V tomto roku nosí turecký Istanbul na hlave korunu hlavného mesta európskej kultúry. Toto fascinujúce mesto rozkladajúce sa na dvoch kontinentoch si ju zaslúži viac ako ktokoľvek iný. Jeho pamiatky patria k celosvetovému dedičstvu a niektoré z nich sú preslávené široko ďaleko za hranicami nielen krajiny, ale aj kontinentu na ktorom ležia. Hagia Sofia alebo Sultanahmet Camii (Modrá mešita) dotvárajú svojimi vysokými minaretmi neodmysliteľnú panorámu mesta, bez ktorej by nebol Istanbul Istanbulom. Medzi najvýznamnejšie a turisticky najpríťažlivejšie pamiatky patrí nepochybne aj palác Topkapi. Za jeho múrmi žili preslávení osmanskí sultáni, ktorí si na svojich výbojoch podmaňovali svet.
Palác Topkapi (alebo Topkapi Sarayi) slúžil ako centrum moci necelých 400 rokov. Sultán Mehmet II. s prívlastkom Fatih (Dobyvateľ) sa rozhodol na výbežku, ktorý patrí Európe vybudovať obrovské honosné sídlo. S jeho stavbou sa začalo v roku 1459, teda len 6 rokov po tom ako Mehmet II. dobil a oslobodil Konštantínopol. Nikdy to nemal byť obyčajný palác, kde by žil sultán v tichosti a pokoji, ale obrovské stavebné dielo pozostávajúce zo štyroch nádvorí, brán a množstva ďalších budov či domov. Panovnícku rezidenciu v časoch svojho najväčšieho rozkvetu obývalo dokonca až 4000 ľudí. Ako prichádzali a odchádzali storočia aj palác rástol a pribúdali k nemu stále nové a nové časti. Mal vlastnú mincovňu, mešitu, pekáreň, parky, kúpele, ale aj tajomstvom opradený hárem. Práve posledný menovaný odjakživa priťahoval pozornosť mužov a tradovalo sa o ňom nespočetné množstvo skutočných, dokreslených alebo vymyslených príbehov. V roku 1856 sa vtedy len 33-ročný sultán Abdül Mecid I. rozhodol, že sa správa krajiny presunie do novopostaveného paláca Dolmabahçe na druhej strane Bosporu. Práve v ňom 10.novembra 1938 naposledy vydýchol otec moderného Turecka, Mustafa Kemal Atatürk.
Pohľad na steny Hárema
Figuríny v dobových kostýmoch dokresľujú atmosféru
Vnútro Háremu pripomína skôr galériu
Aj v Háreme si treba odýchnuť
Prvé nádvorie za tzv. Sultánovou bránou je prístupné pre všetkých návštevníkov mesta. Brána stojí len pár metrov od červenkastých múrov Hagie Sofie a tak k nej zablúdi naozaj každý. Už na nej pozorným očiam neunikne krásna výzdoba. Verše z Koránu „vyšívané“ zlatou kaligrafiou vypĺňajú oblúk nad vstupnými dverami. Nesmie tu chýbať ani „thugra“, symbol osmanských sultánov. Príjemný park plný stromov a upravené trávniky sú stvorené na pomalé prechádzky a úkryt pred letným slnkom. Malý byzantský kostolík Hagia Eirene tu stojí už od 6.storočia a vznikal približne v rovnakom čase ako slávnejšia Hagia Sofia. Sem ešte mohli prísť návštevníci na koňoch, ale ďalej už museli pokračovať po vlastných. Privítacia brána (alebo Stredná brána) pôsobí ako malá pevnosť dotvorená dvomi vysokými vežičkami. Za ňu sa dostanú len návštevníci, ktorí si kúpia lístok. Vstupné nieje najmenšie, ale podľa starého hesla „žijeme len raz“ sa na to človek pozerá inak. Vo vnútri brány stojí niekoľko slávnostne oblečených strážnikov. Konečne som sa ocitol na druhej strane, na druhom nádvorí kam mi doteraz nebolo súdené vstúpiť. Celý priestor je zaliaty ranným slnkom. Dláždené cestičky sa lúčovito rozbiehajú a každá konči niekde inde. Ako prvý idem navštíviť Hárem. Nielen preto, že jeho meno je zahalené rúškom tajomstva, ale vstup dovnútra je v rohu nádvoria. Dnu sa platí extra vstupné a kedysi sa dalo ísť na prehliadku len s povinným sprievodcom. Dnes sa v ňom môžem poprechádzať aj sám miestami kam sa kedysi dostala len hŕstka vyvolených. Sídlila v ňom matka sultána nesúca titul Valide Sultan a po svojom synovi mala väčšinou druhé najdôležitejšie slovo v celej ríši. Viac než 400 izieb celého Háremu sa stalo prístreškom aj pre zvyšok sultánovej rodiny, jeho manželky, konkubíny a čiernych eunuchov. Jedna prezdobená miestnosť strieda druhú a keď už si hovorím, že krajšia snáď byť ani nemôže, prejdem pár metrov a vidím ako som sa mýlil. Steny zdobia farebné kachličky, ktoré miestami pripomínajú atmosféru mešít. Iné zase pokrývajú storočné fresky alebo sa na stene objaví kytica ruží odrážajúca sa od veľkých sklenných tabúl. Pred vstupom boli hlúčiky turistov, no tu akoby sa všetci rozplynuli a stratili. Kráčam zlatou uličkou, ktorou vstupoval sultán do Háremu, staré kúpele sú dnes bez jedinej kvapky vody a všade sú malé miestnosti. Celý Hárem pôsobí pre nezasväteného ako spleť nekonečného labyrintu. Sedím na kamennom múriku a bez slova sledujem všetko navôkol. Koľko zaujímavých príbehov musí byť vpísaných do jeho stien, koľko ľudí, koľko životov tadiaľto prešlo. „Nesmrteľní“ sultáni, vládcovia svojich ríš tu kládli svoje kroky a po niekoľkých storočiach tu sedím a cítim jemné chvenie zo všetkého čo ma obklopuje.
Okenice v Háreme boli umelecké diela
Na nádvorí paláca
Príjemný tieň v sultánových záhradách
Palácová veža nad nádvorím
Ocitol som sa na treťom, najmenšom nádvorí. Zo všetkých strán ho obklopujú zaujímavé stavby. Dominuje mu kamenný altánok slúžiaci ako audienčná sála. Vo vnútri sídlil trón a dve menšie pripojené miestnosti. Práve tu sultán príjmal svojich hostí a vďaka opisom starých cestovateľov máme aspoň ako takú predstavu ako to vo vnútri vyzeralo: „Sultán sedával na jemne vyvýšenom tróne, odetý do zlatých šiat vykladaných drahými kameňmi a po stranách ho obklopovali malé vankúšiky nevyčísliteľných hodnôt. Steny miestnosti pokrývali mozaiky lesknúce sa azúrovou a zlatou farbou. Vonkajšiu výzdobu krbu ozdobili umelci zlatom a striebrom a z jednej steny miestnosti vyviera fontána.“ Veľkú pozornosť pútajú múzea plné pokladov. Vyšívané sultánske rúcha, drahé kamene, zástavy, oblečenie, ale aj šperky. Tým je venovaná osobitá pozornosť. Medzi najvzácnejšie exponáty patrí 86-karátový diamant alebo slávna dýka Topkapi. V roku 1747 ju nechal zhotoviť sultán Mahmud I. pre perzského šáha Nadir Shaha, no toho zavraždili a tak ostala dýka v paláci. Jej telo je potiahnuté zlatom a prekrásne zeleným smaragdom. Toľko zlata a drahokamov som ešte nikdy na jednom mieste nevidel. Z posledného štvrtého nádvoria je pekný panoramatický pohľad na ázijské brehy Istanbulu. Je trochu zamračené a krajina sa dvíha z jemného oblaku. Tu vzadu je niekoľko menších stavieb. Jerevanský aj Bagdadský kiosk je vystlatý kobercami a matracmi na oddych. Do výšky špliecha fontána. V záhrade rastú kvety a nad nimi sa dvíhajú košaté stromy. Pomaličky sa vraciam na začiatok. Pod kupolami sa ukrývajú významné relikvie, ktoré priťahujú pútnikov zo všetkých kútov moslimského sveta. Majú pre nich obrovský význam a neváhajú preto cestovať aj tisíce kilometrov. Vo vitríne sú uložené dva meče proroka Mohammeda, jeho fúzy, zub, list písaný jeho rukou alebo odtlačok chodidla. Mystickú atmosféru dotvárajú verše z Korána poletujúce vzduchom, ktoré recituje starší muž sediaci v miestnosti. Za bránou blaženosti sedím v tieni stromu a čítam si o miestach kadiaľ som prechádzal. Pomaličky začína popŕchať, ale to je to je posledné čomu človek venuje pozornosť. Ešte stále je myšlienkami úplne inde.
Prechádzka prázdnym Háremom
Arabská kaligrafia, ornamenty…ako z rozprávky
Záhrada pri jednom z Kioskov
