Z hotela Krišan sme vypadli po siedmej ráno. Boli sme pozvaní na raňajky na pol ôsmu, ale pred obchodom s cementom, kde sme sa mali stretnúť, nik nebol. Ba, kamión plný cementu. Počkali sme ešte 15 minút a keďže sa nikto nezjavil, pohli sme sa ďalej ku stanici. Vedeli sme, že Petra bude na celý deň, preto sme sa nezdržovali.
Na stanici nám bolo povedané, že doobeda asi nič nepôjde, lebo minibus sa musí pred cestou celý zaplniť a neboli tam žiadny cestujúci do Wadí Músa, mesta pri Petre. Pán, ktorý tam všetko riadil nám zakričal na taxikára, aby nás odviezol. Spočiatku sme odmietali, lebo minibus by nás vyšiel jeden dinár (niečo cez euro). Taxikár si vypýtal 15, pán mu dohovoril, aby nás zobral za 10. Boli sme presvedčení, aj keď s nevôľou, že je to naša jediná možnosť, ako sa dostať doobeda z Maanu do Petry. Hlavne že sme si ešte deň predtým pozerali v sprievodcovi, že Maan je spojnica, z ktorej nebude problém zohnať spoj.
Na začiatku Wádí Músa sme zbadali hostel, kde sme si zložili vaky, aby sme s nimi nemuseli celý deň pochodovať. Vybavili sme sa piatimi litrami vody, dohodli si v hosteli spanie na streche za tri dináre na noc a vyrazili do Petry. Asi počas cesty od hostela (stále ešte taxíkom), sme zistili, že sme si vybrali najvzdialenejšie ubytovanie od ruín. Veci sme ale mali už tam, tak sa to nedalo zmeniť.
Kamarátka, ktorá nedávno navštívila egyptské pyramídy, mi opísala svoje pocity. Je to úplne také isté, aké ste to videli už tisíckrát za svoj život na fotkách, len doplnené o davy turistov a ľudí, čo sa vám snažia niečo predať. Obdobný pocit som si odniesol aj z Petry.
Petra bola hlavným mestom nabatajského kráľovstva, siahajúceho až na sever do Sýrie. Prosperovala z karavánneho obchodu, neskôr bola ovládnutá Rímom. V dobe najväčšieho rozmachu obývalo Petru okolo 30000 ľudí. Zaujímavosťou je, že sa nezachovali v ruinách žiadne obytné priestory. Mohlo to byť spôsobené tým, že nabatejci boli kočovným národom a nestavali si pevné príbytky.
Mesto upadlo do zabudnutia približne od 7.st., po príchode islamu. Križiaci tu v 12.st. postavili dve pevnosti a od tohto obdobia upadá Petra do zabudnutia. Stratené mesto, obývané beduínmi, dlho tajilo svoju existenciu, až ho v roku 1812 objavil J. L. Burckhardt, ktorý do neho prenikol v prestrojení za moslimského svätého muža. Od tohto momentu sa Petra stávala posadnutosťou západných cestovateľov a turistov.
Cesta taxíkom má vždy pridanú hodnotu, väčšinou je to cena. V takom prípade môžeme hovoriť skôr o stratenej hodnote. Nás nakoniec vyšiel na 12 dinárov. Vstupné do Petry za posledné roky neuveriteľne zdraželo a dnes stojí celodenný lístok 50 dinárov. Jordánci sa rozhodli ťažiť naplno zo svojej top atrakcie a to nielen na vstupnom. Ako my, tak aj tisíce ďalších turistov sa ale nakoniec rozhodne vyššie vstupné zaplatiť.
Už hneď po vstupe sa začne peklo, pohľadom som si povedal, že vyhľadávané turistické atrakcie nikdy viac. Masový turizmus je zlo, ktoré dokáže zabiť romantiku akéhokoľvek miesta, aj takého úžasného, akým Petra rozhodne je. Počas celej návštevy sme si predstavovali, aké by to bolo, keby sme v údolí osameli, len so zvyškami prastarého mesta. Žiaľ, Petra už dlho nie je stratené mesto, obývané beduíncami.
Prakticky všetko, čo sa v Petre nachádza, je vytesané do skál vo viacerých údoliach. Neprešli sme ani 100 metrov a už sa nás stihli spýtať aspoň siedmi domáci, či sa nechceme odviezť na ťave, somárikovi či koni. A toto pokračovalo stále dokola. Plus k tomu na každých sto metrov bol stánok so suvenírmi, kde sa vám niekto snažil niečo predať. Po šiestich hodinách v Petre (a neustálom hovorení „nie“) som už ozaj myslel, že po nich začnem hádzať kamene. Bolo to na palicu. Návštevník nikde nemal kľudu. To, že to neboli len moje pocity, som zbadal po ceste naspäť. Turistka, ktorá sa nedostala ani do pätiny trasy, nás pristavila a spýtala sa nás, či je ďalej niečo hodné videnia a ako je to ďaleko.
Najkrajšia časť Petry, aspoň pre mňa, bola práve prvá polka. Najskôr sme vošli do skalnej rokliny tvarovanej vodou. Desiatky metrov vysoké skaly uzatvárali priestor po oboch stranách a niekedy preklenuli aj priestor nad našimi hlavami. Vstup do Petry je azda jej najpôsobivejšou časťou. Dlho kráčate úzkou roklinou, až sa zrazu ostro ocitnete na otvorenom priestranstve, priamo pred „Pokladnicou“. Petra je najmä o takýchto skalných hrobkách, ktoré sú vytesané do skaly. Priečelie Pokladnice sa týči do obrovskej výšky. Je ako rímsky chrám, ale vytesaný do skaly.
O niečo ďalej sa dostanete do širšieho údolia, po ktorého kolmých skalných stenách sú umiestnené podobné hrobky. Trasa nás viedla až k al-Deiru, väčšej menej prepracovanej verzii Pokladnice, ale vzdialenej kilometre, pri vrchole náprotivného svahu. Cesta bola vyčerpávajúca a na každom kroku nám niekto ponúkal jazdu na oslovi alebo suvenír. Keby som si mal vybrať, druhýkrát by som cestu k al-Deiru možno vynechal.
Už za polkou nášho výstupu do skál, pod poľudňajším slnkom, nám došla energia. Prihovorili sme sa beduínke s dieťaťom, predávajúcej suveníry na zákrute, či si môžeme na chvíľu prisadnúť do tieňa. Vyzvala nás, aby sme si sadli a ešte nám uvarila čaj. S Johnnym sme sa dohodli, že si za jej ochotu niečo kúpime. Všetko by bolo v poriadku, až dokým nám nezačala hovoriť ceny. Ani vy by ste si určite nekúpili náramok za 30 eur. Keď už videla, že to nepôjde, poľavila aby nám len dačo predala. Snažili sme sa jej vysvetliť, že na také ceny nemáme. Viete, ako zistíte, že ste dostali od Araba dobrú cenu? Po obchode ostane odutý. Masový turizmus zmenil krásnu beduínsku pohostinnosť na „vitaj cudzinec, kúp si niečo“. Napriek prvému dobrému dojmu sme sa lúčili v nevrlej atmosfére.
Po ceste späť som zazrel dvoch chlapcov, ako naťahujú šteňa a hádžu doň kamene. Keď sa im schovalo, vytiahli ho za chvost von. Vyhrešil som ich, ale očividne im to nevadilo. Aj keď boli malí, vyfackal by som ich tak, že by saltá robili, fagani. Lenže tu sú decká spratkovia, samorasty. Nikto to nerieši. Rovnako ako vzťah k zvieratám. Jeden osol mal zarezaný povraz v nose, ale jazdcom to nepohlo, ani keď som mu to ukázal. Miestami som musel nadávať.
Zastavili sme sa u beduína v pohostinstve na káve. Rozviedli sme debatu o islame, politike, Izraeli, skrátka o všetkom, o čom sa tu dá rozprávať. Ako skúsenosť to nebolo zlé.
Za najlepšiu časť našej túry, ktorú sme si vychutnali v kľude, považujem výstup k obetnému miestu. Trocha sme odbočili z cesty a dali sa na skalolezenie. Vyštverali sme sa na skalu, odkiaľ bol úžasný výhľad a hlavne nikto tam nebol.
Vo Wádí Músa spravili z cudzincov dojnú kravu. Za tri poslané maily som v internetke nechal 2,5 eura, na hoteli chceli chceli za prístup na wifi 5. Večera nás každého vyšla na 6 eur a spanie pod strechou je v takých podmienkach, že sa presúvame na balkón. Oproti Ammánu a Ma’anu tu chýba akékoľvek čaro, prívetivosť. Jediné, čo sme tu dostali zadarmo boli dve marhule od chlapca na ulici.
Výlet do Wadí Rum by nás stál 35 eur. Keďže nás dnešný deň fyzicky, psychicky aj finančne vyšťavil, rozhodli sme sa pre priamu cestu do Akaby. Chceme sa vyhnúť ďalšej masovej predraženej turistickej šaškárne.
Dnes sme mali prvé jedlo po takmer 24 hodinách. Tento blog píšem z posledných síl, lebo som si povedal, že musím. Ráno skoro vstávame a pohýname sa ďalej. V Akabe snáď zoženieme prístup na internet a tieto naše zápisky odošleme smerom k nám. Prvýkrát som využil výhody papiera, lebo na streche nemám kde dobiť mobil a šetrím baterku na zajtra.
Nedelná chlívka zlej poézie
Krása
Krása zvodená z jediného
lúča slnečného
je tisíc váz viac hodná
než všetky poklady sveta
bez Lásky stvorené.
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
