Juhoturecké mesto Mu?la nepatrí k najväčším ani najznámejším miestam v krajine, ale ako je už dávno známe, mestá, ktoré zdanlivo nemajú čím prekvapiť, spravia viac ako tie notoricky známe a zapíšu sa do pamäti. Návšteva Mu?ly tak splynula do hry farieb, chutí a zážitku z miestneho trhu.
Túlame sa juhozápadom Turecka a po návšteve starovekej Lagíny sme sa rozhodli, že nejdeme naspäť do Turgutu, ale ešte predtým sa zastavíme v meste Mu?la. Okrem iného je aj hlavným mestom rovnomennej provincie, ale veľa zahraničných návštevníkov sem určite nezavíta. Malé archeologické múzeum má niekoľko miestností od kostí zvierat, ktoré kedysi žili v tejto oblasti až po kamenné nálezy v podobe stél, sarkofágov či stĺpov. Najzaujímavejšia je časť venovaná tureckým či osmanským tradíciám. Vo vitríne stojí starý tkací stroj, kovové kanvice zdobené sultánskym symbolom thugry, dobové oblečenie, ale aj šaty aké nosia ženy deň pred svadbou počas takzvanej „noci heny“. Kým ostatní trávia časť medzi jednotlivými výstavami ja som už videl všetko čo som chcel a idem von. Akonáhle sa ocitnem na ulici, priletí lopta a za ňou dvaja chalani. Prerušili hru a dali sme sa do reči. Je príjemne vidieť, že sa dá rozumieť a že učenie turečtiny malo nejaký zmysel. Hodíme loptu do hry a tak sa ocitnem vo svojom prvom tureckom futbalovom zápase.
V záhrade archeologického múzea
Staré výrobky pamätajúce osmanské časy
Mešita v centre mesta
Ulice Mu?ly sú plné rozmanitých obchodov a vedú až k malému námestiu s fontánou a peknou mešitou. V tieni stromov posedávajú ľudia. Ktovie, možno čakajú na modlitbu, ktorá by mala onedlho prísť. V diaľke vejú prenikavo červené turecké vlajky a okolo nich kráča socha Atatürka. Zatúlam sa do uličiek starého mesta, kde sa nachvíľku stratím medzi obchodmi a pouličnými predavačmi. Všade sú topánky, hrnce, kovové výrobky, oblečenie, koberce. Atmosféru dotvára všadeprítomný cigaretový dym. Postavy a tváre mení jeho clona len na roztrasené obrysy, ktoré sa mihnú vonku a zase zmiznú vo svojich či susedových obchodoch. Sedím pri starej kamennej studni a keďže sa akosi automaticky blíži čas obedu, hovorím si, že by som si dal kebab. Za líru aj štvrť dostávam veľký kebab za aký by som v Istanbule zaplatil tri krát viac. Majiteľa podniku moja prítomnosť potešila a po pár slovách mi ako priateľovi donesie na stôl ešte pohár čaju.
Námestie Republiky
Zapadnutá čajovňa v miestnom bazáre
Miestny trh s ovocím a zeleninou vyzerá byť na prvý pohľad poriadne živý. Presne ako to mám rád. Hra farieb a vôní. Vedľa zeleninového trhu predávajú nejaké handry, ale to ma nezaujíma. Ostávam tu. Počas celej hodiny znovu a znovu prechádzam všetky stánky, všetky uličky, ale vždy keď sa vraciam nevyzerá to akoby som tu pred chvíľou bol. Vždy tu je niečo iné. Predáva každý. Od malých detí až po starých dedov či sediace babky vo veľkých sukniach a šatkách. Všetci vykrikujú a lákajú svojich zákazníkov. Krik predavačov sa rozlieha uličkami ako spev muezzína z vysokého minaretu zvolávajúci na modlitbu. V jednom stánku sa po turecky pýtam koľko stojí malý žltý melón. Prehodili sme pár slov, no nechápem či som povedal niečo zvláštne lebo už mi balia môj melón. Ani som sa nedozvedel koľko stojí, lebo ho mám zadarmo. Niečo také som ani nečakal. Pri odchode ma ešte volajú aby som si ich odfotil. Veľmi rád. Do oka mi padlo jedno dievča, ktoré by som si rád odfotil. Po prekonaní rečovej bariéry mi zapózuje. Turečtina otvára dvere i srdcia miestnych ľudí. Sadnem si na kamenný múrik, vo fontáne si umyjem čerešne a sledujem dianie okolo seba. Z takýchto miest sa človek o Turecku dozvie viac než z turistických lákadiel, ktorých je v krajine neúrekom.
Miestny trh s ovocím a zeleninou
Mladá predavačka
Úsmev na konci ktorého bol darovaný melón
Babka na nákupe
Orientálna kráska z trhu
