V posledných dňoch a týždňoch sa stávame svedkami zaujímavých zmien v Afrike a na Blízkom východe. S napätím sledujeme, ako sa vyvinie situácia ohľadne delenia Sudánu a či vôbec k rozdeleniu dôjde a hlavne, za akú cenu.
Severnou Afrikou otriasli protesty v Tunisku, ktoré prinútili prezidenta utiecť do exilu a viedli k pádu vlády. Momentálne protesty pokračujú ďalej kvôli nespokojnosti Tunisanov s prítomnosťou bývalých ministrov vo vláde dočasnej.
Tuniský prezident Ben Ali odletel z krajiny za päť minút dvanásť, čoho dôkazom sú aj útoky na členov jeho rodiny a zatýkanie. Po dvadsiatich troch rokoch jeho vládnutia nespokojnosť domáceho obyvateľstva vyeskalovala až do bodu, kedy sa vládnuci aparát krajiny otriasol v základoch. Nanešťastie, ale ako to býva, nezaobišlo sa to bez násilností, rabovania a bez obetí na životoch. To, či Tunisania vzbĺkli sami alebo ich k tomu niekto podpichol, môže byť len v rovine našich špekulácií. Ak teda neprinesie portál WikiLeaks za rok dajaké nové chúlostivé informácie. Každopádne Ben Ali bol pre Washington stabilným spojencom. Do Tuniska sa ale asi už nevráti. Predovšetkým po tom, čo si na popularite získal nejakou tou tonou zlata, ktorú si ako suvenír so sebou vzal do exilu zo štátu, kde jeho krajania denne bojujú o pár dolárov.
„Samozrejme očakávam, že budeme môcť použiť Tuniského príkladu pri rozhovoroch s ostatnými arabskými vládami,“ povedal pre Aljazeeru Jeffrey Feltman, popredný vyslanec Spojených Štátov pre Blízky východ. Dodal, že s takýmito výzvami sa stretávame v rozličných častiach sveta a taktiež v tom arabskom. Verí, že ľudia budú svoje rozhorčenie z politických, ekonomických a sociálnych problémov oprávnenie prejavovať.
Pri súčasných možnostiach elektronických médií a rýchlosti šírenia informácií sa Tunisko stáva akýmsi príkladom pre celý arabský svet a vyvoláva istotne obavy v mnohých režimoch. Z histórie vieme, že revolúcie a prevraty sú veľmi nákazlivými náladami. Presvedčili sme sa o tom v roku 1848 v Európe, kedy revolúcia otriasla niekoľkými veľkými a silnými monarchiami a v roku 1968 to zavrelo vo Východnom bloku. Ľudia radi nasledujú príklady a hlavne keď už „myšlienka visí vo vzduchu“. Protesty sú vlnou, ktorá strháva so sebou stále viac ľudí, až kým nezačne podmývať tie najvyššie štátne posty.
Ticho vyslovované predpovede, že podobné nálady sa prejavia aj v iných krajinách na Blízkom východe sa naplnili. Plamene nespokojnosti vzbĺkli po Tunisku už aj v Egypte, kde si protivládne protesty vyžiadali už dve obete na strane protestujúcich a jednu obeť z radov polície. Všetky tri boli viac súhrou nešťastných okolností ako výsledkom krvavých stretov.
Protesty organizované cez internet a sociálne siete sa rozšírili vo viacerých egyptských mestách. Ľudia sú nespokojní so situáciou v krajine, kde 40 miliónov ľudí žije len za 2 doláre na deň. Egyptský blogger El Hamalawy povedal Aljazeere, že protesty sú nevyhnuté, aby odoslali vláde odkaz, že egyptský prezident Hosni Mubarak nie je odlišný od Ben Aliho a chcú ho preč tiež.
Ak sa to vraj podarilo v Tunisku, prečo by sa to nepodarilo aj v Egypte. Mubarak, podobne ako Ben Ali, vládne v krajine už tretím desaťročím. Organizátori protestov inšpirovaných práve dianím v Tunisku sú presvedčení, že toto je pre súčasnú vládu začiatok konca.
Polícia v Egypte zasahuje proti protestujúcim za použitia vodných diel a slzotvorného plynu. Demonštrácie sa rozrástli doposiaľ vo viacerých mestách krajiny, okrem Káhiry a Alexandrie aj na severe v delte Nílu a v Asuáne.
El Hamalawy povedal, že ľudia v Egypte majú už dosť režimu, ktorý nezabezpečuje živobytie pre občanov krajiny, diktátorstva a mučenia. „Ak nebude Mubarak zosadený zajtra, bude to pozajtra. A keď nie, tak to bude budúci týždeň.“
Otázkou zostáva, či so sebou tieto dve africké krajiny strhnú aj ďalšie. Pre Severnú Afriku nastáva možno obdobie historických zmien. Tunisko, Egypt, Sudán. A to nie sú jediné krajiny na okolí s autoritatívnymi režimami a problémami v ekonomike a sociálnej oblasti. Neisté je len, ktoré z nich to ustoja a ktoré nie.
Nespokojnosť a protesty ovládli i keď z iného dôvodu ale ovládli aj Libanon. Predošlá vláda sa rozpadla a parlament zvolil nového premiéra. So zmenami nie sú spokojní všetci, na čo doplatila aj kamera televízie Alarabyie a auto televízie Aljazeery. Ale o tom už písal Lukáš Goga tu.
To, že k zmenám dochádza je jasné, otázkou zostáva, kam až to dospeje. Zmena možno zaklope na dvere aj ostatným štátom. Pár ľudí čaká veľa bezsenných nocí.
