Džibutsko, ako mnohonárodnostný štát je v súčasných hraniciach iba umelým administratívnym útvarom. Tradície jednotlivých národností sa výrazne líšia, hoci všetky vychádzajú z pastierskej a kočovníckej minulosti, kde vody Červeného mora poskytovali iba limitované zdroje a poľnohospodárstvo na tomto suchom kamenistom území nemalo na čom stavať. Hlavné dominantné skupiny Afarov a Somálcov spája okrem jednotného náboženstva, príbuzných kušitských jazykov aj idea Džibutska, ako ostrova mieru a pokoja v inak nekľudnom a konfliktmi zmietanom regióne. Z toho pramení aj snaha džibutských politikov nenechať si veľmi zasahovať do vlastných záležitostí a konať nezávislo od vôle väčších susedov. Táto myšlienka mimo iného pomáha potláčať ašpirácie oboch hlavných národností na vedúcu úlohu v krajine a tak sa vcelku darí vyhýbať vnútorným konfliktom.
Historická skúsenosť u Afarov dala vzniknúť silne hierarchizovanej spoločnosti. Sociálna stratifikácia sa prejavila v nástupe silných kmeňových náčelníkov a dala vzniknúť viacerým afarským sultanátom. Vytvorili sa tu dokonca akoby dve spoločenské triedy. Asahimara – červený klan, akási vyššia vrstva a Asdohimara – biely klan, klan pracujúcich. Naproti tomu sociálna štruktúra u Somálcov (v Džibutsku najmä klany Issa a Gadabursi) je výrazne rovnostárskejšia. Dôraz sa kladie na rodinu, rod a klan.
V rodinných spoločenstvách vládne patriarchát. Zvykové aj zákonné právo v krajine stojí na strane mužov. Role oboch pohlaví sú podobne ako v iných tradičných islamských spoločnostiach pevne určené. Hoci ekonomické dôvody, konflikty či emigrácia stavajú čoraz viac žien do úlohy hlavy rodiny, táto pozícia nie je veľmi obvyklá. Rozvody sú zriedkavé, dedí sa podľa islamského práva, hoci v tejto oblasti badať v prípade Džibutska aj nezanedbateľný vplyv francúzskych zákonov.
Z kočovníckej minulosti ostal v ľuďoch pocit, že hranice zakreslené na mape v skutočnosti neexistujú. A pastieri ich dodnes veselo ignorujú. Takže okrem dvoch hlavných etník (ktoré samozrejme obývajú aj rozsiahle oblasti okolitých štátov) žije v Džibutsku veľké percento ľudí pôvodom z Etiópie, Arabi z Jemenu či utečenci z Eritreje a Somálska. Maličkú skupinu tvoria prisťahovalci z Európy, najmä Francúzi.
Architektúra ako taká, u kočovníkov vlastne neexistovala. Žili v stanoch, ktoré bolo možné kedykoľvek zbaliť a premiestniť. Najstaršie stavby možno vidieť v Tadžoure, niekdajšom centre jedného zo sultanátov. Zachovali sa mešity a štruktúra starého mesta. Dnešné centrum krajiny, mesto Džibuti, bolo navrhnuté francúzskymi architektmi a v centre dodnes stoja pamiatky niekdajšej koloniálnej slávy. Mesto rástlo rýchlo a na predmestiach vidno, že rozhodne neboli plánované s takou koloniálnou noblesou.
Chudobná kočovnícka strava, založená na mlieku a mäse, bola obyvateľmi džibutského územia dopĺňaná rybami. Dnešná džibutská kuchyňa, ak sa vôbec o niečom takom dá hovoriť, je silne ovplyvnená francúzskou, etiópskou a arabskou. Tradičné jedlá, ako fah-fah (korenené varené hovädzie mäso) či yetakelt wet (dusená zelenina) sú vytláčané klasickým kebabom, či voňavými francúzskymi bagetami, ktoré inde vo východnej Afrike možno sotva zohnať. Pije sa čaj, alkohol už menej a po večeroch chlapi družne žujú lísty čatu (kátu).
Dnešná spoločnosť v Džibutsku sa borí s problémami typickými aj pre iné krajiny v regióne. Chudoba, nedostatočná úroveň vzdelanosti (polovica populácie nevie čítať a písať), sociálne problémy, choroby vrátane nárastu počtu HIV pozitívnych sú africkou klasikou. Úpadkom pastierskych spoločností a sťahovaním ľudí do mesta Džibuti sa čoraz vypuklejším stáva problém nezamestnanosti, rozmáha sa prostitúcia, výdatne podporovaná námorníkmi, etiópskymi kamionistami či vojakmi francúzskej cudzineckej légie.
