Staroveké mesto Palmýra sa nachádza v centrálnej časti Sýrie v oáze asi 210 km severovýchodne od Damašku. Vďaka svojej polohe získala Palmýra už v staroveku prezývku „Nevesta púšte“, keďže bola dôležitou zastávkou a miestom pre odpočinok karaván a obchodníkov prechádzajúcich cez nehostinnú Sýrsku púšť. Názov mesta vznikol na základe pôvodného aramejského názvu Tadmor, čo v preklade znamená palma. Vzhľadom na tento starší názov ho Gréci následne pomenovali ako Palmyra (???????)
Pôvodné obyvateľstvo Palmýry tvorili najmä Aramejci a Amoriti. Základy palmýrskeho jazyka tvorí aramejčina, z ktorej by sme dokonca mohli vyčleniť samostatný miestny dialekt tzv. palmýrčiny. Vtedajší obyvatelia využívali dve rôzne sústavy písiem: aramejské monumentálne písmo a mezopotámsku kurzívu, čo je spôsobené najmä jej hraničným postavením medzi západnou a východnou kultúrou. Najznámejším bilingválnym nápisom je tzv. Palmýrsky sadzobník poplatkov (dnes v petrohradskej Ermitáži) z roku 137, ktorý je vytesaný v aramejčine a gréčtine do obrovskej kamennej tabule (4,7 x 1,75 m). Prináša rôzne informácie o organizácií a charaktere palmýrskych obchodných kontaktov.
Najvyšším palmýrskym božstvom bol boh kozmického poriadku – Bel, ktorý býva často stotožňovaný s mezopotámskym božstvom Bel-Marduk. V antickej mytológii by sme našli jeho ekvivalenty v gréckom Diovi a rímskom Jupiterovi. Do dnešnej doby sa v Palmýre zachovalo viacero chrámov zasvätených aramejským, babylonským, ale aj mezopotámskym božstvám.
Prvé zmienky o meste Tadmor sa objavili na dvoch hlinených tabuľkách z Mari už v 18. storočí pred Kr., kedy bola Palmýra významným obchodným mestom v rozsiahlej obchodnej sieti medzi Mezopotámiou a severnou Sýriou. V Biblií sa o Palmýre píše ako o púštnom meste, ktoré opevnil kráľ Šalamún. O ďalšiu písomnú zmienku sa zaslúžil rímsko-židovský historik Josephus Flavius, ktorý vo svojom diele Antiquitates Judaicae zmieňuje Palmýru ako mesto, ktoré Šalamún nielenže opevnil, ale dokonca nechal celé postaviť.
Palmýra začína nadobúdať na svojom význame najmä v 3. storočí pred Kr., kedy sa cesta prechádzajúca mestom stala jednou z hlavných obchodných ciest spájajúcich východ a západ. Výhodou sa ukázal aj fakt, že ležala takmer na polceste medzi Stredozemným morom a riekou Eufrat. Po smrti Alexandra Veľkého v roku 323 pred Kr. prebrali kontrolu nad Sýriou Seleukovci, avšak Palmýra zostala nezávislá a pokračovala vo svojej prosperite ako dôležitá zastávka prechádzajúcich karaván. V roku 64 pred Kr. Rimania pod vedením Pompeia obsadili Sýriu. Následne sa v roku 41 pred Kr. Marcus Antonius pokúšal zmocniť aj Palmýry, avšak neúspešne. Domáce obyvateľstvo bolo vopred varované pred možnou hrozbou, a tak ešte skôr ako prišiel rímsky útok, ušli na druhú stranu Eufratu. Z toho vyplýva, že Palmýra mala ešte aj v tejto dobe nomádske osídlenie, ktoré sa dokázalo premiestniť aj so svojimi majetkami vo veľmi krátkom čase.
Mapa starovekého sveta s Palmýrou
Palmýra sa stala súčasťou rímskej provincie Sýria počas vlády cisára Tiberia (14 – 37). Jej význam a dôležitosť ešte viac narastal, keďže bola situovaná priamo na obchodnej ceste, ktorá spájala Rímsku ríšu s orientálnymi ríšami akými boli Perzia, India a Čína. Po roku 106, kedy Rimania dobyli a ovládli aj konkurenčnú nabatejskú Petru, sa Palmýra ešte viac predrala do popredia. Stala sa obchodným hegemónom celej oblasti. V roku 129 zavítal do mesta v oáze aj samotný cisár Hadrián, ktorý bol Palmýrou tak očarený, že ju vyhlásil za slobodné mesto a premenoval ju na Palmyra Hadriana. V roku 212 cisár Caracalla vyhlásil Palmýru za rímsku kolóniu, vďaka čomu získalo domáce obyvateľstvo rovnaké práva ako rímski občania a mesto bolo zároveň aj zbavené povinnosti odvádzať dane a poplatky pre ríšu. Druhé a tretie storočie sa zvykne označovať za zlatý vek mesta, kedy prosperovala vďaka rozsiahlym obchodným kontaktom a v Rímskej ríši mala zvýhodnené postavenie.
Obchodný význam Palmýry začína slabnúť začiatkom 3. storočia, kedy perzská dynastia Sasánovcov obsadila povodia riek Eufrat a Tigirs, a v roku 227 odklonili obchodnú cestu karaván. Ríša Rimanov sa práve v tomto období zmietala v silnej kríze, čo využili práve Sasánovci, ktorým sa podarilo rímske vojská pravidelne porážať. Palmýrsky princ Odenathus podporoval Rimanov vo vojenských stretoch proti Sasánovcom. V roku 255 bol vymenovaný cisárom Valeriánom za guvernéra provincie Sýria Phoenicie s hlavným mestom v Palmýre. Po tom ako v roku 260 perzský kráľ Šápur I. porazil a zajal cisára Valeriána, prišla Odenathova pomsta Dostal do stretu s Perziou a Šápurove vojská zdolal. Následne sám seba vyhlásil za kráľa a v roku 260 založil Palmýrsku ríšu.
V roku 267 boli Odenathus a jeho starší syn Herodes náhle zavraždení. Moc nad Palmýrou mala po ich smrti pripadnúť jeho mladšiemu synovi Vabalathovi. Pre jeho nedospelý vek sa však vlády ujala jeho matka a teda Odenathova manželka – kráľovná Zenobia, z ktorej sa stala uznávaná a sebavedomá vládkyňa. Zenobia mala údajne grécko-arabský pôvod, bola mimoriadne inteligentná, vzdelaná a tiež atraktívna – často bola prirovnávaná k preslávenej Kleopatre (Zenobia sama o sebe vyhlasovala, že je nasledovníčkou egyptskej kráľovnej Kleopatry).
Kráľovná Zenobia bola vplyvnou vládkyňou a so svojimi vojskami si podrobila celú Sýriu, Palestínu a Arábiu, v rokoch 269 a 270 sa jej podarilo dobyť aj Egypt a väčšinu Anatólie. Nasledovne vyhlásila nezávislosť novovytvorenej rozsiahlej Palmýrskej ríše od Ríma. Situáciu pohotovo riešil v roku 272 nový rímsky cisár Aurelián, ktorý porazil jej vojská v bitke pri Immae (neďaleko Antiochie) a neskôr aj pri Emese (dnešný Homs). Palmýra bola o rok neskôr opäť obliehaná rímskym vojskom pod vedením Aureliána. Dal svojim vojakom príkaz, aby mesto zničili a všetko obyvateľstvo vyvraždili. Aurelián tak ukončil krátku existenciu Palmýrskej ríše a jej územia prešli opäť pod rímsku kontrolu. Po týchto udalostiach stratila Palmýra svoje významné spoločenské a obchodné postavenie, a preto jej význam pomaly upadal. Zenobiu po vojenských stretoch zajali a odviedli do Ríma, kde ju Aurelián počas osláv triumfu prezentoval zviazanú v zlatých reťaziach ako svoju vojnovú korisť. Existuje viacero variantov o následnom osude zajatej kráľovnej. Podľa jednej z interpretácií jej cisár Aurelián poskytol luxusnú vilu v Tibure (dnešné Tivoli), kde sa venovala najmä spoločenským aktivitám a filozofickej činnosti. Iné zdroje tvrdia, že zanedlho zomrela z bližšie nezistených príčin, najčastejšie sa zmieňuje otrávenie, vyhladovanie k smrti, vážna choroba alebo dokonca samovražda či poprava.
Kráľovná Zenobia
Koncom 3. storočia cisár Dioklecián opevnil schátralé mesto systémom pevností, ktoré mali chrániť východné hranice Rímskej ríše. Neskôr v 6. storočí byzanský cisár Justinián obnovil v Palmýre opevnenie a vybudoval tu aj niekoľko byzantských kostolov, avšak z väčšiny mesta zostali aj naďalej len ruiny. V roku 634 arabský vojvodca Chalíd ibn al-Walíd obsadil Palmýru, ktorá sa tak následne ocitla pod vplyvom Arabov a rozpínavého islamu.
V roku 1089 zasiahlo oblasť Palmýry silné zemetrasenie, ktoré značne poškodilo mnohé stavby. Neskôr v 12. storočí Arabi vystavali opevnenie okolo Belovho chrámu, ktorý sa v tejto dobe zmenil na obývanú pevnosť. Palmýra postupne strácala na význame a kráse, neskôr bola dokonca postupne opúšťaná. Na konci 13. storočia prišiel útok Mongolov a v nasledujúcich desaťročiach aj ďalšie útoky rôznych dobyvateľských národov a ríš, ktoré mesto ešte viac zničili a spustošili. Opustené a zničené mesto bolo postupne vplyvnom silných púštnych vetrov pochovávané pod nánosy vrstiev piesku a veľkolepá Nevesta púšte na dlhé desaťročia upadla do zabudnutia.
Slávne mesto uprostred Sýrskej púšte bolo znovu objavené až v roku 1678 dvomi anglickými obchodníkmi z Aleppa. Po ich objave prichádzalo do ďalekej púštnej Palmýry mnoho dobrodruhov, cestovateľov, ale aj bádateľov z Európy, ktorí mali evidentne veľký záujem o túto lokalitu. Postupne boli palmýrske ruiny odkrývané a začali sa aj prvotné výskumy rôznych amatérskych bádateľov. Avšak prvé odborné a systematické archeologické prieskumy v Palmýre začali až v roku 1929, kedy tu rozsiahle a dlhoročné výskumy zahájili francúzski archeológovia. Ruiny starovekej Palmýry sú od roku 1980 zapísané na zozname kultúrneho a historického dedičstva UNESCO.
Ruiny starovekej Palmýry
