Nekropoly sú súčasťou každého ľudského sídliska. Profesor Vladár považuje za začiatok kultúry moment, kedy pravekí ľudia začali pochovávať svojich mŕtvych. Väčšina pohrebísk sa nachádza mimo obydlí živých a sú vyhradené takmer výlučne večnému odpočinku nebožtíkov. Rovnako tomu bolo aj v prípade severného pohrebiska v Káhire. Mamluckí vládcovia Egypta boli nútení nájsť miesto pre mauzóleá mimo husto zaľudnenú stredovekú Káhiru. Začali preto stavať hrobky mimo mesta, na mieste dnešného severného pohrebiska, alebo všeobecne nazývaného mesta mŕtvych. Názov vznikol kvôli tomu, že na pohrebisku stoja domy, žijú tu ľudia v tesnej blízkosti nebožtíkov. Cintorín pripomína viac mestskú časť, než pohrebisko.
Prvými obyvateľmi pohrebiska boli strážcovia kráľovských hrobiek, neskôr s rastom hlavného mesta sa sem prisťahovavali ľudia z okrajových štvrtí. Mameluci zároveň uchovávali egyptskú tradíciu súžitia s mŕtvymi. Honosné mauzólea neslúžili len ako hrobky, ale aj ako noclahárne pre pútnikov a ľudí bez domova, ktorí robili spoločnosť mŕtvym a zároveň im odovzdávali svoju vďaku.
Okolo mesta mŕtvych sme šli už pred niekoľkými dňami, keď sme sa po západe slnka presúvali z parku al azhar do starého mesta. Kráčali sme popri autostráde a pod nami napravo, pod niekoľko metrov vysokým dialničným násypom boli nízke stavby, domy a po uliciach trčali zo zeme náhrobky. Už vtedy sme uvažovali, že stačí len zbehnúť dole schodami a budeme v meste mŕtvych. Mesto prikrývala tma a bolo v ňom ticho ako v hrobe. Všetci zašli do domov na večeru po celom dni pôstenia.
Lákalo nás pohrebisko v noci. Napokon sme si ho nechali na denné svetlo. Bol by som prekvapený, keby sme na uliciach stretli niekoho práve v čase iftaru, ale obával som sa, že by sme boli v noci za votrelcov. Veď kto iný sa motá potme okolo cudzích príbytkov. Neskôr sme dostali radu, že je lepšie, ak sa tam vyberieme cez deň.
Včera sme sa vyhrabali z domu až navečer. Jednak ako hovorí mayo stále jedinú a najužitočnejsiu frázy, ktorú sa v arabčine naučil – šób iktír, veľmi horúco. Dá sa s ňou nadviazať akákoľvek konverzácia. Do mesta mŕtvych sme dorazili taxíkom až o šiestej, hodinu pred iftarom. Taxikár nevedel, kde nás má vyložiť a nevedeli sme to vlastne ani my. Tak nás dopravil hneď na okraj sídliska pár metrov od zjazdu z diaľnice. Tam to vyzeralo ako všade inde v Káhire. Ufúlané domy, sem tam odpadky a rozbité auto odparkované pri krajnici. Žiadne hrobky ani nemrtvi chodiaci po uliciach. Jediný rozdiel oproti centru mesta. Pocit. Akonáhle sme vystúpili z taxíku, všetky pohľady sa upriamili na nás. Začal som prehodnocovať naše rozhodnutie.
Keď sme šli po diaľnici z parku, Ewa mi vysvetľovala, že červené paneláky na kopci nad mestom mŕtvych tvoria nebezpečné sídlisko. Drogy, zbrane atď. Proste miesto, kam nepôjdete, ak nie ste úplne uderení. Mesto mŕtvych je alebo bolo navštevované turistami, čiže to nie je až taká divočina. Treba si ale uvedomiť, že sa jedná o jednu z najchudobnejších častí Kahiry, kde nie je ani jeden policajt a podľa toho sa aj správať. Neovievať sa dolármi, nenosiť kilové zlaté reťaze atď. Pokiaľ možno nefotiť ľudí bez ich dovolenia a nejesť a nefajčit po uliciach počas ramadanu.
Karta sa obrátila. Nemal som ani príliš chuť vyťahovať telefón a hrať sa na turistu. Zato miestne decká áno. Začali si fotiť Johnnyho. Rozhliadli sme sa okolo seba. Netušili sme, ktorým smerom začať. Všetci po nás pozerali. Vtedy v mexiku, otázka bola, či začnú strieľať alebo nie. Preháňam samozrejme, opisujen len dojmy, nikto po nás ani len kameňom nehodil.
V takýchto situáciách je najlepší pomocník môj r2d2 droid s mapami a GPS. Problémom sa stalo to, že sme netušili, kde presne nás taxikár vyložil a GPS nevedelo nájsť satelit. Prekročili sme rieku Styx. Postávať sme tam nemohli. Ponúklo sa nám jediné riešenie. Poďme sa stratiť. Zvolili sme inštinktívne smer a zašli do úzkych uličiek. Tváriť sa nenápadne, prechádzať sa, udržiavať pohyb. just smile and wave boys, smile and wave.
Konečne sme mali vzrušenie, ktoré nám v posledných dňoch relaxu v Káhire chýbalo. Boli sme na mieste, kde sa nemotali žiadni turisti a veľmi ostražito sme sa pohybovali po úzkych uličkách. Deti po nás vykrikovali, starším sme sa zdravili. Tí opodiaľ nás len v tichosti sledovali. Na jednej ulici bol postavený biliardový stôl a chlapci hrali biliard. Jeden z nich, mohol mať tak pätnásť, po nás začal ukazovať prstom, imitujúc streľbu. Starší pán na ulici ho zahriakol. Nemal som ani príliš chuť hovoriť po anglicky. Motali sme sa ulicami, ľudia nás pozývali na večeru. Taktne sme ich odmietali so slovami, že sme už dohodnutí s priateľmi.
V meste mŕtvych sa nachádzajú vysoké mauzóleá s kupolovitými strechami zakončenými polmesiacom, ale hroby sú prakticky všade. V mauzoleu niekto býva, za plechovou bránou domu je dvor s náhrobkami. Bližšie k autostráde ubúdali obydlia a pribúdalo hrobov. Slnko zapadlo rýchlo. Ulice úplne utíchli a mesto mŕtvych ostalo ako po vymretí. Len potulujúce psy po nás štekali. Nenazval by som to strachom, ale napĺňali ma zvláštne pocity. V tom tichu aj srdce bilo pomaly. Nechcelo rušiť.
Priechod na hlavnú cestu nám zatarasila svorka brechajúcich psov. Na uliciach nikoho nebolo. Svorku nemal kto okríknuť, tak sme sa jej radšej zďaleka vyhli a vyšli na autostradu o kilometer ďalej. Nad mestom mŕtvych bola noc.
V meste sme na základe odporúčania objavili lacnú sudánsku reštauráciu. Nebudem sa ani snažiť opisovať cestu k nej. Je neďaleko námestia Attaba. Musíte sa po nej popýtať. To že sme blízko nám napovedali tmavšie tváre ľudí postávajúcich popri ceste. Vedľa mešity sme zahli do uzučkej uličky a našli sme vchod, do ktorého by sme sami od seba určite nevošli. V malinkom krámku sedelo niekoľko černochov a pozeralo televízor. Ten som im omylom odpojil, keď som dával kamoške telefón na nabíjačku. Počas modlitby. Bolo to prijaté so smiechom. Našťastie. Ale nečudujem sa, keď videli dvojmetrového chalana, ako sa pokúša so sklopenou hlavou stratiť pod zem.
Dobre sme sa najedli a ochutnali sudánsku kávu. Veľmi silná a štipľavá vďaka zázvoru v nej. Teda preložili sme si to ako zázvor, pretože našou arabo-angličtinou sa nedalo preložiť všetko. Výborné ukončenie predposledného dňa pred cestou. Za chvílu to znova začne. Život v pohybe a prachu ciest. Možno sa nám podarí vymyslieť ešte dajake hlúpe dobrodružstvo, kym skončíme v Jeruzaleme.
„Živé mesto mŕtvych, posiate hrobami, vrstvami odpadkov, kričiacimi deťmi, túlavými psami, znudenými mačkami, pod nim metro, nad nim nebo, medzitým ulice, kde sa freneticky v horúčave mihajú a striedajú tváre, zvuky, vône, chute, pachy, tvary, farby, okamihy – presne stotina sekundy na rozhodnutie – lútosť, hnev, pobavenie, beznádej, smútok, únava, radosť… aj hlad. Egyptske veľkomesto západneho štýlu fungujúce (?!) podľa arabského systému. Dlhé nohavice mužov a šatky na tvárach žien. Depresia si podáva ruky s eufóriou. (ne)zblázniť sa je (ne)možné.”
Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape
