Kashan. Oáza pokoja v starých domoch

Irán, alebo ak chceme starobylá Perzia je plná neobjavených pokladov. Ak sa človek vymaní z trojuholníku najnavštevovanejších miest Esfahán – Shiraz – Yazd a skúsi hľadať iné, skryté miesta má šancu objaviť svoju oázu pokoja. Medzi Esfahánom a hlavným mestom Tehránom stačí pritom len vystúpiť z autobusu v meste Kashan. To je v Iráne známe ako miesto plné osviežujúcich záhrad, starých aristokratických domov a ospalou atmosférou svojich uličiek.

Pred odchodom z Esfahánu si nemôžeme nechať ujsť chutné raňajky. Vzduch sa už zrána pomaličky zohrieva a my posedávame v hotelovej záhradke a vychutnávame si červený melón s chrumkavým iránskym chlebom. Na rušnej ulici zastavujeme taxík smer autobusový terminál Kaveh. Autobus nám ide až o dve či tri hodiny, ale to je posledná vec, ktorá nás zaujíma. Človeku na ceste uteká čas inak ako keď je doma. Celý čas po nás pokukujú dve iránske dievčatá, čakajúce s mamou na ich spoj. Sú celkom milé. Cesta do Kashanu trvá okolo 4 hodín.

Skôr ako sa budeme túlať zaprášenými uličkami Kashanu si berieme lacný taxík a vezieme sa asi 7 kilometrov za mesto. Ležia tu známe záhrady Bagh-e Fin, oáza plná vody a zelene. Cestou sa medzi domami objaví vysoký hlinený kopec Tappieh-ye Seyalk. Kedysi, pár tisícok rokov späť tu žili ľudia, ale dnes je z neho len nič nehovoriaca kopa hliny. Za vstupom sa otvára dokonalá oáza pokoja. Všade na okolo sú stromy vrhajúce príjemný tieň. Rodiny s deťmi, alebo páry sa sem chodia skryť pred svetom. Len tak sa prechádzať sa pomedzi kvety, ruže, potôčiky s chladnou vodou. V záhrade stojí za bazénom plným vody starý palác ozdobený freskami. Ten nieje jedinou stavbou v záhrade. V rohu je vstup do veľkej miestnosti, ktorá sa rozbieha úzkymi, nízkymi uličkami sem a tam. Sme na mieste starých kúpeľov, kde sa dá kľudne stratiť a nájsť na úplne opačnej strane areálu. Záhrady Fin sa spájajú s menom Amira Kabira, ministerského predsedu kráľa Nasereddina Šáha. Desiateho januára roku 1852 ho práve na tomto mieste zavraždili. Do dnes sa teší v Iráne veľkej obľube, pretože ho považujú za „prvého reformátora“ a vo väčších mestách sú po ňom pomenované aj ulice.

Záhrady Fin

Záhrady Fin su popretkávené vodou

Zo záhrad sa vraciame už priamo do Kashanu a nechávame sa vyhodiť v štvrti plnej starých luxusných domov. Za ich nenápadným zovňajškom sa skrývajú rozprávkové paláce. Chvíľu sa motáme na nádvorí svätyne Sultana Amira Ahmada, ale žiaľ je jej vnútro zatvorené. Prvý dom do ktorého vstupujeme má pekný, zvučný názov Tabatabei. Okrem nás tu nieje ani živej duše. Prechádzame sa prázdnymi miestnosťami, kde sa zastavil čas. Farebné mozaikové sklá prekresľujú slnko priamo na podlahu. V strede domu je veľká farebná záhrada s neodmysliteľnou vodnou nádržou. Iránci milujú vodu, kvety, fontány a keď sa dá, aby mohlo byť všetko na jednom mieste, tak to spravia. Úzkymi schodmi stúpam až na druhé poschodie, odkiaľ je výhľad na celý areál domu. Jeho zdanlivo prázdne miestnosti sa po čase ukážu ako plné nepatrných rozmanitých detailov. V podzemí sa ukrýva najchladnejšia zo všetkých miestností. Ústi sem tradičná starobylá klimatizácia „badghír“ s ktorou sme sa stretli už v púštnom Yazde. Dá sa dokonca pozrieť do jeho vnútra a získať predstavu ako asi vyzerá. Kto tu býval, určite si potrpel na luxus.

Starý aristokratický dom Tabatabei

Rozprávková hra svetiel v dome Tabatabei

Tabatabei

Vedľajší dom Abbasian tiež patril bohatým majiteľom. Na prvý pohľad sa veľmi podobá na Tabatabei, ale zdanie klame. V mnohých detailoch je úplne iný, najmä čo sa výzdoby týka. Najkrajšou je maličká miestnosť plná zrkadiel. Vyliezol som najvyššie ako sa dalo, sadol si na drevený múrik a snažím sa predstaviť ako to tu mohlo pred sto rokmi vyzerať. Vtedy tieto bohaté kupecké domy patrili miestnej smotánke a určite boli plné života, čulého ruchu a príbehov. Mohutné drevené dvere zdobia typické dvojice kľučiek. Jedna pre ženu, druhá pre muža. Každá z nich vydáva iný zvuk a tak vo vnútri domu ľudia hneď po prvom údere vedeli, či za dverami stojí mužská alebo ženská návšteva. Kráčame ulicou plnou zvíreného prachu a hľadáme či ešte v okolí nie sú ďalšie domy. Odrazu sa vynorí starý dedko sediaci na somárovi a pomaličky mizne za oblúkom v ktorom sa vynára kupola starej mešity. Obrázok ako vystrihnutý zo starej knižky o Perzii. Cez ulicu leží dom Ameriha. Je síce menši ako dva predošlé, ale nie menej krásny. Záhrada je plná rozkvitnutých granátových jabĺk a ruží.

Nádvorie domu Abbasian je plné zelene

Mužská a ženská kľučka na dverách v dome Abbasian

Menší, no stále luxusný dom Ameriha

V záhrade domu Abbasian

Do centra Kashanu je to pár kilometrov, tak sa ideme prejsť. Cestou stretávame veľkú mešitu Agha Bozorg. Jej rozsiahle nádvorie uzatvára úžasná stavba. Pridávajú sa k nám malí chlapci na bicykloch. Po anglicky nevedia ani slovo, no aj tak sme si pokecali. Vedľa mešity stojí medresa, náboženská škola. Obdĺžnikové námestie Kamal-o-Molk je považované za akési pomyselné centrum mesta. Na centrum tu je pomerne kľud. Väčší chaos na aký sme zvyknutí, je o kúsok ďalej medzi námestiami Mottahari a Chomejní. Strácame sa v bazárových uličkách, kde sa snažíme nájsť mešitu Soltanye. Bazár je plný oblečenia, uterákov, domácich potrieb, čo ma však vôbec, ale vôbec nefascinuje. Pri hľadaní malých, zastrčených mešít sme našli aj obchodíky s ovocím. Domov si odnášam dve krvavočervené granátové jablká a ešte sme konečne zohnali tabak do vodnej fajky. Tabaky pomarančovej a kokosovej vône rozvoniavajú na poličke ešte dnes. Na večeru ideme do malého podniku neďaleko nášho hotela. Do zbierky iránskej kuchyne pridávame jedlo zvané khorest. Na tanieri máme už neodmysliteľnú kôpku ryže, k tomu misku naplnené niečím čo sa nápadne podobá na šošovicovú polievku a na zahryznutie ešte celú cibuľu. Polievku si človek vyleje na ryžu, premieša a môže sa do toho pustiť. Môže byť niečo lepšie ako zakončiť objavovanie dnešného Iránu v malom podniku pri starom perzskom jedle?

Mešita Agha Bozorg