Káhira sa prebúdza a peši sa predierame tou masou áut, ktorá stihla zablokovať všetky cesty. Ranná špička v Káhire je doslova brutálna. Prechádzanie cez cestu by si mal človek odpozerať od domácich. Autá sa rútia sprava i zľava a čo spraví Káhirčan? Proste ide, nepozerá sa a ide. Adrenalín stúpa, ale ono to tak jednoducho funguje. Nad mestom sa vypína mohutná Citadela, ktorá sa stala spolu s Alabastrovou mešitou jedným zo symbolov mesta. Lacný taxík až hore zoženiete kdekoľvek na ulici, ale pre dobrodružnejšie založených jedincov sa ponúka pešia prechádzka, ktorá vedie pomedzi štvrte, ktorým sa väčšina turistov snaží vyhnúť. Ulice sú plné odpadkov. Čo plné, oni sú nimi doslova posiate, že miestami ani nieje kam šliapnuť. Domy sú porozbíjané, všade je špina, prach a motá sa tu pár ľudí. Priamo na ulici sa odohráva každodenné divadlo ovocného trhu. Obrázok je akoby vystrihnutý zo starej čiernobielej knižky prevoňanej Arábiou. Kopa ľudí kupujúcich ovocie či zeleninu, v pozadí zvírený prach a minaret storočnej mešity. Práve tu človek uvidí aj druhú tvár Káhiry. Chudobu, špinu, ľudí spiacich na ulici, smetiská priamo pod oknami a nekonečné uličky pôsobiace ako nekonečný labyrint. Netreba pred tým zatvárať oči, pretože bez týchto vecí by obraz o tomto severoafrickom veľkomeste nebol dokonalý. Cestou na Citadelu sa vynára mešita Ibn Tulun z deviateho storočia. Má krásne točité minarety podobné tým, čo sú v irackej Samare. Tu priamo pod Citadelou je opäť zvýšená koncentrácia neprekonateľnej islamskej architektúry, čiže človek chodí s očami otvorenými a sleduje ako sa zrazu ocitol v rozprávke Tisíc a jednej noci. Vedľa pod stromom vylihuje policajt, ktorý má na starosti dopravu. Zistil, že proti tej mase áut nemá šancu vzdorovať, tak prečo by si radšej nepoležal v tieni? Tam mu je dobre.
V tieni alabastrovej mešity
Štíhle vysoké minarety sa hrdo týčia k nebu, zatiaľ čo dole pri bráne je obklopená voňavými kvetmi. Reč je o mešite Mohammeda Aliho, medzi domácimi prezývaná aj Alabastrová pre svoju charakteristickú farbu. Stojí na samom vrchu Citadely vďaka čomu ponúka panoramatický pohľad na nekončiacu Káhiru. Celé mesto sa topí v smogu, tak strašnom, že človek vidí len blízke stavby a pohľad do diaľky splýva do obrovskej šedivej kopy Vraj je za jasného počasia vidieť až k pyramídam v Gíze, ale kto vie kedy sa im to naposledy podarilo. Najkrajší pohľad je na neďalekú mešitu El Riffai s madrasou Sultana Hassana. Svojim výzorom by sa dala Alabastrová mešita zasadiť skôr niekde do Turecka, pretože sa architektúrou vôbec nepodobá na typické káhirské svätostánky. Smog sa snaží prebiť vôňu žltých a ružových oleandrov, ale na tomto mieste nemá šancu. Cesta do vnútra tejto stavby pochádzajúcej z 19.storočia vedie cez vyhriate mramorové kachličky a rozľahlé nádvorie. Príjemne mäkký, červený koberec sa núka aby si na ňom človek aspoň nachvíľu posedel a nechal sa unášať obdivuhodnými detailmi. Nad hlavami visí obrovská lampu asi s tisíckou malých zlatých svetielok. Pár metrov vedľa stojí menšia mešita, staršia o niekoľko stoviek rokov. Najzaujímavejším dielom je ručne vytesaný strop z dreva dovezeného až z ďalekej Indie. Citadela je aj miestom dvoch múzeí. Prvé z nich je venované histórii polície a druhé sa zaoberá všetkým čo sa týka egyptského vojska.
Káhira plná kostolíkov
Aj keď je Káhira jedno z najväčších a najvýznamnejších miest islamského sveta, nemožno jej uprieť jej koptskú minulosť, ktorá po sebe zanechala stopy v podobe viacerých zaujímavých kostolov. Misr el-Qadima, ako sa táto stará štvrť nazýva, je vďaka linke metra ľahko dostupnou, no aj napriek tomu málo navštevovanou atrakciou. Koptská Káhira je plná starých kostolíkov. Hneď prvý, na ktorý návštevník narazí, je grécky ortodoxný kostol sv.Juraja (Mari Girgis). Vo vnútri je ľudoprázdno, tak využívame tento moment a nachvíľu sa skrývame v jeho príjemnom tieni. Úzke uličky vedú pomedzi ďalšie kostolíky a Babylonskú vežu. V tomto prípade však ľudia len prebrali názov a dali ho zbytkom rímskych ruín. Páči sa mi, že to nieje nejaká umelá turistická štvrť. Uličky sú špinavé, ľudia posedávajú na starých drevených stoličkách pred svojimi obchodíkmi alebo priamo na zemi, sledujú každý pohyb neznámeho človeka, ktorého nakoniec s úsmevom pozdravia. Nieje nič neobvyklé, ak Vám cestu skríži stádo kôz. Konečne Egypt s nádychom Orientu bez turistického pozlátka. Cez ulicu vedľa kresťanských pamiatok leží stará mešita Amr Ibn el-As, ktorej korene siahajú až do polovice siedmeho storočia. Je dokonca jednou z najstarších v celom meste. Je krásna a plná detailov starej islamskej architektúry typickej pre severoafrický svet. Pri vchode sa očakáva, že pár korunami prispejete do malej železnej pokladničky. Za veľkými dverami je cítiť ako sa vnútrom rozlieva pokoj. Kráčame po mäkkom koberci a nakoniec si na neho sadneme a nasávame atmosféru. Pred nami sa modlí starý muž. Otočený k posvätnej Mekke si niekoľko krát kľakne a opäť postaví aby posilnil svoju vieru. Popraskané pery odriekajú modlitbu v pravidelných intervaloch, tak ako ho to učil jeho otec. V tieni posedávajú alebo spia ľudia, ktorí si sem prišli oddýchnuť. Iní si zase čítajú Korán a len raz za čas od neho odtrhnú oči. Vo vnútri mešity to je vždy ako v oáze. Ten božský kľud je neopakovateľný.
Bazár pod holým nebom
Pri medrese El Ghuri sa začína bazárová štvrť. Nechali sme sa zlákať príťažlivým volaním širokých uličiek plných tovaru. Miesto s názvom Chan el-Chalili je najznámejším káhirským bazárom. Sledujem život okolo seba, ktorý tu plynie už stovky rokov. Muži hrajú pred čajovňou obľúbené stolné hry. Starý dedko v šedivej galábiji vo vnútri fajčí vodnú fajku a vôňa ovocného tabaku presycuje vzduch. Deti sú nezbedné ako všade na svete a naháňajú sa pomedzi ľuďmi. Atmosféru tohto miesta podčiarkujú aj krásne pohľady do uličiek. Na konci každej z nich sa totiž k nebu vypína štíhly minaret. Orientálne korenia útočia na všetky zmysly. Miestami to vyzerá akoby sa toto miesto desiatky rokov nezmenilo. Kráčame po rozbitej hlinenej ceste na ktorej sa sem tam zvíri prach. Predavači sú niekedy dotieraví, ale vždy sa to dá s úsmevom zvládnuť. Egypťania majú obchodovanie v krvi a sú ochotní stráviť dlhé minúty pri rozhovore či šálke čaju s potencionálnym zákazníkom. Na námestí sa v tieni mešity Sayedna el-Husseyn naháňajú malí chlapci na bicykloch. Ozýva sa hlasité volanie muezzína a muži pridali do kroku aby včas stihli poobednú modlitbu. Dnu idú takmer všetci od chlapcov držiac za ruky svojich otcov, cez teenagerov oblečených podľa poslednej módy až po starých mužov v bielych kaftanoch opierajúc sa o paličku. Cez ulicu stojí mešita el-Azhar, jedna z najvýznamnejších v celom meste. Dav ľudí sedí na zemi a počúva výklad starého imáma. Jeho hlas sa rozlieva celou mešitou a každú chvíľku mu všetci prikyvujú. Cesta k brehom Nílu vedie opäť uličkami Chan el-Chalilu. Slnko sa pomaly blíži k obzoru a pekne ho osvetľujú slnečné lúče vytvárajúce zaujímavú hru tieňov. Zas a znovu nasledujú pozdravy predavačov, zvolávanie do ich obchodíkov, ponúkanie tovaru, ale čarovné slovíčko „inšalláh“ všetko vyrieši.
V turistickej pasci
Túlame sa malým ostrovom priamo uprostred Nílu. Je pomyselne rozdelený na dva prelínajúce sa svety. Časť Zamalek je plná svetových veľvyslanectiev a druhá s názvom Gezira je oázou pokoja s rozľahlým zeleným parkom. Dominantou ostrova je vysoká veža Cairo Tower. Spomínaný park je obľúbeným miestom pre zaľúbené páry schovávajúce sa pred ruchom veľkomesta. Stretávame „študenta angličtiny“, ktorý si chce veľmi pokecať. Ako tak spolu kecáme a kráčame, tak vysvitlo, že nás vedie do obchodíka kde „pracuje jeho sestra“ a „predavačom je jeho brat“. Vieme o čo ide, no aj tak ideme s ním. Veď sme tu prvý deň, tak aspoň uvidíme tento turistický trik na vlastné oči. A sme na mieste. Tentokrát to nebola predajňa papyrusov, ale voňavky. Usádzame sa, dostávame skvelý pohár osviežujúceho čaju, rozhovor začíname otázkami odkiaľ sme, kto sme a nakoniec sa dostávame k prednáške o tom ako vznikajú voňavky. Ako to už býva dobrým zvykom aj my si odnášame malú fľaštičku. Asi tú najmenšiu čo vôbec mal, lebo sa strašne premáhal kým ju našiel. Kúsok od nás natrafíme na ďalšieho chalana s tým istým scenárom, no na dnes máme prednášok dosť. „Áno áno určite prídeme neskôr“. Inšalláh
Keď na mesto sadne tma
Aká je Káhira v noci? Je úžasná, preľudnená, plná svetiel a zvukov, chaotická a ešte príťažlivejšia ako cez deň. Nábrežie sa zaplnilo prechádzajúcimi sa pármi, alebo mladými chalanmi obdivujúcimi dievčatá. Stačí sa prejsť promenádou hore dole a človek stretne množstvo pekných Egypťaniek, ktoré sa tešia z ich pohľadov. Predsa len sú niektoré veci rovnaké všade na svete. Pri moste stoja zaparkované loďky slúžiace ako diskotéka na vode. Ozýva sa z nich ohlušujúca hudba posledných arabských diskohitov a každú chvíľu niektorá z nich vypláva na jemné vlnky Nílu. Sú až gýčovito vysvietené, ale táto hra pestrých farieb má svoje čaro. Ich svetielka sa krásne odrážajú na hladine. Keď sa vypláva vždy sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý prvý začne tanec a naspäť sa vracajú poriadne roztancovaný. Na každom kroku sú malé stánky prevoňané kukuricou grilovanej na drevenom uhlí (chutí ako pečené gaštany). Je ťažké okolo nej prejsť a odolať. Autá ani v nočnú hodinu neprestávajú križovať cesty sem a tam. Pulzujúci nočný život káhirských ulíc človek do seba vtiahne a pustí ho až keď mu ukáže ďalšiu zo svojich tvári. Večeru si najlepšie vychutnáte priamo na ulici v spoločnosti všadeprítomných Egypťanov. Medzi najjednoduchšie a najlacnejšie jedlá patrí foul (arabská placka naplnená fazuľovou kašou) alebo tamiye (egyptský faláfel). Obe sú veľmi chutné a oplatí sa ponoriť do tajov miestnej kuchyne.
