Lada Svetom – Moskva a Lotyšsko

Okolo Moskvy sme mali pôvodne len prechádzať. Ruskú metropolu sme plánovali obísť oblúkom. Počuli sme príbehy o zápchach stovky kilometrov od mesta a obavy sme v sebe držali aj po Teheráne. Zosnovali sme ale plán, ktorý sa nám približne aj vydaril. Po ceste sme mali na obchvate letisko Domodedovo. Tam sme sa rozhodli nechať na odstavnom parkovisku auto a vlakom sme pokračovali po prvú stanicu metra. Jediné, čo nevyšlo, boli ceny. Odstavné parkovisko nebolo zrovna najlacnejšie a hlavne vlak z letiska do mesta nás troch stál 25 eur. To isté späť. Ale pri premávke v hlavnom meste by sme sa s Vasiľom ťažko vymotali. Pred letiskom prerábali príjazd a už len na ňom sme strávili hodinu v kolóne. To sme boli celý čas pár stoviek metrov od pristávacej dráhy.

Predošlý večer sme sa utáborili pri jazierku sto kilometrov od Moskvy. Keď som sa rozhliadol po okolí, lesoch a poliach, nepovedal by som, že som len kúsok od ruského hlavného mesta. Chalani urobili manufaktúru na výrobu stravných jednotiek. Na kartónoch pripravili každému šesť žemlí s paštétou a salámom a do flaše od coly čistú vodu. Vo veľkom štýle sme si to na druhý deň niesli každý v igelitke so sebou. Bohužial, Teherán nám nenechal k dispozícii ani jeden vak.

Na moskovské metro sme sa tešili asi zo všetkého najviac. Azbuka nie je zrovna môj koníček, takže navigáciu vzali pevne do svojich rúk chalani. Prepravili sme sa do samého centra. Vyšli sme von pri divadle, prešli okolo štátnej dumy k červeným hradbám Kremľa. Moskva je Moskva a ruský zmysel pre grandióznosť v nej svieti jasne a bez ostychu. Keď budova v centre, tak musí byť minimálne obrovská. Či už sa jedná o mohutnú budovu dumy alebo obrovský hotel, ktorý uzatvára ulicu hneď oproti nej.

Posadili sme sa na múrik v Alexandrovskom sade pod hradbami. Pustil som sa do žemlí, lebo sa mi nechcelo chodiť po meste s igelitkou v ruke. Oproti mne, na reťaz oddeľujúcu chodník od trávnika, zosadol malý čierny vtáčik. So záujmom ma sledoval pri jedle. Podelil som sa s ním o pár omrviniek a odhalil som v ňom skrytého akrobata. Vždy, ako som vyhodil omrvinku jeho smerom, vyskočil z reťaze a chytil ju vo vzduchu. Zakrátko sme sa stali inšpiráciou pre fotografiu turistke vedľa nás. Získal som ešte väčšiu vtáčiu pozornosť a onedlho ma sledovalo veľa malých hladných očí.

Obišli sme Kremeľ popod hradbami. Na Lenina boli fronty ako za minulého režimu na banány, tak sme museli súdruha žiaľ vynechať. Oproti cez Červené námestie sme objavili v pôsobivej historickej budove obchodné centrum. Presklená strecha, ktorá pod sebou ukrývala uličky plné obchodov, prepúšťala dnu letné slnko a vyvolávala vo vnútri skôr dojem exteriéru. Tri poschodia boli oddelené spojovacími alejami so záhonmi plnými kvetov. Balkóny a mostíky spájajúce obchody na poschodiach nás razom presunuli niekam do ulíc malého francúzskeho alebo talianskeho mesta.

Po historickom centre sme si dali úplný kontrast. Na druhom konci mesta sme omrkli rozostavané biznis centrum. Robotníci intenzívne pracovali na dokončení sklobetónových mrakodrapov. Do hluku strojov a rytmu zbíjačiek pobehovali zamestnanci z už dokončených budov. Rusi zrejme chcú aj v tomto dobehnúť zvyšok sveta. Špinaví a uprášení sme pozorovali moskovskú vyššiu triedu, ako s radosťou a úľavou vychádza do parčíkov pred budovy na krátku prestávku a cigu. Chvíľkový únik do vonkajšieho sveta a potom naspäť do útrob sklenenej veže.

Metro je atrakcia sama o sebe, obzvlášť pre tých, ktorí čítali post-apo knihu od Gluchovského Metro 2033, kde svet na povrchu zničila jadrová katastrofa a ľudia prežívajú len v podzemí veľkomesta. Niektoré stanice sú len strohé odrazy funkcionálnej architektúry, zato iné sú úplnými skvostmi. Návštevníkovi sa nad hlavou otvárajú klenby zdobené maľbami, inde ho obklopuje stĺporadie s kosákmi a kladivami. Vedel som si živo predstaviť, ako rozsiahle stanice s vysutými obchôdzkami a mostíkmi obývajú ozbrojení ľudia, zvyšky utrápených bytostí, ktoré prežili apokalypsu. Mohutné eskalátory vyvážali davy ľudí desiatky metrov na povrch. Sledoval som ich tváre a tiché pohľady. Každý jeden človek so svojím, pre mňa neznámym životom. Milióny pasažierov metra denne postupne miznúcich niekde v lúčoch moskovského slnka. Snažil som sa zapamätať si ich tváre, len pre prípad, že by sa vonku zablislo, všetci by razom zmizli a my by sme ostali tam dole.

Až na odjazd sa nám Moskva celkom podarila. Na diaľnici na výjazde nás zľava obehla na novom Opeli ruskaja devočka. Keď bola na úrovni nášho predku, tak to strhla prudko doprava, zamkla nás a nedala nám šancu zabrániť kolízii. Fabo brzdil a stáčal to spolu s ňou doprava, ale aj tak sme narazili do jej zadného kolesa a vyhodili ju z  jazdnej dráhy. My sme zastali, ju odhodilo o kúsok ďalej. Namiesto toho, aby zastavila, prudko pridala a zmizla v protismere na vjazde na diaľnicu. Len sme sledovali, ako  sa stráca a predpokladali, že sa ešte čelne stretne s nejakým prichádzajúcim autom. Vasiľ mal len pokrivený blatník, koleso ostalo celé a rovnako aj predné svetlá. Chalani nazvali búračku ako Simply Russia a šli sme ďalej. Nakoniec, čo iné.

Prenocovali sme pri lese na pol ceste na hranice a ráno pokračovali smerom do Lotyšska. Už sme si mysleli, že Rusi sú úplne v pohode, no napokon sme sa skoro nedostali von z krajiny. Na ruskej hranici boli všetci nervózni, nik nám nechcel rozumieť, ani nás vybaviť. Ženská pri prvom okienku bola dámske rozmnožovadlo. Nervne nás poslala preč. Nebolo tam človeka, ktorý by nám dal aspoň nejaké  inštrukcie, až kým sme neskončili pri vedľajšej bráne. Pán na nej bol sebaistý ako tínedžer po druhom pive a príjemný ako piesne Braňa Mojseja. Pýtal od nás colnú deklaráciu, ktorú sme akože mali dostať pri vstupe, no nedostali. Vadil sa s nami, prečo mu nerozumieme a potom nás chcel poslať po papier späť na kazašskú hranicu. K okienkám musel Majo, lebo ja som už verejne colne deklaroval svoje názory a posielal colníkov do ich východzieho bodu.

Za nami zastalo české auto. Dvaja páni v ňom šli na montáž niekam pod Moskvu. Ich cesta ale skončila práve pri vstupe do Ruska. Na hranici strávili niekoľko hodín, no colníci ich kvôli nadváhe náradia nepustili dnu. Museli sa točiť naspäť domov a odísť do Ruska letecky. Rusi, majstri nonsensu. Česi ale vyzerali zmierene s osudom. Každopádne mali na hranici hodiny na vychladnutie do podoby, v akej sme ich našli. Rozpovedali sme im náš teheránsky príbeh. Jeden druhého hecli a vyložili nám všetok chlieb a salámy, čo so sebou z domu viezli. Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že nám vydržali len 500 metrov po lotyšskú hranicu, kde nám ich colník prikázal vyhodiť. Do únie sa nesmú vyvážať mäsové výrobky, aj keď sú vákuovo balené a len pred pár hodinami z únie vyšli. Zjedli sme pri smetiaku, čo sa len dalo a zvyšok vyhodili.

S ťaviou lebkou si poradiť nevedeli už vôbec. Našťastie nám nakoniec prešla. Európska únia zrejme ešte nemá smernicu na ťavie lebky dovážané na streche Lady 2105.

Pri hraniciach sme stretli auto smerujúce na Mongolia Rally. Dali sme posádke rady na cestu, hlavne aby sa vyhli ceste Rusko-Kazachstan. Odfotili sme sa s naším autom a šli sme každý svojím smerom. Lotyšsko už bola civilizácia. Na vidieku upravené usadlosti, polia, záhrady.

Večer sme sa utáborili pri jazere v meste Aglona. Pláž pri jazere bola nádherne upravená, pod stromami miestni porobili sedenia, ohniská, voda bola nádherne čistá a viedli do nej malé drevené móla.Od Skorého rána sa tam kde-tu niekto objavil a šiel si zaplávať. Napríklad staršia pani, ktorá využila ranný kľud a zaplávala si, keď vo vode ešte nik nebol. Prišla rovno z domu v plavkách a s uteráčikom cez plece. Večer sme sedeli unavení, každý pri svojej flaši vína, keď nás prekvapila skupina miestnych dôchodkýň. Žúrkovali vedľa nás pri ohni. Jedna pani vstala a doniesla nám každému za misku domácej smotanovo zeleninovej polievky. Bolo to asi naše najlepšie jedlo za celý mesiac. Babičky s polievkou si nás získali úplne.

Chalani ešte spia, no mňa si v noci pekne podali komáre a navyše ma nadránom prebudila štipancom do pery osa. Sedím preto od štvrtej na lavičke pri vode a píšem. Za tých pár hodín mi zmizla aj botoxová pera. Začali sa pri mne rozcvičovať mladé športovkyne. Chalanov nechávam pre ich dobro radšej spať.

Keď sme si ráno rozložili oheň na kávu, prekvapila nás ďalšia lotyšská babička. Prišla za nami z domu s plastovým kýblikom v ruke. V ňom mala uvarený termohrnček kávy, termosku s vriacou vodou, kávu a malú flašku s mliekom. Videla nás vraj dlho spať a prišlo jej, že by sa nám káva po prebudení istotne hodila. Takmer nič sme jej nerozumeli. V ten moment ani nebolo treba.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.