Na úvod je potrebné podotknúť, že Sahara nebola vždy púšťou. Medzi rokmi 10000 – 6000 pred Kr. pripomínala oveľa viac savanu a bolo tu množstvo jazier. V 6. tisícročí začali obdobia sucha a kultúra umenia divokej fauny (nazvaná podľa námetov na kresbách a petroglyfoch) opustila túto oblasť. Jazerá začali vysychať a zanechávali po sebe rozsiahle soľné polia. Práve soľ sa neskôr stala hlavným artiklom garamantského obchodu.
Okolo roku 5000 pred Kr. monzún priniesol dážď z rovníkovej Afriky na sever. Vytvorili sa nové jazerá, objavuje sa aj ľud s lepšími nástrojmi. Ich umelci na skalných rytinách spracúvajú pastierske námety. História sa však opakuje aj medzi rokmi 3500 – 2000 pred Kr., keď monzún ustupuje a s ním aj vegetácia. Vysychajúce jazerá spôsobujú presun ľudí a zvierat do obývateľnejších krajov púšte. Jedno z týchto útočísk sa nazývalo Wadi al-Hayat (Údolie života) a práve v jeho blízkosti vyrástli dve dôležité centrá Garamantov – mestá Zinchecra a Garama. O Garamantoch z tohto obdobia však máme len kusé informácie, keďže dlho žili v izolácii. Až po skrotení koňa a ťavy okolo roku 1500 pred Kr. je možné hovoriť o ich kontaktoch s inými civilizáciami. Vtedy sa taktiež rozširujú berberské jazyky smerom na západ.
Garamanti sa objavujú v oblasti Fezzan (západná časť Líbye) okolo roku 1000 pred Kr. Prvá historická zmienka o nich pochádza od Herodota, podľa ktorého ide o početný ľud, ktorý hnal dobytok. Údajne sa ich dobytok pásol pospiatky. Rohy mal totiž zahnuté dopredu, preto sa musel pásť tak, že cúval. Keby postupoval vpred, rohy by sa mu zapichli do zeme. Herodotos taktiež hovorí o tom, že Garamanti naháňali na štvorzáprahoch Etiópčanov sídliacich v podzemných dierach. Títo podzemní Etiópčania boli v behu najrýchlejší spomedzi všetkých ľudí, a tak dohoniť ich bolo možné len na vozoch. Zmienené dopravné prostriedky boli doložené aj archeologicky. Garamantov spomínajú aj Plínius a Strabo v súvislosti s ťažbou amazonitu (kameň zelenej až tyrkysovej farby) v pohorí Tibesti (v dnešnom štáte Čad). Rimania zas upozorňujú na ich rituálne tetovania a zjazvovanie.
Mapa miest, ktoré obýval staroveký kmeň Garamantov
Ich najstarším hlavným mestom bola Zinchecra (južne od Wadi al-Hayat), založená okolo roku 900 pred Kr. V 4. storočí pred Kr. ju vystriedala Garama (dnešná Germa), 3 km na severovýchod. Medzi týmito dvoma mestami sa nachádzajú hrobky, silne pripomínajúce malé pyramídky. V roku 1960 archeológovia odkryli časti mesta Garama, ktoré malo 4000 obyvateľov. Bolo obohnané múrom a priekopou. Nachádzali sa tu kúpele, domy z nepálených tehál, tržnica. Verejné budovy a chrámy boli vytesané z kameňa. V centre mesta sa podľa všetkého nachádzal vojenský tábor. Odkryli sa tu taktiež cintoríny spolu so 120 000 hrobmi. Ďalších 6000 ľudí žilo v dedinách vo vzdialenosti do 3 km.
Oáza Wadi al-Hayat
Až do objavenia tohto druhého hlavného mesta sa mnohí odborníci nazdávali, že Garamanti sú čosi ako púštni barbari, že žijú v jednom malom meste a niekoľkých roztrúsených táboroch. Podľa najnovších výskumov však Garamanti mali osem veľkých miest a množstvo strategicky dôležitých sídel, prostredníctvom ktorých kontrolovali okolie. Nové nálezy dovoľujú predpokladať, že Garamanti boli brilantnými poľnohospodármi, vynaliezavými inžiniermi a podnikavými obchodníkmi. Poznali metalurgiu, výrobu skla, ťažbu soli, či polodrahokamov. Ich spoločnosť bola hierarchicky organizovaná, mali písmo. Skrátka spĺňali všetky kritériá, aby sme ich mohli nazvať civilizáciou.
Garamanti mali svoje vlastné písmo (nález na lokalite Oubari)
Úspech Garamantov spočíval v podzemnej sieti odvodňovacích tunelov, ktoré sa tiahnú tisícky kilometrov (viac ako 3000 km). Berberi ich nazývali foggara (arab. quanat). Vyhĺbením týchto tunelov a štôlní, získavali fosílnu vodu spod vrstvy vápenca pod púštnym pieskom. Tieto technické výdobytky spôsobili populačnú explóziu a urbanizmus. Aby si však mohli udržať a zveľadiť novonadobudnutú prosperitu, potrebovali získať množstvo otrokov. Okolo roku 150, v čase najväčšieho rozmachu, pokrývalo Garamantské kráľovstvo vyše 70 000 km2 na juhu dnešnej Líbye. Prvýkrát v histórii sa objavuje spoločnosť mestského charakteru v oblasti púšte, ktorá nie je zavlažovaná žiadnou riekou. Vďaka svojej agresívnej mentalite, otrokom a zavlažovaciemu systému Garamanti žili v plánovaných mestách a pochutnávali si na lokálne dopestovaných figách, viniči, strukovinách, jačmeni a pšenici. Luxusný tovar ako víno, či olivový olej dovážali. Bez otrokov a zavlažovacieho systému by žili rovnako ako iné púštne národy, v relatívnej chudobe.
Garamanti po sebe zanechali aj viacero pôsobivých petroglyfov
Často podnikali výpravy na sever a ohrozovali prístavné mestá ako Sabratha, Oea (dnešný Tripolis), či Leptis Magna. V podstate však nešlo o nič vážne, keďže Garamanti sa na pobreží nehodlali usadiť. Navyše si uvedomovali, že obyvateľov pobrežia potrebujú kvôli obchodu. Obchodovali s mliečnymi produktmi a mäsom, obilninami a soľou, ktorej bolo hojne na soľných poliach, zvyškoch jazier vysušených v 6. tisícročí. Zlato, slonovinu a iné produkty subsaharskej Afriky vymieňali za remeselnícke práce. Vymieňali sa aj vedomosti. Napríklad v stredomorských prístavoch sa rozprávalo, že legenda o Hesperidkách strážiacich zlaté jablká má základ v existencii ženských bojovníčok, ktoré chránia zlatý poklad rieky Senegal.
Ešte treba spomenúť jeden významný faktor súdobého sveta, a to Rímsku ríšu. Vzťahy medzi Garamantmi a Rimanmi boli veľmi ambivalentné. Na jednej strane si boli vedomí vzájomnej prospešnosti. Rimania potrebovali exotické zvieratá do amfiteátrov, soľ, otrokov, zlato a slonovinu, Garamantom sa za to odvďačovali amforami, olejovými kahancami, či kovmi. Na druhej strane však medzi sebou bojovali. Známy Limes Tripolitanus bol postavený práve z obavy pred nájazdmi Garamantov.
S vyčerpaním fosílnej vody v 4. storočí po Kr. súvisí aj koniec Garamantského kráľovstva. Aby vyriešili tento problém, museli by pridať viac podzemných prítokov a kopať hlbšie, na čo by potrebovali oveľa viac otrokov. Ťažkosti s vodou následne viedli k nedostatku potravy, redukcii obyvateľstva a politickej nestabilite. K zlepšeniu neprispievali ani nájazdy Vandalov v 5. storočí. Oslabené kráľovstvo sa trieštilo na menšie celky, ktoré nakoniec pohltil islamský svet. Dedičstvo predkov upadlo do takého zabudnutia, že miestni obyvatelia si myslia, že zavlažovací systém je dielom Rimanov, ktorí tu kedysi zriadili provinciu Africa Proconsularis.
