Pod Betlehemskou hviezdou – Blízky Východ

Príchod do Betlehemu z neďalekého Jeruzalemu má trpkú príchuť. Mesto, kde sa narodil Ježiš Kristus a ktoré sa stalo synonymom Vianoc sa skrýva za vysokým, betónovým múrom tiahnúcim sa biblickou krajinou. Vojaci či vojačky so samopalmi nakuknú do mikrobusu a sme za múrom. Betlehem je dnes pod palestínskou správou a je pekným príkladom miešania kresťanstva s islamom.

Krajina v ktorej leží Betlehem je príjemne zvlnená a všetky rozbiehajúce sa pahorky pokrývajú domy či sídliská. Medzi nimi sa objavujú zvonice kostolov alebo minarety mešít aj keď kresťanské stavby sú vo väčšine. Obe náboženstvá sú tu hlboko zakorenené a návštevník sa s nimi stretne na každom kroku. Srdce mesta, námestie Manger (Námestie Jasličiek) je miestom, kde sa stretávajú turistické zájazdy, ale aj miestny obyvatelia pri svojom každodennom živote. Na rohu stojí informačná tabuľa, kde domáci radi ukážu na mapkách ako sa Izrael rozrastá na úkor Palestíny. „Ešte pred 40 rokmi nám patrilo toto a dnes z toho nemáme ani polovicu“ smutne skonštatoval Chalíd pri pohľade na to čo z Palestíny zostalo. Každý kto v Betleheme strávil čas si pod námestím Manger vybaví Baziliku Narodenia. Obrovská stavba zatieni dokonca samotné námestie a doslova pôsobí ako magnet. Každý sa chce pozrieť dnu, každý chce cítiť atmosféru miesta, kde sa pred vyše 2000 rokmi narodil Ježiš Kristus. Pred očami rastie obrovský komplex ozdobený niekoľkými vežičkami, krížmi a betlehemskou hviezdou. Dnu sa vkročí cez nízku Bránu pokory, kde sa treba poriadne zohnúť. Križiaci zmenili tento vchod preto, aby nepriateľskí jazdci nemohli prísť dovnútra kostola na svojich koňoch. Nad ňou stojí reliéf, ktorý zachránil bazilike život. Keď v roku 614 nebojácni Peržania plienili Palestínu nechávali za sebou neuveriteľnú spúšť. Prišli sem a na reliéfe uvideli muža oblečeného v perzskom plášti. Nemohli si dovoliť zničiť „svoju“ pamiatku, kde je znázornený perzský mág a preto Baziliku Narodenia obišli. Nechýbalo veľa a z posvätného miesta by ostala kopa beztvarých ruín. Už svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala v roku 326 postaviť kostol, čím sa stal najdlhšie fungujúcim svätostánkom. Vnútro vypĺňa prázdny priestor so zvláštnym nádychom pokory. Stĺpy v lodi pripomínajú zašlú slávu antiky a nad nimi ležia naukladané miniatúrne kamienky do neuveriteľných byzantských fresiek. Keby mesto nezastihlo zemetrasenie, bola by dnes výzdoba chrámu múzejným artefaktom. Až za hlavným oltárom je miesto kam smerujú kroky každého pútnika. Desiatky ľudí stoja v rade a čakajú, kým sa dostanú pod oltár na miesto, kde stojí 14-cípa hviezda. Práve ona ukazuje, kde sa narodil Ježiš Kristus a jej štrnásť cípov reprezentuje rôzne náboženské vetvy, ale ukazuje aj koľko pokolení prešlo od Adama po Ježiša. Plamienky horiacich sviečok vrhajú na steny tancujúce tiene. Kúsok pred vstupom je na stene zavesená nádherná ruská ikona. Vraj je jedinou, kde sa Panna Mária usmieva. Ortodoxní veriaci k nej pomaly prichádzajú, priložia pery, pobozkajú, dotknú sa jej čelom a nakoniec sa prežehnajú. Sledujem toto divadlo, až som pozabudol, že už stojím na schodoch vedúcich do samotných jasličiek. Vnútri môže byť naraz len hŕstka ľudí. Hviezda je na dotyk chladná a keď do nej človek vloží ruku dotkne sa starobylej krajiny. Tá tu bola už vtedy ako sa odtiaľto ozýval plač malého dieťaťa. Ten sa časom pretvoril na slová, ktoré menili tento svet. V prítmí stojí kňaz so zopnutými rukami a sleduje prichádzajúcich pútnikov. Koľkým sa dnes splnil ich sen? Nadýchaný vôňou sviečok sa ocitnem na druhej strane oltára, kde je niekoľko obrazov, mozaík a holých stien. Len myšlienky sú stále tam dole, akoby sa im ešte nechcelo odchádzať.

Bazilika Narodenia stojí v centre Betlehema

Turisti na posvätnom mieste, v týchto miestach prišiel na svet Ježiš Kristus

Miesto narodenia Ježiša Krista označuje 14-cípa hviezda

Usmievajúca sa ikona Panny Márie

Pálenie sviečok vedľa miesta, kde sa narodil Ježiš Kristus

Druhá strana námestia, presne naproti Bazilike Narodenia stojí vysoký biely minaret Omarovej mešity. Je jedinou v starom meste a najstaršou v Betleheme, hoci stojí na svojom mieste len od roku 1860. Jej meno dodnes pripomína druhého kalifa Omara ibn al-Chatába. Ten dobýval Jeruzalem a na mieste dnešnej mešity sa modlil. Každý rok sa námestie v čase Vianoc zaplní ľuďmi zo všetkých kútov sveta a spoločne prežívajú najkrajšie sviatky roka. Na veľkoplošnej obrazovke premietajú vianočnú omšu a atmosféra vtedy musí byť neopísateľná. Za mešitou sa rozbiehajú uličky strácajúce sa v starom Betleheme. Naokolo sú podvečer stánky s jedlom alebo varenou kukuricou a mladí aj starí sa stretávajú pri pohári kávy či čaju. O niekoľko ulíc vyššie stojí zaujímavé miesto s názvom Jaskyňa Mlieka. Cestu k nej lemujú desiatky stánkov so suvenírmi. V maličkých dielňach priamo na ulici rezbári vyrezávajú ornamenty do olivového dreva. Olivovníky sú typickými stromami pre Palestínu a dodnes k nim majú Palestínčania veľmi osobný vzťah. Vybrať si môže každý od obrovských krížov po malé jeruzalemské krížiky na krk až cez drevené ikony prekryté zašlou farbou, aby navodzovali starú atmosféru. Vedľa zase vznikajú pod rukami umelcov krásne zdobené kovové tanieriky či misky. Mladí chlapci uvidia skupinky turistov zo západu a už k nim pribehnú a ponúkajú vychladené pivo. Vedia, že budú mať úspech. Za mrežami sa skrýva nádherná fasáda kostola. V jeho vnútri je jaskyňa so snehobielymi stenami. Podľa legendy sa tu zastavil Jozef s Máriou a tá tu kojila malého Ježiša. Jedna z kvapiek dopadla na zem a jaskyňa zmenila svoju farbu. Františkáni tu postavili pietne miesto, ale aj kaplnku, kde sa konajú omše. Hovorí sa, že sem prichádza veľa žien trpiacich neplodnosťou a biely prášok zoškrabaný zo stien im pomáha. Správca jaskyne má hrubú knihu kam si zapisuje všetkých, ktorým viera v čarovný prášok pomohla. V zadnej časti areálu sú záhrady naplnené pokojom.

Námestie Jasličiek (Manger Square) s minaretom Omarovej mešity

Vstupná brána do Jaskyne Mlieka

Jaskyňa mlieka, kde Panna Mária kojila malého Ježiša

Kostolík patriaci k areálu jaskyne

Betlehem za svoj život vystriedal nejeden názov. Najprv mu ľudia vraveli Efrata a neskôr, keď sa tu narodil kráľ Dávid mu nikto nepovedal inak ako „Dávidove mesto“. Z arabského názvu mesta však vieme, že Betlehem sa v preklade volá aj „dom mäsa“, pričom hebrejský názov vymení mäso za chlieb. Aj toto odráža polohu mesta, ktoré vďaka okolitým pasienkom nehladovalo. Pár kilometrov od starého mesta leží miesto známe ako Beit Sahur, čiže Pastierske polia. Stačí pár minút dopravným prostriedkom a stojím pred vstupnou bránou do rozľahlého areálu. Množstvo stromov poskytuje príjemný tieň a v ňom sedia ojedinelý predavači suvenírov. Pravdepodobne majú poludňajšiu siestu, pretože ani len nevstanú z mäkkej trávy. Dnes okolie miesta pohltila moderná zástavba, ale kedysi tu pastieri preháňali svoje stáda. Tu na poliach sa im zjavil anjel, ktorý im oznámil narodenie Ježiša Krista. Dnes patrí k obľúbeným miestam a pri návšteve Betlehema ho málokto vynechá. Zdá sa, akoby bol každý krok v meste či okolitej krajiny len ďalším príbehom, pretože kamkoľvek sa pohnem objaví sa ďalší a ďalší. Stojí tu niekoľko malých kostolíkov, no pod hlavný z nich sa podpísal architekt Antonio Barluzzi. „V jeho rodnom Taliansku ho skoro nikto nepoznal, ale tu v Svätej zemi odviedol obrovský kus práce“ vysvetľuje mi jeden z kňazov pri kostole pripomínajúci beduínsky stan. Má pravdu. S jeho menom sa človek v Jeruzaleme stretne hneď niekoľko krát. Ako aj mnohé iné pamiatky v oblasti, aj tento kus zeme spravujú františkáni. Kňaz v malej kaplnke, kde kedysi pastieri trávili noci si pripravuje veci na omšu a zdravíme sa po taliansky. Žije tu už niekoľko rokov a Betlehem si za ten čas zamiloval. Ospravedlňuje sa, že už musí ísť a o pár minút sa z kaplnky ozýva podmanivý spev náboženských chorálov. Odrazu sa predo mnou ocitla skupina asi 40 Indov. Prišli na púť po biblických miestach a Pastierske polia sú jednou z ich zastávok. Ženy oblečené vo farebných sárí rozpútali hotový festival farieb. Dnu sa nezmestili, tak spievajú priamo pred kostolom v parku. Pôsobivé divadlo. Betlehem človeka nikdy neprestane prekvapovať.

Kostolík na Pastierskych poliach má pripomínať beduínsky stan

Betlehem. Biele mesto

Betlehem je najkrajší podvečer. Vtedy sa z mesta akoby švihnutím čarovného prútika vytratia turisti a ulice patria domácim. Hotelov je tu viac než dosť, ale aj tak človek málokedy stretne so zapadajúcim slnkom zatúlaného turistu. Túlam sa ulicami až sa začnú zužovať. Konečne staré mesto ako má byť. Niekedy mám pocit, že som dokonca v Jeruzaleme, pretože všetko naokolo dýcha krásnou starobylosťou. Cesty križujú limuzínové taxíky pre niekoľkých ľudí, ale chodcov je podstatne viac. Hluk a trúbenie ma doviedlo až na miesto zeleninového trhu. Niekoľko starších predavačov ponúka ovocie, zeleninu alebo oriešky a kulisu im robia ošarpané budovy a kopce smetí nahádzaných vedľa cesty. Ženy pobehujú sem a tam, skúšajú kvalitu rajčín, banánov, tam kúpia cibuľu a u suseda zase malý melón. Chlapci sedia na obrubníku a hľadajú niekoho komu by mohli očistiť topánky. Snažia sa zarobiť pár šekelov ako len vedia. Pomaličky sa stmieva a začína byť trošku chladnejšie. Starí muži krok za krokom kráčajú dláždenými ulicami a hľadajú miesto kam si dnes večer sadnú. Niekoľko podnikov je ešte otvorených a vonku sa priamo z vozíka predáva varený cícer. Hľadám čosi pod zub, keď tu na mňa zavolá jeden z predavačov s otázkou či si nedám faláfel. Prečo nie? Miestni považujú faláfel za svoje národné jedlo. Lepší som jedol snáď len v sýrskom Damašku. Guľôčky z cíceru sa vysmažia a potom roztlačia do mäkkej arabskej placky a pridá kopec zeleniny s humusom (cícerovou pastou). Pri rozhovore trávim večeru a Nádir ma vyprevádza až na ulicu mohutným stiskom ruky. „Zastav sa aj nabudúce priateľu“ volá na mňa. „Inšalláh“ ak Boh dá a miznem v prítmí strmej uličky. Večer sa zdá, že sú ulice čisto mužská záležitosť. Dedkovia fajčia vonku na starých stoličkách, v podnikoch sedia chlapi pri večeri, pred domom sa hrajú malí chlapci a všetky ženy sa vytratili. Pred holičstvom stojí hŕstka chalanov, ktorí ma zastavujú a vítajú v Palestíne. Vidím, že majú dobrú náladu tak sa pýtam kam sa stratili všetky dievčatá. „Tie sú už dávno doma, zatvorili ich pred nami“ vystatuje sa jeden z nich a všetci sa dávajú do smiechu. Vybrali voňavý tabak, sadli sme si na chodník, opreli a stenu a pozvali ma na vodnú fajku. Vydychujeme biele obláčiky dymu, ktoré sa strácajú v priestore a ja sa teším aké príjemné prekvapenie mi Palestína opäť pripravila. Neviem odtrhnúť oči od plagátu, kde stojí pred Skalným chrámom v Jeruzaleme muž s bielo-čiernou šatkou a samopalom v ruke. „Jeden z mnohých mučeníkov, ktorí zahynuli v boji proti Izraelu“ objasňujú mi chalani, keď vidia kam sa pozerám. Nie všetky palestínske príbehy sú radostné, ale radosť zo života vo večernom Betleheme je naozaj cítiť. Zo strechy pozorujem tisíce svetielok, ktoré sa topia medzi kopcami. Božské ticho rozlievajúce sa nad nočným mestom akoby bolo symbolické. Práve tam medzi tými vežičkami sa kedysi dávno narodil Ježiš Kristus.

Obyčajná betlehemská ulica