Ako každé náboženstvo aj starobylé zorastriánstvo, ktoré sa rozmohlo v starovekej Perzii dlho pred príchodom islámu, má svoje najposvätnejšie miesta. Tým zoroastriánskym je malá, nenápadná dedinka Chak Chak ukrytá v nehostinnej púšti pod skalnatými bralami. Plamene posvätného ohňa v jaskynnom chráme tu ešte nikdy nezhasli.
Najlepším východzím bodom k návšteve zoroastriánskeho Chak Chaku je nepochybne staré mesto Yazd. Taxikár, ktorého sme stretli v meste ešte ráno nás prišiel po dohode vyzdvihnúť na námestie aj s celou rodinkou a môžeme ísť na výlet. Cesta do dedinky trvá niečo vyše hodiny. Chak Chak leží osamotene v horách prakticky v púšti. Opúšťame posledné mestečko a pred nami sa otvára púštna, piesočná rovina z ktorej vystupujú ostré vysoké skaliská. Krajina to je síce pekná, ale svojim spôsobom naozaj drsná.
Konečne prichádzame ku skale, pod ktorou je nalepených niekoľko domčekov ozdobených zelenou farbou. Počas významných sviatkov, ktoré vrcholia medzi 14.-18.júnom sem prichádzajú stovky či tisícky pútnikov z celého Iránu, ale dnes sme tu takmer úplne sami. Stúpame až hore do dediny, no tá je ľudoprázdna. Okrem našich tieňov na stenách domov sa tu nemihne nič živé. Prechádzame sa prázdnymi uličkami, nakukneme do prázdnych domov až mám pocit akoby sme boli v zabudnutom meste duchov stratenom na prahu nehostinnej púšte. Lezieme na okolité skaly, odkiaľ je na Chak Chak pekný výhľad. Sedím na okraji hlbokej priepasti a oči mi behajú po krajine. Páči sa mi tu. Svojim spôsobom sa mi páči tá prázdnota miešajúca sa s významom tohto miesta.
Skaly vyrastajúce z púšte neďaleko Chak Chaku
Krajina v okolí Chak Chaku
Dedinka Chak Chak sa ukrýva pod skalnatým bralom
Domčeky Chak Chaku sú väčšinu roku ľudoprázdne
Vraciame sa do jeho ulíc a stúpame k najvyššiemu bodu, kde stojí povestný zoroastriánsky chrám Pir-e Sabz s večným ohňom. Mohutné dvere zdobené perzskými motívmi sú síce zatvorené, ale zrazu sa odniekiaľ vynoril strážnik so železným zväzkom kľúčov. Starý muž s tvárou dokreslenou výraznými vráskami má na starosť veľmi dôležitú prácu. Musí dávať pozor, aby plameň Zoroastriánov nikdy nevyhasol. Pár krát otočil v zámku zahrdzavený kľúč a pred nami sa otvorila tajomná jaskyňa naplnená zoroastriánskymi rituálmi. V jej útrobách sa ozýva pravidelné kvapkanie vody. Práve zvuk maličkých kvapiek rozbíjajúcich sa o vodnú hladinu pomenoval celé toto miesto. Chak Chak by sa dalo z farsí preložiť ako „kvap-kvap“. Podľa legendy sa sem počas arabskej invázie v roku 637 ukryla sasánovská princezná Nikbanuh a keď trpeli ubíjajúcim smädom, hodila do skaly svoje veci na čo sa z kamenného stropu začalo ozývať kvapkanie. V strede jaskyne horí posvätný oheň a jeho vôňa sa nesie celým chrámom. Mám pocit akoby sme prišli v hodine dvanástej, pretože sa nemôžem ubrániť pocitu, že namiesto ohňa vidím len rozžeravené uhlíky. Vonku pred vstupom do chrámu rastie mohutný strom, ktorý plní želania a domáci Iránci si nenechajú ujsť ani dúšok vychladenej vody zo studničky.
Chak Chak
Ulice Chak Chaku sú plné zaujímavých domov
Uličky dedinky majú hlinený nádych
Nádherná krajiny v okolí Chak Chaku
Zoroastriánsky poklad Chak Chak
Pohľad cez okno chrámu
Posvätný oheň zoroastriánov
Dvere za ktorými sa ukrýva posvätný oheň
Do misky kvapká vody „chak chak“
