Mesto Suleymaniu spájajú s Arbilom dve cesty. Jedna vedie kurdským územím popod hory, cez mestečko Koya. Druhá suchými planinami na juhu, okolo mesta Kirkúk. Pred cestou do irackého Kurdistanu mi hlavou vírilo množstvo otáznikov. Najväčšie obavy vo mne vyvolávala predstava, že by som sa ocitol mimo územia pod kurdskou kontrolou. Čo by sa stalo, keby ma náhoda, alebo vlastná hlúposť zaniesli na arabské územie?
Čo by sa stalo, keby som pri jednaní o ceste autom zjednával o 10 dolárov za spustené okná, miesto zapnutej klimatizácie a neopýtal sa, kadiaľ šofér pôjde? Čo by sa stalo, keby kurdská pešmerga nedbalo pustila auto s cudzincami ďalej smer Kirkúk? Čo by sa stalo, keby auto uháňalo po diaľnici tam, kde by podľa plánov mala byť len úzka dvojprúdovka? Čo by sa stalo, keby som sa zvalil do sedadla, oprel hlavu o okno a zaspal?
Zobudil som sa spotený na benzínovej pumpe do ťaživej atmosféry ticha, kde všetci cestujúci vedia, čo sa deje, ale každý sa tvári, akoby nič. S tlčúcim srdcom v hrdle, ktoré sťahuje hlasivky tak, že nedokážem povedať šoférovi, aby to otočil. Nechcem tam ísť. Ale chcem to zažiť. Chcem to prežiť. Kurdských roľníkov, pracujúcich na poliach striedajú Arabi v dlhých bielych džalabiach, pohybujúci sa pomedzi domy a popri ceste ako duchovia. Hustota premávky klesá. Klesá aj teplota na teplomeri. Dvíha sa vietor, vo vzduchu sa vznáša jemný prach a piesok. Blíži sa púštna búrka. A auto smeruje ďalej na juh.
V diaľke vidno plamene šľahajúce z ropných veží. Doma mám rodinu a ľudí, na ktorých mi záleží. V žltých mračnách prachu sa črtajú bloky domov na predmestiach Kirkúku. Rád sa prechádzam lesom, počúvam vtáky a vietor v korunách stromov. Auto spomaľuje, vchádza medzi betónové zátarasy. Chcel by som sedieť na terase obľúbenej krčmičky a smiať sa s kamarátmi. Fúzatá hlava v prilbe nazerá oknom dnu do auta a máva na šoféra, aby odparkoval nabok. Nemá na sebe kaki uniformu kurdskej pešmergy, jeho je žltá ako piesok irackých púští. Mám chuť na zmrzlinu a vyprážaný syr. Okolo prefrčí pick-up s guľometom na korbe. Ešte toľko vecí som nechal nedokončených. Vystupovať.
Nášho šoféra ženú krikom a buchnátmi vojaci niekam bokom. Kráčam spolu s ostatnými za samopalníkom do tmavej budovy bez okien. Sadá si za stôl, študuje naše pasy. O stenu je opretá hromada zbraní a ozbrojení muži chodia hore-dole po miestnosti. Niečo sa pýta, no otázku nevnímam. Voľakto odpovedá, ale nemám poňatia o čom sa bavia. Vidím len tie zbrane, opreté o stenu a ozbrojených mužov, chodiacich hore-dole po miestnosti. Ticho. A viac sa nepamätám.
Na trasúcich sa nohách dokráčam k nášmu autu. Míňame posledné betónové zátarasy kontrolného stanovišťa a za chrbtom nechávame plamene nad ropnými vežami. Púštna búrka poľavuje a kolená sa mi prestávajú klepať. Stmieva sa. Muezíni zvolávajú k večernej modlitbe. Chlapci z pešmergy na checkpointe pred Arbilom prehodia nejaký vtip. A ja sa po niekoľkých hodinách konečne usmejem.
aj mne akasi nahoda chcela, aby som cez Kirkúk nešiel, postavam v Suly na otogare, taxik do Arbilu cez Kirkuk este potrebuje okrem mna este jedneho, cez Dukan a Koyu cakam sam, poviem si ze ktory sa skor naplni tym idem…ked uz uz si myslim ze idem cez Kirkuk tak zastavi taxik a vystupi cela rodinka s tym, ze idu do Koye…asi to tak malo byt…ale uz som nespocetne vela krat myslel na to, ake by to bolo tam…tam v Kirkuku 🙂
Mozno trochu blba otazka ale predsa:
Da sa dostat do Kirkuku na „kurdistanske“ viza a ostat tam na noc dve? Da sa potom odtial dostat spat do Dohuku,Arbilu? je to bezpecne?
Viem ze som narocny ale keby niekto vedel odpovedat tak by som bol vdacny.
Chcel by som zazit aj arabsky Irak…
Nepoznam ani na nete nikoho, kto by isiel na kurdske viza do Kirkuku, na checkpointoch by ta mali obratit naspat, pretoze je to tak na hrane medzi arabskym/kurdskym irakom, no zatial je stale viac arabsky (hoci kurdi budu tvrdit opak). Dobrodruzstvom to zavana, ale okrem toho v Kirkuku nic zaujimave takmer nie je a pomerne casto tam nieco buchne…hoci urcite je sanca ze akurat ta trafi nieco take je mensia ako ze ta okradnu trebars v londyne 😀 ale ak sa dozvies viac, kludne sa prid podelit s novinkami, sameho by ma to zaujimalo!
Ok, aj podla sprav je to tam este dost „bombove“, posledny utok pred 3 mesiacmi co je relativne nedavno.
Ono ten Kirkuk nieje ani tak arabsky ale turkomansky, pricom kurdi sa snazia ho priclenit ku Kurdistanu a arabi k „Iraku“ pricom oni sa snazia ostat niekde medzi.
Podla netu tam ma byt citadela podobna tej v Arbile, ale kym je to tam take horuce tak to za to nestoji.
Na checkpointoch mna osobne kontrolovali asi iba raz na ceste do Arbilu, ale mozno som mal iba stastie na lenive kontroly.
Nevie niekto ci sa v Arbile nenachadza Iranska ambasada a moznost ziskat viza?
Podla sprav na hedvabne stezce sa da prejst z Kurdistanu do Iranu.
Tomas vdaka za odpoved aj vdaka Tvojim clankom som toto leto siel do Iraku po tom co mi syrcania nedali na hranici viza. Rozhodne to stalo za to.
ved to, ze stale sa tam nieco deje a dokonca mam pocit ze som nejaky utok v Kirkuku zachytil nedavno, bolo to „len“ par ludi, cize sa to velmi v spravach. Vidis na tu Citadelu v Kirkuku som zabudol, ale podla mna co som videl obrazky tak Arbilskej nesiaha ani po clenky, hoci historicku hodnotu ma nepochybne.
Ked som bol v iraku prvy krat tak nas kontrolovali hned niekolko krat, ale to boli akurat iracke volby (marec 2010) a teraz cez leto nas zastavili tiez len raz, viacmenej len nakukli a ked videli ze nie sme domaci tak len pustili dalej.
nieco mi hovori, ze sa tam iranska ambasada nenachadza, myslim ze raz to pisal chalpik co teraz v Arbile pracuje…
Z Kurdistanu sa do Iranu da prejst, nie je v tom problem, len tie viza si vybav trebars vo Viedni dopredu, Iran stoji za to!
to ma nesmierne tesi, ze ta aj moje clanky inspirovali 🙂