V Káhire nám ostáva už len jeden, dva dni a potom sa opäť vyberieme na cesty. Spolu sme tu strávili približne desať dní, videli sme pyramídy, staré islamské mesto, citadelu, park, Tahrir a po včerajšku aj egyptské múzeum.

Načerpali sme energiu a čaká nás druhá polovica našej cesty. Libyjske hranice, oáza siwa,, kláštor sv. Kataríny na sinaji, prechod do izraela, jeruzalem, západný breh jordánu a späť do Tel avivu.

Z metra sme vystúpili v centre na tahrire. Konečne sme si srdce revolúcie mohli pozrieť aj za denného svetla. Teraz je to už pokojné miesto. V relatívnom zmysle. Tisíce ľudí nahradili autá, ktoré po kruhači krúžia dookola v niekoľkých prúdoch a bránia prechodu. Chalan, ktorého sme v meste stretli, nám povedal, že musíme prechádzať cez cestu ako egypťania. Zavrieť očí, pomodliť sa a vkročiť na vozovku. Tak nejak to praktikujen už od Sýrie, len s tým rozdielom, že nezatváram oči.

Egyptské múzeum nemôžete minúť. Ako stojíte na Tahriri, rozhliadnete sa naokolo. Všade popri námestí stoja vysoké budovy ministerstiev a opodiaľ uvidíte, podlhovastú červenú budovu múzea s výraznou kupolou. Od ostatných budov sa líši svojim odlišným slohom. Od centrálnej časti s kupolou, veľkou drevenou bránou a pompéznym portálom sa tiahnu na dve strany krídla budovy. Fasádu predelujú metre vysoké oblúkovité obloky. Spolu s parkom pred budovou, plným zahraničných turistov, prejdením z ulice ako by ste opustili súčasnú Kahiru. V múzeu nie je možné fotiť a musíte odovzdávať pri vchode foťáky. Preto nemáme z vnútra žiadne snímky. Vstupné je 60 a 30 ep.

Na prízemí múzea sa nachádzajú zväčša veľké kamenné exponáty ako sochy, dosky s nápismi a sarkofagy. Prvé poschodie je zaujímavejšie. Asi najvzácnejšia časť a zároveň najpútavejšia pre návštevníkov je zbierka pokladov z tutanchámonovej hrobky. Súčasti posmrtnej výbavy, šperky a zlatá maska sú nádherne prepracované. Inak ale múzeum pôsobí viac ako depozit, než ako múzeum. Bol som v ňom trocha neoddýchnutý a možno aj to spravilo svoje, ale mal som z neho pocit, že menej je niekedy viac. Namiesto tritisíc kúskov drobnej keramiky by som dal do miestnosti desať a doplnil ich o dajaké popisky a prípadne nákresy rekonštrukcii ich praktického využitia. Takto človek vidí stovky predmetov, ktorých využitie si môže akurát tak domyslieť. Ešte je možnosť prenajať si sprievodcu, ale je otázne, aký výklad vám poskytne.

Zaujimavo pôsobí pohľad na budovu ministerstva stojaceho hneď vedľa múzea. Výšková budova do tla vypálená počas revolúcie. Prázdne obloky, ohorená fasáda a teplom poničené zariadenia klimatizácie visiace spopod okien vyvolávajú postapokalypticky dojem.

Po dvoch hodinách v múzeu som pospával na schodisku medzi sochami egyptských kráľov. Bol čas už ísť inam. Ďalšou úlohou bola výmena sto dolárovej bankovky, ktorú nik nechcel. V zmenárni v Aqabe sme dostali roztrhnutú a znova zlepenú sto dolárovku. Bola tak dobre opravená, že sme si ju medzi ostatnými nevšimli. V banke si ju ale všimli a nechceli nám ju zameniť. Sto dolárov nie je zrovna málo peňazí, tak sme si dali tu námahu, aby sme ju niekde vymenili. Chodili sme od zmenárne ku zmenárni, od banky ku banke, ale všade ju odmietali. Stretli sme sa s mladým chalanom, beduinom z Gizy, ktorý tu študuje na univerzite. Egypťania sú naozaj zhovorčiví a priateľskí, len po všetkých tých prípadoch, kedy sa vám snažia niečo predať, strácate už chuť, s niekým sa dávať do reči. Chalan nás povodil po bankách a zmenárňach. Nikde sme nemali úspech. Potom dostal nápad. Zamenili sme ju v automate. Problém vyriešený. Posunuli sme horúci zemiak do cudzích rúk.

Pozval nás na čaj. Nechceli sme to odmietnuť, keď nám pomohol s peniazmi. Čajový dýchanek sa ale konal v obchode. Viete si predstaviť ako to skončilo. Ukazoval nám vonné oleje, rozprával o nich a nakoniec nám povedal, že si máme niečo kúpiť. Biznis cez Ramadán, aby obe strany mali šťastie. Pomôžeme vraj jeden druhému a za peniaze, ktoré zaplatíme, kúpia jedlo na iftar. Tak sme nakupovali. ale nič prehnané. Len pre informáciu, každý čaj v obchode, vedie nakoniec k obchodu. Sú to prefíkané líšky, ktoré v tom vedia chodiť už od mala. Skoro sme toho dňa nakúpili ešte aj hašiš. Omylom samozrejme.

Večer sme zakončili pivovým dejchánkom. Na byte sa stretlo ešte niekoľko Ewinych kamošiek. Na holku z brazílie som pozeral s otvorenou pusou. Nie kvôli zovňajšku alebo kvôli niečomu inému, ale bola ako horčík hodený do vody. Rozprávala kadenciou ruského samopalu, s viacerými ľuďmi naraz, rozhadzovala rukami, pobehovala po byte. Nestíhal som ani registrovať, kedy sa pýta čosi mňa a kedy sa rozpráva s niekým iným. Všetko okolo seba mala dokonale pod kontrolou.

Zabavna bola aj cesta s pivami na byt. Rozhýbali sme sa len pol hodinu pred iftarom. Taxík, obchod, dvadsať pív, taxík domov. Vodič mal pustené v rádiu modlitby, iftar mal byť za nejakých pätnásť minút a o tom, že sa postil svedčila rýchlosť, akou sa nás snažil dopraviť domov. Klučkoval medzi autami, trúbil a občas som mal pocit, že na ceste umrieme. Ako chalani naskakovali do taxíka, zahrkali fľaše. Trápna situácia, s taxikárom sme si vymenili pohľady, ale prešli to taktným mlčaním. Na schodoch v baráku sme sa zrazili so susedom. Otočil som sa na chalanov a po slovensky som im povedal, aby nehrkali. Nesieme mrazenú zeleninu predsa. Ako zlodeji sme nakračovali, sused za nami. Tomáš niesol tú igelitku opatrne ako bombu, alebo lepšie povedané ako výkaly. Stalo to za to. Po dvoch pivách som zaspal na gauči ako bábo.

Teplo. Chcem vidieť po uliciach tučniaky, ktoré sa tlačia do vnútra, lebo im je vonku zima.

„Prečo ľudia cestujú? Čo ak to má podobny dôvod ako ten, prečo píšu. Až keď zaplníš papier myšlienkami, zistíš, čo si vlastne chcel povedať. Poznanie. Spoznávať seba, ľudí ktorí majú tú česť bývať na miestach čo navštiviš, ľudí ktorých stretneš po ceste. Klik-klik – skladačky do seba zapadajú. Blázni cestujú s bláznami a stretávajú ďalších bláznov. Od narodenia absorbujeme spôsob života a kultúru svojich rodičov a ľudí około nás. Formovaní a deformovaní. A predsa nás niečo spája. Niečo, čo prestupuje každú myslitelnú bariéru. Nemusíme sa chápať, rozumieť, alebo spolu súhlasiť… Stačí len chcieť.”

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Včerajší deň sme začali zasa až niekedy okolo obeda, s jemnou opicou. Dopijali sme do noci zásoby alkoholu z poľska. v káhire sa snažíme vidieť, čo sa dá, ale zároveň sme si ju vybrali ako vynútenu zastávku z ekonomických dôvodov a miesto, kde načerpáme novú energiu, potrebnú pre ďalšie putovanie. Tempo, aké sme zvolili na začiatku by bolo ťažko udržateľné a za ten mesiac, ktorý máme na cestu vyhradený by sme potom prešli desať krajín.

V pláne sme mali citadelu. Prekonali sme bolesť a vzali si na ulici taxi. Od štvrti kde bývame je hrad vzdialený asi desať kilometrov. Egypt je lacný, no káhira je obrovská a na presuny k pamiatkami budete potrebovať taxi. Tri eura tam, tri tam a nakoniec sa výdavky trocha navyšuju. Stále je to ale na prijatelnej úrovni.

Kedže je Ramadan, všetky pamiatky sa zatvárajú skôr. Pred bránou sme boli už o druhej. Keď sa ocitnete pred hradbami, uchváti vás rozmer pevnosti. Je naozaj obrovská. Sídlo moslimských panovníkov egypta po dobu viac ako 700 rokov.

Listky stoja 50 a 25 ep, normálny a študentský. Počas ramadanu je hrad otvorený do štvrtej, ostávali nám teda dve hodiny na dôkladnú prehliadku. Nikto nám ale pri bráne nepovedal, že takmer všetko vo vnútri zatvárajú už o druhej. Najvačšiu časť citadely, vojenské múzeum sme už preto nestihli. Všetko vo vnútri zatvárali skôr. Prechádzali sme sa vo vnútri areálu a trpeli suchom. Okrem múzeí sa tam nachádza palác a dve mešity. Prva ibn kalawuna, staršia, je krásnym mixom byzantskej architektúry, má v sebe prvky štýlu zo zálivu a aj andaluzskej architektúry. Druhá, muhammada aliho, najväčšia, najvyššie stojaca, je ukážkou osmanskeho štýlu, inšpirovaného haghiou sofiou v istanbule.
Strážnik nás zobral do policajného múzea, aspoň niečo okrem mesit pre nás ostalo otvorené. Hovoril len po arabsky, rýchlo a egyptským dialektom, tak som sa väčšinu času tváril, že mu rozumiem, aby neopakoval stále dokola vety, ktoré mi nič nehovorolili. Múzeum bola vlastne len krátka ulička medzi pomerne modernou pristavbou s malými utulnymi celami, kachlami na pálenie( tiel?), miestnosťou na mučenie a múrom, kde sa popravovalo streľbou. V stene boli stále diery po gulkach a zo stropu trcali haky na vesanie. Ak by strieľanie nepomohlo. Utulne miesto.

Keď sme rozbití z citadely odchádzali, zhodnotili sme, že je rozhodne posobivejsia zvonka. Je jednou z top atrakcií, ale za tie prachy by mohla ponúknuť ešte dačo navyše ako znudenych strážcov. Možno je to odlišné mimo Ramadan.
Prvý taxikár v káhire nás obral o peniaze zamenou bankovky. Po tejto príhode sme si povedali, že budeme na nich mrchy a nenechame sa okradnúť znova. Sú základné pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Vždy zapnutý taxameter, vôbec nemanipulovat s bankovkami, platiť cez okno z ulice, skontrolovať bankovku a potom už nič neriesit. Nespoliehat sa na výdavok a mať pri sebe drobné. a čo je najdôležitejšie, nikomu sa nesnazit pomáhať, hlavne taxikárom. Za dobrotu na zobrotu.

Vodič zacal vyťahovať nejaké bankovky a cachrovat mi s nimi pred nosom. Nič som mu nerozumel, len slovo sto. Vrazil mi bankovky do ruky. Pozrel som na ne, dokopy to bolo sto libier. Doslo mi, že ich chce asi zameniť za stovku. Malo mi byt divne, načo by potreboval práve sto librovku, keď ma v prepazke kôpku patdesiatok. Ja som stovku nemal. Podal som prachy dozadu tomášovi a on poslal dopredu stovku, zrolovanu do rolky. Celý čas ju taxikar držal v ruke pred mojou tvárou, pozrel na ňu, chvíľku som mu nevenoval pozornosť a zrazu ju vrátil so slovami, že sme mu dali len desinu. Pozrel som na bankovku zrolovanu medzi jeho prstami a naozaj to bola desina. Predviedol nám pouličné kúzlo za desať eur. Hádali sme sa, ale zasa sme nevedeli čo robiť. Vodič sa dušoval, volal meno božie, že neklame. Vravel čosi o posvatnom ramadane a o tom, že sme sa pomýlili. No dokazte mu niečo.

Dnesok bol deň P. Nie v zmysle na pi…, ale deň Pyramid. Metrom sme sa dostali až do gizy. Ak si predstavujete pyramídy, ako monumenty niekde uprostred púšte, tak skutočnosť je taká, že giza sa nachádza na okraji kahiry a plosina, na ktorej pyramídy stoja, je z dvoch strán obkolesena hlavným mestom. Giza je stále ešte mestskou časťou kahiry, nekompaktna, roztahana okrajova štvrť.

Metro končí v gize, ale k pyramidam si musíte vziať taxi. Odchytil si nás kvázi taxikár, mido sa tuším volal. Za každým slovom povedal yes. „beutiful pyramid, yes“, „mido driver number one, yes“ stále sa rehotal a hovoril yes yes. Povodil nás všetkými malými upchatymi uličkami gizy a vyložil nás mimo hlavného vchodu pred budovou, kde boli odparkovane kone. Chcel nás presvedčiť, aby sme si zaplatili dajaký neoficiálny výlet k pyramidam. Dali sme mu rýchlo desať libier za odvoz a zdupkali preč. Lístky sme si kúpili riadne pri vchode a začali našu prieskumnu prechádzku. Vstupné do areálu, študent 30 ep, celý 60.

Hneď oproti vchodu na vás pozerá sfinga a za ňou na plosine na kopci stoja pyramídy. Čakali sme podobné peklo ako v petre, ale na naše prekvapenie to bolo lepšie. Možno to spôsobil Ramadan, ale predajcov nebolo pri pyramidach tak veľa. O to boli agresívnejší. Chaleine, kamoška z kanady si odfotila hneď na začiatku ťavu a začal sa boj. Samozrejme chcel chlapik za fotku baksis a chaleine mu odmietla zaplatiť. Prenasledoval nás pol hodinu, hadal sa s ňou a nechcel odísť bez svojej nezasluženej odmeny. Na to, že nemáme žiadne mince reagoval požiadavkou na akúkoľvek menu. Už som mal z neho skoro vyrážku a chcel som mu dať izraelské shekely, určite by ich v egypte využil a potešil by sa. Napokon som vyhrabal jednu libry a podal mu ju. Bolo to ako vypnúť pokazené rádio.

Predavajuci pri pyramidach vymysleli sofistikovanu metódu navtierania sa. Dajú vám skarabea pre šťastie, zadarmo, ale po chvíľke sa na vás pozrú, predsa by ste mi mohli dať niečo na oplátku. Napríklad ray beny.

Pri veľkej pyramíde ma zastavil chalan.

Ahoj, odkiaľ si?

Slovensko.

Do tváre vyzeras ako egyptan.

Zasmial som sa.

Moje meno je Abdullah.

Rad ťa spoznávam Abdullah, ja sa volám tomáš.

Si milý tomáš, tu máš šatky na hlavu, zadarmo, nechcem za ňu nič. Ber to ako dar.

Si si istý, že mi ju chceš dať zadarmo?

Ano, áno, darček, žiadne peniaze.

Dakujem veľmi pekne.

Uviazal mi ju na hlavu. Bola to šatka s obrucou, na beduinsky štýl ale vyrobená najskôr v číne. Každopádne ako dar a v horúcej púšti na nezaplatenie. Hneď ako ju uviazal, sa ma spýtal, či nechcem kúpiť pohladnice. Už mi bolo jasné. Odmietol som, ale chcel som mu dať niečo za satku. Stále nič nechcel, že mu mám dať nejaké cudzie peniaze pre stastie. Ewine poľské nechcel, k jordanskemu dinaru chcel ešte dačo pridať. To už by bolo priveľa, zobral som mu z ruky dinar a dal som mu päť libier, čo vychádza do jedného eura. Dohoda ukončená. Vďaka satke za pár supov a skusenosti s predavacmi som jediný nedostal upal.
Ďalší indiáni pobehujuci naokolo, keď videli, že už mám satku, tak ma aspoň zastavili a popravili mi ju. Samozrejme mi ju každý uviazal horšie, ako by som to urobil ja a vypýtal si baksis. To vieš bobe. Tak ty dobehnes, začneš po mne makať a ja ti za to mám platiť. Po treťom takomto vrucnom geste som ich už obchádzal.

Na to, že vám každych pár minút niekto bude ponúkať jazdu na tave si musíte len zvyknúť. Je ale ťažké v slušnosti ľudí ignorovať. Odchytili si ma dvaja chlapíci s tavami. Odmietli sme odvoz, ale jeden z nich bol neodbytny. Zacal mi popravovat satku, bol milý, podal mi do ruky oprate od ťavy, vytiahol mi telefon a zacal ma fotiť. O telefón som sa nebál, mal som predsa na výmenu tavu. Odfotil ma a hned prepol, naklonil sa ku mne a zacal pýtať peniaze. Nakazal som mu, aby mi vrátil telefón, ktorý zvieral vo vzdialenejšej ruke. Na môj výhražný tón mi ho vrátil. Keď som mal mobil späť, povedal som, ze mu nič nedám. Zvaznel. ako že nic nedám? Pustili sa do mňa s kamosom ako srsne. Za foto baksis. Odmietol som. Dovidenia. Chytili ma každý z jednej strany za ruku a začali po mne hucat, ze na jedlo pre tavu. To vieš ty môj pekný, že na jedlo pre tu zodratu chuderku. Nedám. Akože nedám? Hucali tam po mne každý z jednej strany a keď som chcel odísť, lomcovali mnou.

Aj ja mám svoje hranice. Ewa mi povedala, ze ma videla prvýkrát po niekom kričať. Musel som im to vysvetlit. Nahucal som na nich, že oni mi nanutili tavu, on ma zacal fotiť, sahat na mňa, na ničom som sa s nimi nedohodol a nič som si od nich nevzal, ani si nič nepýtal. Veľmi hlasno a dôrazne som ich upozornil, že sa ma nebudú dotýkať. Začali frflat, stále boli agresívni, ale nechali ma ísť. Rozmýšľal som, kde je najbližší policajt s kalasnikovom. Možno by mi dovolil za baksis si ich zastreliť.

Po zvyšok výletu som si dával pozor, aby sa ma ani jeden z miestnych nedotkol. Na meter odstup. Pekne slušne s úsmevom poslať do preč.
Rozhodli sme sa, že kasleme na nich. Z odvratenej strany veľkej pyramidy bol trocha kľud. Vyliezli sme na prvé poschodie mohutných kvádrov a zapálili si tam cigaretu. V konečnom dôsledku, aby sme ušli mantre do you want to ride a camel sir, tak sme vybehli pešo na najbližší skalný vrsok v púšti, mimo hlavnej cesty. Tam sa im nikomu za nami nechcelo.

Vymysleli sme, ako sa da zbavit doternych predavacov v Petre. Najlepsie, ak si hned na zaciatku zoberiete na cely vylet somarika. Tym padom odbijete asi 400 ludi, ktori by sa vas pytali, ci nechcete somara na cestu k pamiatkam. Vidia vas na jednom sediet, preto vas uz neponukaju. Vsimli sme si to, ked sme si pri Pyramidach kupili satky na hlavu. Mozno by bolo dobre dohodnut sa s sprievodcom, ze ak zoberiete jazdu na somarovi, nebudete sa zastavovat nikde pri predajcoch. Mohli by ste si tak vykupit klud na prehliadku.

Aj keď sme si vyšli k pyramidam skoro ráno, zamotali sme sa tam až do obeda. Ráno ma tu výhodu, že je ešte chladno a pomerne kľudne. Na obed už piesok pálil a nohy v sandalach, zabarajuce sa doň boli v jednom ohni. Rovnako aj naše tvare, opalovane silným egyptským slnkom.

Do vnútra pyramídy so mnou nik nechcel, ale aj pohľad na ne, z malého vŕšku bol nádherný. Je to celkom pekná kopka kamenia.

Stale ešte skvotujeme na cudzom byte. Spíme pod oknom v spacakoch a snažíme sa tu tváriť nenápadne. Dnes sme boli s početným osadenstvom bytu na čaj v lacnej kaviarni, ktoru som spomínal. Odbehli sme pre všetkých kúpiť falafel na neskoru večeru. Za pätnásť falaflov, dve igelitky sendvicov, sme dali 2 eura. Láska prechádza žalúdkom. Milujem Egypt, už tu ostanem. Písať a pojedat falafle.

„Upal neni zla vec. Dni sa zmenia na cisla vyobcovane z rodiny racionalnych bestii. Na vlnach dzusu plavia sa pyramidy tavieho trusu. Ha ha. Sob iktir. Zrazu je vsetko jasne, cosi sa asi deje, moznoze ani nie, mozno su to zlomy, utrzky, vynatky, no proste: Krukudil made a deal fi nahr Nil. (dakujem pan kolega) A takto to bude naveky vekov, ako to aj je zaznacene v knihe kde sa tieto spletite podmnoziny kolektivneho bezvedomia stvarnuju atramentom vyrobenym z hlbokej saharskej noci. Dvere s empirickym zamkom ktore sa otvaraju dovnutra. Upal je pekne na hovno.“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map

Park Al-azhar sa nachádza medzi rovnomennou mešitou a citadelou. Taxík je jediný pohodlný a dostupný dopravný prostriedok po častiach Káhiry, kam nejazdí metro. Začali sme sa ním včera pravidelne voziť piati. Taká indická skladačka, ale na blízkom východe je normálne aj keď sa vezie celá rodina na jednej motorke. Taxikári si zvyčajne za viacej ľudí pýtajú viac. Treba im nechať o libru dve viac, ale určite neplatiť dvojnásobok ani nič podobné. Na európske pomery sú tu ceny celkom v pohode. Sedem kilometrová jazda mestom môže stat tri eura.

Tak obrovské mesto ako Káhira má naozaj množstvo podob. Pozeral som cez okno na okolie. Expanzia mesta pohltí akýkoľvek terén. Sídliska a panelákove domy sú rozhádzane po skalných bralách všade naokolo. Vidíte niečo ako lom na kameň a nad obhryzenym strmým zrazom, na kopci, stojí celé sídlisko. Obchvat sa točí popod. Okolo nás presvišťala motorka s dvoma ľuďmi. Šofér bradatý chlapík, za ním sedel iný, ktorý pod pazuchami zvieral dve obrovské bandasky na vodu.

Cesta pokračovala ďalej okolo saladinovej citadely. Až tu som zbadal, aká je obrovská. Autá prechádzaju takmer na jej úrovni. Od zvyšku sveta ju oddeľujú vysoké múry doplnené o masívne okrúhle veže. Vnútru dominuje mešita Muhammada aliho, dovysoka vyčnievajuca ponad múry.

Neďaleko od citadely je rozľahlý park. Pri vchode sa platí vstupné jedno euro. V ušpinenej a chaotickej Káhire je park zhmotnenou predstavou o rajskej záhrade. Upravený, zelený, čistý. Na jednom mieste som sa cítil ako v sci-fi. Vošli sme na široku promenádu. Dlažba bola vyskladaná z kameňa dvoch farieb. Svetlejši pieskovec tvoril väčšinu, červený kameň bol použitý na dotvorenie jemných linearnych motívov po okrajoch. Cesta bola lemovana štíhlimi kamennými stlpikmi, v ktorých bolo umiestnené svetlo. Po vonkajšej strane boli v rade nasadzane vysoké palmy a stredom chodníka tiekla v jarku voda.

Obkolesený zeleňou som si pripadal ako na inej planéte. V malej modernej kolónii, za ktorej hranicami sa nachádza nehostinna, nebezpečná planéta s názvom Ka-i-ra. Prechádzali sme sa po zelenej tráve, popri jazere, popod ďatlami obtažkanymi palmami. Vyšli sme na vrch, z ktorého bol výhľad na mesto a citadelu na kopci oproti. Slnko zapadalo presne oproti nám, poza mesto a Níl. Z mešít sa ozývali spevy, vyjadrujúce trpezlivu pokoru počas pôstu. Slnko zmizlo za výškovymi budovami stojacimi popri rieke. Mesto v napätí stíchlo, nesmelo zašumelo a v tom zazneli rany z delobuchov a hromadne zvolavanie na modlitbu. Celé mesto zasadlo k večeri. Ako sme tam sedeli na kopci a sledovali salajucu energiu 20 miliónového mesta oddaného do jedného spoločného rituálu, prebehli mi po tele zimomriavky. Zakaždým keď počujem azzan, je to zážitok, ale toto sa mi pevne vrylo do pamäti. Človek ostane fascinovaný silou obrovskej jednoty, ktorú takéto rituály majú.

Po západe slnka sa aj nám pýtalo jedla a vody. Presunuli sme sa k mešite Al-azhar, dali si šaurmu a chystali sme sa na predstavenie sufistických tanečníkov, ktoré sa v starom meste organizuje dvakrát do týždňa. Nevedeli by sme o ňom, no egyptania sú zhovorčivi a keď si vás odchytia, v rámci precvičovania si angličtiny vám porozprávaju aj to čo nevedia. Predošlého dňa sme sa tak dozvedeli o sufistických tancoch. Sufizmus je odnož islamu, mystická sekta. Komunikáciu s bohom sa mnísi, derviši, snažia dosiahnuť tranzom počas krútivého tanca. Dlhá róba sa počas točenia rozvinie do kužela. Derviš ma potom okolo pasa akoby kruh.

V meste nás odchytil pánko, ktorý sa nás hneď spýtal, či hľadáme sufisticke tance. Bolo tesne po iftare a on kráčal rovnakou uličkou ako my. Povodil nás po okolí a zaviedol do skrytej kaviarne, ktorú by sme inak určite nenašli. Povedali sme mu, že chceme niekam zasadnúť na čaj, kým začne predstavenie, ale na severnú stranu od cesty sa nám nechce. Je to gýčova predražená štvrť pre turistov. Odpovedal nám na to, že z tejto strany je lepšie, sever je pre američanov a japoncov. My slováci a poliaci sme vraj rovnako chudobní ako egypťania. Taufiq pracoval na rôznych miestach vo svete a dokázal napodobňovat jednotlivé prízvuky. Rozprával nám príhody z ciest, vtipy a poctivo nám vyplnil hodinu čakania.

Výber normálnej kaviarne sa odzrkadlil aj na účte. Za štyri čaje a dve kávy sme tam s tringeltom nechali asi tri eura. Zatiaľ najlacnejšie sme si posedeli v jednej kaviarni kúsok od dráhy metra. Ona to ani nebola moc kaviareň, ako skôr len v rohu poukladané plastové stoly a stoličky. Ale presne niečo také, kam chodia domáci a kam musíte aj vy, keď chcete vidieť normálny Egypt. Tam sme mali dva čaje, džús a vodnú Fajku. Pri odchode mi povedal cenu 14 ep (2eura). Asi trikrát som sa ho spýtal na cenu, kým som tomu uveril. Na šíšu rozhodne do Egypta.

Predstavenie bolo v historickej budove, pravdepodobne karavannej stanici. Za veľkou bránou sa nachádzalo nádvorie, obkolesene stĺporadím. Dole na pódiu derviši tancovali , na ochoze na prvom poschodí stáli hudobníci a spevák. Kamenná budova pripomínajúca stredoveký kláštor mala ešte ďalšie dve poschodia, asi obytné priestory. Obloky zakryté drevenými okenicami. Sufisticke tance som už videl predtým, no toto predstavenie bolo výnimočné. Mnísi sa krútili aj pol hodinu bez prestávky za emotivneho hudobného doprovodu. Počas tanca odpájali farebné sukne, skladali ich a stále sa krútili. Nad niektorými ich kúskami som len krútil hlavou a s obdivom som ich sledoval.

Domov sme sa opäť viezli šiesti v jednom taxíku. Už máme systém, ako sa doňho uložiť. Skúsil by som aj o dvoch ľudí viac. Zastavili sme rozhegany starý žigulak, s ešte starším taxikárom. Pustil hudbu z pásky. Dajakú veselú arabsku pesničku, ktorej melódia zostala zaseknutá v mojej hlave ešte hodiny potom, čo sme vystúpili. Šofér sa na nás v speťaku usmieval, spieval si a väčšinu času šoféroval bez držania volantu, lebo si do rytmu tlieskal. Sledoval som nočné mesto za oknom a zistil som, že dokážem kahiru milovať.

„Je možné zažiť mier a pokoj aj uprostred oceánu ľudi. V tichu a rozjímani uprostred rajskej záhrady, práve tak ako v kakofonii orientalnej hudby pomocou tanca. Ponorený celou dušou v pitoresknej zmasi pistal, bubnov a nepoznaných zvukov nepravdepodobných nastrojov, tranz sa javi ako nevyhnutný a predsa magický dôsledok. spojenie prítomnosti s večnosťou. Spása ad hoc.“

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape

Do party nam pribudol dalsi clen. Ewin kamos z polska, tomek. Dostal nakazane doniest dajaky alkohol, inak sa nemal ani ukazovat. Prisiel so styrmi flasami roznej polskej vodky. chcem ho za muza.

Moja prva skusenost s kahirou bola divoka. Nahuleny sofer nas doviezol do mesta, vsade boli kopy odpadkov a taxikar nas obral nasou blbostou o 12 eur. Stale sme naladeni na to, ze nas chcu osklbat o peniaze, ale aj tak sa snazime, vytvorit si odlisny dojem z miesta, kde chceme stravit najblizsie dva tyzdne.Continue reading →

Prvý deň v Káhire sme skoro celý prespali. Vstávali sme až niekedy okolo tretej po obede. Uvarili sme si na raňajky vajíčka a skontaktovali sa s rodinami. Tých pár hodín do večera sme strávili v klimatizovanom byte a čakali sme, kým sa všetci vrátia z práce. Okolo piatej začali prichádzať. Stretávali sa v kuchyni a vymieňali si sťažnosti na mesto a na to, čo museli ten deň prežiť.

Večer nás ewa zobrala do ulíc. Kúsok od bytu sme nasadli na metro a odviezli sa na tahrirske námestie, kde sa pred časom odohrala revolúcia, ktorá zvrhla mubarakov režim. Ešte aj teraz sú tam nejaké stany a odohrávajú sa tam menšie protesty, ale už len ako národný šport, nič čo by sa dalo prirovnať k dianiu spred roka.

Centrum mesta je vcelku zaujímavé. Stale je to Káhira, kde kvôli smogu nevidíte cez ulicu a pri prechádzaní cez cestu vám ide zakaždým o život, ale oddýchnutému človeku to už príde ako celkom zaujímavé mesto. Námestie obklopujú budovy ministerstiev, neďaleko je egyptské múzeum a domy v okolitých uliciach reprezentujú zvyšky koloniálnej architektúry. Je to živé miesto s množstvom obchodov, reštaurácii a kaviarní.

Pre zjednodušenie môjho ďalšieho vysvetľovania vám uvediem krátku legendu k tejto mape. 1 euro sa rovná 7,5 egyptskej libry, v čase písania. Samozrejme nikde v zmenárni takýto kurz nedosiahnete, ale to len pre cenovú orientáciu.

Prvé naše kroky viedli do malej reštaurácie, určenej nie pre turistov. Objednali sme si jedlo, ktorého názov nám nič nehovoril. Vypýtali sme si ale veľkú porciu. Dostali sme cestoviny so strukovinami a zaprazenou baranou slaninkou. Stalo nas to 7libier. Nech by to chutilo akokoľvek, hlavne že tu neumrieme hladom.

Všade kam cestujem sa presviedčame o tom, aký je svet malý. Ewa nás zoznámila s jej sýrskym známym a jeho priateľkou. Ked som mu podával ruku, pozrel na mňa a povedal: „my sa vlastne poznáme z damasku“
„je to možné, ale nepamätám sa, odkiaľ?“
„boli sme na párty“

Hmm, bol som na desiatkach žuriek za posledné roky v Damasku, ťažko povedať, že na ktorej. Nakoniec vysvitlo, že sme sa stretli na narodeninovej párty jednej baby z osn. Ako poznávacie znamenie mi dal: “ bolo tam veľa alkoholu a tvoj kamoš zaspal posediacky na stoličke. Všetci sme si ho fotili.“

Vtedy sa mi rozjasnilo. Lukáš, asi vieš o kom hovoríme 🙂 chalana som si ale nepamätal. Už si ho budem.

Ďalšia cesta už viedla na pivo. Ak budete v Káhire, určite zabehnite do baru s názvom Hurija, sloboda. Nachádza sa neďaleko Tahrirskeho námestia. Pivo stojí plus mínus ako u nas a jednoznačne sa o zážitok, ktorý ponúka, nenechajte pripraviť. Pravda najväčší zážitok je lacné pivo, no aj atmosféra v podniku stojí za to.

V prvej menšej časti su otvorené okná a podáva sa tam len káva a čaj. V ďalšej, omnoho väčšej su okná zadebnené doskami a tam už frčí pivo vo veľkom štýle. Ľudia sedia okolo malých stolikov, popíjajú iba pivko, ale z flašiek, nie z pohárov. Proste dokonalý podnik. Po stenách su rozmiestnené zrkadlá, môžete sledovať svoju pravú tvár v procese zmien.
Bolo to ako v českej hospode. Podávalo sa egyptské pivo, veľmi dobrej chuti a nikto tam nikoho neobťažoval objednávkami. Celé to manažoval skvelý tipek. Sadnete si, príde s lahvačmi v ruke, podá vám jedno a hneď vám ho aj otvorí. Ked dopíjate, už aj vám podáva ďalšie. Nepíše si žiadne účty, na konci len poráta prázdne fľašky na stole.

Prešiel okolo, buchol nás do rebier, zobral si od nás cigu a šiel, ako doma. Predposledný deň pred ramadanom, kedy sa ešte môže v meste podávať alkohol bol podnik narvatý na prasknutie. Cudzinci aj domáci, ideálne miesto pre posedenie a stretávanie ľudí. Každý akoby si tam robil zásoby na nasledujúci mesiac. Vedúci to zaklincoval, keď začal spievať ramadanovu pieseň. Pán je recesista.

Za chrbtom som počul mnaukanie. Predtým sa po podniku potulovala opitá mačka. Otočil som sa za seba, v domneni, že to je ona. Za malou dierou v debnení okna som uvidel umazanu hlavu decka, malého žobráka. Chvíľku tam mnaukal, robil na mňa opičku. Otočil som sa k stolu a zrazu do mňa zduchla malá ruka. Načahoval ju cez dieru a žobral. Vybral som dve libry, čo tu stačí na jeden falafel a podal mu to. Ruka zmizla za oknom. Ako mi le povedali baby, aj tak zrejme tie peniaze skončia u jeho šéfa, ktorý ho posiela na ulicu žobrať. Smutné, ale aspoň dačo. Ja neochudobniem, on možno prežije.

Stretli sme tam mladého egyptského fotografa. Ukazoval nám fotky z protestov, ktoré sa udiali ten deň pred sýrskou ambasádou v Káhire. Niekedy po polnoci mu zazvonil telefón. Mal rýchlo dopiť a utekať k ambasáde znova. Boli tam hlásené nejaké čerstvé strety. Po tom, čo odišiel sme na seba pozerali a ticho sme sa dohodli. Ideme to omrknuť.

Taxik nás doviezol kúsok od miesta a už nás zastavoval mladík a ukazoval nám, aby sme si zavreli okienka na aute. Slzný plyn. Vysadil nás na ulici ďalej a zvyšok sme prekračali popri rieke. Nebolo to ťažké nájsť. Za barikádou stála skupinka mladíkov. Hádzali kamene do uličky a snažili sa zavesiť revolučnú vlajku na budovu sýrskej ambasády. Celkom zbytočný protest, ktorý sa stretol samozrejme s odporom bezpečnostných zložiek. Mladý fotograf tam už nebol. Schytal čímsi do hlavy, tak prchol domov. Dav mal z protestu zábavu. Schovávali sa za podomácky vyrobený štít s oporou, podobný ako majú zásahovy policajti, s malým priezorom. Tento bol celoocelovy a s nožičkami, aby sa dal lepšie prenášať. Dobre sa tu vycvičili počas revolúcie.

Pri rieke na zábradlí posedávali ďalší mladíci. Mali slušné divadlo. Zistili sme od nich len, čo sa deje, o čo sa snažia a čo je v pláne. Vraj sa demonštranti budú pokúšať umiestniť vlajku až do rána. Ked začali kamenovat jeden okoloidúci pickup, asi poriadkovy, rozhodli sme sa, že nám stačilo. Videli sme, ale plechovkou slzneho plynu alebo kameňom sme do hlavy dostať nechceli. Presunuli sme sa o niečo ďalej, lebo tam by nám nezastalo ani policajné vozidlo, vzali taxi a prchli domov.

Taxikár, starší pán na rozbitom starom aute bol klasik. Hnal si to naplno pomedzi auta, klučkoval, pchal sa do škar, kde som bol presvedčený, že sa nezmesti. Vydávalo mu to. Keby som nemal v sebe päť pív, asi by som sa tej jazdy aj bál. Vysadil nás pred domom.

Vcelku zábava na prvý večer v káhire, no nie?

„Neuróza vyzerá byť niečo, čo v egypte chyti každého príchodzieho. Ludia sa po prichode z práce zhromažďujú pri stole v obyvačke a po jednom, ako sa zjavuju, ventiluju svoje pocity na počasie a prácu.. Každý hladajúci po prichode na opačný koniec sveta zistí, že práve tu najst svätý gral samého seba je rovnako tažké/lahke ako kdekolvek inde. Cesta vždy iba začina, nikdy nekončí.“

View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map