Za dva dni sme sa v hosteli Mansour zabývali, až sa nám nechcelo ísť ďalej. Skoro. Prišli sme na to, čo kompenzovalo biedne vybavenie. Bola to osobnosť majiteľa. Milý, ukecaný chlapík, ktorý vie poradiť a spraviť v hosteli príjemnú domácku atmosféru. Keby občas prešiel po hosteli a opravil, čo je upchaté, čo odpadáva, bolo by to dokonalé zariadenie.

Vybrali sme sa ďalej na juh, predsa len máme čo robiť, aby sme jordanskom prešli pred začiatkom ramadanu.

V hosteli sme dostali inštrukcie, že na autobusovú stanicu nás odvezie taxík za 2e maximálne. Lenže taxikári. Hneď prví traja si pýtali 4. Už sme to chceli vzdať, akceptovať cenu, ale štvrtý nám na otázku ohľadom ceny odpovedal: „veď mám taxameter“.

Nastúpili sme a nechali sa odviezť. So šoférom som si výborne, za tú krátku trasu, pokecal o Jordánsku a o tom, ako je skvelé spoznávať iné kultúry. Pán bol veľmi milý. Asi v stredných rokoch, palestinčan menom Ajub, čo v preklade znamená klenot, ako mi sám vysvetlil.

Na autobuske sa nás ujali nadhánači, ktorí vykrikujú názvy destinácií a ochotne vás dotlačia do toho správneho busu. Bez nich by sme to ani nemali šancu nájsť, pretože zastávky neboli nijak označené. Cesta do Karaku trvala viac ako hodinu. Nakoniec sme vkĺzli dolu do údolia a pred nami na kopci sa zjavil hrad na vysokom brale. Bez varovania, zrazu v plnej svojej veľkosti a kráse. Karak.

Hrad leží na kráľovskej ceste, po ktorej putovali karavany medzi Egyptom a Sýriou. Spomínaný je aj v biblii a je znázornený aj na mozaikovej mape v Madabe.

Význam nadobudlo toto miesto v období krížových vojen. Jeruzalemský kráľ Balduin I. nechal postaviť hrad na mieste, z ktorého bolo poľahky možné kontrolovať dôležitú obchodnú tepnu. Karak stojí na kopci, z ktorého je výborný výhľad na cesty plaziace sa v úzkych údoliach pod ním. Hrad v 12. storočí získal svadbou Renauld de Chatillon, ktorý sa preslávil svojou krutosťou. Zvykol mučiť zajatcov a zhadzovať ich zo 400 metrov vysokej skaly dole do údolia. Pre svoju krutosť a pre narúšanie ciest do Egypta a Mekky sa stal nenávidený Saladinom. Po porazení križiakov bol Renauld jediným križiackym vodcom, ktorého Saladin nechal popravit.

O hrade sa od 13. storočia strácajú správy, až kým ho roku 1812 znovu pre Európu neobjavil švajčiarsky cestovateľ Louis Burckhardt. Z hradu sa zachovali dodnes zväčša len ruiny, aj ked niekoľko jeho častí je stále v pomerne dobrom stave. Vonkajšie opevnenie je zrekonštruované a je tak čo na Karaku obdivovať. 

Ako sa nám stale stáva, prehliadka nám znova vyšla na práve poludnie. Keď sa nám doteraz nepodarilo zhorieť na slnku, tak teraz už áno.

V meste pod hradom nie je čo iné na pozeranie, preto sme sa pohli ďalej na juh k Petre. Chceme si na ňu vyhradiť celý deň. Nasadli sme na minibus do Maanu, centra južného Jordánska a spojnice na ceste do Petry a Wadi rum. Náš dopravný prostriedok pripomínal nejaký indický spoj. Hlasné odrhovačky z rádia, úplne obsadený a ulička zahadzaná batožinou. Chýbali tomu už len domáce zvieratká.

Dialnica smerovala na juh, k saudskym hraniciam. Skoro sme sa vykotili v polke cesty, keď sa autobusár nevošiel na vozovku s kamiónom, ktorý predbiehal. Naše vozidlo zatancovalo na krajnici, ale ostali sme celí.

Krajina prešla postupne do roviny, na prvý pohľad este vyprahnutejšej a nehostinnejšej, ako je tomu na severe. Pribudlo beduinskych stanov na planiach popri ceste, stád oviec strážených pastiermi na osloch.

Uprostred južnej púšte leží Maan, obývaný približne 30 000 obyvateľmi. Je to mesto bez významnejších pamiatok a atraktivít. Ľudia na ulici po nás vykrikovali, vítali nás, chalan skúsil angličtinu „how are you baby“. Sám si bejby, vole.

Ubytovali sme sa v jedinom odporúčanom hosteli z lonely planet. Sme v ňom sami. Asi aj v meste sme jediní cudzinci. Ako sme zistili, už po nás pátrala polícia. Niekto upozornil na dvoch belochov potulujúcich sa po Maane. Správca hostela vysvetlil, že sme len na ceste do Petry, kam väčšina ľudí chodí organizovanými výletmi priamo. My sa poflakujeme po okolí. Zaujímavé, ako nás držia v merku.

Počas cesty na večeru na nás zamávali traja starší páni, popíjajúci čaj na chodníku. Pokriky mládeže sme odignorovali, no starších pánov sme len tak neobišli. Prizvali nás na čaj a sedeli sme tam s nimi viac ako hodinu, debatujúc o politike, našej ceste, platoch v Jordánsku a na Slovensku a aj o histórii. V arabsko anglickom jazykovom mixe. Po anglicky vedel len jeden z nich a to by som jeho angličtinu prirovnal k svojej arabčine. Ale bola to zaujímavá skúsenosť. Ráno pred odchodom sa máme zastaviť ešte na raňajky. Okrem iného sme vyzistili, že tu sa za nevestu platí rodine 10 000 eur. Zatiaľ najväčšia zistená položka počas nášho putovania. Na otázku, koľko sa platí u nás som im odpovedal, že u nás by si nikto nezaplatil za to, aby si urobil zo života peklo.

Nemáme tu internet, tak nemôžeme poslať fotky a zápisky domov. Snáď sa rodiny a priatelia a priateľka nezbláznia, ak nedáme o sebe pár dni vedieť. Ťažko povedať, či sa tu dostaneme až do Aqaby niekde na net. O jedenástej v noci sa polonahí válame na izbe a zistili sme, že sa máme radi… Každý sám seba. A to je všetko, čo som asi chcel vypovedať. Práve nám pod oknami nacúval obrovský kamión do betónovej krajnice a pol ulice šoféra hlasito navigovala. Čudujem sa, že ich za to neprešiel, každého dvakrát. 

Nechce sa mi už ani sprchovať, stráca to dňami postupne zmysel. Porúčame sa, zajtra nás čaká Petra. Ostáva ešte veľa detailov z našich ciest nevypovedaných, ale nejak na ne neostáva čas. Opäť je neskoro večer. Čas nám počas cestovania ubieha rovnako rýchlo, ako sa míňajú naše prostriedky. Snáď bude ešte dosť času, venovať sa detailom, keď sa budeme zašívať v Káhire počas ramadánu.

„Piesok a kamene sa mihaju za oknom (nahusto posypané desaturovanými trsmi tráv a krikov), chvejú sa ako fatamorgána v horúčave a nakoniec, možno tam ani niesu. Spánok je prerušovaný halucináciami ktoré su prerušované realitou. Nádherná koláž, zložená zo snov, podvedomých želaní a nenaplnených túžob. Všeludska jednota, ktorá spája vďaka dokonalej neistote. Život si proste nevyberá timeout, ide na plný plyn v Udoli Smrti rovnako ako po dialnici. Každý rozdiel medzi čiernou a bielimi ovcami sa stratí na pekáči. Tak načo otálať?!“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Bože, pustite ma k najbižšiemu východu z tohto Východu. Pri johnnyho hláškach, prichádzajúcich bez varovania, sa zvážam v smiechu k zemi.

Na dnes sme si naplánovali Mŕtve more, Madabu a horu Nebo. Po predošlej debate s majiteľom hostelu sme zistili, že práve táto a severná pohraničná časť, sú dve miesta v Jordánsku, kde nepochodíme s verejnou dopravou. Dostať sa do Madaby nie je vôbec problém zo severnej stanice v Ammane, ale na horu Nebo a k Mŕtvemu moru je potrebná vlastná doprava, teda najskôr taxík. Loui, majiteľ, nám navrhol, že za 30 eur nám dohodne šoféra, ktorý nás vezme na všetky spomínané miesta a bude tam na nás čakať. Keď sme si to prerátali a uvedomili si úsporu času, súhlasili sme. V Madabe by sme si museli dohadovať cenu s taxikármi k Nebu a potom zasa k Mŕtvemu moru. Nakoniec by nás to možno vyšlo úplne narovnako.

Aby sme sa vyhli poludňajšej horúčave, vstali sme skoro ráno. Boli sme prvými obyvateľmi hostelu, ktorí boli hore. Loui, ešte čerstvo prebudený, nás poprosil, aby sme mu dali pár minút čas, kým nám pôjde pripravovať raňajky (tie sú v cene – vajíčko, syr, chlieb, džem a čaj).

Medzičasom prišiel náš šofér. Po ceste sa zastavil, zobral nám tri kávy, za ktoré platil menej ako jeden dinár. Doviezol nás do Madaby, vzdialenej asi pol hodinu cesty od Ammanu. Z okienka taxíka sme mohli za ten čas sledovať okraj hlavného mesta. Kde tu sa pásli pri okraji cesty ťavy a okrem tých tiav a beduínskych stanov v poliach krajina silno pripomínala Sýriu. Vyprahnutá skalnatá krajina, piesok, občas ošarpaná betónová stavba a na pláňach sporadicky stádo oviec. Keď som to šoférovi spomenul, pripomenul mi, že Jordánsko, Palestína a Sýria boli v minulosti jednou zemou, Balad aš-šám. Jordánsko je od Sýrie určite odlišné, ale aj tak sa neviem ubrániť porovnávaniu.

Madaba je malé mesto, pričom tie najvýznamnejšie pamiatky su rozmiestnené v okruhu desiatich minút chôdze jedna od druhej. Najznámejšou je kostol sv. Juraja, kde sa nachádza mozaiková mapa svätej zeme zo 6. storočia. Pôvodne mala okolo dvadsať metrov a bola zostavená z dvoch miliónov kúskov. Dodnes sa z nej zachovala približne jedna tretina. Za vstup do kostola sme zaplatili jeden dinár. Mapa so znazornením všetkých najvýznamnejších biblických miest je hodná zhliadnutia, ale inak bol kostol sv. Juraja pre nás len atrakciou číslo dva. Zabudli sme si lonely planet na hosteli, aké múdre od nás. Preto sme sa boli spýtať v informačnej kancelárii, čo v Madabe okrem kostola sv. Juraja môžeme ešte vidieť. Rozhodli sme sa vynechať kostol sv. Marie, archeologický park a vybrali sme sa na kopec ku kostolu sv. Jána krstiteľa.

Tento kostol bol úplne najlepšou časťou našej zastávky v madabe a nemuseli sme za prehliadku ani platiť. Nesmelo sme vošli do centra pre návštevníkov, ktoré sa nachádza napravo od hlavnej brány kostola. Vo vnútri už čakal pán, ktorý nás nakoniec zadarmo povodil po celom kostole a jeho podzemí. Madaba bola obývaná už od najstarších čias, bolo tu neskôr rímske a byzantské sídlo. Ako nám povedal náš sprievodca, v ôsmom storočí zasiahlo Madabu silné zemetrasenie, zničilo ju a odvtedy ostala opustená. Znova ju osídlilo približne 2000 kresťanov, ktorí sa sem prisťahovali z Karaku v 19. storočí, po krvavých stretoch s miestnou komunitou moslimov.

Ako kresťania začali vykopávať základy pre domy a kostoly, objavili pozostatky byzantského osídlenia. Objavenie mozaiok a mapy svätej zeme vyvolalo záujem európskych kňazov, ktorí sem viedli prvé archeologické expedície.
Prešli sme do podzemia, kde len nedávno začali vykopávať pozostatky rímskych chodieb a podzemných kanálov. V 19. storočí, keď stavali na vrchole kopca kostol, zasypali rímske ruiny, kvôli stabilite základov. Dnes tieto ruiny znova odkrývajú. Mohli sme naťahať vodu z podzemnej studne, prechádzali sme nízkymi klenbovými chodbami, postavenými takmer pred dvoma tisícročiami, s pocitom, že nad nami leží celá váha kostola.

Nakoniec v časovej tiesni sme ešte rýchlo vybehli na vežu kostola, odkiaľ sme mali výhľad do ďalekého okolia. Úplne na vrchole sme mali trocha problém, lebo sme omylom vošli na strechu kostola. Keď sme sa vrátili na správne schodisko, museli sme sa predierať pomedzi kostolné zvony. Keby začali zvoniť, tak z tej veže dobrovoľne vyskáčeme.

Vyšli sme na ochoz so zábradlím. Ak máte strach z výšok, ozaj neodporúčam :). Nádherný výhľad na okolie.
Najviac ale musíme oceniť zaujatý výklad nášho sprievodcu. Škoda len, že sme mali obmedzený čas a náš šofér nás už netrpezlivo čakal. Vynechali sme archeologický park a pokračovali sme k hore Nebo, odkiaľ mojžiš uvidel zasnúbenú zem. Nebo bolo aspoň pre mňa trocha sklamaním. Na vrchole hory je momentálne rozostavaný kostol, všade je ruch, neporiadok. Z hory je vidieť na mŕtve more a údolie rieky Jordan. Dnes už nevyzerá táto oblasť tak sľubne, ale pred tisícročiami, keď bol prúd rieky silnejší, muselo byť údolie zelenou rajskou záhradou.

Od hory Nebo sme zišli dole do údolia k Mŕtvemu moru, tam kde končí jedna z najdôležitejších riek blízkeho východu. Nechceli sme platiť za pláž 15 eur, preto sme len zastavili na krajnici cesty vedúcej popri moru. Dali sme si menšiu túru pomedzi skaly až k vode. Veľmi ostražito sme dávali pozor na hady.

Vyzliekli sme sa do treniek, vyzuli a na vlastných chodidlach okúsili žeravý piesok na pravé poludnie. Túžil som zažiť pocit vody mŕtveho mora. Nesklamala ma, bolo to úžasné. Akonáhle som sa hodil do vody, vyplával som na hladinu ako štupel. Mohol som sa prevalovať, spokojne ležať, robiť opičky a stále ma hustá slané voda nadnášala. Porobili sme si vtipné fotky, ale na zrkadovku, takže budú až po návrate domov, keď sa dostaneme k počítaču.

O niečo menej príjemné boli pocity do soli obalených tiel, vezúcich sa v taxíku do Ammanu. Nezaplatili sme za pláž, nemali sme sprchu. Každá jedna ranka na koži celom kvalitne štípala. Stálo to ale za kúpanie na pravé poludnie 408 metrov pod úrovňou mora, na najnižšie položenom mieste na zemi.

Po príchode na hostel sme už len relaxovali, dopriali si sprchu a užívali si 40tich stupňov celzia. Poprali sme veci, ktoré sme nestihli včera. Kúpeľňa a wecka v tomto hosteli su také, že ich ešte nikto nikdy nečistil. Je to zaujímavé a lacné miesto, ale len pre tých, ktorí sa pri slovách „this is sparta“ cítia ako u babičky v nedeľu na polievke. Sprcha skoro netečie, odtok upchatý, záchod hľadáte cez nánosy čohokoľvek. Pri praní mi padli kraťase do odtoku v sprche. Keby to boli spodky, tak ich na mieste spálim.

Milujem blízky východ, je to dokonalé útočisko.

Odporúčame malý fastfood s hommosom v prvej uličke napravo, ako vyjdete z hotela Mansour. Volá sa Almama, vedie ho milý pán, ochotný, ktorý vás zaručene neošklbe. My sme za výdatne jedlo pre dvoch s dvoma colami a dvoma cajmi zaplatili 4 eura.

Už viac neopisujem vojačky alebo aj iné príslušníčky ženského rodu. Bolo mi to zakázané.

„Včera po ceste z prechádzky nočnými ulicami do hostela kráčali sme davom „domorodcov“. Večer bol dlhý a predsa sa blížil jeho koniec. Pouličná predavačka cigariet a vedľa jej malý syn, hrá sa s loptou. Zrazu neobratné detské rúčky nechali spadnúť ten gulatý poklad do kanála vedľa chodníka. Kanál je plytký, reťaz ktorá ho delí od chodníka nízka, ale predsa – chlapček stojí a bezradne hladí.. Tomáš sa zohol a loptu mu podal. Nenapísal by to, ale urobil to.“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Pijeme v Ammáne na hosteli Jordánsky arak. To znamená, že sme prežili ďalšiu etapu cesty a je nám čím ďalej, tým lepšie. Po predošlej skúsenosti sme zistili, že je výhodnejšie medzi veľkými aglomeráciami na krátkych úsekoch cesty cestovať verejnou dopravou. Ušetrí nám to veľmi veľa energie potrebnej na spoznávanie okolia a aj času. Náš stopársky zážitok bol výborný, ale v Akku som skoro nevládal ani chodiť, po celom dni na cestách.
V Akko gate hosteli sme sa vyspali úplne královsky. Klimatizácia, pekné prostredie, čisté sprchy a wécko. Osem hodinový spánok nám dobil baterky. Ráno sme pešo došli na autobusovú stanicu, už uvarení. Autobusom späť do Haify a z Haify priamo do Bet Shean. Nevedeli sme totiž nájsť žiadnu priamu cestu z Akka k hraniciam a v hosteli nám odporučili, radšej sa vrátiť do Haify.

Na každej stanici v Izraeli, v každom buse vidieť mladých izraelských vojakov v uniforme, s m6kou cez pleco a s teniskami na nohách. Ako niekto nosí v ruke mobil a peňaženku, oni zbraň. Povinná vojenská služba pre ženy je vcelku zaujímavá vec. Konečne som pochopil prečo ženy tak letia na vojakov v uniforme. Uvedomíte si to, ked vidíte na každom kroku peknú ženskú v uniforme. Kanady, uniforma, slnečné okuliare, naružované pery, dlhé čierne vlasy a popri tom niektoré prekladaju nôžky ako modelky. Tyjazko zbláznil by si sa.

Do Bet Sheanu, posledného izraelského mesta a jediného dostupného hraničného priechodu s Jordánskom na severe, sme cestovali naprieč galileou. Jediné ma mrzelo, že sme nevideli na galilejské jazero. Galilea je najzelenšia časť Izraela, zasľúbena zem, ktorú videl Mojžiš z hory Nebo, keď sa po rokoch púte pozrel z kopca na Palestínu a rozhodol sa, že tam sa usídli vyvolený národ.

Okolie lemovali kopce, zelené polia, občas pretkané drobnými jazierkami. Krajina bola predsa len viac preschnutá a fádnejšia, než na čo sme zvyknutí z Európy, ale stále lahodila oku. Po dlhom putovaní púšťou by som ju isto aj ja považoval za zasnúbenú zem.

V Bet Shean nás autobus vyložil na konečnej. Celá cesta z Haify (s jedným prestupom v afule, ale na to nás upozornil vodič, aj nasmeroval) nás stala 30 shekelov, 6 eur. Bol už obed a my sme ten deň este nič nejedli. Hneď vedľa stanice bol mcdonald a lokálny kebab. Sadli sme si na obed v lokálnej reštike. Dva kebaby, káva a voda za 75 shekelov, 14 eur. Všeobecne stál falafel, najlacnejšie dostupné jedlo na ulici, 3 eura, kebab 5 eur. Veľmi drahá blizkovýchodná krajina. Spoločnosť pri obede nám robilo asi 5 odložených mladých vojakov.
Po ceste sme stále verili, že sa dostaneme do Jordánska autobusom. Ale žiadne autobusy z izraela do Jordánska nejazdia. Môžete ísť buď 6 km pešo na slnku alebo si zobrať taxík. Mali sme šťastie, lebo sa pri nás pristavili dvaja chalani z Rakúska, ktorí potrebovali cez hranice tiež. Inak je to celkom problém, pretože, ako sme zistili, tento priechod nie je príliš frekventovaný. Zviezli sme sa štyria za 70 shekelov, 14 eur, dvaja by to mali za desať eur.

Ešte v Haife nás na stanici upozornil vojak, že sa máme vyhnúť jordánskej pečiatke v pase, aby sme nemali problémy pri ceste do Jeruzalema. Nejak sme to nemali energiu riešiť, tak sme sa nevyhli.

Na hranici sme strávili dobré dve hodiny. Výstupný poplatok z Izraela 103 shekelov, 20 eur. Potrebovali sme jordánske dináre na zaplatenie víz na hraniciach, 20e. Vymenili sme si ich v jedinej zmenárni, ktorá tam bola. Na 300 eurách sme prerobili oproti normálnemu bankovému kurzu 30 eur. Pekné zdieranie, ale keď nemáte inú možnosť zámeny peňazí, nemáte na výber. Rovnako nás zdrali aj na letisku v Tel Avive, kde sme zaplatili za výmenu poplatok 5 eur. Dobrá rada, ak cestujete do Izraela, vyberajte si peniaze z karty. Aj keď zaplatíte poplatok 5 eur za výber, stale vás to vyjde lacnejšie.

Na jordánsku stranu hraníc si musíte zobrať povinne autobus za jedno euro. Odvezie vás asi o 500 metrov. Nasledovala jordánska pasová kontrola a boli sme v hashimovskom jordanskom kráľovstve. Zasa nikto na hraniciach, žiadne autobusy, len taxíky. Museli sme si teda zobrať taxík do Ammánu. Cena 33 eur. Vzhľadom na vzdialenosť a na to, že sme cenu delili medzi štyroch ľudí, tak bola cena 8 eur na hlavu prijateľná. S autobusom ale na tomto priechode nerátajte. Najrozumnejšia najbližšia destinácia, ktorú si viete z hraníc zaplatiť je do Irbidu, 20 eur. Chalani z Rakúska potrebovali ísť rýchlo do Ammanu, tak bola táto varianta pre nás najrýchlejšia a najlacnejšia. Na ceste nebola prvých desať kilometrov skoro žiadna premávka a teda by sa stopovať ani nedalo. Najdrahšia položka sa zatiaľ javí prechod hraníc.

Zatiaľ čo píšem tieto riadky, popíjame s Johnnym arak. Prizvali sme chalana z Kórey. Ešte nikdy som nevidel nikoho tak opilého po treťom poháriku. Ázijci, šťastní to ľudia. Píšem a jedným očkom občas so záujmom sledujem jeho fyziologické zmeny. Ide to dosť rýchlo.

Cesta sa začala točiť do prudkých kopcov. Fascinoval nás náš šofér, ktorý na každom spomalovači na ceste nechal v sto kilometrovej rýchlosti podvozok auta, v zákrutách pil kávu, fajčil, telefonoval z dvoch mobilov a šoféroval lakťami. Krajina bola čoraz viac vyprahnutejšia a nám sa otváral pohľad hlboko do údolia pod nami. Rakúšania sa priznali, že sú po ťažkej žúrke. Po chvíli začali odkvecávať. Patrik vedľa mňa si zahral postavu handrovej bábiky a hlavou klimasal zo strany na stranu. Ich ťažké povzdychy signalizovali utrpenie. Pri tom teple som si vedel predstaviť ich bolesť.

Po dvojhodinovej ceste sme prišli na okraj Ammánu. Mesto nikde nekončilo, od horizontu po horizont, všade zástavba. Amman je obrovské mesto vystavané na kopcoch. Prejdete jeden a pred vami sa objavia ďalšie, všetky husto pokryté betónovými budovami.

Ubytovali sme sa v hosteli mansour. Cena 4 eur. Geniálna cena, ale museli sme sa zmieriť so spartanskými podmienkami. Posteľné plachty práčku ešte nevideli, steny majú skoro diery. Prostredie je ale útulné a vedúci je milý, nápomocný palestinčan. Cítime sa tu ako doma a nemáme sa na čo vôbec sťažovať. Ako povedal vedúci, ked sa mu hostia sťažovali na podmienky a ohŕňali nosy. Za štyri eura je to akurát, ak sa vám nelúbi, skúste Sheraton za 200 za noc. My sme sa zabývali bez reptania, aj keď nám nejdú zavrieť dvere na izbe a ani na sprchách. V sprchách síce tečie voda, ale len pro forma.

Na prehliadku mesta sme mali čas až večer, kedy boli všetky pamiatky už zavreté. Ale ani tak sme o nič neprišli. Prešli sme sa okolo citadely na najvyššom kopci v Ammane. Spomínaná je už v biblii a archeologické výskumy tu datujú osídlenie už v dobe bronzovej. V centre mesta sa nachádza rímsky amfiteáter, na ktorý je nádherný výhľad spod citadely a zopár rímskych pamiatok. Pozreli sme si ešte mešitu kráľa Husejna s jej dvoma minaretmi a zaujímavým priečelím. Inak je Amman po kopcoch rozťahaná betónová džungľa, nevábne pôsobiace budovy, kopy odpadkov. Ak by ste ho ale chceli navštíviť, neberte moje slová ako odrádzajúce. Nám tento orientálny chaos už chýbal a konečne sme cítili pocit spokojnosti po príchode do arabskej metropoly. Hneď v okolí hostelu sme si dali večeru, iracké jedlo, mäso, fazulu a ryžu za 4 eura, ktorých to jedlo bolo ozaj hodné. O uličku vedľa nám spravili v reštaurácii, kde predávajú hommos, kávu. Aj napriek tomu, že ju nemajú v ponuke. Káva, čaj a dve vody nás stali asi 1,5 eura. Majiteľ bol veľmi pohostinný a priateľský. Jordánci su milí ľudia a Amman je hodný prechádzok po uličkách, okúsenia jedla, kávy a domácej pohostinnosti. 

Chalan z Kórey vymyslel nový drink. Arak s pomarančovým džúsom. Hľadajú pre to názov. Johnny navrhol “ you delicious mindfucker“. Mám pocit, že zajtra sa budeme pozerať na mŕtve more a povieme smerom k nemu : “ vieme ako sa cítiš“. Ideme oprať skysnuté tričká a radšej spať. Zajtra nás čaká Madaba, hora Nebo a Mŕtve more. Ale tak možno nikam nepôjdeme. Johnny skonštatoval, že bude možno zajtra pršať :). Na poličke v hosteli sme našli niečo, čo by sme v Ammane nečakali. (slovenské pútnické piesne) aké prihodne na ceste do Jeruzalemu.

J: „arak? Arak. Pijeme. Vnútorný monológ sa stáva frenetickym, v rýchlom slede sa vynárajú absolutisticko-monarchisticke otázky. Ak by bolo nutné vyberat čo ma väčší prínos pre blízkovýchodný kultúru, či klimatizácia alebo plastové fľaše, myslím, že to bude hudba. A nakoniec, je zrejme že sny sa plnia.stačí si nieco Naozaj, naozaj priat. Potom si to predstaviť/naplánovať. A potom si to kúpiť. Disco Disco!“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map