Rozhovor o tom, čo budeme po večeroch čítať. Vymenúvam Johnnymu zoznam e-kníh v mojom mobile.
Johnny: alebo vieš čo, radšej nie, budeme šetriť baterku, mobil budeme potrebovať na iné veci.
Ja: pravda, vieš čo, napíšem ti niečo osobnejšie, každý deň dve-tri stránky blogu.
Johnny: hmmm, to by bolo fajn, ako keby som tam bol.

Dnes ráno sme vypadli z Tel Avivu. Stopovať z takej obrovskej aglomerácie by asi nešlo. Napriek tomu sme sa skúsili na recepcii spýtať, či nás môžu navigovať niekam na okraj mesta, odkiaľ by sme už mohli stopovať. Zjavne nám to chcela slečna uľahčiť, tak nám dala inštrukcie na cestu na hlavnú stanicu.

Najväčšia autobusová stanica, niekoľko podlaží masívneho betónu. Je snáď väčšia ako letisko v Tel Avive. Pobehovali sme tam hore dole, kým nás doviedla jedna pani k informáciám. Zmätené pohľady pomáhajú.

Na mape sme označili Netaniu, najbližšie mesto, pár kilometrov severne od Tel Avivu. Pár kilometrov od Tel Avivu, ale cez mesto sme šli pomaly hodinu. Pri predatave, že by sme to mali kráčať pešo sa nám oči prevracali.

Pri vchádzaní do Netanie sme si uvedomili, ze ani toto mesto nebude úplne najmenšie. Modlili sme sa, aby tam stanica bola čo najviac na sever, pretože zo severného konca mesta sme už chceli ísť stopom ďalej popri pobreží do Haify. Vystúpili sme, hodili batohy na plecia a pozreli si našu polohu na mape cez gps. Boli sme v severnej časti a ulica viedla na sever cez celé mesto.ideálne.

Na rozdiel od Avivu tu takmer všetci rozprávali po rusky. Naša cesta z mesta trvala dobrú hodinu a vyšla nám zrovna okolo poludnia. Obuť si sandále nebol dobrý nápad. Stopovanie po východe je super, ak vám nevadí bolesť. Otlaky na chodidlách a pražiace slnko nad hlavou je atmosféra takejto formy presunu. Našli sme zavlažovaný trávnik, kde sme si namočili hlavy.

Kým sme sa dostali na obchvat, prešli sme niekoľko kilometrov upravovanými vilovými alejami, potom sme prebehli ponad diaľnicu a rozložili na zastávke popri ceste. Spočiatku to vyzeralo, že nik nezastaví a my sme dumali, či je stopovanie v Izraeli vôbec legálne. Po desiatich minútach zastalo na  krajnici o niekoľko desiatok metrov ďalej auto. Začalo cúvať do protismeru a všetci na šoféra trúbili.

Smerom do Haify nás zobral izraelec, ktorý bol len pred nedávnom v Bratislave na Rainbow Gatheringu. To ako keď nám minulý rok zastavil v Libanone chlapík, ktorého brat robí v Bratislave. Svet je malý, vďaka bohu. Vravel nám, že sa teraz nasťahoval do arabskej dediny a komické je, že je tam jediným židom. Z vlastnej  skúsenosti to nazval bezproblémovým životom. Až tam si vraj uvedomil, že ich krmia médiá hlúposťami.

Náš prvý stop v Izraeli bol dokonalý zážitok. Chalan si ma hneď pridal na facebooku a začal nám za jazdy dávať tipy na výlet. Popri tom na nete pozeral, kde sa konajú teraz aké párty. Povedal mi jednu lokalitu s hebrejským názvom. Rozumel som len ch, niečo a ch ch. Pozrel som naň zmätene, zobral mi z ruky notes, do ktorého som si to zapisoval a začal doň písať popri šoférovaní. Len mi povedal „prosím ťa, zober na chvílu riadenie“. Chytil som sa teda volantu, on si pridával, spoločne sme po diaľnici predbiehali a popri tom mi robil poznámky, kam sa máme ísť pozrieť. Vážny típek.

Na základe našej plánovanej cesty nám odporučili tieto miesta:
Na severe medzi Akkom a Tsvatom v dedinke Klil navštíviť miesto Ginat shalom (peace garden), kde žije pohostinná komunita, asi alternatívnych ľudí. Očká nám svietili. Na rovnakej trase v dedine Tsivon vraj žije komunita v mongolských jurtách. Pre Jeruzalem nám odporučil Abrahams house na olivovej hore, kde sa dá prespať zadarmo. Pre Tel Aviv bar Qayma, oblasť hamashbir 22, kde sú drinky za minimálnu cenu a majitelia sa nesnažia na bare ryžovať.

Z prírody vypichol na severe Banyas river, kam sa dá dostať z centra mesta Qiryat Shmona, v okolí hraničného priechodu s Jordánskom Bet shean sú vraj pramene, je tam krásne staré mesto a ešte stojí za to aj okolie rieky Qibutsi v okolí.

Vyložil nás v Haife pri vlakovej stanici, odtial vlakom do Akka. Rozhodli sme sa pre menšie mesto, odkiaľ sa bude ľahšie stopovať. Do Akka sme už šli vlakom, ja som mal nohy ako safalátky a nevedeli sme si predstaviť, kde sa Haifa končí. Keď sme tam dorazili, uvedomil som si, že po celom tom putovaní som hotový, teraz už len ledva zvládam toto písať a aj to ležím pod klímou.

Keby sme z Akka chceli stopovať ďalej, museli by sme sa vrátiť do Haify, na severe sú tu dajako komplikované cesty. Veľmi sme sa chceli ísť pozrieť na miesta, ktoré nám boli odporučené, ale na mojej mape som ich buď vôbec nevedel nájsť, alebo na mape k nim neviedla žiadna cesta.

Za aktuálneho fyzického stavu sme zvolili radšej noc v Akku. Ubytovanie sa nám ponúklo na ulici doslova samé. Sme v hosteli „Akko gate“ hneď pri starej mestskej bráne. Oproti Tel Avivu je to hotelový luxus a za 14 eur. Krásna budova, krásne izby, klíma.

Akko je úžasné miesto. Počas križiackych vojen z neho európania spravili centrálny prístav spájajúci talianske mestá so svätou zemou. Bolo poslednou baštou templárov, kým neboli nútení definitívne opustiť Palestínu a stiahnuť sa na Cyprus.

Budovatelia tohto mesta mu zanechali podobu, ktorú do veľkej miery môžeme obdivovať ešte dnes. Úzke stredoveké uličky lemujú niekoľkopodlažné kamenné domy, tiahnuce sa až k opevnenému prístavu. Vysoké, mohutné hradby zasahujú až do mora a vytvárajú tak umelý útes. Nádherná atmosféra, zachované mesto a aj rozsiahle podzemné priestory z Akka robia perlu turizmu na severe Izraelu. Jednoznačne treba vidieť.

Nevládzem už písať aj keď by sa dali ešte strany o tom, čo sa dnes udialo. Zajtra skoro vstávame a ideme smerom späť do Haify, ktorú vidíme vysvietenú na druhej strane zálivu a potom do Jordánska. Tento raz ale autobusom. Nemáme čas na to, aby sme sa tu stratili na poľných cestách, z ktorých ani jedna nevedie priamo k hraniciam. V Jordánsku máme toho veľa čo na pozeranie a chceme to stihnúť pred ramadánom. Asi aj na úkor toho, že neuvidíme Galilejské jazero. Ale v Galileli budeme. Dnes sme sa nastrácali po ceste dosť.

„stopujeme autobusy. V púštnom slnku sa nám zjavuje čo je dôležité a čo nie* púštne zmyje ukryté v kukurici? No to je už snáď príliš avantgardné. Takisto drobné pravdy ukryté v cukrovinkách a na dne kebabu nám robia dobre. *dôležité je nestáť na tom slnku príliš dlho. “

Hneď na začiatku sa nám v Akku stala zaujímavé príhoda. Vošli sme do židovských potravín a chceli si kúpiť dva džúsy. Vypýtala si za ne skoro 20 eur. Pozreli sme na ňu, že či je v poriadku. Snažila sa to zachrániť aspoň komentárom o ich kvalite. Vrátili sme ich do chladničky a behli do arabského obchodu vedľa. Mali sme ich za dve eura.

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Pristáli sme ráno v Tel Avive. Očakávali sme niekoľkohodinovú pasovú kontrolu pred vstupom, všetky druhy otázok a stánie v slipoch niekde pred detektorom na výbušniny. Predstúpili sme pred okienko, padlo zopár otázok o účele našej cesty a jej dĺžke. Do pasu pristála pečiatka, ktorá nám zabráni vstupu do mnohých krajín. Za necelých 15 minút sme sa ocitli v Izraeli pred letiskom Ben Gorion.

Našťastie tu všetci vedia po anglicky, pretože hebrejské nápisy nám v navigácii príliš nepomáhajú. Gps odmietalo nájsť presnú polohu a snažili sa nás presvedčiť, že sme stále ešte v Budapešti. Dovolil som si oponovať hlasitým nadávaním.

Tel Aviv je obrovské mesto a pekelne drahé. Z hlavnej stanice sme to dali pešo až k hostelu. Na každom kroku sme obdivovali krásu izraelských vojačiek. Keďže tu nič nestoji menej ako 3 eura, nabehli sme do samošky, ktorú strážil ujco s viditeľne umiestnenou pištolou na opasku, sediaci za stolíkom pred vchodom.

Všetko vo vnútri bolo označené po hebrejsky a stálo to aspoň desať eur. Nakoniec sme kúpili chlieb a syry, ktoré boli označené aj po arabsky. Inak sme nemali šancu. Skúste kúpiť dačo v krabičke, do ktorej nevidite a neviete prečítať ani názov. V bočnej uličke sme si dali opretí o múrik obed za dve ečka. Kúpili sme prvé cigy na skúšku, Camelky za 4 eura. Tu príliš fajčiť nebudeme. Predavačka bola ale mladá anglicky zmätená slečna s peknou kerkou.

Do hostela sme prišli takmer po hodine chôdze, upotení a smradlaví, že nás skoro palicou odtláčali smerom k odpadkom. Najlacnejší hostel za 20 eur za noc, s nemcami na izbe a papierovými stenami budovy. Slečna nám dala kľúče od izby a na margo môjho trička s majstrom yodom mi bez varovania povedala „may force be with you“. Začali sme sa smiať, budeme ju potrebovať.

Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že Izrael bude naša najkratšia zastávka hlavne kvôli financiám. Musíme stráviť v Egypte čo najdlhšie, inak budeme spať vedľa protestujúcich v stanovom tábore, okolo ktorého sme dnes šli.

Vybrali sme sa na prechádzku do pôvodného starého mesta. Stará Yafa bola až do začiatku dvadsiateho storočia arabským mestom, až neskôr sa začala rozrastať a vznikol z nej moderný Tel Aviv so svojimi bulvármi, mrakodrapmi a hotelmi tiahnucimi sa až k plážam na pobreží.

Za pol hodinu sme prešli popri nádherných plážach plných ľudí až k pôvodnému mestu, týčiacemu sa na skale nad zátokou. Malý pozostatok pôvodného prístavu ale krásne monumentálne kontrastný oproti modernej výstavbe o pár stoviek metrov opodiaľ.

Na vrchole kopca sú odkryté archeologické náleziská z doby bronzovej, kresťanská architektúra, park, vyhliadka, mešita a ďalšia pôvodná architektúra. Rozhodne toto miesto stojí za to.

Na spiatočnej ceste sme sa úmyselne stratili. Môj telefón, ktorý inak aj zvoní ako r2-d2 je rovnako droid, ktorý zachraňuje túto expedíciu mapami, digitálnymi sprievodcami a satelitnou lokáciou. Nakoniec slúži aj ako písací stroj a prístup na internet.

Večeru sme si dali v malom fastfoode v centre. Najlacnejší falafel za 2 eura, ktorý sme našli. Vedúci nám naložil kopcom, keď sme sa posťažovali na hlad. Kamoši mi raz povedali, že na blízkom východe nezomrie žiaden cestovateľ hladom. Dúfam, že mali pravdu.

Dali sme sa ešte na obdivovanie miestnych nezahalených kriviek a teraz sme pri flaštičke slovenskej hrušky naplánovali zajtrajšiu cestu. Vydávame sa smerom na sever k Haife, galilejskému jazeru a do Jordánska. Teplá hruška inšpiruje a pomáha premôcť depku z prvého dňa v ďalekom svete. Pivo za desať eur flaša nás tu príliš neláka. Idem sa prejst na nočnú pláž a skoro ráno do žiary miestneho slnka.

„Piesok už vychladol, more sa nám prihovára príbojom. Svetelná polúcia prepúšťa len prísne selektované hviezdy. Niektoré sa dokonca javia známe, hej, veď to by som mohol byť aj doma na dvore! Až na to more. More, ktoré je vždy v pohybe, nikdy nespí. To more, ktoré sníva.“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

(hlavne postavy Johnny a Kutchi)
J: „Pretoze cakat na osvietenie v detskej izbe je take nudne. Zavisi nas osud od nasej vole? Oholit si hlavu a ist do Jeruzalemu. Ocakavania? Mikrogramy alkoholu v krvi, zrniecka bieleho piesku vsade inde. Tel Avivska horuca plaz zije prave tak, ako istanbulske letisko hybernuje pocas nekonecne kratkej noci.“

K: Práve som si uvedomil, že by som možno leto strávil v Nitre na kúpalisku. Lietadlo sa pohlo, prestavil som si čas o hodinu dopredu. Opäť som v tom, další rok, iný smer, podobné napätie. Ako lietadlo roluje pomaly k dráhe, vystúpiť už sa nedá.

Lietadlo vyhralo boj s gravitáciou a poslalo nás na výlet za hranice kresťanského sveta. Aké sú naše aktuálne pocity? Máme hlad. Ja osobne by som si dal radšej doma pivo a zapol večer pred spaním seriál. Klasické pocity na začiatku každej cesty. Obavy striedajú vzrušenie a len ťažko vieme odhadnúť, ako to celé dopadne. Nemáme žiaden presný plán, žiadneho delegáta z cestovky, ktorý by nás čakal na mieste, žiadne istoty. Len spiatočnú letenku a približný cieľ cesty.

Pôvodný nápad vybrať sa do Svätej zeme vznikol pred viac ako pol rokom. Boli sme dvaja zúfalí, ktorí nevedia čo so životom a so silnou potrebou vypadnúť niekam ďaleko. Johnny zmienil, že by to chcelo púť do Santiago de Compostela, niečo na štýl veľkej, život meniacej cesty, akú absolvoval aj Coelho.
Na to som Johnnymu navrhol, že ak púť, tak jediná, do Jeruzalema. Vznikol nápad.
V našich blaznivých hlavách sme si vytvorili predstavu o púti po súši až do Svätej zeme.
Naša pôvodná trasa mala byť Bratislava – Budapešť – Belehrad – Sofia – Istanbul – Ankara – Aleppo – Damask – Amman – Aqaba – Jeruzalem – Káhira. Všetko stopom a s tým, že cieľom samotným by bola už cesta a snažili by sme sa vidieť všetko, čo by sa nám popri ceste naskytne.

Pred problém nás dostala súčasná politická situácia v Sýrii, ktorá nepriala nášmu plánu. Severná hranica je bojová zóna, diaľnica vedie okolo Homsu, južná hranica je neistá. Keďže sa nedá prejsť ani cez Irak, neexistuje tým pádom žiadna iná cesta po zemi. Z Cypru nepremávaju výletné lode do Izraela a čakať na ochotného kapitána nákladnej lode, ktorý by nás zobral do Haify, by sme mohli kľudne aj niekoľko týždňov.

Na základe toho sme sa rozhodli, že urobíme aspoň to, čo sa bude dať. Tak teraz hnijeme vo vlastnom pote na Ataturkovom letisku v Istanbule, kde čakáme na ranný let do Tel Avivu. Sýriu sme museli obísť, Balkán a Turecko prestopujeme snáď v budúcnosti. Teraz si dáme potulky cez Svätú zem, Zajordánsko a Egypt. I keď sme si veľmi chceli dať s Lukášom fľašu whisky v Damasku, nebudeme radšej riskovať, že náš výlet skončí niekde na pol ceste nikam. Fakt ma mrzí, že sa nestelíme s výhľadom na Damask, ale aj my máme svoje limity. Navyše Sýria je teraz viac menej len smutná spomienka a fantóm toho, čím bola pred pár rokmi.

Spíme zlomení na lavičke na letisku. Spanie je silné slovo, skôr len zaspavame a občas sa strhavame opäť do bdelosti. Nápad sme prevzali od desiatky Indov, ktorí si roztiahli na zemi noviny od Turkish Airlines a ako sardinky naskladani spokojne oddychujú.

Vnímame zvuk preklapajucej sa svetelnej reklamy umiestnenej za našimi hlavami, cvak, chvila ticha a dalsi cvak. lezie to na palicu. Zaspavame, ale po chvíli nás budí zvuk vysavaca, nad nami stojí tetula a behá s vysavacom okolo nás po dlážke. Zakaždým narazí vysavacom do lavice. Zlatá. Polámaní, nevyspatí nastupujeme ráno na let do Tel Avivu. Indovia spia v hale aj naďalej.

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map