Petra 2013 – Blog

Tento blog je denníkom z môjho terénneho výskumu medzi beduínmi v jordánskej Petre v januári a februári 2013. Má formu priebežných zápiskov a je viac osobného ako odborného charakteru.
[fb_button]

20.-21.2. Cesta naspäť na Slovensko (záver blogu)
Posledný záznam na tomto blogu. Na letisko do Ammánu som mal odvoz až z Petry, priamo autom. Chalani sa rozhodli, že v žiadnom prípade nepôjdem sám a oni osobne ma odvezú.
Rozložili sme sa traja po veľkom bielom Mercedese a vydali sa na sever naprieč celým Jordánskom. Cestou sme sa zo dvakrát zastavili pri krajnici, kde z naskladaných barelov dotankovávali chalani pašovaný benzín zo Saudskej Arábie. No a okrem toho ešte asi desaťkrát na cikpauzu. Chalanisko zobral plastový kanister, pristúpil k autu a gumenou hadicou prečerpal do našej nádrže palivo. Vyplatili sme mu to a on si sadol na slnko vedľa zvyšného paliva a čakal na ďalšie auto.
Všade naokolo diaľnice bola krajina rovnaká – piesok a holé skaly. Tesne predtým, ako sme sa dostali do Ammánu, sme započuli zo spodku auta silnú ranu. Moayad okamžite odstavil auto na krajnici a vyšli sme von, aby sme skontrolovali príčinu. Nenašli sme nič, len kúsok odlomeného obloženia zo spodku vozidla. Pravdepodobne sme nabrali niekde kameň. Muhammad v slnečných okuliaroch a s cigou v ústach poskakoval okolo auta a obhliadku sme vzdali, až keď ho skoro zobral so sebou okolo prechádzajúci kamión. Napriek tomu, že on bol majiteľom auta, sa bez vzruchu vrátil do polohy ležmo na zadnom sedadle a pokračoval v nezúčastnenom počúvaní rádia.
Pre mňa to bol osobitný pocit. Bol som už vlastne na ceste naspäť domov. Príliš som toho nenahovoril, čo si moji spoločníci všimli a začali ma nútiť do konverzácie. Uvedomoval som si, že o pár hodín sa to všetko skončí a táto kapitola, nech už bola akákoľvek dobrá a zaujímavá, sa jednoducho uzavrie. Aj keď sa do Jordánska zasa vrátim, táto kapitola sa definitívne končí.
Po príchode do Ammánu sme sa zastavili hneď v prvom obchode s alkoholom, ktorý sme na vjazde do mesta našli. Kamoš sa vrátil s dvoma pivami a začala sranda. Aby som nebudil pohoršenie na prednom sedadle s fľašou v ruke, vymyslel som dokonalé riešenie. Pivo som si prelial do prázdnej krabice od džúsu a spokojne som si ho cuckal za zajdy. Muhammad vzadu pocítil slobodu hlavného mesta. Pootvoril si okno, sledoval okolie a intenzívne komentoval a oslovoval ženy po okolí. Totálne som mu želal ten pocit. Potreboval vypadnúť z rodnej hrudy rovnako ako ja pred mesiacom.
Mňa čakal nákup suvenírov a rozlúčka s Louim v hoteli Mansour. Chceli sme v bojovnej nálade navštíviť obchodík, kde mi predali sim kartu. Zistili sme, že ho zavreli takmer pred mesiacom. Podľa mojich výpočtov to muselo byť niekedy krátko potom, ako som si u nich kúpil kartu. To už nazvem len, že to tak asi malo byť.
Pomotali sme sa po centre mesta, dali si kávu, prepchali ma večerou. Reštaurácia bola na hlavnej triede, na prvom poschodí s veľkými výkladnými oknami priamo do ulice. Cez otvorené tabule doliehal do vnútra ruch premávky.
Večer sme strávili v Mecca Mall, výstavnej sieni jordánskych snobov a zazobaných cudzincov. Obchodné centrum na západný štýl. Sadli sme si na kávu, mali sme kopu času. Jedna stála 5 eur, suma, za ktorú by človek na juhu prežil aj niekoľko dní. Chalanisko zo zálivu oproti pri stole zvieral v ruke štyri najnovšie smartfóny, vrátane iPhonu a Galaxy S3.
Moayad nikdy nebol v kine. Ako najlepší darček po mesiaci, kedy mi pomáhal a na všetko ma pozýval, bolo odo mňa pozvanie do kina. Na „Die Hard“ v Ammáne sme nemuseli čakať rady. V kinosále sme boli najskôr len my traja, potom sa náš počet rapídne zdvojnásobil. Posledná aktivita pred odchodom.
Po kine už pomaly zatvárali obchoďák. Presunuli sme sa teda na letisko. Šli sme tak pomaly, ako sa to len dalo a cesta nám trvala z mesta cez hodinu. Zastavili sme sa v jedinom otvorenom stánku po kávu, tridsiatkou sme sa pohybovali po kraji diaľnice smerujúcej na na letisko. Na parkovisku pred odletovou halou som ešte prebalil veci, natlačil ich všetky do vaku a zahodil jordánsku simku. Pred vstupnou kontrolou sme sa rozlúčili, čím rýchlejšie, tým lepšie.
Na kontrole ma zasa vyzuli, vytiahli opasok, musel som všetky veci povykladať do bielych plastových prepraviek a poslať cez skener na druhú stranu. Nič nezvyčajné, ale jordánske letisko ma zabilo, keď som túto procedúru musel absolvovať o dvadsať minút znova pri vstupe k bráne. Prečo? Nepýtajte sa ma. Väčšina letísk, keď prejdete kontrolou tak ste už v zabezpečenej zóne a nik vás neobťažuje znova. V Ammáne prejdete kontrolou do haly a potom sa o pár minút neskôr vyzúvate znova a prechádzate kontrolou k bránam.

Človek sedí a čaká na lietadlo, vtedy ho prepadne zvláštny pocit. Musí späť, no plne si to ešte neuvedomuje. Len sa necháva unášať vopred naplánovanými termínami, limitmi, vôbec nezvažuje možnosť, že svoj plán môže kedykoľvek zmeniť a na čísla zabudnúť. Sú to jeho pevne a bezpečne stanovené hranice, ktoré bezrozmyslu akceptuje a rešpektuje.
V Budapešti ma hneď odchytil colník. Moja brada mi asi nepomohla. Našťastie som nemusel už vybaľovať, ale taška šla pri odchode cez skener. Ešte sa ma spýtal, pri pohľade na mňa, akej národnosti som. Povedal som slovenskej, upokojilo ho to a nechal ma ísť.
Už som si myslel, že som v Európe, no prvé čo ma privítalo pred halou letiska bolo : „Taxi, Sir, Taxi?“ Ako doma.
Na auto som čakal na tom istom diplomatickom parkovisku, ako pred mesiacom, keď som do Jordánska odlietal. Akoby sa vôbec nič nezmenilo a vrátil som sa v čase do toho istého bodu. Jediné čo mi v hlave hovorilo, že som bol v Jordánsku, boli len zmätené spomienky. Inak som mal dojem, že som nikdy neodišiel.
V noci som stál už na terase chalupy na Krupine. Pomedzi stromy presvitali zasnežené pastviny. Pousmial som sa na tom, pretože ešte pred dvanástimi hodinami som sa viezol naprieč vyprahnutou púšťou v Jordánsku. S bráchovcami sme si dali po poháriku whisky a pobrali sme sa na spánok.
Doma som už dva dni a niekedy ma napadne, či to bolo celé vlastne realita. Vrátil som sa do starých koľají rýchlosťou lusknutia prstov. Len niektoré veci na stole ma ubezpečujú, že predošlý mesiac sa naozaj odohral. SSDD.
Napriek tomu všetkému som hrdý na to, že som mohol spoznať toľko zaujímavých ľudí. Stretneme sa v budúcnosti, inshallah.

Petra 16-17.2. Lucenie

Mam za sebou posledne dva dni v Petre. Bol som pozvany na obed do beduinskej dediny, deti sa po mne uz pytali. Chceli vidiet svojho oblubeneho cudzinca. Presiel som sa kamosom naspat z dediny dole do udolia s ruinami. Cestou som sa lucil rad radom so vsetkymi, koho som stretol. Klasicky, vidime sa niekedy v buducnosti, ak Boh da. Radi ta tu opat uvidime. Si tu ako doma, pridi coskoro. Vidime sa. Inshallah.

Na starej rimskej ulici, tam kde zmizla kamenna dlazba a ostal len pustny piesok, som sa zohol a nabral ho za hrst do dlane. Nechal som ho pomaly presypat pomedzi prsty a padat na zem.

Chalanisko pri jednom stanku sa so mnou rozlucil, dal mi na seba kontakt a povedal mi, ze sa tesi, ked sa znova vratim. Vraj som zdvorily a priamy a to si vazia. Dalsi mi povedal, ze odteraz je Jordansko aj moja krajina a som kedykolvek vitany. Posledne dni sa nejak naplnaju emociami.

Salim bol prave u rodiny v pusti, daleko od Petry. Rozlucil som sa snim po telefone. Neviem, kedy sa znova uvidime, ale som si isty, ze ci ho stretnem po rokoch niekde v meste alebo v stane s rodinou, zvitame sa rovnako, ako sme sa teraz lucili.

V obchode na ceste von z Petry som bol pozvany na asi stu a poslednu kavu zadarmo.

Predo mnou kracali nejake damy z Azie a maly beduinsky chalan. Pytal si od nich len tak dinar, nastavoval ruku a dotieral na nich. Nenapadne som ich dobehol, postavil sa za neho a po arabsky som sa ho spytal, co od nich chce. V blesku sa strhol, otocil, pozdravil ma, podal mi ruku a odpalil prec. Usmial som sa a s dobrou naladou som pokracoval.

Presiel som sa cez roklinu al-siq, pomedzi skaly hore nad hlavou presvitalo krasne modre nebo, svietilo slnko. Ja som rukou prechadzal po kamennych stenach okolo mna. Chcel som este posledny krat citit ich chlad a povrch. Aby som si to uchoval v pamati, keby som sa sem uz nevratil. Po mesiaci som si toto miesto zamiloval.

Vcera som dostal ponuku od znameho. Nabalil tri spanielky a sli vecer do pubu. Mal som sa pridat, ze sa dajako podelime a pomozeme si s nimi. Beduinska pohostinnost sa neodmieta, ale nakoniec som to zavrhol. Padli mi do cesty ako tri oriesky pre popolusku a ak by som sa mal drzat principov antropologickeho vyskumu, tak by som sa mal zucastnovat na vsetkych aktivitach skumanej komunity, vratane sulozenia s turistkami. Ale predsa len som siel radsej na pivo s kamosmi. Kupili sme par plechovic Petra Beer, ktore ma 10% alkoholu. Pil som zarovno so soferom a vysvetlili mi, ze prazdne plechovky treba vyhodit von oknom. Je to prejav charity, dava to pracu cleanerom.

Dnes som posedel v restike u Jemencana, kde som jedaval po cely mesiac. Miestny chalan ma pozval na kavu. Napisal mi moje meno po arabsky, co bolo pre mna celkom „novinkou“, kedze som sa ucil arabcinu uz predtym v Damasku. Ked tam dopisal I love you v arabcine, to bolo uz o inom. Tie ponuky sa nejak neodolatelne mnozia. Ako aj dnesna ponuka ist do Aqaby do night clubu za ruskami. Este, ze nie som prilis na zeny a muzi mi tiez nic nehovoria. Hlavne sa mi teda nechcelo utratit peniaze na diskoteke v Aqabe a citit sa pritom ako za vykladom cukrarne. Mozete sa pozerat, ale ani si neobliznete.

Poobedie som stravil v informacnej kancelarii. Sedel som s chalanmi, fajcil a rozdaval turistom mapy. Podielal som sa na ich „not giving a fuck“ style prace organizovanej podla AST (arabic standard time).

Vecer romantika, internet, poznamky a prasky na zaludok, lebo z nejakeho necisteho dovodu sa moje vnutornosti rozhodli opustit moje telo. Ach ten Blizky vychod.

15.2. Vecer, Petra
[Gallery not found]
Chalani pre mna nakoniec prisli. Dobry pocit vidiet opat kamosov. Blaznivou jazdou sme sa predriapali cez hory naspat do Wadi Musa. Dali si kavu a opat som sa ubytoval v hoteli Valentine Inn. Nemam svoju izbu, ale nova vyzera takmer identicky. Sprcha nebola celkom tepla, bola niekde medzi studenou a vlaznou, ale po styroch dnoch je to luxus, ktory sa neodmieta. Aj ked som dostal ponuky na prenocovanie zadarmo, dnes som potreboval hotel.

Az tu som si uvedomil, ze som svojim pobytom v pusti premarnil moznost stravit den sv. Valentina v hoteli Valentine Inn. Zivotna prilezitost je prec. Neva. Idem sa socializovat, vecer zhodnotim poznamky za posledne dni a potom spat.

Pokracovanie balady o malom kaktuse : Maly kaktus si rastol v pusti, az kym neprisla hladna tava a nezozrala ho. Zivot je mrcha.

Piatok 15.2.

Stvrty den bez sprchy, nech ziju vlhcene vreckovky. Nemal som ani prilezitost vyzliect sa z mojho skafandra. Tak ako chodim po svete, tak si aj liham do spacaku, inak by som chladne rana nevydrzal. Jedine co som zahodil cestou z bezpecnostnych dovodov a nahradil za nove boli ponozky. Obcas treba nejaku suciastku vymenit.

Normalne by som sa vyzliekol, vyspal, okupal, prezliekol, len sa obavam, ze tento ritual vykonam az doma.

Ibrahim sa so mnou rozlucil a siel za pribuznymi do puste aj s najstarsim synom. Jednoduche zbohom a pozvanie aj na buducu navstevu. Presunul som sa do jedinej restauracie pri vstupe do dediny a ocakavam Moayadov prichod. Pokusime sa zozbierat este dajake informacie a potom naspat.

Dnes sa tu mota len niekolko turistov, ktori sa aj tak onedlho poberu do kempov v pusti. Je piatok, moslimska nedela. Dedina je ticha ako obycajne. Pred restauraciou je uvazanych zopar tiav. Co ak by sa predsa len objavili turisti. Sedim za laptopom, nad hlavou mi vo vetre hrkoce uvolneny plechovy lampas. a zasa po mne vsetci naokolo pozeraju ako po spionovi. Uz niekolky den sa tu ponevieram naokolo a pozorujem ludi. Sidla na juhu Jordanska pri hranici so Saudskou Arabiou a na vychode Syrie, kusok od Iraku vyzeraju vsetky podobne. Pred cerpadlami a odpocivadlami parkuju terenne vozidla, obcas niekto posedava po uliciach, inak ale vsetko spi. Po uliach su odstavene nepojazdne vozidla, pohodene pneumatiky alebo vymontovane stare motory aut. Beloch tu svieti ako hovno na futbalovom ihrisku.

14.2. Wadi Rum 3 – Rodinny piknik

Slnko pomaly zapada. Lezim na chrbte a pozorujem mraky, ktore zaplnili takmer cele nebo. Spominam si, ze som ich lubil pozorovat leziac na Morave, ked som bol este mensi. Ked sa nad tym tak zamyslim, su vsade skoro rovnake, na Morave alebo v jordanskej pusti.

Ibrahimova rodina ma zobrala so sebou na rodinny piknik do ich stanu niekolko kilometrov za dedinou. Tesim sa tomu, lebo ako som posledne dni sedel bez cinnosti, zacal som si uvedomovat, v akom cudzom svete som a zachcelo sa mi Slovenska. Ked je clovek na cestach, chcel by byt doma, ale akonahle sedi doma, zasa zatuzi niekam vycestovat. Je to pateticke, ale obcas to dolahne na kazdeho, kto cestuje daleko od domova. Doobeda som cital v Thesigerovej knihe Arabian Sands, ako jeho spolocnik al-Auf putoval sam cez neobyvanu pust Rub al-Chali. Thesiger si nevedel predstavit, ako zvladal dva tyzdne absolutnej prazdnoty a boja o prezitie. Spytal sa ho na to. Jeho odpoved znela: „Nebol som sam. Boh bol cely cas so mnou.“ V zivote beduina je pritomnost Boha vsade naokolo prostriedkom k prezitiu, dava mu silu a vytrvalost. Ludia potrebuju pritomnost niecoho vyssieho, co im pomaha prezit v kritickych a osamotenych momentoch. Horsie je to uz s nami osamelymi bezboznikmi.

Siel som do puste nazbierat drevo, zahral som si s chlapcami futbal. Ako branka posluzila zadna stena beduinskeho stanu. Nabuduce pred futbalom odlozim tasku s fotakom, aby som ju ako dnes neokupal v piesku. Jemna elektronika tu dostava riadne cez pysk.

Zajtra rano pre mna púride Moayad autom, pomoze mi zorganizovat rozhovory a potom ma odvezie naspat do Petry. Tesim sa na jeho spolocnost. Neviem kde budem posledne dni, ci ostanem vo Wadi Musa alebo poprosim niekoho o prichylenie zadarmo v daktorej jaskyni.

Ibrahim mi prislubil, ze ked pridem nabuduce, necha ma niekde v stane s beduinmi a mozem pisat o ich zivote cele mesiace. V takom pripade bude ale papier a pero jediny vydobytok moderneho sveta, ktory bude mimo elektriky a signalu telefonov fungovat.

13.2. Infiltrovany, no myslienkami uz doma

Po noci v kempe, zoznameni sa s novymi ludmi, nasledoval dalsi den. Ako to uz byva, vsetci sa rozprchnu dalej svojou cestou a vy zacinate opat ponovom. Netusil som, co dalej. Walid ma zobral s Tierim a Carolou na trip po Wadi, poukazoval nam vsetky zaujimave miesta, donutil nas skakat pred fotakom, stylizoval nas a hadzali sme sa do pieskovych dun. Ked vylet skoncil, ukazal mi kde byva. Nevedeli sme, ci budu dalsi turisti do kempu. Zoznamil ma so svojim susedom Ibrahimom. Ten mi porozpraval, ako to tu chodi, ako sa snazia ludia drzat tradicii a povedal mi, ze ak mu natankujem do jeho Landcruiseru, zoberie ma po beduinskych rodinach v pusti. Mozem u neho ostat v hostovskej casti domu, pripadne ma moze nechat sameho v jeho stane v pusti. Deal.

Viezli sme sa asi hodinu pustou. Zastavovali sa v osamotenych stanoch. V kazdom sme si dali po jednej, dvoch salkach caju a sli sme dalej. Boli sme pozdravit jeho brata a nakoniec sme skoncili u rodiny jeho zeny. Privitali nas dvoma salkami beduinskej kavy. Starcek sedel pri ohnisku v stane, jeho vnuk nas obsluhoval. Prisli aj susedia z vedlajsieho stanu a dlho sa rozpravali o stadach, pastve, turistoch a nakoniec aj o politike.

Do rozhovoru som sa nemal moc ako zapojit, jednak som nemal co povedat a tiez som vacsine nerozumel. Obcas vtipkovali, zvacsa rozpravali vazne. Ked hovoril starcek, vsetci pocuvali. Ohen nas udrzoval v teple, stan z kozej srsti chranil pred studenym vetrom z vychodu. Najedli sme sa opat podla zvyku puste z jedneho taniera rukami. Za cely vecer jediny dokaz zenskej pritomnosti boli tlmene hlasy spoza plachty oddelujucej hostovsku cast stanu od zvysku obydlia.

Vecer som uz padal od unavy a dufal som, ze rozhovor nebude prilis dlhy. Uz som si v hlave nevladal ani prekladat. Unava miestami doslova bolela. Nakoniec sa vsetci rozisli, v diwane sme ostali len ja, Ibrahim a starcek.

Rano som sa prehadzoval uz od siestej a preklinal som sa, ze som si nezobral lepsi spacak. V tom mojom bolo aj pod hrubou prikryvkou rano neprijemne. Nemrzol som, ale bolo mi chladno. V podstate ako kazdu noc. Postupne zacinam citit hrdlo a rana som coraz viac unaveny.

Vstali sme a pri caji cakali na vychod slnka, ktore sa objavilo rovno oproti vchodu do stanu. Po ceste nazad mi Ibrahim zodpovedal nejake otazky, no stale neviem, s kym by som sa mohol dalej rozpravat. Ludia si ziju svojim zivotom a bez znamych sa tu toho moc neda urobit. Bol som sa teda poprechadzat po navrate k pramenu nad dedinou. Vyviera z horizontalne prasknutej skaly v kopcoch . Voda steka v cicerkoch dole do maleho zlabu a dalej do udolia. Potom som uz len skoncil pri pocitaci pisanim poznamok a pocuvanim hudby.

Ospravedlnujem sa, ze som nebol posledne dni v kontakte s nikym z domova, ale v pusti som nemal ziaden signal, ziadnu elektrinu a internet bol pre mna len abstraktnym umenim. Prechadzali sme popod kopec, za ktorym uz bola Saudska Arabia. Stacilo malo a mohol som prejst do polnocneho kralovstva ako v rozpravke.

Teraz sedim opat v dedine v diwane, mam co jest, mam strechu nad hlavou, pekne dni za sebou a posledny necely tyzden pred sebou, ale svoje pocity by som vyjadril ako „too much homesick in this space“.

Ktokolvek ma pride zobrat z letiska, prosim pripravte mi jedneho dobreho lahvaca. Dakujem.

11.2. Wadi Rum

Opustil som Wadi Musa, Petru a vydal sa na cestu do Wadi Ram. Chlapik, ktory ma mal odviezt na stanicu len sucho skonstatoval, ked prechadzal okolo nej, ze nie su cestujuci a autobus nepojde. Neponukol mne a Japonke sediacej na prednom sedadle ziadnu moznost a tichucko opustil aj s nami mesto a vybral sa smerom na juh. Opytal som sa ho, ci nas hodla odviezt az do Wadi Ram a za kolko. Nie je vsetko len o peniazoch, znela jeho odpoved. Spytal sa ma, ci viem, kolko stoji autobus. Sedem dinarov, odpovedal som. Vraj mu zaplatime kolko uzname za vhodne.

Este bola tma a v kopcoch lezala na ceste taka hmla, ze sme miestami nevideli ani na dva metre pred seba na cestu. Ked sme zliezli z kopcov obklopujucich Petru, Hmla sa rozplynula behom minuty a pred nami sa tiahla dlha rovna cesta napriec planou. Na druhom konci na horizonte zacinalo svitat.

Dedina Ram sa nachadza na zaciatku rovnomenneho udolia obklopeneho vysokymi skalnymi hrebenmi vyrastajucimi z piesku. Svahy kopcov po oboch stranach klesaju k zemi niekedy az kolmo a vytvaraju prirodnu hradbu a dokonalu sceneriu. Dedina je neusporiadanym sidlom s typickou architekturou, ktora nema ziaden styl ani poriadok. Neupravene steny domov, po uliciach pohodene veci tak ako ludom vypadli z ruky. Obcas stan z kozej srsti, okolo kazdeho domu zahrada ohradena murom a za nim odparkovane tavy.

Ludia su na prvi pohlad strohi a ani ich po uliciach prilis vela nie je. Ked som si zacal fotit cintorin, deti zo skolskeho ihriska zacali po mne hulakat „no photo, no photo, police“. Ked vedla mna pristal kamen, schoval som fotak a ukazal im prazdne ruky. V sekunde sa vratili k hre. Spratci.

Porozpraval som sa s Madallahom, miestnym beduinskym sprievodcom a lokalnej kulture a jej reakcii na cestovny ruch a potom som sa s Walidom vybral do pustneho kempu. Spociatku sme tam boli ubytovani len ja a jeden francuzsky manzelsky par. Dlho som sa tak dobre nenasmial, ako s nimi. Ani sme nevedeli preco, ale vsetci styria sme sa dokazali rehotat na blbostiach od poobedia az do vecera. Pozreli sme si zapad slnka a dali si spolocne veceru v stane. Spolocnost nam robili dve macky a jedna sucka psa, ktora sa potulovala okolo tabora. Trvalo mi asi hodinu, kym som ju presvedcil, aby ku mne prisla a nechala sa pohladkat. Bolo na nej vidiet, ze je priatelska, ale nemala doveru voci ludom. Ked sme sa skamosili, tak sa z toho tesila rovnako ako ja.

Zasoferoval som si auto po pusti, zasa som sa zucastnil zbierania suchecho dreva a nakoniec sme vecer zakoncili pri ohni a pri kartovej hre, ktoru nas naucil Walid. Najlepsi relax za posledne mesiace.

Ked som isiel spat do mojho ministanu z kozej srsti, pozrel som sa na oblohu. Horizont vykrajovali tmavsie vrchy a to nebo…. Hviezdy ako ich doma v meste nepozname. Obcas staticky obraz prekrojil padajuci meteorit. Paradicka.

10.2. Audioblog

Jaskyna bola super zazitok, chalani boli neskutocne mili, opisal som viac menej len drobny kulturny sok, inak to je romantika, vrelo odporucam.

8.2. Petra z novej perspektivy

Dni v Petre sa mi kratia. Ak sa chcem presunut na posledny tyzden este do Wadi Ram, ostavaju mi na Petru uz len dva dni. Rano som preto skoro vstal a bez ranajok som sa vybral rovno na lokalitu. Urobil som asi hodinove interview s pani vydatou za beduina, postretal som niekolko znamych a potom som siel za Ahmadom. S nim som sa zoznamil tak nejak suhrou nahod. Ako nakoniec so vsetkymi v Jordansku.

Najskor ma stretol na moj druhy den na ceste k Ad-Deiru v Petre. Prehodil so mnou zopar slov a slubil mi, ze ma povodi po rodinach zijucich v jaskyniach. Na par dni z toho nic nebolo, az ked som sa pokusil kontaktovat dalsieho pana, zazvonil mi zrazu telefon. Bol to Ahmad. Pan, ktoreho som chcel kontaktovat, ako som sa dozvedel, bol jeho brat. Hned co zistil, ze sa snazim skontaktovat s jeho bratom, sa mi ozval sam a prislubil mi, ze cokolvek budem potrebovat, staci povedat. Po dlhych dvoch tyzdnoch sa mi to nakoniec podarilo.

Cakal ma so somarom pri kaviarni v Petre. Previedol ma na najblizsi kopec, kde sa po chvili predo mnou objavila jaskyna s vymurovanou stenou oddelujucou jej vnutro od vonkajsieho prostredia. Zoznamil som sa so zivotom v jaskyni. Siel som im pomoct nazbierat drevo. To spocivalo v chodeni po okoli a hladani suchych konarov a korenov rastlin. Ahmad so susedom ma previedli po casti Petry, kde turisti nechodia vobec. Po clenitom kopci s vyhladom na centrum Petry boli rozosiate hrobky zivajuce prazdnotou po starocia. Postupovali sme po rozpadavajucich kamennych schodoch nahor, lemovanych vyschnutymi vodnymi kanalmi. Kazdy jeden kamen naokolo este hmlisto spominal na nabatejske kralovstvo. Vsetky tie hrobky, schody a kanaly do skaly vytesali ludia, ktori rovnako ako my dnes verili, ze ich civilizacia bude trvat vecne.

Po dvoch tyzdnoch a ja zistujem stale nove veci. Nic nie je take ako sa zdalo a to co vidim dole v Petre nie je zdaleka vsetko. Tyka sa to pamiatok, prirody aj kultury ludi.

Veceral som opat so Salimom, lebo mi nedovolil odist z Petry, dokial sa s nim nenajem. Pred obchodom sa zastavil Muhammad s troma tavami. Najedol sa s nami a potom ma posadil na jednu z nich a zobral do beduinskej dediny. Viezol som sa niekolko kilometrov z Petry do dediny, cez kopce, vsade okolo tma, noc, hviezdy nad hlavou. Pochopil som vyznam rozdielneho sedu na tave a na koni. Najskor som si sadol do sedla ako keby som siel na koni. Kazda noha z jednej strany. Celkom to slo, az do momentu, ked zacala tava klusat. Myslel som, ze mi drevena kostra sedla zoderie triesla na kasu. Skusil som teda prelozit pravu nohu okolo hrusky sedla a zakliesnit ju pod lavu nohu, tak ako to robia Arabi. Chcelo to trochu cviku v stabilite, ale narozdiel od predosleho sedu to bolo bezbolestne.

Muhammad zacal spievat a jeho hlas sa odrazal od okolitych kopcov. V niektorych jaskyniach sa svietilo. Svetlo z nich bolo rozvesane po kopcoch naokolo ako male lampase.

V dedine som absolvoval dve stretnutia pri caji a potom uz nasledovala cesta naspat do Wadi Musa do hotela. Bolo po desiatej a ja som vedel, ze ma caka este sprcha, pisanie blogu a robenie nahravok na diktafon. Zajtra zasa vstavanie. Nechali sme sa aj s Muhammadom zviezt na korbe suv-cka. Stali sme vzadu s mojou vyskou som z toho auta robil double decker. Keby sme niekde naburali, tak letim ukrutne daleko dopredu. Do tvare mi slahal studeny nocny vietor a ja som si uvedomil, ako ma dnesny den bavil.

[Gallery not found]

4.2. Hosť a chránenec

Dnes sa mi podarilo pokročiť vo výskume, čo je potešujúce. Bol som na niekoľkých návštevách a postupne si uvedomuje, že mesiac je tu málo na to, aby som všetko spoznal a pochopil. Stále ešte stretám ľudí, o ktorých som doposiaľ nevedel a stávajú sa mi dobrými informátormi. Až teraz ma len začínajú ľudia sami oslovovať, lebo ma dlhodobejšie registrujú. Dostávam sa čoraz viac k informáciám bez opýtania. Pravdepodobne budem musieť vo výskume pokračovať ešte v tomto roku. Ak sa mi podarí naškrabať nejaké peniaze, alebo ak pustí moja univerzita nejaký chlp.

V beduínskej dedine bolo bojovno. Po návšteve jednej rodiny som sa vybral pofotiť si architektúru dediny. Decká sa ťahali po ulici na bedničke od ovocia ako na saniach a podarilo sa mi urobiť niekoľko pekných fotiek. Ale. Zrazu ku mne prišiel agresívny mladý muž, vulgárnym spôsobom mi povedal, aby som vymazal fotky. Spýtal som sa ho prečo. Vraj je to jeho dedina, on je tu pán a dáva mi päť minút. Chcel som mu vysvetliť, že fotím len domy, nie jeho, ani ženy. Päť minút. Pokúsil som sa ho ošáliť a vymazal som len poslednú fotku. Skontroloval si môj foťák a prikázal mi vymazať aj ostatné. Nechcel som sa pobiť s agresívnym blbcom uprostred dediny, tak som ich vymazal všetky. Odišiel.

Ostal som v roztržení čo ďalej. Napadlo ma len jedno. Šiel som k domu, kde som bol pred pár dňami pozvaný. V stane pred domom sedel pán, pozdravil som ho a on ma pozval dnu. Pri vodnej fajke som mu vysvetlil čo robím a čo sa mi práve stalo. Vraj o mne už počul pred týždňom. Takže ma pomaly ale isto registrujú. Vraj v dedine nik nie je pánom a chlapík na ulici bol zrejme opilý. Pán mi povedal, že on patrí k starším v kmene, poslal ma nafotiť si fotky znova a povedal, že pri akomkoľvek probléme mám len povedať, že som hosťom v jeho dome.

Bola mi ponúknutá izba v beduínskej dedine, ktorá sa komfortom nedá ani zďaleka porovnňať s izbou v hoteli. Prázdna miestnosť len s matracom a nič viac. V dome sa ale schádzajú každý večer chalani z Petry, preto zvažujem túto možnosť. Pozajtra budem pravdepodobne žiť v pravých sparťanských podmienkach s ťavou uviazanou pod oknom. Bez internetu a bez postele.

Večer som strávil v Petre. Zotmelo sa. Obloha nad púšťou je jedným z najkrajších prírodných úkazov. Stvoriteľ nešetril na tomto mieste s hviezdami a rozsypal ich po oblohe všetky, ktoré mal. Stál som pri ohni s niekoľkými beduínmi a ohrieval si ruky. Zobrali ma autom cez údolie až k hotelu. Starý pickup hrkotal na rozbitej ceste a ja som cez okno pozoroval oblohu. Vedľa mňa sa tlačili ďalší traja chlapci.

Všetci moji známi teraz pátrajú po agresorovi z dediny. Už sa teším na zajtrajšok.

3.2. Sprievodcom v púšti

Dnešný plán výskumu padol asi po pol dni v Petre. Stretol som pani z Juhoafrickej Republiky, ktorá sa pýtala na cestu na Aaronov vrch a chcela tam ísť sama. Nikomu z domácich nedôverovala a keď jej začali hromadne ponúkať svoje služby, pomaly ustupovala. Vysvetlil som jej, že tam ísť sama nemôže a odporučil kamaráta, ktorému dôverujem na 120 percent. Nerozpráva vôbec po anglicky, tak som sa prvýkrát v živote zahral na tlmočníka.

Vybral som sa s nimi pešo cez púšť k vrchu. Bez vody nám to celé zabralo asi 6 hodín. Bol to zaujímavý zážitok, mali sme krásne počasie a kamarát nám vysvetľoval veľa o živote v púšti a ukázal nám odkiaľ je možné piť dažďovú vodu. Radšej som to neskúsil, ale keby sme tam ostali pár dní, myslím, že by sa oplatilo mu veriť. On sa sám sklonil k skale a napil sa vody.

Udivoval ma jeho zrak, ktorým dokázal rozoznať na kilometre konkrétneho človeka, tam kde som ja videl len kopec. Najlepšie na tom všetko bolo, že sa nakoniec objavil na tvári pani úsmev a vydržal jej až dokiaľ sme unavení nešli naspäť.

V púšti sme stretli kamarátovho bratranca. Na somárikovi mal prevesené dve vrecia z ktorých vytiahol kanvičku na čaj, čaj, cukor a poháre. O jednu ruku prišiel pri autonehode v Wádí Araba pred dvoma rokmi. Ale aj jednou pozbieral v púšti suché drevo, založil oheň a o desať minút sme už sedeli pri čaji na skale a pozorovali na západe v diaľke Izrael a na východe členité údolia v okolí Petry. Dostali sme sa aj do hrobky, ktorá je inak zavretá. Kľúč totiž stráži jedna rodina, okolo ktorej sme cestou šli. Kamarátovi ho požičali. V púšti je všetko pod kontrolou. Aj tam kde zdanlivo nik nie je, vás niekto vidí.

Po ceste nazad sme sa zastavili u jeho rodiny. Ponúkli nás domácim beduínskym chlebom, úplne odlišným od chleba, ktorý dostanete kúpiť v meste. Hrubé tuhé placky pečú beduíni priamo v pahrebe. Medzi zubami vám vŕzga ešte popol.

Po náročnej ceste sme sa stihli vrátiť ešte pred západom slnka. Ďalšia zaujímavá expedícia, pri ktorej nám robili spoločnosť roztrúsené obydlia nomádov, stáda kôz, zvyšky zvierat, ktoré to cez púšť nedali a tiché skaly. Nad hlavou slnko, ktoré mi už druhýkrát spálilo do hĺbky kožu na tvári.

Zajtra ma už ale čakajú rozhovory. Bez nich sa totiž nepohnem ďalej. Mesiac je veľmi málo na to, aby človek poznal kultúru dostatočne.

2.2. Povodne a noc v jaskyni

 

Včera to už vyzeralo, že sa počasie umúdri. So sebou som si do Petry zobral pre istotu aj spacák a nejaké jedlo, keby sa mi naskytla príležitosť niekde prenocovať. Prespávanie turistov v Petre je striktne zakázané, no predsa len som tu na výskume a potrebujem vedieť úplne všetko.

Chvíľu som sa rozprával o problémoch miestnych ľudí v jednom obchode a potom som sa vracal k známemu do obchodu vyššie. Začalo znova liať. Stihol som to na poslednú chvíľu, lebo z dažďa sa vyvŕbila silná búrka. Stáli sme v jaskyni a sledovali dážď. Bol som svedkom niečoho, čo miestni ešte nevideli. Starší ľudia z kmeňa povedali, že takéto dažde nezažili za dekády. Môj priateľ sa len „prežehnával“. Z okolitých skál sa do údolia z minúty na minútu začali valiť vodopády vody. Nabatejské hrobky a monumenty sa premenili na zaujímavý úkaz. Voda z nich padala kaskádovito nadol. Do hlavného údolia Petry sa zlievajú všetky okolité údolia, ale tentokrát vodu nestačili ani odvádzať a tá padala zo skalných brál priamo do údolia. To sa premenilo na jednu búrlivú rieku.

Na lokalite ostalo uväznených niekoľko turistov. Kamarát beduín obávajúc sa o naše zdravie a životy nás rýchlo vyviedol po skalách do vyššie položenej jaskyne. Pozorovali sme prúd vody pod nami. Dole pobehovalo niekoľko domácich. Keď usúdil, že sa voda nevleje do spodnej jaskyne, vrátili sme sa tam.

Zvyšky turistov musela odviezť polícia na autách druhou stranou údolia. My sme sa uchýlili do zadného rohu jaskyne, ktorý ostal po prívaloch vody jediný suchý. Našťastie voda nestúpla naraz neskôr počas večera, lebo by nás tam vytopila ako krysy. Obávali sme sa aj stropu jaskyne, ktorý bol celý rozpraskaný a niekoľko desiatok ton vážiace kvádre boli do seba navzájom zakliesnené. Ak by voda cez ne prerazila, hrozilo by, že sa celý masív nad nami zrúti. Tisíce rokov stará jaskyňa vydržala. Dochádzalo nám drevo a pomaly sa zotmelo. Asi štyria sme sa schúlili okolo slabého ohňa v rohu na matraciach a počúvali zvuky vetra a búrky vonku. Tam som pochopil, prečo sa na zimu beduíni sťahovali zo stanov do jaskýň. Byť vonku v údolí v stane by bolo viac než len nepríjemné.

Nikto z chlapov sa nestaral o suveníry ponechané vonku na daždi, ale keď sa z tmy ozvali hlasy, všetci vybehli s baterkami do silného lejaku a prúdu vody vonku a dali sa hľadať zatúlané osoby. Nikoho nenašli a po pár minútach sa celkom premočení vrátili. Veci pre nich nemajú žiadnu hodnotu, ľudia najvyššiu. Chalani odbehli ešte do susednej jaskyne, kde bolo nazbierané drevo a priniesli ho do našej. Nakoniec sme ešte popálili aj drevený pútač spred obchodu v snahe udržať sa aspoň pár hodín v teple. „Fresh lemon juice“ postupne tlelo v ohni. V malej plechovej krabici sme rozložili silnejší oheň a všetci sme sa snažili osušiť. Došiel nám aj plyn a večeru sme museli dovariť rovnako na ohni.

Sedeli sme okolo ohňa a počúval som staré príbehy kmeňa. Začal som si hmkať pesničku z Hobbita. Pripadal som si ako trpaslík s druhmi dakde v jaskyniach. Ticho som si medlil bradu a pozeral sa do ohňa a svetlo, ktoré vrhal na ich tváre.

Bol som rád, že som nebol medzi tými, kto prečkali noc v mokre niekde v neobývanej jaskyni bez ohňa a spoločnosti. Ako mi vysvetlili, voda cez noc určite vyplavila množstvo nabatejských a rímskych mincí a šperkov. Raj pre hľadačov pokladov. Beduínske deti ale budú v boji o korisť úspešnejšie ako poloslepý Európan.

Ako úbohý biely kvietok ma zabalili do asi desať kilového domácky vyrobeného spacáku, pretože v jaskyni mohlo byť len pár stupňov nad nulou. Nadránom som aj cez všetky vrstvy cítil chlad. Zobudil ma kamarát modliaci sa na úsvite na koberčeku, otočený tvárou k Mekke.

31.1. Podvečer
Vonku stále chčije a ja sa vo vnútri trasiem od zimy. Začínam mať na vedenie hotela poriadne nervy. Ak nezapnú aspoň v hale do hodiny ohrievač, tak im nalámem stoličky a spravím si v strede miestnosti táborák. To už je komfortnejšie aj v Petre v jaskyni pri ohni. Navyše desať Japoncov tu sedí na nete a mne nejde preto otvoriť ani google hlavná stránka. Tomu vravím, že internet cúva.

31.1 Obed
Čistý blázinec. Od rána leje a teraz ešte prišla búrka so silným vetrom, snehom a dažďom. Ak bude dnešný deň pokračovať v podobnom duchu, tak bude Petra pod vodou ešte najbližšie dni.
A máme tu husté sneženie. Paráda. Keby sa aspoň podarilo pofotiť Petru v bielom, ale pochybujem, že sa to udrží viac ako pár hodín. Kým by som do Petry doplával, tak by bol sneh asi preč. Skúsim ešte dnes zavolať Sálimovi, či náhodou nepláve na matraci dole v Petre.
Obdivujem dômysel arabských inžinierov. Voda steká po cestách, nie sú tu vybudované prakticky žiadne jarky alebo odtokové kanály. Občas im z kopcov stečie zemina na cestu. V hoteli máme teplú vodu len ráno a večer, po chodbách sa nesvieti a kúri sa len v hale večer. Dôvod? Drahé energie. Šetrili by kde sa len dá, ale že by ich napadlo namontovať okná, cez ktoré nefučí a normálne kúriť…

31.1. Ráno V noci som spal pod troma dekami, lebo vonku a aj v mojej izbe bolo okolo 6 stupňov. Pecka. Ráno som sa zobudil do daždivého dňa. Leje ako z krhle, v kopcoch sneží. Všetky údolia sa zbiehajú dole do Petry, takže sa tam v nasledujúcich dňoch dostanete len na rafte. Skúsim dnes zavolať Sálimovi, či je v poriadku a ako to tam vyzerá, no je mi jasné, že cez roklinu al-Síq sa nebude najbližšie dni dať vôbec dostať.

30.1. Mount Haroon

[Gallery not found]

Začnem z ostra. Počul som, že máte doma nafigu počasie, raz sneh, potom zasa dážď a tak dokola. Ja mám totálne spálenú tvár od slnka. Pršať začalo dnes aj nám a cez noc by vraj mohlo nasnežiť. Pre istotu si dám na ráno budík, aby som prípadne nafotil Petru pod snehom, kým sa rozpustí.

Dnes som toho moc nevyskúmal, ale zato som mal zaujímavý výlet. Rosa z beduínskej dediny ma pozvala na výlet na horu, kde sa nachádza hrob Mojžíšovho brata Árona. Najskôr som si myslel, že pôjdeme len na prechádzku z jej setrami a bratmi, no nakoniec sa z toho vykľul rodinný piknik, kde som nikoho nepoznal. Nechcel som nikoho obťažovať otázkami počas rodinného posedenia, a tak som len v tichosti sedel a sledoval, čo robia. Ale aj tento výlet mi dal zopár zaujímavých nápadov. Minimálne som zistil, že Petra nie je len to, čo som si myslel doteraz. Hlavné údolie, ktoré všetci navštevujú je len akýmsi centrom bývalého nabatejského mesta. Hrobky a jaskyne sú roztrúsené po ďalších údoliach naokolo a po desiatkach štvorcových kilometrov. Takmer každá jaskyňa, hrobka alebo diera v skale je obývaná, po údoliach sú roztptýlené beduínske stany. Až tam som si uvedomil, že zďaleka nie všetci beduíni sa stotožnili s bývaním v murovaných domoch.

Viezol som sa na korbe pickupu po ceste, ktorá vlastne ani nebola cestou. Prirovnal by som ju k našim tatranským turistickým chodníkom. Bez poriadneho auta a šoférových znalostí terénu by sa tadiaľ inak ako pešo ani nedalo prejsť. Miestami sme sa štverali cez také skaly, až som sa čudoval, že to to auto naozaj prejde.

Na Áronovu horu sme museli ale pešo. Auto sme nechali odparkované dole v údolí a po provizórnom chodníku sme sa drali nahor. Najviac ma fascinovalo, že najlepšie to šlo Rózinej 80 ročnej mame. Starý beduínsky koreň vyskúšaný po mnoho rokov tvrdým životom sa nezapre. Vrchol hory spočíval ako samostatná hora na omnoho väčšej hore. Najskôr sme teda vyliezli na jednu obrovskú a tam sme uprostred jej vrchola uvideli ďalšiu menšiu horu, ktorá bola zakončená bielou stavbou s kupolou. Pod finálnym vrcholcom bola malá kamenná stavba a schody do podzemia. Pod povrchom sa skrývala klenbová cisterna. Ako mi bolo povedané, nabatejská. Stále v prevádzke.

Z hora bol úžasný výhľad všade naokolo. Na východe členité údolia Petry a okolie so skalami plnými dier a oblými tvarmi ako bublanina. Na západe zasa rozsiahle púštne údolie Wádí Araba a v diaľke Izrael.
Rodinka pozbierala suché kríky po okolí, založila oheň, navarila čaj. Do hliníkových hrncov naporcovali zemiaky, zeleninu a kuracie mäso. Celé to obalili alobalom a dali do pahreby. Popri popíjaní čaju sme počkali, kým sa to uvarí a potom sa začal piknik. Z celého som toho bol akýsi nesvoj, keďže som s piknikom nerátal a nič som nedoniesol. Nikoho som tam okrem Rosy nepoznal a nevedel som, ako by som začal konverzáciu. Bol som trocha ako piate koleso na voze. Ale výlet stál za to.

V Petre som sa zastavil chvíľu u Sálima na kávu a ako som tak s ním pri ohni sedel v jaskyni a bavil sa lámanou arabočtinou, zvažujem, že si najbližšie dni zoberiem so sebou spacák a prespím u neho v Petre. Keď bude mať voľno, tak by sme sa vybrali pešo do Wádí Sabra a ponavštevovali niekoľko rodín. So Sálimom by to mohlo byť ozaj zaujímavé. Každý deň na pár hodín zmizne v kopcoch a vráti sa s drevom na večer. Ako som sa dnes dozvedel, má už dosť práce v polícii a ako strážnik, chce predať pôdu, kúpiť kozy a žiť ako nomád. Je na ňom niečo pohodové. Možno je to len tým, že niektorí ľudia sú skrátka dobráci a dá sa s nimi nenútene porozprávať.
Ak sa teda nasledujúce dni neozvem, budem niekde pustnúť a divočieť v púšti. Evolúcia človeka, návrat naspäť do jaskyne.

[Gallery not found]

29.1.
Svet je malý. Prichádzam na to každý deň, keď som niekde na cestách. Včera som stretol kórejčanku, ktorá pozná Lucku z Ammánu. Kamoš Čech ju naučil zopár sprostých slov v češtine, ale nechcela mi ich povedať. Trocha som ju hecol, postavila sa a spustila v jednej vete : „Kurva, piča, do prdele, já se na to vyseru.“ 🙂 Pozeral som ňu a vybuchol som do smiechu. Nie každý deň vidíte Kórejčanku ako stojac recituje túto vetu v hale hotela. Pohlo to snáď len Poliakmi, ktorí pri vedľajšom stole nasávali jedno pivo za druhým. (ospravedlňujem sa za tie slová, ale bez citácie to nemázmysel)
V Petre som zas pre zmenu stretol starší manželský pár z Kalifornie. Zarozprávali sme sa a keď som Berniemu povedal, že som zo Slovenska, vyskočil od radosti a priznal sa, že jeho stará mama bola z Košíc. Po ďalšej príjemnej pol hodine som ich pozval na ten čaj, čo pili, vymenili sme si kontakty a na oplátku som bol pozvaný do Kalifornie. Nepovedal by som, že v Petre stretnem Američanov so slovenským pôvodom.
Oproti v starom rímskom divadle si nejakí turisti cvičili kresťanský zborový spev a testovali ním akustiku.
Každý deň je nová skúsenosť, spoznávam nových ľudí a rovnako ako zbieram podklady pre dizertačku sa učím ja bežné veci, na ktoré mi pomáhajú vidieť svet trocha inak.
Každý deň sa okolo mňa odohrá spústa zaujímavých vecí, ale keď sadnem na chvíľu pred počítač, nenapadnú ma. Je to odlišný život plný jednoduchých detailov.

27.1. Búrky a Petra pod vodou
Včera v noci sa prehnali nad Petrou dve silné búrky. Dnes som si chcel prepisovať hodiny nahrávok z diktafónu, ale nakoniec mi aj tak poobede zavolal kamoš, že je vo Wádí Músa a či nejdeme niečo preskúmať. Takže som skončil opäť v Petre.
Vyspovedal som zopár malých 10 až 13 ročných beduínov. Už to fajčí a utráca peniaze na blbosti. Vyfotiť sa nenechali, lebo sa báli, že to ukážem ich otcom a tí ich zoderú z kože. Keď zistili, že ich nahrávam, začali nedôverčivo ustupovať.
Cesta cez al-Siq(roklina vedúca do Petry) sa zmenila po včerajších dažďoch na potok. Nejaké foto prihodím neskôr, lebo nemám ozaj čas. Som pozvaný na večeru a budem pokračovať do noci vo výskume.
Naspäť k al-Siq, brodili sme sa potokom po dĺžke jeden a pol kilometra. Po ceste sme míňali zmätených topiacich sa turistov. Len beduínske deti behali cez vodu obuté a bolo im to úplne ukradnuté.
Mám toľko pozvaní do jaskýň, domov a stanov, že tu pokojne môžem ostať aj pol roka, voziť na ťave turistov. Povedal som chalanovi, že by ma vykopli z Jordánska, keby som na turistické víza pracoval. Jeho odpoveď : „Ver mi, keď si medzi beduínmi, nik ťa nevykopne. Beduíni vykopnú jeho.“
Prvýkrát som sedel na ťave. Vážne mi to pristalo. Bol som celkom posúložiteľný.
Bolo by toho veľa na rozprávanie, no musím ísť ďalej. Udržujem si sústredenie na svoj výskum, ale má to aj postrannú líniu poznania. Čoraz viac si uvedomujem, koľkými zbytočnosťami sa dokáže človek obklopiť.
Medzi beduínmi človek nikdy nie je sám. Tak ako dokážu byť priateľmi, tak si ich nechcem predstaviť ako nepriateľov.

25.1. Zabudol som na jednu vec. Včera som jedol rok starý sušený syr. Budem veriť, že beduíni vedia čo robia, keď nie tak asi urvem na hoteli misu.

25.1. Mesačná Petra

Dnes som mal výskumu bez sprievodcu a prekladateľa. Zo začiatku to bolo celé trocha zmätené a nevedel som presne, do čoho sa pustiť skôr. Využil som príležitosť posledných pekných dní predtým, ako sa má zhoršiť počasie a snažil som sa nafotiť čo najviac. Výskum som začal pýtaním sa predajcov suvenírov. Postupne som získal odpovede na predpripravené otázky, viacero telefónnych čísiel a pozvaní na večeru do beduínskej dediny alebo do jaskýň v Petre.

Sálim, beduín zo susedného kmeňa, mi dlho vysvetľoval rozlične beduínske názvy a sľúbil mi, že ma niekedy v blízkej dobe vezme do púšte k svojmu strýkovi. Na večer sa Petra začala vyprázdňovať, až som tam ostal sedieť pri jaskyni len ja so Sálimom. Občas prešiel okolo nejaký beduín. Uvedomil som si zrazu to ticho. Nebolo počuť jediného hláska. Zotmelo sa. Dostal som pozvanie na večeru. Vzal ma do susedného obchodu, kde tiež ako nočný strážca pracoval jeden jeho príbuzný. Pri svetle sviečky sme z jedného taniera jedli skromnú večeru. Pozvali by ma a podelili by sa aj keby mali na večeru jednu chlebovú placku.

Po večeri sme ešte dlho sedeli pri čaji a pozerali do svetla sviečky. Sálim ma zaviedol do starej nabatejskej hrobky, ukrytej za obchodom. Nad skalné bralá vyšiel mesiac a zahalil údolie Petry do svojho svitu. Bolo už hrubo po deviatej a ja som tam oficiálne nemal čo hľadať. Rozlúčil som sa s nimi a šiel naspäť k bráne. Prechádzal som úzkou, ale zato hlbokou skalnou roklinou al-Siq, spájajúcou Petru s okolitým svetom. Vykrúcal som krk a ponad jej gigantické skalné steny som sa pozeral na nočnú oblohu. Nad hlavou mi svietil mesiac na cestu. Uvedomil som si, že vidím Petru tak, ako ju neuvidí žiaden turista. Nikde nebolo ani živej duše a ja som myslel, že mi od vzrušenia vypovie dych. Ocitol som sa pred Pokladnicou – al-Khazneh, pravdepodobne najznámejšou pamiatkou vytesanou do skál Petry, objavujúcej sa na všetkých pohľadniciach a knihách o Petre. V nočnom polosvetle bola ešte krajšia ako cez deň.

Obával som sa, čo mi povedia strážnici pri bráne. Na prvej kontrole ma mali ťažko v p… a na druhej som narazil na zamknutú bránu. Tak som ju obišiel zo strany, kde chýbal plot. Celkom jednoduché. V meste som sa chcel ešte najesť, no povedal som si, že keď z toho mála môžu prežiť beduíni a ešte ma prizvať, tak sa nenajem ničoho ďalšieho ani ja. Tu na východe je výborné to, že cudzinec tu nemôže umrieť od hladu.

Zasa nestíham ani vyhodnotiť dnešný deň. Udialo sa toho toľko a ja opäť ráno vstávam, ani neviem do čoho sa pustiť skôr. Keď som kráčal v noci po Petre, nemal som ani pocit, že je to výskum, ale skôr, že je to životná cesta. Keď som počúval dvoch beduínov pri svetle sviečky na prahu nabatejskej hrobky, zistil som, že by som tu možno aj chcel ostať.

24.1. Večer
Niektorí ľudia, ktorých stretnete sú ako požehnaním. Neviem si vôbec predstaviť, ako by som realizoval výskum, keby sa ma neujal hneď na začiatku Moayad. Naplánoval mi stretnutia s jednotlivými kmeňmi, s beduínskymi sprievodcami, vzal ma k sebe domov na večeru, kde mi niekoľko hodín vysvetľoval kultúrne tradície beduínov a ich zmeny v čase. Ukázal mi rozvaliny murovanej dediny, kde žili jeho starí rodičia.
S jeho bratom ma odviezli do ich dediny 20 km od Wádí Músa, nakŕmili ma a odviezli naspäť. Nedovolili mi zaplatiť ani cent. Moayadov brat Muhannad to vehementne a rázne odmietol, hosť nič neplatí, beduínska pohostinnosť je posvätná. Otázka cti.
Ako ma viezli v noci naspäť, klábosili sme v aute a uvedomil som si, že som tu len jeden riadny deň a už mám množstvo informácií a dvoch kamošov. Už chápem keď Wilfred Thesiger napísal o rokoch strávených medzi beduínmi ako o čase, kedy sa cítil menej sám, než uprostred anglického veľkomesta. Napriek kultúrnym odlišnostiam mi to pripadalo, že som tu doma. Dobrý pocit, no nie?
Mám desiatky fotiek, hodiny nahrávok, nové knihy, plán až do konca mesiaca a výborný pocit. Už len to spracovať a pýtať sa tie správne otázky.
Večer sa mesto nieslo v oslavnej atmosfére po včerajších parlamentných voľbách. Po ulici lietali autá ovešané jordánskymi vlajkami, z okienok trčali mladíci, ktorí z pasie strieľali z kalašnikovov do vzduchu, neuvedomujúc si, že tie guľky musia niekam dopadnúť. Uprostred mesta dosť idiotský nápad. Večer sme ukončili ešte skorej, dole v meste sa potĺkli príslušníci dvoch kmeňov kvôli výsledkom volieb. Odišli sme skôr, kým sa rozhodli presunúť bližšie k nám.
Mám už aj vybavený malý obchodík s kávou a sendvičmi. Majiteľ, Jemenčan Sárí sa už so mnou zoznámil a bol poprosený chalanmi, aby sa o mňa postaral a dostal som normálne ceny.

24.1. 14:00 Prvé kroky v teréne

Takže od rána som začal s výskumom. Najskôr s oboznamovaním sa s terénom. Ešte som ani nezačal s podrobným výskumom a už mám asi tri hodiny audio poznámok a rozhovorov.
Prišiel som na zopár dôležitých vecí. Jednou z nich je aj to, že je vrcholne hlúpe ťahať v teréne so sebou laptop, veľkú kapsu a všetky objektívy. Dalo sa to vydržať ale bol som ovešaný ako nákladná ťava. Dúfam, že mi to nepokradnú na hoteli, keď si to tu nechám.
Ďalšia vec. Sám som tomu neveril, ale na slnku sa mi spálil ksicht aj v zime. Ráno ma bolí hrdlo od chladu a cez obed ma opeká slnko. Vitajte v púšti.
Idem prepisovať poznámky. Ešte sem niečo prihodím.

Zopár fotiek:
[Gallery not found]

23.1. Petra, prvý deň
Ammán som opustil ešte za tmy. Na noc som sa zakutral do všetkých dek, čo som na izbe našiel a konečne som sa poriadne vyspal. O piatej ráno mi zazvonil budík, rýchlo som sa pobalil a potichu sa vytratil z hotela, aby som nezobudil Luiho spiaceho na gauči v hale.

Jet Bus nebol nakoniec taký luxus, ako sa uvádzalo na letáčikoch a plagátoch, no ovcu som na kolenách nemal. Výpadovka z mesta sa na jeho okraji rozpájala na mnoho ďalších ciest, nadjazdov, podjazdov, obchvatov. Vo strohom svetle pouličných lámp bolo za oknom vidieť rozostavané štvrte rozrastajúceho sa hlavného mesta. Nedokončené bytovky, cesty, nezastrešené konštrukcie budúcich autobusových zastávok.

Do Petry sme sa dostali pred desiatou doobeda. Autobus sa nikde nezastavoval, preto to šlo pomerne rýchlo. Po ceste bolo na kopcoch v púšti vidieť zvyšky snehu, ktorý tu pred pár týždňami napadol. Obdivuhodné, lebo na slnku je cez deň necelých 20 stupňov. Vošli sme dole do Wádí Músa, naokolo všade miesta, ktoré sme si prešli už cez leto s Maťom.

V informačnom centre, kde som sa mal hlásiť samozrejme o mne nič nevedeli. Dnes sú v Jordánsku parlamentné voľby a tým pádom aj deň voľna. Hlavný manažér tam nebol. Na informáciách som stretol ale chalana menom Moayad, ktorý práve skončil univerzitu, všetko mi obvolal vybavil a ponúkol mi pomoc a seba ako tlmočníka. S nadšením počúval môj zámer a ubezpečil ma, že som na správnom mieste určite získam všetky potrebné informácie. Pôvodne chcel študovať manažment cestovného ruchu, takže som mu asi padol do oka s mojim titulom. A verča, ďakujem za tip s vizitkami, ozaj to dobre pôsobí.
Vstup budem mať vďaka ambasáde vo Viedni na celý mesiac voľný. Na začiatok sú to veľmi dobré vyhliadky.

Ubytoval som sa na protiľahlom kopci v hoteli Valentinne Inn. Dostal som samostatnú izbu, čistú so všetkým servisom za 10 JD, keďže tu ostávam minimálne dva týždne. Rovno som sa vybalil a dal si konečne po dvoch dňoch sprchu. V Ammáne som to radšej neriskoval, aby som neskončil so zápalom pľúc. Na kľúčiku od izby mam pekné veľké červené srdiečko.

Z mesta dole počuť vykrikovanie sloganov, po uliciach lietajú terénne autá ovešané portrétmi kandidátov do parlamentu a jordánskymi vlajkami. Väčšina opozičných strán voľby bojkotuje, na protest proti nedostatočnej demokratizácii. Moslimské bratstvo, komunisti a arabskí nacionalisti nie sú spokojní s nedostatočným počtom voliteľných miest v parlamente a s tým, že si moc v štáte stále držia kmeňové frakcie na úkor mestskej väčšiny tvorenej z veľkej časti Palestíncami. Páni na ulici stojaci pod veľkým plagátom kandidáta na mňa volajú, či budem voliť. Odpovedám, že predsa ja nemôžem. Ich kandidát je údajne dobrý chlap. Želám im veľa šťastia a pokračujem naspäť k hotelu.

Najdôležitejšie veci mám na dnes vybavené a tak to nebudem ďalej hrotiť. Mám na to mesiac.

Nahrám aj nejaké fotky, ale som lenivý ísť do izby po kábel.

22.1. Ammán
Zobudil som sa naobed. V chladničke. Vonku na slniečku bolo možno dvadsať stupňov, no moja izba si udržala po celý deň stálych desať. Teraz k večeru sa mi pri čistení zubov parilo od huby. Čistá fantázia. Deň ale stál za to.

Stretol som sa Luckou, kamarátkou z Čiech. Poprechádzali sme sa po Ammáne. Opäť sme prišli neskoro na citadelu a už nás nepustili dnu. Vybavil som si jordánske číslo, vybral peniaze a dali sme si spoločne skorú večeru. Faláfel, hranolky, hommos a chlieb v tradičnej lokálnej reštike Hášimí. Malo to svoj kolorit, jedlo bolo chutné. Ako som sa rozhliadal po prevedení interiéru, naša hygiéna by ju zavrela päť minút po otvorení. Môj hotel by rovno spálila.

Mal som s Louim dlhý rozhovor, ani neviem ako mi deň ubehol a bolo deväť hodín večer. Rozprávali sme sa o živote, o jeho osudovej žene. O tom, ako človek hlúpymi a nezmyselnými rozhodnutiami dokáže prerušiť vzťah. Uvedomí si to vždy ale až s odstupom času. Keď jej zavolal o rok, bola už vydatá a mala dieťa. „Taká je škola života.“ Povedal na záver.

Z jednej vážnej témy sme prešli na druhú, na stret kultúr a vzťahy medzi ľuďmi. Vysvetľoval mi jeho životný postoj. Nakoniec, práve on robí z tohto hotela to, čím je. Pochybujem, že by sa sem turisti vracali, keby sa tu o to staral nestaral niekto iný. Zdvorilosť, otvorená myseľ a štedrosť. To je podľa Luiho základ. Podľa arabského príslovia: „Kde je jedla pre jedného, je jedla pre dvoch. Kde je jedla pre dvoch, je jedla pre štyroch. A kde je jedla pre štyroch, je jedla aj pre ôsmich.“

Pri desiatej káve a desiatej cigarete, ktorými ma ponúkol, neustálom úsmeve na tvári a zdvorilosti, ktorou ma častoval, som mu to veril. Večer s ním mi doprial mnoho myšlienok Niekedy je lepšie pre nás všetkých namiesto robenia širokých ramien podať ruku.
Zistil som, že bývam u kúzelníka. Loui nám ukazoval jeden trik za druhým. Bavil nás, až kým som neklipkal od únavy očami.

O piatej ráno vstávam a idem na juh Jordánska. Do Petry, konečne sa musím vybaliť a dúfam, že tam bude teplejšie. Tu ležím v spacáku pod dvoma hrubými dekami a vidím ako sa predo mnou zráža v chladnom vzduchu môj dych.

Od zajtra ma už čaká zabývanie sa a seriózne prípravy na výskum. Musím ráno chytiť autobus. S klimatizáciou a wifi. Ak sa mi to nepodarí, pôjdem lokálkou s ovcou na kolenách.

Ok folks, tu je moje jordánske číslo, keďže moje slovenské nefunguje. Keby ste mali chuť mi zavolať alebo potrebovali dačo súrne, nech sa páči: 00962 7 986 958 20
Prípadne ma nájdete aj na skype : tomas.kucirek

21.1.-22.1. Istanbul – Ammán

Tak predsa len zasa na ceste, znova na Blízky východ a dokonca tentoraz dá sa povedať, že aj pracovne. Už len v napätí očakávam, kedy konečne príde ten exil v Kosta Rike.
Na letisku v Budapešti som bol v riadnom predstihu, preto som si stihol ešte na hodinku sadnúť, zapnúť počítač a napísať niekomu domov. Stano šiel na víno, hajzlík. Zasa sa mi zacnelo za domovom. Vyšiel som si von zapáliť, pristúpil ku mne neznámy chlapík, vypýtal si oheň a začal konverzáciu.
„Where you from?“
„Slovakia.“
„Košice, very nice. My english not good, i hungarish.“
A tak nejak. Ešte spomenul, kde všade na Slovensku bol. Pokiaľ to teda myslel tak, ako som to ja pochopil. Vymenoval mi niekoľko miest z nášho kraja. Ja som zhrnul svoju odpoveď len do „You are welcome.“
Potom si odo mňa vypýtal dajaké drobné „na autobus“. Myslel som, že odpadnem. Čím to priťahujem? Socky sobě? Našťastie som mal len stoeurovku a kreditku a mohol som pokojne ostať bezcitný.

Na kontrole ma vyzuli do bosa, donútili ma, dať si dole opasok a mikinu. Už som očakával, že mi tá slečna s plastikovými rukavičkami na rukách stiahne gate.
Na palube Turkish Airlines. Podávajú sa nápoje. Nesmelo sa usmievam na letušku a pýtam si whisky. Uliala mi za plný pohár a podala mi ho. Takto keby nalievali vo Frankies, svet by bol krajší. Uhol som si. Neviem, či to bolo tlakom alebo tým pekelne veľkým pohárom, ale okolie sa mi v momente rozmazalo. Svet je zachránený.
Letuška v zástere, s rukavičkami na rukách postupne zbiera tácky od jedla. Vyzerá tak nejak hravo a komicky. Úplne si ju dokážem v tomto ohoze predstaviť ako sa usmieva, poskakuje a robí niekde koláčiky z piesku.
Vedľa mňa sedia dve mladé Turkyne. Kvetnato tu debatia už odkedy sme vzlietli. Vôbec netuším, o čom sa to rozprávajú, ale páči sa mi to. Minimálne spôsob ako. Whisky, ženské dialógy, ktorým rozumiem rovnako, ako keby boli v slovenčine a ani neviem ako a pristávame. Lietadlom to trase hore dole a tam niekde pod nami je bývalé hlavné mesto Byzantskej a Osmanskej ríše. Škoda, že som ho doposiaľ nevidel inak ako cez okienko lietadla. Tak zas dole na letisku. Salam.

Istanbul
Otrasy sa stupňovali, občas nepríjemne natočilo lietadlo, no nakoniec sa to trocha upokojilo. Za okienkom sa všade rozprestierali tisíce osvetlených uličiek Istanbulu a nábrežia kopírujúce tmavé vody mora. Perla na Bospore.
Naložili nás do autobusu a viezli k príletovej hale. V striedmo osvetlenej noci parkovala za sebou v prísnom poriadku celá flotila tureckých lietadiel s červenými chvostami. Pôsobivo dominovali letisku. Zasa kontrola, vyzúvanie a vyzliekanie.

Klietka pre fajčiarov
Prvé kroky smerovali do fajčiarskeho priestoru. A to nie len moje. Do pletivovej klietky vyčnievajúcej dovonka z terminálu letiska sa natlačilo plno ľudí. Pri tom grotesknom pohľade na toľkých závislákov ma skoro prešla chuť na cigaretu, ale len skoro. Rýchlo som ju sfúkol a šiel som naspäť.
Pomaly ale isto sa dostavuje smäd a únava. Pri pohľade na staré známe letisko ma to ale začína baviť. V čakárni na bráne číslo 220 sa už hovorí po arabsky, zaváňa to Ammánom.
Prisahal by som, že staršieho pánka, ktorý sa tu prechádza, som videl už niekedy predtým. Možno minulý rok.

Sú tri hodiny ráno. Preleteli sme ponad deltu Nílu a ocitli sme sa v Egypte. Super, ale tu by sme nemali vôbec byť. No mapa na displeji v lietadle ukazuje, že sa blížime ku Káhire. Je to dosť podozrivé. Jediné čo ma napadá, že máme technické problémy, inak nevidím dôvod, prečo by sme leteli do Káhiry, keď by sme mali mieriť celkom iným smerom, do Ammánu.
Na horizonte, ktorý by za normálnych okolností nebolo ani vidieť sa rozkladá horiace nedozierne pole Káhiry. V absolútnej tme, medzi čiernym nebom a čiernou zemou.
Lietadlo sa stáča smerom k Jordánsku, tak nakoniec predsa len poletíme tam, ponad Sinajský polostrov. Vôbec nerozumiem ale tejto zachádzke. Letieť ponad Egypt je trocha od ruky. Asi ako ísť z Bratislavy do Košíc cez Prahu.
Hrozne sa mi chce spať, v lietadle je neuveriteľne horúco a som stále smädný.

Zistil som, že chlapík čo vedľa mňa sedel bol Maročan, Azíz. Inžinier, doktor, pracujúci na zlepšovacích projektoch v poľnohospodárstve. Pokecali sme si na odbornej úrovni a na záver som ho ohúril vizitkou. Príjemné zoznámenie.
Spýtal som sa letušky, prečo preboha obchádzame našu trasu až cez Egypt. Museli sme sa vyhnúť dajakým ufónom v atmosfére a ešte dakde pokrúžiť, aby sme neprišli príliš zavčasu. (v preklade bola nad stredozemným morom asi búrka a mali sme príliš dobrý čas)
Po pristátí sa mi podarilo zhodiť si z ukladacieho priestoru foťák. Ešte som nespravil ani jednu fotku a už mohlo byť po ňom. Taška ale nepustila, odrazil sa od sedačky a bezpečne pristál v uličke.

Poučil som sa z predošlých ciest a v zmenárni na letisku som si zamenil len toľko, koľko som mohol nevyhnutne potrebovať, aj tak ma na kurze ošklbali o 7 eur. Zvyšok vyberiem v meste v bankomate. Pomedzi tými ženštinami, ktoré tam zamieňali v priemere 400 eur som vyzeral s pajckou celkom smiešne, ale zato jediný som mal rozum. Asi.
Pred letiskom stará známa pesnička. Žiaden autobus, treba si vziať taxi za 22 eur. Ohŕňal som nosom až dovtedy, kým mi prišiel jeden chlapík povedať, že pôjde aj autobus za 3 eurá, niekedy do hodiny. Postavil som sa bokom. Pristúpil ku mne pán v tradičnom habite a vypýtal si zapaľovač. Prehodili sme pár slov a dohodli sa, že vezmeme taxi spolu. Z letiska nemôže brať ľudí taxík mimo letiskovej spoločnosti. Pán mi ukázal, nech mám strpenia. Pribehol taxikár, ktorého stlačil na 5 eur od každého. Ja keďže som šiel ďalej tak napokon 10. Desať lepšie ako dvadsať, preto sme sa rýchlo dohodli. S pánom sme sa na seba usmievali. Vedel ako na to. Taxikár nás rýchlo naháňal, aby ho nečapli pri porušovaní zákona. Naskákali sme do auta a prášili do Ammánu. A že to nejde. Všetko ide.
V taxíku som sa dozvedel, že pán je beduín zo Sýrie. Po ceste mi kúpili s taxikárom ešte čaj a vodu. Celú cestu sme sa rozprávali. On so šoférom po arabsky a ja cez šoféra s ním po anglicky. Už mám dohodnutý odvoz aj na letisko, aj cenu.

Vyložil ma pred hotelom ešte za tmy. Celú cestu ma nabádal, aby som sa oženil a rozprával mi o tom, aké sú deti super. Popri tom sme sa snažili lokalizovať Slovensko na pomyselnej mape sveta.

Na hosteli som zobudil Louiho, starého známeho domáceho. Keď ma zbadal, nevedel ani kde je sever a nie ešte kto som a čo tam chcem. Hotel nemá v podstate žiadne funkčné okno, tak je tu vcelku zima. Dali sme si o pol šiestej ráno spolu kávu, zapálili a keďže nemám oči, mal by som sa ísť prespať. Do „útulnej“ izbietky. Ale hajzl nemám na chodbě. Spím v spacáku, plachty pamätajú ešte minulý rok a vtedy pamätali tiež minulý rok. Ach, milovaný Blízky východ.

20.1. Deň pred

Hviezdni denník, záznam číslo 4468. Zajtra vyrážam na misiu do susednej galaxie. Predbežný prieskum terénu nenaznačuje nič konkrétne, nebezpečenstvo minimálne (ak nerátam parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnia deň po mojom príchode).

Bežne televízor nepozerávam, ale dnes som si sadol na chvíľu v obývačke na gauč a pozeral som na Markíze Transformers. Najlepšia postavička bol ten malý hajzlík, ktorý vo filme všetko sabotoval a tváril sa nenápadne ako vlečka hnoja. Mal moje sympatie až do momentu, kedy si sám odstrelil hlavu.

Hovel som si pri telke a premyšlal som nad tým, že mi to predsa len bude chýbať. Zajtra ma čaká cesta do Budapešte, do Istanbulu a niekedy nad ránom by som mal byť v Ammáne. Uvedomil som si, ako mi bude chýbať môj Droid s GPSkom a mapami, ktorý práve odpočíva na reklamačnom oddelení v Alze. Pozeral som si na nete mapu Ammánu a nebude to celkom jednoduché. Jednoduché to nemusí byť, ale hlavne aby to klapalo.

Posledný týždeň som nemal poriadne čas, venovať sa prípravám a preto sa cestovná horúčka dostavila až posledný deň. Pokiaľ teda môžeme za cestovnú horúčku považovať to, že sa mi chcelo pol dňa zvracať a so slzami na kraji som jedol posledný bravčový rezeň.

Všetko oblečenie, kozmetiku a spacák sa mi nakoniec podarilo natlačiť do 40litrového vaku. Chvíľu som sa rozhodoval medzi spacákmi, až padlo rozhodnutie cestovať naľahko. Škorpiónom to bude nakoniec aj tak jedno.

Pobalil som všetky káble nabíjačky, elektroniku, zápisníky a všetky série The Big Bang Theory na najťažšie chvíle. Z vojenskej tašky som pre istotu strhol označenie Press. Zatiaľ som preň na cestách nenašiel využitie. Nálepka, ktorá by ma mohla ochrániť pred plechovicou slzného plynu v ksichte, by mi skôr zabezpečila dôkladnú dentálnu hygienu.

Medzi liekmi mi skončilo toto neoznačené vrecúško repíkového čaju. Ak ma na letisku vybalia, bude sranda pokus vysvetliť to colníkom.

Bude to zujímavá skúsenosť, som o tom presvedčený, no aj tak sa mi ťažko odchádza. K večeru som sa už upokojil. Pri pohľade na zbalené kapsy a brašnu s foťákom som pocítil to správne vzrušenie. Celé to závisí na mne, na mojej schopnosti sa dostať beduínom takpovediac pod kožu. Či sa mi to podarí, neviem. Pokiaľ áno, určite sa dostanem do celkom iného sveta a moje postrehy, poznámky a fotky budú stáť za to. K tomu sa dá dodať len „inšalláh“ (ak Boh dá).

Ešte ráno ma čaká káva v kruhu najbližších psychopatov a prelepovanie americkej vlajočky na mojej jazdeckej bunde. Malo by to znížiť moju šancu stať sa hodnotným tovarom na výkupné. Ak teda aj tak niekto neodolá môjmu šarmu, prosím nenechajte nášho prezidenta (pri všetkej úcte), aby sa za mňa prihováral. To by som bol odpísaný po prvej vete. Oni totiž vedia strieľať. Rovnako, ak skončím v kolektívnom zajatí, prosím, nenechajte ma zachraňovať Francúzmi. Pri posledných úspechoch ich špeciálnych jednotiek budú mať straty na vojakoch 120%, všetci rukojemníci zomrú a Paríž do 48 hodín od spustenia akcie dobrovoľne kapituluje. Po vzore Obelixa požiada potom o ruské občianstvo aj Asterix.

Najvyšší čas ísť spať. Posledný večer vo svojej posteli, zajtra hodiť vaky do kufra auta a ide sa na to.