže Šarm počas tejto sezóny na nejakú dobu z ponuky väčšiny európskych cestoviek vypadol, katastrofálne to zasiahlo Dahab a celé východné pobrežie Sinaja až po Tabu, kde boli hotelieri nútení zavrieť takmer kompletne všetky hotely. Samozrejme aj v Dahabe, označovanom ako Egyptský Karibik, sú pláže vyhradené na sladké ničnerobenie. Najobľúbenejšou aktivitou miestnych a aj tých, ktorí sem utečú pred každodennou realitou, je ničnerobenie. Dahab je miestom relaxu, oddychu a pokoja, o čom sme sa mohli aj my presvedčiť. V priebehu 4 dní, ktoré nám vyčlenili pre Dahab, sme postupne navštívili to najkrajšie, čo nám región môže ponúknuť – Three pools, Blue hole, Blue Lagoon, Ras Abu Galoom, Colored Canyon. Prvé tri spomenuté lokality sú určené milovníkom potápania a oddychu na pláži. Abu Galoom pre tých, ktorí chcú vidieť nedotknutý raj na zemi. Colored Canyon zas pre tých, ktorí majú radi šialené výzvy, ako napríklad behanie a lezenie po kaňonoch v 40 stupňových teplotách. Od Dahabu je kaňon dosť ďaleko, vo vnútrozemí blízko Nuweiby a Taby, od ktorej severne už začína Severný Sinaj – zakázaná zóna pre cudzincov. Dovezú vás sem miestni beudíni na pickupoch, kvôli checkpointom a povoleniam na vstup do vnútrozemia ale potrebujete aj svoje pasy. Potulky kaňonom boli v porovnaní s výstupom na Sinaj o dosť kratšie, povolenie sme od policajtov získali len na hodinu. Človek sa tu kvôli prírodným scenériám cíti ako v amerických westernoch. Niet sa čo čudovať, kaňony sú asi všade rovnaké.
Z mesta Dahab srší pohoda, pokoj a radosť z tých pár cudzincov, ktorí sem došli v rámci našej skupiny. Absolútne tu necítiť žiadne napätie, ktoré panuje na izolovanom severe. Mesto ožíva, ako inak, v neskorých večerných hodinách, kedy sa zapĺňa pobrežná promenáda (tzv. Corniche) miestnymi aj turistami. Ako mi bolo povedané, okrem Arabov a niekoľkých Číňanov sem ľudia už nechodia. Mimoriadne chýbajú Rusi. Pritom aj toto mesto vie ponúknuť to, čo ďalšie pobrežné destinácie. Kto chce, nájde aj obchody s európskym alkoholom, pozdĺž promenády boli vybudované veľmi pekné poschodové reštaurácie s otvorenými terasami a sú tu aj diskotéky. A žije sa tu hlavne večer a v noci. Ani dve hodiny po polnoci nás nevyháňali z obchodov a reštaurácií. Nedostatok turistov je cítiť hlavne v reštauráciách na okraji promenády, ktorá je niekoľko kilometrov dlhá. Tu už reštaurácie zívali alarmujúcou prázdnotou, niektoré boli dokonca zatvorené. To zjavne symbolizuje zhoršujúcu sa turistickú situáciu, v ktorej sa Sinajský polostrov v posledných rokoch nachádza…

Na Sinaj som prichádzal bez prehnaných očakávaní, chcel som sa nechať prekvapiť. A tak to aj dopadlo, odchádzal som odtiaľ očarený, spokojný a doteraz sa mi nechce veriť, čo som v priebehu necelého týždňa na Sinaji pochodil. Aké nádherné pláže, obklopené majestátnymi, vyprahnutými horami, hlbokými kaňonmi, ktoré postupne klesajú až do mora. Aké príjemne teplé noci s jasnou oblohou, s dohľadom na Saudskú Arábiu. Akí fantastickí a milí ľudia. Aký pokoj, sprevádzaný tajomným tichom či už v horách, alebo na plážach. Zo všetkých navštívených miest v Egypte mi najviac prirástol k srdcu Sinajský polostrov, málo objavený a tak neznámy poklad. Nepodarilo sa mi tentoraz navštíviť blízke okolie Taby a presvedčiť sa na vlastnej koži o tom, že ju ľudia označujú za jedno z najkrajších miest na planéte. Po tom, čo som videl okolie Dahabu a Nuweiby, im ale nemám dôvod neveriť. Najbližšie neodídem z Egypta bez toho, aby som nevyskúšal kempy pri Tabe a neobjavil pláže severného pobrežia okolo Marsy Matrouh.

oto bola moja prvá skúsenosť s Egyptom, backpackingom (nízkorozpočtovým a nízkonákladovým cestovaním) a taktiež s organizáciou AIESEC. Ak chcete vidieť Egypt, tak choďte teraz, je na to pravý čas. Egypťania vás potrebujú a narozdiel od Chorvátska či Bulharska sa nemusíte biť o lehátka a miesta na pláži a pri bazénoch. Neostaňte však len v rezorte, to je tá najväčšia chyba, ktorú môžete spraviť. Za bránami rezortu neuvidíte z krajiny nič. Choďte von, dajte sa s ľuďmi do reči, objavujte, cestujte na fakultatívne výlety. Egypt nie je len o rezortoch a pyramídach. Krajina ponúka oveľa viac možností na objavovanie a spoznávanie. A nemajte strach z terorizmu. Skutočne. V žiadnom prípade nechcem zľahčovať reálnu hrozbu, ktorá pochádza od Daeshu (neznášam pomenovanie „Islamský štát“), ak sa však necháte zastrašiť, tak ste práve začali hrať ich hru a loptu prihrali na ich stranu. Živí ich náš strach a naša nenávisť. Mnoho ľudí sa pred vycestovaním pýta na súčasnú bezpečnostnú situáciu. Či je povolené opustiť hotel a vyjsť von. Mojich 6 týždňov prežitých v uliciach Káhiry a cestami kade-tade je snáď dostatočnou odpoveďou na tieto otázky. Opatrnosť je vždy na mieste, no ak si povieme, že Egypt je nebezpečný, ja tam nepôjdem, tak vlastne len napomôžeme tým, ktorí chcú položiť na kolená turizmus v tejto severoafrickej krajine. Hrozba útokov tu nie je ani o chlp vyššia, než u nás v Európe. Nerád by som videl krajinu ani cez ružové okuliare. Určite, nič nie je čiernobiele. Okrem veľmi milých, otvorených ľudí žijú aj tu zákeráci. No napriek niektorým negatívam (nízka starostlivosť o životné prostredie, časová ľahostajnosť, predstava o Európanoch ako milionároch) som tu našiel druhý domov, kam sa budem vždy s radosťou vracať, nech už bude mediálny obraz o muslimoch a arabských krajinách akýkoľvek. Precestoval som podstatný kus krajiny a nepotrebujem médiá k tomu, aby mi určovali, kam radšej v žiadnom prípade necestovať.

Podstatou backpackingu je cestovanie na čo najviac miest s čo najnižším rozpočtom za čo najnižšie finančné náklady na úkor vášho komfortu a pohodlia. Dá sa to? Určite áno a práve tu začína dobrodružstvo a krása cestovania. Dvojmesačný egyptský backpacking sa cenovo zmestí do týždňového all inclusive pobytu v 4* hoteli (bez zarátanej letenky) a ak veľmi chcete, môžete ešte aj niečo ušetriť. A za celý backpacking precestujete za menej peňazí niekoľkonásobne viac, než by ste stihli zažiť a vidieť za týždeň, dva týždne. Je len na vás, čo budete jesť, kde budete jesť, kde budete bývať, akých ľudí stretnete a na čo vlastne potrebujete míňať peniaze. A cestovať sa určite oplatí, pretože peniaze, ktoré do toho vrazíte, sa vám viacnásobne vrátia v podobe nezabudnuteľných momentov, ktoré zažijete a ktoré som zažil aj ja spolu s ďalšími vyše 50 ľuďmi z celého sveta. A tie momenty vám nikto nikdy nevezme, ani ich nestratíte. Prídete na to, že peniaze investované do cestovania sú možno najlepšie investované peniaze. Spoznáte zaujímavých ľudí s ich príbehmi, ktoré vás natoľko zaujmú, že stratíte kontrolu nad časom. Ochutnáte jedlá, ktoré by ste inak nemali možnosť ani vidieť. Budete jesť spôsobmi, ktoré by vám doma ani nenapadli, ako sme jedli napríklad my na streche 7 poschodovej budovy alebo na zemi pri brehu Níla. Spoznáte sám seba, hranice vašich možností, rozšírite si obzory, naučíte sa frázy z cudzích jazykov (Yalla habibi!). Prestanete sa báť cudzieho sveta a bude z vás odvážny človek. Zrazu si uvedomíte, že svet nekončí za hranicami Slovenska a aj tam niekde stovky kilometrov ďaleko od domova sa ľudia snažia žiť svoje životy, presne ako my. Len vďaka AIESECU som mal jedinečnú príležitosť byť obklopený ľuďmi najrôznejších náboženstiev, záujmov, farieb pleti. Ateisti, hindovia, kresťania, ľudia inšpirovaní budhizmom, sunitskí muslimovia v jednej skupine, bez toho, aby sa hádali o tom, ktorý z nich je lepší. A každý bol niečím špecifický – Turci svojím priateľským prístupom a tým, že vám vždy minimálne 3x ponúkli jesť z ich porcie; Číňania svojou obrovskou zvedavosťou, dobrosrdečnosťou a slabou angličtinou; Juhoameričania s najväčším životným elánom a tanečnými schopnosťami; Severoameričania s potrebou byť v strede pozornosti; Gréci svojím tichým vystupovaním a napríklad Pakistanci prekvapivou otvorenosťou. Kamarátstva černochov s belochmi či muslimov s kresťanmi sú možné, pokiaľ sa vzdáte predsudkov a falošného európskeho pocitu nadradenosti. Cesta k mieru, kde nenávisť a xenofóbia budú neznámymi pojmami, vedie cez vzájomné, medzikultúrne spoznávanie. A cestovanie do zahraničia vám k tomu len napomôže. Vybrať sa do zahraničia je možné v hociakom veku, s pribúdajúcim vekom však (pri všetkej úcte) pribúda aj vyšší pocit zodpovednosti, preto odporúčam backpacking pre mladých ľudí. Ak my mladí nevyužijeme naše šance a možnosti, jedného dňa s pocitom viny a ľútosťou sa možno zamyslíme nad tým, čo sme premeškali, nevyužili a koľko snov ostalo nesplnených. A veru dá sa cestovať aj za malé peniaze. Dajú sa nájsť spiatočné letenky za vynikajúce ceny a bývať je možné aj cez Couchsurfing. Tak sa nebojte, nestrácajte svoj drahocenný čas, pripravte batoh a zarezervujte si najlacnejšiu letenku.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *