Ako Hizballah prispel k rozvoju cestovného ruchu
Libanon je rozlohou malá krajina, menšia než Slovensko. Pokiaľ ale chcete vidieť všetky jej zaujímavosti, a pritom si i v kľude zalyžovať a vykúpať sa, potrebujete aspoň dva týždne. Od minulého roku môžete do svojho itineráru zahrnúť aj múzeum, ktoré postavilo libanonské hnutie Hizballah, alebo Strana Božia.
Bez ohľadu na to, aký je váš názor na túto politickú stranu a militantné hnutie zároveň, výlet do Mleety (názov miesta, kde sa múzeum nachádza), stojí určite za to. Keď už nie kvôli tomu, aby vás presvedčili o takmer nadprirodzených schopnostiach Hizballahu poraziť nepriateľa, tak kvôli regiónu, v ktorom sa Mleeta nachádza. 
Mleeta je vlastne názov pahorku, ktorý kedysi slúžil ako strategická pozícia Hizballáhu proti izraelskej okupácii, hlavne vďaka svojej polohe, ktorá bojovníkom umožňovala mať prehľad o dosť veľkej ploche územia na juhu Libanonu. Výhľad z Mleety stojí skutočne za to vidieť; pred vami sa zrazu otvorí južný Libanon v plnej svojej kráse, so svojimi kopcami a dedinkami, vidíte až k mestu Sidon a Stredozemnému moru, na juh, keď je dobrá viditeľnosť, je vidieť do najsevernejších častí Izraela.
Samotné múzeum bolo otvorené v roku 2009 ako projekt Hizballáhu, ktorým chce hnutie priblížiť návštevníkom svoju históriu, spôsob odboja, ktorý v priebehu okupácie viedli a určite i akosi presvedčiť o potrebe viesť vojnu voči sionistickému nepriateľovi i dnes, keď Izrael okupuje už len niekoľko kilometrov Libanonského územia (jedná sa o takzvané Farmy Sheba, o ktorých Izrael tvrdí, že patria Sýrii).
Múzeum zamestnáva niekoľko odborne vyškolených sprievodcov, ktorí vám svojou dobrou angličtinou
vysvetlia detaily boja Hizballahu, ukážu zbrane, ktoré hnutie v prvopočiatkoch svojho pôsobenia používalo a prevedú vás tajnými chodbami, z ktorých velitelia kedysi organizovali bojové operácie.
Múzeum sa zaoberá tiež nepriateľským vojskom, IDF (Israel defence forces). V prostriedku nezastrešenej časti múzea upúta návštevníkov takzvané peklo, ktoré na zníženej podlahe vystavuje izraelské tanky, zbrane a rôzne artefakty, ktoré izraelská armáda stratila alebo zanechala po svojom odchode v roku 2000 z Libanonu za sebou. Niekoľko zbraní je i z posledného konfliktu, vojny v roku 2006.
Izraelu sa venuje aj jedna hala múzea, kde na stenách visia panely napríklad s presnou schémou hierarchie izraelskej armády. Sprievodca to komentuje tým, že zatiaľ čo Hizballah veľmi dobre pozná zloženie veliteľstva nepriateľskej armády až do takých detailov, ako sú telefónne čísla dôstojníkov 
a generálov vrátane ich emailových adries, Izrael takéto informácie o Hizballahu nemá, a pozná iba jedno meno – meno generálneho tajomníka Hassana Nasrallaha. Ďalšie panely do detailov popisujú spôsoby boja jednotlivých jednotiek izraelskej armády a počet vojakov. Sprievodca tu pripomína, že izraelská armáda je nesmierne veľká a so zálohou tvorí možno až polovicu obyvateľstva krajiny. Koľko obyvateľov Izrael má, to už sprievodca nevedel.
Na záver, alebo hneď na úvod sú návštevníci pozvaní do kina, kde k nim prehovorí sám Hassan Nasrallah a víta ich na mieste, ktoré pre Hizballah v minulosti
znamenalo mnoho. Úplne posledná veta tohto charizmatického lídra zostáva znieť v ušiach – Israíl saqata (Izrael už padol). Veta, v ktorej sú zhrnuté túžby vodcov, členov a sympatizantov tohto na európsko-americké pomery teroristického hnutia, ktorej naplnenie podnietilo samotný jeho vznik v roku 1982. Veta, ktorá ale v prípade, že by sa vyplnila, by do pekla dejín poslala i samotné hnutie Hizballah.
Všetky fotografie k téme nájdete v galérii autorky tu.
