Peržania boli majstri v topení tisícok lodí, v pochovávaní obrovských armád. Čo sa nepodarilo im, podarilo sa rafinovanejšie Alexandrovi Veľkému. Za týždeň prekročil s malou skupinou vojakov púšť a vošiel do Siwy. Nechystal sa zničiť svätyňu, ale získať ju pre seba. Po dohode s miestnym velkňazom sa nechal vyhlásiť za syna Amuna a tým pádom pričlenil oázu k svojej ríši. Siwa je cez deň počas ramadánu opustené mesto. Všetci tu, zdá sa, dodržiavajú pôst, nik po uliciach nefajči, obchody sú zavreté a po meste sa takmer nemihne duša.

Vstali sme o ôsmej, ale na púšť nie je osem hodín ani zďaleka skoro. Vyšli sme na ulicu a slnko už zakrátko pálilo. S menšími ťažkosťami, po pár otočkách okolo centra mesta, sme našli múzeum. Po skúsenosti z predošlých lokalít sme ho naplánovali hneď na ráno. Pri hlinenej budove so záhradou s palmami spali v tieni dvaja páni. Pozdravili sme ich a spýtali sa, či je múzeum otvorené. Veľký visiaci zámok na drevených dverách signalizoval skôr dačo iné, ale tak pre istotu. Vytočil niekoho na mobile a o pár minút prišiel milý pán v bielej galabiji. Múzeum je rekonštrukciou pôvodných domov v oáze. Postavených z blata premieseného s vodou z neďalekých slaných jazier. Po zaschnutí vznikne tvrdá, cementu podobná hmota. Ako stavebné drevo používali siwania jediný dostupný strom, ďatlovú palmu. Polky kmeňov je vidno trčať zo stien aj v miestnostiach, kde podopierajú stropy. Expozícia popisuje históriu oázy, odev, bývanie a spoločenské zvyklosti. Múzeum je malinké, za 5 ep a zaberie maximálne pol hodinu.

Uprostred mesta na kopci stoja zrúcaniny pôvodného mesta. Dnešná moderná Siwa je normálne egyptské mestečko vystavené z betónu. Stará pevnosť Shali, ako sa ruiny nazývajú, je kompletne postavená zo slaného blata. Nanešťastie o opustené hlinené domy sa postarali dažde. Pevnosť nebola pôvodným miestom osídlenia oázy. Dedina vznikla najskôr neďaleko od Amunovho chrámu, no neskôr kvôli neustálej hrozbe beduinskych nájazdov, sa rozhodli siwania presídliť na kopec a vybudovať opevnené mesto.

Prešli sme sa rozsypanými uličkami až na vrchol. Okrem toho, že tam okrem nás neboli žiadni návštevníci, som ocenil aj spôsob akým vybudovali turistický chodník. Žiaden kov a plastové odpadkové koše. Všetko vrátane zábradlia a schodíkov z palmového dreva, ako odpadkove koše použité košíky upletené z palmových listov. Z vrcholu sa nám naskytol nádherný výhľad na oázu. Konečne pocit šťastia a spokojnosť z návštevy Egypta. Treba len odísť z frekventovaných miest do srdca púšte. Všade naokolo nás palmový les.

Vláda chcela pred pár rokmi otvoriť vojenské letisko pre turistov, ale siwania to odmietli. Izolovanosť Siwy je práve to, čo ju robí krásnou a jedinečnou už oddávna. Kto si dá tú námahu, ten sa sem dostane. V Siwe nefungujú taxíky, vďaka bohu. Najlepší spôsob dopravy okolo oázy je buď vrámci safari na džípoch alebo úplne najlepšie, na bicykli. Prvý deň sme si ich chceli požičať a ísť sa pozrieť na západ slnka. Nevydalo, pretože ako som už spomínal, cez Ramadán mesto nežije. Ani vedúceho v hoteli sme skoro nevideli. Nechal dvere do hotela otvorené a niekam šiel prespať dennú horúčavu. K bicyklom sme sa nedostali, preto sme sa rozhodli, že pôjdeme na kratšiu vzdialenosť pešo. Na východ k Amunovmu chrámu, kde sa Alexander Veľký nechal prehlásiť za božieho syna a ku kleopatrinmu prameňu.
Dúfali sme, že nájdeme v palmovom háji tieň, ale cesta bola normálna asfaltka, rozpálená od slnka. Krížom malými cestičkami sme nešli. Jednak by sme asi nenašli správnu cestu a namiesto tieňa by sme asi skôr získali blízke stretnutie s jedovatými obyvateľmi oázy. Palmový háj nie je práve ovocný sad, ale skôr les prerastený vysokou trávou. Ale aj tak úžasný pocit stratiť sa v lese uprostred sahary.

Po istom čase sa pred nami objavila pieskovcová hora a na nej ruiny. Bol som si takmer istý, že to je Amunov chrám, nakoniec čo iné by to mohlo byť, tak pompézne umiestnené na vrchole stolovej hory. Zo svätyne ostala len malá obdĺžniková budova na vyvýšenom mieste, pár múrov a všetko ostatné je prístavba z neskoršieho obdobia. Z chrámu je ďalší fotogenicky pohľad na pieskovcové vrchy a oázu naokolo. Dobré miesto pre významnú egyptsku svätyňu.
Na ceste ku kleopatrinmu prameňu sme už kráčali pomaly, uvarení z horúčavy. Zastavil pri nás pomalovaný starší pick up. Vykukla z neho hlava.
„kam idete chalani?“ spýtal sa nás chlapík.
„ahoj, kleopatrin prameň.“
„chcete odviezť?“

Pozreli sme sa na seba. Prečo nie, v tomto počasí sa odvoz hodí. Tajne sme dúfali, že sa z toho nevyvinie ďalšia služba alebo priateľstvo za baksis. Bolo to ako z videoklipu „i am yours“. Mávol rukou na znak, naskočte. Hodili sme vaky na korbu a vyskočili za nimi. Pod priamym slnkom, opečení, naskakovali sme sediac na korbe pickupu uháňajúceho po prašnej poľnej ceste.

Kleopatrin prameň je obmurované kamenné jazierko, hlboké niekoľko metrov. Cez čistú vodu je vidno až na pieskové dno. Okolo je postavených niekoľko malých kaviarní, z dreva a hliny. Chalan, ktorý nás zobral, Walid, prevádzkuje jednu z nich, s názvom Tanta waa, čo v preklade zo siwanského jazyka znamená niečo ako what da fuck. Pri cestovaní vám tie najzaujímavejšie veci musia sami skočiť do cesty, nevymyslíte si ich, ani si ich nekúpite. Musí sa to proste stať.
Walid je pôvodom z Alexandrie, pred piatimi rokmi kúpil v Siwe pôdu a založil si na nej farmu. Zároveň začal prevádzkovať kaviareň pri prameni. Spolu s ním na farme pracuje ako dobrovoľník Sam, mladý američan, ktorý do Siwy prišiel študovať lokálnu hudbu. Vďaka jeho pozvaniu sme mali večer zážitok na nezaplatenie.

Sam a Walid nás odviezli naspäť do mesta, kde sme si dali večeru a čakali sme spoločne na hudobníkov a ďalších pozvaných cudzincov. Čakanie na niekoľko skupiniek ľudí oddialilo odchod od pol desiatej až skoro na polnoc. Nakoniec sme sa s nimi vybrali na walidovu farmu len ja a Johnny. Viezli nás na korbe pickupu naprieč celou oazou 12 km. Farma ležala ďaleko za vysokým kopcom. Mesiac osvetloval okolie na kilometre ďaleko. Vidno bolo takmer ako cez deň, len s tým rozdielom, že maliar namaľoval tento obraz v tmavých odtieňoch farieb, aby dodal výslednemu dielu magický a tajomný výraz.

Na hrbolatej ceste sme naskakovali, fackovaní palmovými listami z okolostojacich stromov pred nami osvetlovali cestu dva krátke kužele žltého svetla reflektorov. Zvyšok bol v réžii mesiaca. Vzďalovali sme sa a postupne nám už bolo jasné, že ak nás nik nevezme z farmy naspäť, budeme tam musieť ostať. Kopec, ktorý bol ďaleko nadohľad z centra mesta sa nám teraz vzďaloval z dohladu, ale z opačnej strany. Tmavý palmový les skončil, zmizli aj čoraz sporadickejšie rozmiestnené osvetlené obydlia a vbehli sme do púšte.

Ešte pár kilometrov a dosiahli sme farmu. Zastali sme uprostred políčok so zeleninou. V pozadí sa črtali obrysy nízkej budovy. Na príjazdovke už stal džíp a okolo neho traja chlapi v galabijach. Vyšli sme pár metrov mimo záhrad a ocitli sme sa v pieskových dunách. Walid na piesok rozhodil červené deky a na ne sme sa všetci poukladali. Okolo nás piesok, nad hlavou hviezdy a mesiac.
Hudobníci sa rozohrali. Malý bubon, flauta a dvojitá píšťalka, znejúca ako gajdy. Pár úvodných rytmov a rozbalili to. Ostal som sedieť zamrazený. Pol hodinu sme počúvali berbersko beduinske piesne. Hudobníci sa striedali v speve, hrali na nástroje a tlieskali do rytmu. Malý bubon vysielal mohutné vibrácie ďaleko do pustiny za nami. Pozeral som sa na nich a na svet okolo seba. Neopísatelný pocit. Siedmi ľudia sediaci na deke uprostred púšte a nomádske piesne nesúce sa ponad jemný piesok.

Siwa music by info-116

Celé som si to nahral na telefón, snáď z toho dačo bude. Skončili a spolu s nimi sme sa natlačili do bielej toyoty land cruiser. Walid a Sam ostali spať na piesku, pod holým nebom. Šofér vytočil silný motor do štyritisíc otáčok a namieril to rovno do púšte. Načo by sa unúval ísť naspäť po rozbitých cestách na takom aute, keď môže ísť skratkou cez púšť. Motor hučal, my sme lietali v aute a auto sa zapichávalo do pieskových dún ako loď do vĺn. Chlapi sa na tom náramne zabávali a my sme si užívali jazdu nočnou púšťou.

Deň druhý. Spal som len štyri hodiny, Johnny nemohol zaspať vôbec, preto zavrel oči len na krátko. O šiestej ráno sme už boli v požičovni bicyklov. Zjednali sme cenu na 20 ep na deň, vzali si mašiny a vybrali sa do oázy. Na bicykli som nesedel roky, presne od momentu, kedy som dostal vodičský. Ráno bolo ešte chladno, nezvyčajný, príjemný pocit, keď si uvedomíte, že ste v najväčšej púšti sveta. Slnko už svietilo, ale nestihlo ešte rozpálit krajinu.

Cesta viedla pomedzi palmy, neskôr pokračovala po hrádzi naprieč solným jazerom. V diaľke sa objavili erodované skaliská, pred nami tajuplný ostrov, ako ho nazývajú cestovatelia. Na tomto ostrove je uprostred lesa ukrytý prameň fatna. Menšia obdoba kleopatrinho prameňa. Skoro ráno sme tam boli jediní. Prezliekli sme sa do plaviek a hodili do vody. Cítili sme sa ako v raji, na ostrove s palmami, v jazierku s vodou čistou, že bolo vidieť na dno. Do úplnej dokonalosti tomu chýbali len dve veci. Drinky a ženy. Mne ženy samozrejme nechýbali, lebo nemôžu.

Na cípe ostrova je malá opustená kaviareň s rákosovými stoličkami a lehátkami. Variče, vodné fajky, poháre, zásoby kávy a čaju. Čakajú len, kedy sa sami obslúžite. Slané jazero rozprestierajéce sa až po horizont vyvoláva dojem mora. Taký malý tichý oceán v saharskej púšti.

Z tajuplneho ostrova sme sa vrátili naspäť ku kleopatrinmu prameňu za Samom a Walidom. Popri ceste nás pozoroval s rešpektom kojot. V tieni kaviarne Tanta waa sme prečkali najväčšiu horúčavu. Popíjali sme čaj, fajčili pašované líbyjské cigarety, počúvali Manu chao a Boba marleyho. Už len tie drinky alebo trocha jamajky a bolo by to dokonalé.

Pri prameni zastal autobus s turistami. Najskôr som premýšľal, ako sa sem cez oázu dostal, potom sme s chalanmi nahlas uvažovali, či tí turisti niekedy čítali lonely planet. V Siwe neuvidite chodiť po uliciach žiadne miestne ženy bez mužského sprievodu. Keď ich zazriete, tak sú celé zahalené. Turistky sa vylodili z autobusu v bikinách, v minisukniach, z ktorých im trčali zadky. Nie že by to bol zlý pohľad, ale na Siwu dosť trúfalé odetie. Niektorí sa hodili do jazierka, väčšina si len zapálila cigaretu a ponáhľala sa naspäť do klimatizovaného autobusu. Úbohí ľudkovia. Čo si vychutnajú z blízkeho východu, keď nemajú nalepený prach na spálenej pokožke?
Walid si z nich robil srandu. S každou skupinou je kameraman, ktorý natáča všetko naokolo, vrátane ich znudených unavených tvári. Doma si budú potom môcť spoločne pozerať DVD z výletu. V pozadí dvaja špinaví slováci hore bez. Pochopil som aj, prečo v nás každý vidí chodiacu peňaženku. Walid nám dal priklad v jednom príbehu. Došla k nemu do kaviarne talianska turistka a spýtala sa na košík zavesený na stene „za koľko?“
„ja nepredávam remeselné výrobky, to je len dekoracia“ odpovedal jej na to.

Sprievodca mu nenápadne naznačil, že nech nechá na neho. Povedal jej, že za tridsať si ho môže kúpiť. Len tak zo srandy, vedel, že prestrelil strašne moc, bol ochotný zraziť cenu na desať egyptských libier. Žena vybrala peňaženku a zaplatila mu tridsať eur. Ostal na ňu pozerať v nemom úžase.

Jedna z prvých vecí o ktorých sme sa s Walidom rozprávali boli doterní predavači suvenírov a ľudia, ktorí si aj za ukázanie správneho smeru vypýtajú baksis. Povedal nám, aby sme nesúdili podľa nich celý Egypt. Vďaka bohatým turistom je ich tu veľa, no podľa neho to nie sú praví egypťania. Tí sú nápomocní a úprimní. Celému stavu nepomáha ani veľká chudoba. Miestni sa naučili, ako prežiť.
Na odchod sme si museli vopred rezervovať lístok na autobus, 70 ep. Nebolo to jednoduché, keďže sme sa s pánom v kancelárii prepravcu nevedeli dohodnúť žiadnym pozemským jazykom. Do odlahlejších miest, kam chodia autobusy raz, dvakrát denne, je nutné kúpiť si lístok vopred.

Siwu sme opustili na noc. S dobrým pocitom, dobrou skúsenosťou. Stretli sme zaujímavých ľudí, ktorí od nás nepýtali peniaze za nič a s nádhernými sceneriami vtlačenými do našich pamätí. Na autobuske sa s nami ako posledný rozlúčil pomätený starček. Ten istý, ktorý nás ako prvý v Siwe privítal. Čakajúc na autobus som mu ešte vypĺňal žiadosť na vydanie občianskeho preukazu, ktorú ale zrejme nikdy žiaden úradník v rukách držať nebude. Zbohom západný Egypt, čaká nás desať hodinová cesta späť do Kahiry.

„Čo robit počas každodenných nekonečných večerov a noci v oáze uprostred najväčšej púšte sveta. Muži zo Siwy (ženy sedia zahalené v kuchyni, nikto si predsa nekupuje ženu aby sa mu túlala po nociach) maju odpoveď. Ako moslimovia nemôžu piť alkohol a vyspevovat ludovky a tak… Vlastne počkať, môžu to robiť, ale bez chlastu. A tak sa už po stáročia vyberajú medzi vlny oceánov piesku, pod oblohu z deravého zamatu, kde škorpióny dávajú dobrú noc a oživujú nesmrtelné piesne svojho ľudu. Hudba je nehmotná a predsa najemotívnejšia súčasť identity každej kultúry.“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Ako sme sa vzdialili od brehu stredozemného mora a zabočili smerom na juhozápad, krajina sa zmenila. Za oknom autobusu sa mihá nekonečná púštna rovina. Každým kilometrom ubúda vegetácie a ostáva len piesok. Pomaly bude päť hodín večer, ale aj tak ešte stále musí byť tam vonku peklo. Kde tu sa v krajine objaví dajaká opustená stavba, ale inak dokazuje ľudskú činnosť len cesta a pri nej každých pár kilometrov vysielač mobilných sietí. Neuveriteľné, slnko si na chvíľu našlo mrak, za ktorý sa schovalo. Obrovskú plochu okolo nás zahalil tieň. Za necelú minútu sme ale tento ostrov tieňa nechali za sebou, kým sme nenašli ďalší. Z Alexandrie sme šli autobusom už doobeda, aby sme boli v Siwe vzdialenej asi 500 km ešte večer. Ráno sme teda len rozlepili ospalé oči, rozlúčili sa s Tomekom a Ewou a šli. Po desiatich dňoch sme opäť pokračovali dvaja.

Najskôr sme kopírovali pobrežie, jazerá, niektoré chemikáliami sfarbené do červena. Takmer celé pobrežie od Alexandrie do mesta Marsa Matruh je zastavané turistickými rezortmi. Tam kde nie je, tam sa práve budujú. Celých 200 km stredomorského pobrežia sme nevideli nič iné, len zástavbu a „poetické“ názvy letovísk. Všetky obohnané vysokými múrmi. Za mestečkami betónových budov sa v diaľke modralo more. Tak nádhernú farbu vody v obedňajšom slnku som videl doposiaľ len na plagátoch cestovných kancelárii. Kúsok od Alexandrie, na západ sa nachádza zníženina Qattara, medzi ktorou a mestom El Alameine na brehu mora spojenci zastavili Rommelov postup v africkej kampani počas druhej svetovej vojny. Na masových cintorínoch niekde neďaleko cesty odpočívajú tisíce vojakov.

Púšť, ktorou sme prechádzali, je pohrebiskom mnohých armád. V Siwe sa nachádzala Amonova svätyňa, jedno z najdôležitejších náboženských miest Egypta. Keď perzský kráľ Cambyses obsadil Egypt a zosadil vládnuceho faraóna, rozhodol sa pokoriť a zničiť svätyňu v oáze. Vyslal tým smerom 50 tisícovú armádu. Tú po tridsať dňovom putovaní púšťou pochovala piesočná búrka a nikdy o nej už nik nepočul. Dobrodruhom a bádateľom sa dodnes nepodarilo lokalizovať, kde skončila ďalšia perzská armáda.

Vďaka svojej odľahlej polohe si Siwa zachovala jedinečnosť a samostatnosť do konca 20 st., kedy sem bola potiahnutá asfaltová cesta. Dodnes tu prevláda berberský jazyk nad arabským.

Po 300 kilometrovej ceste do líbyjskej púšte sme dorazili do oázy so západom slnka. Les paliem sa vynoril spomedzi pieskovcové kopce po dlhých hodinách cesty piesočnou rovinou. Všetko bolo zavreté a mesto ľudoprázdne. Ľudia sa stiahli domov na iftar. Ubytovali sme sa v hosteli jusef pri centrálnom trhovisku za 2,5e na noc. Boli sme takmer jediní na uliciach. Mesto bolo prázdne a prekvapivo aj tí, čo boli vonku, nám nevenovali žiadnu pozornosť. Cestovatelský raj.

Našli sme malú kaviareň, ktorá bola otvorená. Za cigarety a dva čaje sme zaplatili 8 ep, jedno euro. Ani sa mi nechcelo veriť. Výber cigariet bol pomerne ťažký, lebo som nepoznal ani jednu značku. Vybral som „smart“, prišlo mi to ako smart choice. Nie sú zlé.

Po celom dni hladovania sme sa najedli v reštike. Skamošilo sa s nami mača, až do takej miery, že sa nám drzo pokúšalo jesť z tanierov. Nedalo sa odbiť. Keď sme ho zložili na zem, za sekundu bolo znova vyskočené na stole. Johnny našiel riešenie. Jeeej mačička, zlomiť jej nenápadne väzy pod stolom, potom po jedle ju trocha chovať na rukách, akože nič a po ceste na hotel ju zahodiť do smeťáku. Ale stihli sme to zjesť, kým by došlo k incidentu. Poctivo vylízala taniere. Ďalším hosťom prajeme dobrú chuť.

Zo strechy hotela je nádherný výhľad. Sfajčili sme jednu cigu a pobrali sa na izbu. Johnny už odkvecol, ja odpadávam pomaly tiež. Voda netečie a dnes už určite nepotečie. Ostáva nám už len spánok za horúcej letnej noci, čo by kameňom dohodil od Líbye. Za oknom máme minaret, ktorého reproduktor má prasknutú blanu. Každý jeden spev muezína znie ako dajaké desivé immam techno.

„Azazeel – Youssuf Ziedan
I don’t want to hear more from Azazeel but he kept whispering strange ideas in my ear as I slept. He said many things, as that the Jews belittled the idea of the divine, which mankind had long struggled to articulate. The ancient human civilazations elevated God, but in their Thorah the Jews had Him preoccupied with mankind, and than He had to be restored to heaven again. So Christianity came to assert that God existed on earth alongside the mankind in the person of Christ and then, borrowing from ancient Egyptian myths, to raise Him to His original place in heaven, after God sacrified Himself, as they claim, to save mankind from the sin of their ancestor Adam. Were all sins erased after Christ? Would it have been difficult for God to forgive mankind with a simple order, without imaginary suffering, a humiliating crucifixation, an inglorious death and glorious ressurection?“

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape

Dali sme zbohom Káhire. Ostala nám ešte jedna posledná vec, ktorú sme chceli absolvovať. Feluka. Tak ako odporúča lonely planet zakaždým tematické knihy a filmy o krajine, ktorú sa chystáte navštíviť, tak odporučim aj ja jeden film. V Sýrii sme videli porno snáď s najvtipnejším dejom a dialógmi. Volá sa to pyramída. Nejakí ti rybári, faraóni, múmie a archeológovia. Proste komédia so sexom. A presne odkedy som tento film videl, chcel som sa povoziť na feluke.

Feluka je špecifická loď s jedným rahnom a vysokou trojuholníkovou plachtou, používaná od nepamäti na splavovanie Nílu.

Prenajali sme si na hodinu loď v našej štvrti. Naštastie sme nedostali servis ako herečka vo filme. Za 80 ep. Plavili sme sa chvíľu po Nile, pozorovali jeho zelené brehy, modernú zástavbu Kahiry a schátralé luxusné vily blízko pri vode. Náš kapitán v tichosti sedel a lanami upravoval natočenie vysokej trojuholníkovej plachty, zatiaľ čo nohou ovládal brvno kormidla. Klukatým pohybom sme sa plavili pol hodinu proti vetru a proti prúdu rieky. Potom loď natočil po prúde, stiahol plachtu a nechali sme sa unášať najdlhšou riekou sveta. Všetci sme si v tichosti vychutnávali západ slnka a pokojný prúd vody. Mesto leží všade naokolo, ale uprostred rieky nebolo počuť rušnú premávku. Musí byť nádherné splaviť Nil proti prúdu až do Asuanu, opustiť veľkomesto a sledovať zelené brehy a vidiek. Veď nakoniec, celý Egypt sa nachádza okolo Nílu.

Do Alexandrie sme zvolili cestu vlakom. Dostali sme na ňu odporúčanie. Vlakovú stanicu Mahatat Ramses sme si obzreli len letmo, iba sme cez ňu prebehli. Na mňa za ten moment zapôsobila ako letisko v Tel avive. V obrovskej hale zo stropu trčali ihlanovité zlaté útvary. Letisko Ben Gurion bolo o čosi nadpozemskejšie. V strede haly bol v strope otvor, cez ktorý presvitalo denné svetlo a v kuželi z neho padala voda. Dookola poletoval dajaký vták, ktorý sa omylom zatúlal dnu.

Na stanici nás odchytil starký, ktorý tam pravdepodobne pracoval ako upratovač. Hneď nás chcel brať k vlaku. Vraj ide už o chvíľu. Chceli sme si kúpiť lístky v kancelárii, ale on nám tvrdil, že si ich máme kúpiť vo vlaku. Pobádal nás, aby sme sa ponáhľali. Tak sme ho nasledovali. V Egypte vám nikto ani len neporadí zadarmo. Vytvorili sme si sériu fráz, z ktorých si stále robíme srandu. Je to už ako choroba. Very cheap, very good, its for free, but you have to paid for it. A najlepšia, ktorá prichádza po každej podanej pomocnej ruke – give me something.

Naložil nás do vlaku a hneď načiahol ruku a pošúchal prstami, signalizujúc platenie. Unavený z tých všetkých baksisov som mu dal tri libry. Ostal na mňa pozerať. To je málo. Odpovedal som mu, že dosť. Nie dosť, čakal viac. Ukázal som mu von oknom, vlak sa pohýňal. Zbalil tie tri mince a rýchlo vyskočil z vlaku. Skoro sme ho chudáka starého vzali so sebou do Alexandrie.

Lístok v klimatizovanom vlaku v druhej triede stojí 41 ep. Dostal som zľavu na isic, 31. Sranda, zľava mi neplatí ani v čechách. Predajca lístkov sa nás snažil premiestniť do iného vozňa. Odmietli sme to. Určite by to nebolo o nič lepšie a ešte by prišla mantra give me something.

Okrajové štvrte Káhiry vyzerali z vlaku ako luník 9, nedostavané alebo opustené polorozpadnuté budovy, kopy odpadkov, ktoré sa len nahrnú k železničnej trati a podpália. Keď sme sa dostali ďalej na sever, do delty Nílu, všetko sa zazelenalo. Vodné kanály, palmy, stromy a nekonečné zelené polia. Takouto vidieckou, na blízky východ idylickou krajinou sme cestovali až kým sme nedorazili do Alexandrie. Bol som vďačný za vlak, kde bolo dostatok miesta pre nohy, klíma a pohodlné sedadlá. Keby to šlo všade cestovať vlakom.

Od prvého momentu, ako sme vystúpili z vlaku, sme zistili, že Alexandria je odlišná od Káhiry a bude sa nám tu páčiť. Privítala nás chladnejšia stredomorská klíma, upravené ulice a pokojnejšia premávka. Zátoka s prístavom v Alexandrii je nádherná a predstava, že tu stálo alexandrovo antické mesto, podmanivá. V okolí nábrežia stoja vysoké budovy vo francúzskom štýle so zdobenými fasádami a balkónmi. Keď sa človek ocitne v takejto štvrti, ďakuje kolonializmu.

Na námestí stojí hotel Cecil. Modro biela honosná budova postavená začiatkom dvadsiateho storočia židovskou rodinou. Neskôr sa hotel stal centrom stretávania sa príslušníkov britskej rozviedky, až kým ich aktivity neukončila revolúcia v Egypte a hotel nebol zoštátnený.

My sme sa ubytovali v hoteli Normandy, hneď za hotelom Cecil. Budovy sú obrovské a tie lacnejšie hotely, ako náš, nezaberajú celú stavbu. Hotel je napríklad len štvrté poschodie, piate je zasa ďalší hotel. Hore vedie točité kamenné schodisko s kovaným zábradlím, v strede schodiska je otvorený výťah, presne taký, aký som vídaval vo francúzskych filmoch. Všetko ale pôsobí zašlo, fasády, schodisko. Pripomienka na iné zlaté časy.

Pôvodne sme mali v pláne zaplatiť za noc 15 ep. Chlapík nám ukázal izbu. V rohu budovy, s dvoma malými balkónmi a s výhľadom na prístav. Zamilovali sme sa všetci hneď na prvý pohľad, o čom svedčili pohľady, ktoré sme si vymenili. Zobrali sme ju, aj keď stala 30 na hlavu. Interiér bol ako celá Alexandria, náš hotel a schodisko. Mám z nej pocit, akoby bola vybavená ešte v koloniálnej ére a opotrebovala sa časom. Biely nábytok v nej, toaletný stolík so zrkadlami a drevené balkónové dvere sú ošarpané, ale dobre ošarpané. Majú svoju históriu a izba nepôsobí sterilne. Vlastne sterilné prostredie v Egypte by som si pozrel. Ešte aj ten obraz s kvetinami na stene je nakrivo.

Oproti cez prístav vidno pevnosť Qaitbay, jednu z top atrakcií Alexandrie. Niekde oproti na druhej strane zátoky by mala byť alexandrijská knižnica. Pešo sme sa prešli hlbšie do mesta. Pamiatky sme už nestihali otvorené. Dobrodružstvo si nás ale aj tak našlo. Mapa v mobile a GPS nás viedli k pompejovmu stlpu a k rímskym ruinám. Čiara, ktorá na mape symbolizovala cestu nenaznačovala o akú kvalitu ide. Viete, je to skratka. Cesta je síce dlhšia, ale o to horšia. Vošli sme do rozpadnutej opustenej priemyselnej zóny. Ulice mali kilometre, z oboch strán uzavreté vysokými múrmi fabrík. Nikde sa nedalo odbočiť, ani odtiaľ odísť. Kde tu postávala skupinka ľudí, ktorá nás zdravila, v odpadkoch polihovali svorky túlavých psov. Zasa raz som so zovretým srdiečkom kráčal a dúfal. Alahu agbar.

Dostali sme sa spať do obytnej zóny. Ľudia na nás kývali, usmievali sa a zdravili nás. Celkom určite sme boli prví bieli, ktorí sa tam ocitli. Našli sme katakomby, považované za jeden z divov Egypta. Boli už zavreté. Nestihli sme to. Chceli sme nájsť aspoň pompejov stĺp a ruiny antického chrámu. Na ceste, ktorou sme kráčali, nás zastavili mladíci. S úsmevom nás privítali a otočili. Šli sme zle, zlyhala orientácia. Povedali nám, že smerujeme do veľmi nebezpečnej časti a ukázali nám správny smer. Vďaka im.

Antický chrám a stĺp boli už zavreté tiež. Prišli ste neskoro, otvorené je len do piatej. Pozrel som na hodinky, pol piatej. No dobre. Pozreli sme si to aspoň cez plot. Našťastie dvadsať metrov vysoký monolit je vidieť aj z ulice. Ušetrili sme pár eur. Škoda len tých katakomb.

Nevideli sme už čo sme chceli, tak sme sa otočili naspäť na hotel. Aj tak nemám jedinú sťažnosť. Dobrodružne sme objavovali skryté zákutia Alexandrie. Kto bude mať záujem, poskytnem lokalizácie na mape, boh s vami.

Večer káva na nábreží, kúpiť lístok do Siwy a už len relax na balkóne. Sedím v zničenom koženom kresle, píšem a pozerám na more. Hodiny pokročili, čas ísť pomaly spať. Zasa na ceste.

 

„Poznámka pod čiarou k arabskej mentalite: v prvom rade je každý bez ohladu na vek, pohlavie, povolanie atd. obchodník. Kradnúť sa nesmie, ale ak sa niekto nechá nachytať na vyššiu cenu, prípadne zaplati za niečo, čo si neobjednal, tak to je proste šikovnosť. Takisto sa za každú službu očakáva odmena extra, pekne do ruky. Turistický sprievodca je hocikto, komu sa podarí upútať pozornosť zmätených úbožiakov (alebo ich presvedčí, že takí sú). Potom rýchlo rýchlo, konverzovať a odporúčať – kaviarne, motely, autobusy, jedlo, suveníry, kluby. V konečnom dôsledku sú tieto informácie skor neužitočné, prípadne čiastočné, až po čistý podvod z ktorého bude provízia od komplica. Ale odmena sa očakáva vždy, pretože služba bola konzumovaná a teda magický akt privolania peňazí roztočil kolesá baksisovej karmy.“

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape

Nekropoly sú súčasťou každého ľudského sídliska. Profesor Vladár považuje za začiatok kultúry moment, kedy pravekí ľudia začali pochovávať svojich mŕtvych. Väčšina pohrebísk sa nachádza mimo obydlí živých a sú vyhradené takmer výlučne večnému odpočinku nebožtíkov. Rovnako tomu bolo aj v prípade severného pohrebiska v Káhire. Mamluckí vládcovia Egypta boli nútení nájsť miesto pre mauzóleá mimo husto zaľudnenú stredovekú Káhiru. Začali preto stavať hrobky mimo mesta, na mieste dnešného severného pohrebiska, alebo všeobecne nazývaného mesta mŕtvych. Názov vznikol kvôli tomu, že na pohrebisku stoja domy, žijú tu ľudia v tesnej blízkosti nebožtíkov. Cintorín pripomína viac mestskú časť, než pohrebisko.

Prvými obyvateľmi pohrebiska boli strážcovia kráľovských hrobiek, neskôr s rastom hlavného mesta sa sem prisťahovavali ľudia z okrajových štvrtí. Mameluci zároveň uchovávali egyptskú tradíciu súžitia s mŕtvymi. Honosné mauzólea neslúžili len ako hrobky, ale aj ako noclahárne pre pútnikov a ľudí bez domova, ktorí robili spoločnosť mŕtvym a zároveň im odovzdávali svoju vďaku.

Okolo mesta mŕtvych sme šli už pred niekoľkými dňami, keď sme sa po západe slnka presúvali z parku al azhar do starého mesta. Kráčali sme popri autostráde a pod nami napravo, pod niekoľko metrov vysokým dialničným násypom boli nízke stavby, domy a po uliciach trčali zo zeme náhrobky. Už vtedy sme uvažovali, že stačí len zbehnúť dole schodami a budeme v meste mŕtvych. Mesto prikrývala tma a bolo v ňom ticho ako v hrobe. Všetci zašli do domov na večeru po celom dni pôstenia.

Lákalo nás pohrebisko v noci. Napokon sme si ho nechali na denné svetlo. Bol by som prekvapený, keby sme na uliciach stretli niekoho práve v čase iftaru, ale obával som sa, že by sme boli v noci za votrelcov. Veď kto iný sa motá potme okolo cudzích príbytkov. Neskôr sme dostali radu, že je lepšie, ak sa tam vyberieme cez deň.

Včera sme sa vyhrabali z domu až navečer. Jednak ako hovorí mayo stále jedinú a najužitočnejsiu frázy, ktorú sa v arabčine naučil – šób iktír, veľmi horúco. Dá sa s ňou nadviazať akákoľvek konverzácia. Do mesta mŕtvych sme dorazili taxíkom až o šiestej, hodinu pred iftarom. Taxikár nevedel, kde nás má vyložiť a nevedeli sme to vlastne ani my. Tak nás dopravil hneď na okraj sídliska pár metrov od zjazdu z diaľnice. Tam to vyzeralo ako všade inde v Káhire. Ufúlané domy, sem tam odpadky a rozbité auto odparkované pri krajnici. Žiadne hrobky ani nemrtvi chodiaci po uliciach. Jediný rozdiel oproti centru mesta. Pocit. Akonáhle sme vystúpili z taxíku, všetky pohľady sa upriamili na nás. Začal som prehodnocovať naše rozhodnutie.

Keď sme šli po diaľnici z parku, Ewa mi vysvetľovala, že červené paneláky na kopci nad mestom mŕtvych tvoria nebezpečné sídlisko. Drogy, zbrane atď. Proste miesto, kam nepôjdete, ak nie ste úplne uderení. Mesto mŕtvych je alebo bolo navštevované turistami, čiže to nie je až taká divočina. Treba si ale uvedomiť, že sa jedná o jednu z najchudobnejších častí Kahiry, kde nie je ani jeden policajt a podľa toho sa aj správať. Neovievať sa dolármi, nenosiť kilové zlaté reťaze atď. Pokiaľ možno nefotiť ľudí bez ich dovolenia a nejesť a nefajčit po uliciach počas ramadanu.
Karta sa obrátila. Nemal som ani príliš chuť vyťahovať telefón a hrať sa na turistu. Zato miestne decká áno. Začali si fotiť Johnnyho. Rozhliadli sme sa okolo seba. Netušili sme, ktorým smerom začať. Všetci po nás pozerali. Vtedy v mexiku, otázka bola, či začnú strieľať alebo nie. Preháňam samozrejme, opisujen len dojmy, nikto po nás ani len kameňom nehodil.

V takýchto situáciách je najlepší pomocník môj r2d2 droid s mapami a GPS. Problémom sa stalo to, že sme netušili, kde presne nás taxikár vyložil a GPS nevedelo nájsť satelit. Prekročili sme rieku Styx. Postávať sme tam nemohli. Ponúklo sa nám jediné riešenie. Poďme sa stratiť. Zvolili sme inštinktívne smer a zašli do úzkych uličiek. Tváriť sa nenápadne, prechádzať sa, udržiavať pohyb. just smile and wave boys, smile and wave.

Konečne sme mali vzrušenie, ktoré nám v posledných dňoch relaxu v Káhire chýbalo. Boli sme na mieste, kde sa nemotali žiadni turisti a veľmi ostražito sme sa pohybovali po úzkych uličkách. Deti po nás vykrikovali, starším sme sa zdravili. Tí opodiaľ nás len v tichosti sledovali. Na jednej ulici bol postavený biliardový stôl a chlapci hrali biliard. Jeden z nich, mohol mať tak pätnásť, po nás začal ukazovať prstom, imitujúc streľbu. Starší pán na ulici ho zahriakol. Nemal som ani príliš chuť hovoriť po anglicky. Motali sme sa ulicami, ľudia nás pozývali na večeru. Taktne sme ich odmietali so slovami, že sme už dohodnutí s priateľmi.

V meste mŕtvych sa nachádzajú vysoké mauzóleá s kupolovitými strechami zakončenými polmesiacom, ale hroby sú prakticky všade. V mauzoleu niekto býva, za plechovou bránou domu je dvor s náhrobkami. Bližšie k autostráde ubúdali obydlia a pribúdalo hrobov. Slnko zapadlo rýchlo. Ulice úplne utíchli a mesto mŕtvych ostalo ako po vymretí. Len potulujúce psy po nás štekali. Nenazval by som to strachom, ale napĺňali ma zvláštne pocity. V tom tichu aj srdce bilo pomaly. Nechcelo rušiť.

Priechod na hlavnú cestu nám zatarasila svorka brechajúcich psov. Na uliciach nikoho nebolo. Svorku nemal kto okríknuť, tak sme sa jej radšej zďaleka vyhli a vyšli na autostradu o kilometer ďalej. Nad mestom mŕtvych bola noc.
V meste sme na základe odporúčania objavili lacnú sudánsku reštauráciu. Nebudem sa ani snažiť opisovať cestu k nej. Je neďaleko námestia Attaba. Musíte sa po nej popýtať. To že sme blízko nám napovedali tmavšie tváre ľudí postávajúcich popri ceste. Vedľa mešity sme zahli do uzučkej uličky a našli sme vchod, do ktorého by sme sami od seba určite nevošli. V malinkom krámku sedelo niekoľko černochov a pozeralo televízor. Ten som im omylom odpojil, keď som dával kamoške telefón na nabíjačku. Počas modlitby. Bolo to prijaté so smiechom. Našťastie. Ale nečudujem sa, keď videli dvojmetrového chalana, ako sa pokúša so sklopenou hlavou stratiť pod zem.

Dobre sme sa najedli a ochutnali sudánsku kávu. Veľmi silná a štipľavá vďaka zázvoru v nej. Teda preložili sme si to ako zázvor, pretože našou arabo-angličtinou sa nedalo preložiť všetko. Výborné ukončenie predposledného dňa pred cestou. Za chvílu to znova začne. Život v pohybe a prachu ciest. Možno sa nám podarí vymyslieť ešte dajake hlúpe dobrodružstvo, kym skončíme v Jeruzaleme.

„Živé mesto mŕtvych, posiate hrobami, vrstvami odpadkov, kričiacimi deťmi, túlavými psami, znudenými mačkami, pod nim metro, nad nim nebo, medzitým ulice, kde sa freneticky v horúčave mihajú a striedajú tváre, zvuky, vône, chute, pachy, tvary, farby, okamihy – presne stotina sekundy na rozhodnutie – lútosť, hnev, pobavenie, beznádej, smútok, únava, radosť… aj hlad. Egyptske veľkomesto západneho štýlu fungujúce (?!) podľa arabského systému. Dlhé nohavice mužov a šatky na tvárach žien. Depresia si podáva ruky s eufóriou. (ne)zblázniť sa je (ne)možné.”

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape