Atlantik
Cieľom poslednej cesty bolo pobrežné mesto Essaouria a okolie. Cestou južne od Essaourie sa mali podľa našich informácií nachádzať veľké sady arganových stromov a stáda kôz . Samozrejme nie hocijakých kôz. Ide o druh, ktorý sa za potravou na tie arganové stromy vyšplhá. Stojí tam na takých malých a úzkych konárikoch, preskakuje z jedného na druhý a vám sa zdá, že niekde sa stala chyba. Sám neviem, ale tie kozy som na stromoch naozaj videl, naozaj preskakovali v korunách a doteraz mi nie je úplne jasné ako to celé mohlo fungovať bez pádu. Hlad robí svoje. Po tomto nevšednom zážitku, sme po pár minútach cesty objavili malú pobrežnú osadu Sidi Kouki.
Zastali sme a po majestátnosti Sahary, sme si vychutnávali ten istý pocit pri oceáne. Okolo nás bolo len pár domov, dve tri reštaurácie, malé hotelíky, jedna veľká pláž a ľudoprázdno. Až po čase sa okrem nás na pláži objavili aj dvaja surfisti. Po chvíli to vzdali. Asi bol zlý deň. My sme si ľahli na lehátka, vychutnávali slnko, pohľad do diaľky a onedlho sme sa rozhodli si tie oceánske vody aj vyskúšať. Voda mala od ideálu ďaleko, ale ten pocit za to stál.
Na brehu sme sa odfotili a ani sme nevedeli ako, zoznámili sme sa s miestnou slečnou. Zaujímala sa o slovanské jazyky a naša reč jej bola nejaká povedomá. Prihovorila sa nám a africké kamarátstvo bolo na svete. Ovládala plynulo sedem jazykov a niekoľko ďalších sa učila pomocou internetu. Veľmi šikovné dievča, všetci sme obdivovali jej nadanie. Krátko po zoznámení sa rozhodla, že nás pozve k sebe domov a ukáže rodičom. Boli sme z takej priateľskosti a otvorenosti prekvapení, ale samozrejme tešilo nás to. Pozvanie na večeru sa nedalo odmietnuť. Rovnako sa nedalo odmietnuť ani pozvanie na raňajky v nasledujúci deň. Prespali sme v Sidi Kouki v príjemnom apartmánovom hoteli a ráno sme sa vybrali znovu do Essaourie.
Po zrýchlenej prehliadke mesta , pod ktorého architektúru sa najvýraznejšie podpísali Portugalci a konštatovaní, že pobrežné mestá prídeme obdivovať znovu o rok sme sa náhlili na naše raňajky. Všetko už bolo na svojom mieste a podomácky pripravený kus – kus bol nesmierne chutný. Zapíjali sme ho mätovým čajom a debatovali o našich krajinách. Po srdečnom poďakovaní, sme ešte dostali domáce maslo, potriasli sme si rukami a s prísľubom návštevy o rok sme sa pripravili na posledné kilometre našej cesty. V poriadku bolo všetko až na pokutu od polície za nezapnuté pásy na zadných sedadlách. Kto niekedy bol v arabskej krajine a vie ako sa tam jazdí, snažil by sa hádať tak ako my, vysvetľovať a obhajovať. Nič nepomohlo. Aj tu platí, že turisti znamenajú predovšetkým ľahko zarobené peniaze. Náladu sa nám pokúsili zlepšiť podaním rúk, úsmevom a prianím šťastného pobytu v Maroku.
Napriek nepríjemnému záveru cesty, musím povedať, že každému kto bude mať možnosť tento kút severozápadnej Afriky navštíviť, Marocké kráľovstvo vrelo odporúčam a verím, že si odtiaľ odnesie také množstvo zážitkov a spomienok na krásne chvíle ako ja. Už teraz sa teším na ďalšiu cestu do týchto ďalekých končín.
[Gallery not found]